Gambit bohov - Kapitola 100. • OurStories.cz ~ naše povídky

Armáda jednej mŕtvej ženy

06.08.2019 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 616×

Kapitola 100.

Zara

Letela ako víchor. To, že pri tom plynulo prechádzala cez steny, si spočiatku ani neuvedomovala. Až kým ju náhodne niečo neprinútilo zastaviť. Nie sila alebo odpor, skôr podivný pocit, že by to naozaj mala urobiť. Prižmúrila oči, ale zastavila. A potom sa rozhodla, že urobila dobre. Pretože keď zodvihla hlavu, stretla sa s pohľadom namaľovaných očí, ktoré by tu nečakala.

Vedľa kráľovho portrétu v ľudskej veľkosti sa skvel ešte druhý, novší, nakoľko pripomínal skôr nedokončenú skicu. No bol dostatočne dokončený na to, aby v línii nosa, v zakrivení brady a miernom natiahnutí jedného pravého kútika úst spoznala samu seba. S kráľovskou korunou na hlave – menšou, ako tú, čo mal kráľ, čo znamenalo, že by mala byť jeho družka. Čo bolo absurdné, predsa by si pamätala, ak by sa stala panovníčkou niektorej krajiny.

Takže to mohlo znamenať jediné. Ohrnula pery. A to si celý čas myslela, že jej telo niekde ležalo mŕtve a ajhľa, ono si sedelo na nepriateľskom tróne. Nečudovala sa teda, že ju kráľ videl. Možno v nej videl svoju družku a... Nemyslela si, že je to pravdepodobné. On hneď vedel, kým je. Preto ju zdržiaval a preto... Bohovia. Päsťou si udrela do čela. Preto tie reči o tom, ako kráľovná privedie Zariných priateľov. Budú ju nasledovať, pretože v nej uvidia Zaru.

Rozbehla sa s väčšou vervou. Veľmi si teda nevšímala, kam smerovala a prečo. Až kým si neuvedomila, že bola na poschodí a východ z hradu bol na prízemí. Takže sa ocitla vo vzduchu, keď preletela cez poslednú stenu.

Zamávala rukami. Čo jej nepomohlo. Nezachránilo ju predtým, aby spadla na zem. Zaštípali ju končatiny. Chvíľu ešte krívala, ale napokon aj tento záchvat odznel. Malo svoje výhody byť mŕtvou. Lenže jej to nepridalo na múdrosti. Alebo rýchlosti, ako si vzápätí uvedomila.

Ihneď si všimla svojich priateľov. Ako obozretne no ochotne vchádzajú do uličky, v ktorej ich očividne mala čakať pasca. Viedla ich roztržitá verzia jej samotnej. Hoci tváre mali totožné, tam ich podoba končila. Dúfala, že to je jasné aj slepým, ale možno schopnosti ostatných precenila.

Napriek tomu sa tam chcela vhrnúť a pomôcť im. No váhala príliš dlho. Začula pobúrené výkriky. Stále sa tam mohla vrhnúť, ale zastavila sa. Netušila, čo presne na ňu čaká. Koľko nepriateľov sa jej postaví. Navyše stále nenašla to, čo hľadali. Kráľ si navyše uvedomoval, že Zara bola ešte stále voľná. Bude držať jej priateľov pod zámkom, aby ju prilákal.

Stálo ju veľa síl ostať stáť. Nič neurobiť. Hlavne v momente, keď okolo nej viedli chlpáča. Ten zastrihal ušami a zakňučal. Cítil jej prítomnosti. Dúfala len, že sa k nej neotočí. Prezradil by ju tým. A on, akoby vytušil jej myšlienky, hlavu opäť sklonil k prachu na zemi a kráčal vpred.

Dívala sa na tváre ostatných. Essien bol rozzúrený. Mykalo mu svalom na sánke a občas mu mimovoľne žmurklo ľavé oko. Dostal z nej tik. Pravdepodobne sa tomu raz zasmeje. Ale on ju nezaujímal. On nebol dôležitý.

Dych sa jej zadŕhal v hrdle, keď skúmala Batu. Jej pokojný profil. Nasledovanie bez najmenšieho protestu. To, ako sem-tam zaťala sánku, akoby tuho premýšľala... Úkosom venovala pozornosť aj dvojčatám. Zodvihnuté hlavy. Zaťaté sánky. Ale ani stopa po hneve. Mohla len dúfať, že to znamenalo ich pochybnosti. Že v tej falošnici spoznali klamárku a čoskoro zistia, že skutočná Zara je kdesi vonku a odoláva zajatiu.

Z diaľky ich sledovala. Nemohla si byť istá, či ju niekto neuvidí. Mala však dôvod myslieť si, že ju dokáže prekuknúť len kráľ. Pretože uzurpátorka v jej tele ani len pohľad nezodvihla, keď cez Zaru prešla. Napriek tomu sa neustále obzerala. Pravidelne prechádzala poza steny.

Krčila sa za rohmi. Našľapovala tichučko akoby nechcela prebudiť monštrum. A celý čas dávala pozor. Aspoň tak, ako si mohla dovoliť. Pretože súbežne s ich prechádzkou venovala pozornosť aj plánom vo svojej mysli. Na útek. Ale hlavne na hľadanie. Musí nájsť odpovede. Ale predtým musí nájsť ten prekliaty kameň.

Nemôže odtiaľto ostatných odviesť s prázdnymi rukami.

Prekvapivo ich však nezatvorili do žalárov. Malá komôrka smradom aj rozmermi a umiestnením neďaleko kuchýň zodpovedala nejakej komore. Snáď skladu. Čo bolo nanajvýš podozrivé. Vybrala sa teda na prieskum. Zamierila do najspodnejšej časti hradu. Kde tušila cely. A aj ich našla. Smradľavé, strašidelné kobky plné zúfalstva. A šialených výkrikov. Zo všetkých ciel boli obsadené len tri, ale ich obyvatelia vydali hluku aspoň za päťdesiatich. Smradu aj za stovku. Možno ich mučili. Alebo sa ich pokúsili nechať zhniť vo vlastných výlučkoch.

Prekvapivo ich však nikto nechránil. Len hrubé kovové dvere, niekoľko desiatok schodov, vráta, zámok, mreža a kľúčové dierky na jednotlivých celách. A na druhej strane tých prvých dverí ešte bola aj strážnica, v ktorej netušila, koľko sa tlačilo vojakov. Nevedela by o jej existencii, keby okolo nej neprešla. A neprešla by okolo nej, keby sa k nej neustále nevracalo toľko vojakov. Takže tam boli kľúče – alebo niekto, kto kľúče nosil buď na krku, alebo opasku.

Čo jej však nepomáhalo. Našla väzenie. Miesto, kde boli kľúče. Vedela aj to, kde sú jej priatelia. Lenže netušila, kde kráľ ukrýva svoj najväčší majetok. Jestvovala aj možnosť, že ho má pri sebe. Keby tak mala čas, aby... Pomaly sa usmiala. Tak si ten čas bude musieť urobiť.

Kútiky ju začínali bolieť. Úškrn sa rozširoval úmerne času, ktorý trávila plánovaním.

Podľa vzoru kráľa sa všetkých bude snažiť zmiasť a hlavne zdržať. Kráľ možno svojim poddaným nehovoril všetko, ale určite ich upozornil, že nových väzňov možno niekto príde vyslobodiť. Preto tí vojaci pred väzením – hoci v takom hojnom počte tam mohli hliadkovať vždy. To vedia len bohovia. Bude však vychádzať z predpokladu, že počet hliadok bol zvýšený. Pretože to by urobila ona, aby si niekto myslel, že najnovší zajatec je vo väzení.

Trvalo jej len niekoľko okamihov, kým sa rozhodla.

Prešla cez všetky dvere. Hlavou napred, samozrejme. Podvedome sa vyhla všetkým vojakom. Niektorí ju mohli vidieť. Ale nikto nezakričal. Nerinčali zbrane. Neozývali sa blížiace sa náhlivé kroky. Pozreli na ňu, no videli vzduch. Svoje podozrenie, že len kráľ má isté nadania, si utvrdila, keď sa postavila do strážnice, čo bola malá miestnosť s ešte menším oknom, v ktorej páchol pot a zvetraný alkohol, zastala vo dverách. Priamo na ňu sa díval pánko sediaci za stolom. Pokojne mohol byť aj slepý. V tom čase sa už však Zara nápadne zubila.

Kľúče našla rýchlo. Nápadne viseli na jeho hrubom krku. Až príliš vystavené na obdiv. Mali teda byť videné. Takže sa za tým skrýval zámer a zväzky existovali aspoň dva. Ten na krku možno ani nebude pravý. Pomaly otáčala hlavu. Očami prehľadávala steny. Ešte vždy ich môže mať...

Zodvihla obočie.

To bolo naozaj čudné miesto na zavesenie troch zvončekov. Ich šnúry navyše neviseli pozdĺž steny, ale niekam za ňu. Takže na ne zvonil niekto v inej miestnosti. Podišla až k nim. Hlavu pritisla na kameň tak svedomito, že ucho sa jej ocitlo vonku zo strážnice. Zvláštne. Tým smerom boli len cely a...

Zadívala sa na hrubé kabáty. Viseli na stene hneď vedľa zvoncov. Ukrývali ich tiene, takže si ich najskôr nevšimla. Lenže nebola zima. Nie taká, aby niekto nosil kožuch. Pošúchala si bradu a vyskočila. Vlastne skôr preskočila cez stenu, pretože keď dopadla, stála v chodbe.

Tie sa ukázali byť skutočným labyrintom.

Musela sa niekoľkokrát vrátiť.

Čo ju prinútilo kriviť ústa. Nakoniec však vošla do malej zbrojnice. Všetko pokrýval prach. Meče visiace na stene boli také tupé, že by s nimi nepresekla asi ani nahnité ovocie. To isté platilo aj o sekerách. A dýkach, ktoré boli na protiľahlej stene. Tieto zbrane nikto nepoužíval už celé veky. Zabudli na ne.

Pošúchala si bradu. Podišla k oknu. Vyklonila sa z neho, bez toho, aby ho otvárala, a pod sebou zazrela vyschnuté konáre akejsi popínavej rastliny. Že by to bolo až také jednoduché? Vrátila sa dnu. Rukou otvorila západky a okno pootvorila. Potom prišla k stene. Niekoľkokrát do nej kopla, lenže noha zakaždým prešla skrz. Nakrčila čelo. Poobzerala sa. Nikto nikde.

Zhmotnila sa teda.

Keď tentoraz zovrela drevo rámu, na ktorom viseli zbrane, zacítila v dlani vekmi ošúchaný hladký povrch. Ani si nemusela prepožičať veľa svojej novej moci. Len malú iskričku. Stačilo trikrát potiahnuť a zbrane sa s hrmotom zvalili na zem. Niekoľkokrát zakašlala. Na chodbe sa strhol krik. Niektoré slová nerozoznávala, iné ako „votrelec“ a „útok“ boli viac ako len zjavné.

Už opäť neviditeľná sa rozbehla k strážnici.

Vrazila dnu. Vo dverách ju ešte stihol prevalcovať ten, ktorý predtým sedel za stolom.

Naozaj je až taký tĺk? Pokrútila nad ním hlavou. Bleskovo sa vrhla k stene. Tentoraz sa zhmotnila ešte rýchlejšie. Kabáty hodila na zem – aby bola jej návšteva očividná –, a uchopila zväzok kľúčov, ktoré zakrývali. Keď sa opäť premenila na priesvitný prízrak, jej najnovší úlovok zmizol s ňou. Vydýchla si.

Hľadanie správneho kľúču však bolo náročnejšie. Preto to skúšala zvnútra. Aby si uvedomila, že kľúčové dierky boli len zvonku. Zasyčala a zaškrípala zubami. Ale vrátila sa naspäť. Kým tu takto tancovala, stratila drahocenné minúty. Čoskoro si niekto všimne, čo sa naozaj stalo. Napokon predsa len našla to, čo celý čas hľadala.

Dvere za sebou nechala pootvorené, ale nie veľmi. Len aby naznačila, že ich v zhone zle zabuchla. Tie zvyšné bolo jednoduchšie zdolať. Ocitla sa pred celami. Otočila hlavu vpravo. Následne vľavo. Tretia cela vľavo bola v rade obsadená ako prvá a vlastne aj jediná. Kľúč od toho konkrétneho zámku bolo jednoduché nájsť – stačilo nájsť správne číslo.

Keď odomykala, prebudil sa v nej nezameniteľný pocit, že tam vo vnútri odpočíva niečo známe. Neskúmala to však. Dvere nechala zatvorené, no odomknuté. Zväzok visel zo zámky. Následne sa rozbehla späť. Zastala v chodbe za úplne prvými dverami – smerom od väzenia pred poslednými. Napäla všetky zmysli. Najmä tie hadie. Vnímala každý pohyb. Každý nádych. Každé tlčúce srdce. A vyčkávala. Až kým nezačuje to jedno konkrétne.

Nerušila ju prítomnosť nijakých plazov. Vlastne odkedy vstúpili na územie Ȧudobského kráľovstva, musela sa veľmi snažiť, aby našla aspoň jedného. Pričom podmienky pre život tu mali dokonalé. Niektoré oblasti boli plné drobných živočíchov a žiadnych ľudí. Až keď prišli do tohto mesta, pochopila.

Viselo to vo vzduchu. Ako nepríjemný zápach hnijúcej mŕtvoly. Nevedela ju nájsť, no cítila ju. Odpudzovalo ju to. Nútilo utekať. Teda v prípade, že sa rozhodla zahrať na hada. Niečo podobné cítila na bojových poliach – ostávalo to ako stála stopa po bojových mágoch. Čo však smrad zostatkovej mágie robil v kraji, kde mágiu nenávideli, ostávalo nevysvetlené.

Privrela oči. Myklo jej kútikmi úst. Tam je. To jediné zradné a zákerné srdce. Búšilo rýchlo ako kopytá splašeného koňa. Vykročila. Rozruch vojakov nechala ďaleko za sebou. Rovnako aj krik väzňov. Ešte stále si mysleli, že je niekto v žalári. Ale kráľ nie. Ten si domyslel, že išlo len o úskok. Preto mieril opačným smerom. Tam, kde niečo skrýval. Alebo niekoho. Niekde v niektorej miestnosti mohol ukrývať milenku a trinásť detí. Len bohovia poznajú odpoveď. A čoskoro možno aj ona.

Držala sa mimo jeho dohľadu. Prechádzala cez steny. Poza ne. Len aby ju nezazrel. Dúfala, že ju neprekukne. Hoci mu na to nedala príležitosť. Netušil, že vie prechádzať aj cez kameň. Ani ona to nevedela. Až kým neprerazila prvé zatvorené dvere a zrazu sa našla na ich opačnej strane. Vidieť ju teda nemohol. Ak ju dokázal vycítiť, bude mať vážne problém. Napriek tomu pokračovala. Kládla nohy pred seba. Občas utekala. Vetrila a rozhliadala sa. Akoby bola na love. Aj keď... vlastne lovila. Svojím vlastným spôsobom.

Dostali sa do jednej z veží. Prezrádzal to kruhovitý tvar a schodisko. Zamieril však nadol. Prekvapivo. Počkala, kým neprejde za dvere a nasledovala ho. Lenže on pokračoval. Zdolával ďalšie a ďalšie zámky. Preto to cenganie kľúčov. Takže len čakala a následne utekala. Stále dookola. Škrípala zubami a mračila sa. No nasledovala ho. Až kým nakoniec nezastal. Vtedy už boli tak hlboko v podzemí, že tam nebolo žiadne svetlo. Len to jediné, ktoré si so sebou zobral kráľ. Dohasínajúca pochodeň.

Ostala stáť pred mohutnými dverami. Vlastne to bola obrovská kovaná brána. Za ňou sa ozývali kroky. Dych. A tlkotanie sŕdc. Niekoľkých desiatok. Možno stoviek. Schovával tam snáď temnú armádu? Nevydržala. Tvár prestrčila cez vchod. Následne niekoľkokrát zažmurkala. Puch výkalov a moči bol taký ostrý, že by jej poľahky začali slziť oči.

Vyrovnala sa tomu len hniloba mŕtvol a zvetraná mágia.

To ju však neprekvapilo. Boli to skôr telá očividne tehotných žien, bezducho pohodených v rôznych uhloch, čo ju nútili otvárať ústa znechutením. Všetky boli totiž mŕtve. Lenže tie srdcia... Rýchlo sa stiahla, aby zalapala po dychu v bezpečí tichej chodby. Deti, ktoré nosili, ešte žili. Hoci to nemalo byť možné.

Začala sa prechádzať. Krok sem, krok tam. Každý kratší a úsečnejší ako ten predchádzajúci. Netušila, čo tu kráľ robil, ale nemohlo to byť dobré. Ježili sa jej vlasy a v chrbte ju mrazilo. Musela bojovať s nutkaním celé to tu zrovnať so zemou. Neupokojilo ju ani to, čo tam okrem toho ešte našla. Malý svietiaci krištáľ, očividne poletujúci vo vzduchu. Nech bol jeho účel akýkoľvek, bol to určite ten, po ktorý sem prišli.

Otázkou ostávalo, ako so všetkým súvisel.

Rozbehla sa naspäť do hradu. V duchu už plánovala, čo urobí. A čo povie.

Odpovede na to, čo videla, nemala. Našťastie vedela, koho sa má spýtať.

Kapitola 99. | Kapitola 101.

A ďalšie guľatiny za nami. Tieto ešte väčšie než ktorékoľvek predtým.

Tak dúfam, že sa tešíte aspoň spolovice tak, ako ja.

Venované SunShines, jedinej vernej.

Lili

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování