OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Full Moon - 28. kapitola

13.04.2011 (11:00) • Moonlight • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 851×

ROZSUDOK

Ráno som sa zobudila na dva rozrušené hlasy.

„Tony nemôžeš jej to urobiť.“ Poznala som mamu.

„Sťažovala si sa, že sa jej tu môže stať čokoľvek hrozné a teraz, keď je to tu, chceš ju tu nechať?“

„Áno, pretože na nej vidím, že tu jej je oveľa lepšie ako v Londýne.“

„Ibaže tu nejde o to kde jej je lepšie, ale o jej život,“ hovoril naliehavo otec. „A aj tak, už som to urobil. Vieš predsa aké sú tú pravidlá. Niet schopností, niet života v tomto svete.“

„Používaš na ňu rovnaké argumenty, ako keď sme sa rozvádzali? Ty vieš dobre, čo bolo príčinou nášho rozchodu.“

Vôbec som tomu rozhovoru nechápala. Ale vedela som, že sa bavili o mojom odchode odtiaľto, no to nepripadalo do úvahy. Ja tu zostanem, pomyslela som si nahnevane.

„Nechcem aby naša dcéra skončila ako mrzáčka.“

„A tým, že jej vytrhneš srdce, tým sa z nej nestane mrzák? Toho chlapca má naozaj rada,“ povedala milo mama.

„Neuvedomuješ si, že práve on ju do toho všetkého zatiahol? Pôjde do Londýna a je mi jedno, ako veľmi ma bude nenávidieť, robím to pre jej dobro,“ vyriekol svoj rozsudok otec.

Vtedy do mňa prúdila zlosť zmiešaná so sklamaním. Až po minúte som si uvedomila, čo naozaj povedal.

„Nemali by ste sa spýtať aj môj názor?“ vyslovila som okamžite a bolo mi jedno, že to mal byť súkromný rozhovor. Otočila som sa, aby som videla ich ohromené pohľady. Pravdepodobne neplánovali, aby som sa to dozvedela takýmto spôsobom.

„Zlatko samozrejme, ale to povedz svojmu tvrdohlavému otcovi,“ povedala a hodila na neho bodavý pohľad.

„Je mi jedno ako veľmi ma tu budete obviňovať, je rozhodnuté. Ako náhle sa skončí škola, pôjdeš naspäť do Londýna. Už som ti spútal schopnosti. Ver mi, je to pre teba najlepšie riešenie.“

„Ale ako?“

„Včerajšie raňajky,“ odpovedal dvomi slovami.

Vtedy som si spomenula na ten divný čaj. Nevedela som zaradiť jeho chuť, no myslela som si, že je to jeden z tých zázračných. Rozhodila som rukami, aby som sa presvedčila, či je to pravda, no nič sa nestalo. Ako mohol? pýtala som sa sama seba. Nemôžem odtiaľto odísť. Toto je môj domov. Nemôžem opustiť svojich kamarátov a hlavne nie Shana. Čo budem bez neho robiť? Čo bude bezo mňa robiť on. Čo ak sa naozaj zabije? V hlave mi vírilo priveľa myšlienok. Na hruď mi padal hrozný tlak a nemohla som sa nadýchnuť. Ruky som mala zovreté v päsť. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude a prístroj divoko pípal. Do izby sa vrútila sestrička s lekárom a ja som strácala vedomie s hrozivou pravdou, ktorej som nechcela veriť.

Keď som sa zobudila o niekoľko hodín neskôr v úplne inej izbe, sedel vedľa mňa ten milý doktor. Nevedela som čo sa so mnou stalo, pamätala som si len otcov naliehavý tón. Skúmavo sa na mňa pozrel a nadvihol jedno obočie. Snažila som sa prehrať si moment pred tým než som omdlela, no radšej som to nemala robiť.

„Pôjdem do Londýna,“ vyslovila som hroznú pravdu.

„To je celkom pekné mesto,“ povedal povzbudzujúco doktor.

„Ibaže nie pre mňa. Tu mám všetko a tam len minulosť, do ktorej sa nechcem vrátiť,“ hovorila som smutne.

„Akoby si chodila z jednej kapitoly do druhej, to poznám.“

„Prečo to robia? Nechápu, že mi tým iba zničia život?“

„Rodičia vedia byť niekedy krutí, no pochopíš to, keď ty sama budeš mať deti. Niekedy ťa prinútia sa nad všeličím zamyslieť, no niekedy máš nutkanie za každú cenu ich chrániť, a preto si ani neuvedomíš, čo robíš.“

„Čo sa vlastne stalo?“

„Tvoje srdce na to nezareagovalo práve najlepšie. Museli sme ti pichnúť  injekciu na upokojenie.“

„Nielen moja myseľ sa proti tomu stavia,“ povedala som si pre seba.

„Mala by si si odpočinúť. Prídem ťa ešte skontrolovať,“ usmial sa a odišiel.

Zamyslela som sa na život bez Shana a bez čarovných schopností. Vrátiť sa medzi tých ľudí....ani neviem ako ich správne nazvať. Neboli to moji priatelia, no ani nepriatelia. Keď si predstavím, že mám toto všetko opustiť. Prečo som potom riskovala svoj život? Opäť ma pohltila prázdnota, no tentoraz na to mala pádny dôvod. Otočila som sa nabok a snažila sa zaspať, no trápili ma zlé sny. Popoludní som šla na preväz a povedali, že by som mohla ísť domov. Rana sa totiž veľmi dobre hojí. Už som mohla aj normálne chodiť, hoci mi chvíľu trvalo, kým som si na to zvykla. Vrátila som sa do izby a zbalila si veci. Keď som chytila do ruky porcelánového sloníka, do očí mi vyhŕkli slzy. Teraz mi rozhodne nepriniesol šťastie, pomyslela som si a uložila ho do tašky. Pred nemocnicou ma v aute čakal otec. Potichu som nasadla na miesto spolujazdca.

„Ako ti je?“ spýtal sa. Bolo vidieť, že si o mňa robí starosť. Prebodla som ho ľadovým pohľadom a otočila som sa k oknu. Sťažka si vzdychol a naštartoval. Celú cestu sme boli ticho. Keď sme zastavili pred domom, vystúpila som ako prvá a s treskom som zavrela dvere. Vrútila som sa dnu a dupala hore schodmi do svojej izby.

„Nessa, viem, že ťa to štve, ale bude to lepšie. O týždeň príde mama, aby ťa odviezla. A ak budeš robiť problémy, tak to bude len horšie,“ hovoril so schodiska.

„Ako by som mohla robiť problémy, keď som bez duše!“ zrevala som na neho. „Zobral si mi aj to posledné, čo som mala a ty si myslíš, že po tom všetkom sa zmôžem na nejaké problémy. Oci nerob to, prosím ťa. Som tvoja jediná dcéra a po dlhom čase som bola šťastná. Prežila som, teraz už bude všetko jednoduchšie. Milujem svoje schopnosti, chcem ich naspäť a ďalej sa vzdelávať. Prosím, vráť mi ich a nechaj ma tu. Nenávidím Londýn. Ani nevieš ako veľmi mi ublížil,“ hovorila som uslzene. Stála som oproti otcovi a videla som jeho smutný pohľad.

„Vieš, že chcem pre teba len to najlepšie. Takže teraz zavolám Sally a poviem jej, že prídeš len na prázdniny. Nevedel som, že ti je tu tak dobre. Nikdy si mi nepovedala o svojom živote v Londýne viac ako, ‚Hm, ujde to‘,“ povedal a objal ma.

„Ďakujem,“ skríkla som.

„No tak pusti ma, idem povedať túto novinku tvojej mame a potom ti uvarím liek, ktorý ti ich vráti,“ odvetil a odšuchtal sa do kuchyne. Sršala som šťastím. Zostanem tu, nemusím opustiť mojich kamarátov, Shana, otca, čarovný svet, pomyslela som si. Okamžite som vybehla do izby, chytila ceruzku, papiere a nasadla do auta. Ani som nevnímala cestu, taká som bola rozrušená. Odrazu som pred sebou zazrela veľkú tabuľu s názvom Rúžová Alej. Zaparkovala som a vošla dnu. Všetko tu kvitlo a voňalo sladkou vôňou. Vánok ískal stromom v korunách a hojdal ich plody. Okolo našej lavičky sa omotala nejaká rúžová rastlinka. Mala krásne kvety srdcovitého tvaru. Listy mali podivnú tyrkysovú farbu. Sadla som si a začala kresliť okolie. Po chvíli som začula niečie kroky.

„Vedel som, že tu budeš,“ povedal zamatový hlas.

„Ahoj,“ vyskočila som a objala ho. Zazrela som jeho prekvapený pohľad. „Vieš môj otec mi spútal čarovné schopnosti a chcel ma poslať naspäť do Londýna. Na vždy. Ale ja som ho prosila a prosila a on ma tu nakoniec nechá,“ hovorila som radostným hlasom.

„Takže neodídeš?“ spýtal sa dychtivo.

„Nie,“ zvýskla som. „No, na letné prázdniny budem preč,“ povedala som o niečo smutnejšie.

„Neboj, stretneme sa na svadbe,“ usmial sa a posadil ma tesne vedľa seba na lavičku.

„Čože?“ nechápala som.

„Pred niekoľkými dňami mi volala tvoja mama a pozvala ma na ňu ako svedka jej budúceho manžela. Takže budem tvojím partnerom,“ povedal s úškrnom, pretože videl môj šokovaný pohľad.

„To je úžasné,“ zareagovala som.

„Dobre, keďže sme si povedali novinky, nechcela by si pokračovať?“ spýtal sa a hodil pohľad na moju kresbu.

„Jasné,“ povedala som a chytila ceruzku. Oprela som sa o jeho hruď, z ktorej sálal chlad a pokračovala. Keď som skončila, ešte chvíľu sme tam sedeli, no potom som  musela ísť domov, aby som nenahnevala otca a on si to potom nerozmyslel.

Autor: Moonlight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Full Moon - 28. kapitola: