Gambit bohov - Kapitola 104. • OurStories.cz ~ naše povídky

Niekedy je potrebné rozhodnúť sa rýchlo

05.09.2019 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 643×

Kapitola 104.

Zara

Ak sa bohyňa a kráľ rozprávali ešte o niečom, Zara nič z toho nepočula. Vlastne ani nemohla, nakoľko sa prepadla do veľmi temného miesta vlastnej mysle. V nej len opakovane počula slovo matka adresované ambarskej bohyni. Snažila sa to nejako vysvetliť. Každá ďalšia teória bola šialenejšia a menej pravdepodobná ako tá predchádzajúca. Čochvíľa mala pocit, že sa jej rozskočí hlava. Potrebovala viac informácií – najlepšie hneď teraz. No zo skúsenosti vedela, že to nebude také jednoduché. Čo ju nútilo len pevnejšie zatínať nielen sánku, ale aj päste.

Potriasla hlavou. Musí sa sústrediť na to, čo jej teraz môže pomôcť.

Doteraz sa im podarilo získať len útržky. Vedela, že jej nikto len tak nič nepovie. V tomto svete existovalo len málo takých bytostí a ešte menej, s ktorými by mohla otvorene hovoriť. Okrem toho, bohovia práve neboli svojou otvorenosťou. Alebo dostupnosťou. A jej sa určite nechcelo vracať do srdca Edetu.

Čo jej malo asi dostatočne naznačiť, že sa nič nedozvie.

Lenže niečo jej našepkávalo, aké je to všetko dôležité.

Prekliata predvídavosť. Práve teraz sa jej naozaj nechcelo počúvať nejaké múdrosti.

Najlepšie by bolo žiadať vysvetlenie od Ọnwụ. Problém však bol v tom, že ak by jej teraz ukázala svoju tvár, bohyňa by ju s najväčšou pravdepodobnosťou zabila. Možno by ale zaváhala v prípade, že by sem vkročila ako niekto iný. Zara si pošúchala bradu v predzvesti rodiaceho sa plánu.

Jej spojenci zatvorení niekde vo väzení budú musieť počkať. Nepredpokladala, že by ich niekto práve teraz ohrozoval. Pretože pre všetkých zúčastnených bude lepšie, keď budú pod zámkom. Ako návnada pre tých, ktorí sem ešte len prídu. Čiže ak chcú prežiť, musia ostať tam, kde sú. Okrem toho Zara nepochybovala, že minimálne Batu by dokázala vymyslieť niekoľko desiatok spôsobov, ako sa odtiaľ dostať. O Accaiovi ani nehovoriac.

Okrem toho Zara teraz potrebovala niekoho iného. Niekoho, kto...

Prinútila sa sústrediť na bohyňu a kráľa. Zvraštila obočie, keď si uvedomila, že jej ušla veľká časť ich tichého rozhovoru. Chlácholila sa predstavou, že toho možno čoskoro bude vedieť omnoho viac. Hoci to bola dosť chabá útecha. Vlastne takmer žiadna. Cítila, ako sa v nej prebúdza hnev. Predstavila si ho ako obrovskú vlnu, ktorú zadržiavala len chabá kamenná stena. Pričom každé uistenie bolo pieskom rýchlo pretekajúcim cez škáry medzi skalami.

„... počkať... nie... bolo by... ako rozkážeš...“

Najskôr sa k nej dostávali len útržky. Uvedomila si, že zatiaľ čo tam ona len tak stála, jej zdroj informácii sa presunul. A to si hovorila špión. Keby ju teraz videla niektorá z jej majsteriek, kruto by sa jej vysmiala. Niektorá by ju možno aj zbičovala.

Presunula sa teda smerom, odkiaľ prichádzal zvuk rozhovoru.

„Tak hovoríš, že si svoju drahú novú družku poslal na malú misiu,“ hovorila práve bohyňa a Zara si pomyslela, že možno jej neschopnosť nebude až taká očividná. Stihla sa vrátiť včas.

„Rozhodol som sa využiť to, ako vyzerá,“ prisvedčil

Ọnwụ kývla hlavou. „Ale teraz ju priveď naspäť. Musíme sa pripraviť na jej dvojníčku.“

To bol Zarin signál, aby sa rozbehla. Jediná cesta k získaniu aspoň nejakej výhody viedla práve cez tú podobnosť so súčasnou ȧudobskou kráľovnou. Bol to dosť chabý pokus a osobne naozaj neznášala, keď sa musela prezliekať a hlavne vydávať za niekoho iného, ale prísľub možných noviniek bol príliš veľký na to, aby tento šialený nápad len tak zamietla.

Osobne sa dosť zabávala na tej irónii.

Nikdy nemala rada prezliekanie sa za niekoho iného. Už počať pobytu v Sachapovom cechu to vyslovene neznášala, avšak vedela, že je to niečo potrebné. Hoci vždy dúfala, že je to len časť výcviku, ktorý sa rozhodne nikdy nevyužiť. No aj tak sa našiel niekto, kto voči tomu protestoval väčšmi ako ona – Kacia.

Škerila sa dokonca aj teraz, keď si spomenula na tie dávne príhody.

„Prečo by som sa mala prezliekať za nejakého zavšivaveného tuláka?!“ vrieskala na prázdne steny ich malej nocľahárne. Zara si pomyslela, že na tom sa nič nezmenilo. Hnev bol Kaciinou reakciou na čokoľvek mimo jej kontroly aj teraz. Lenže vtedy sa jej do toho vždy plietli aj slzy.

Pamätala si, ako sa im otočila chrbtom, aby si nevšimli, že sa jej chveje spodná pera a po lícach jej tečú už hotové potoky. Nikdy sa o tom s ňou nerozprávali, ale Zara mala teóriu, že to súviselo s jej výchovou. Kacia mala vždy až tragický odpor k neúspechu, dokonca sa ho panicky bála. Akoby ju mal čakať nejaký trest. Nikdy z toho úplne nevyrástla, ale svoju neistotu sa naučila nahradzovať hnevom. Ak bola neistá, kričala.

To sa však naučila až o niekoľko rokov neskôr. Vtedy vrešťala a plakala.

„Dobre vieš, že to musíme robiť. Ak by sme odmietli, mohli by nás odtiaľto vyhnať. A to chceš? Vrátiť sa domov ako tá, ktorá sa ani len nepokúsila prežiť Sachapovu skúšku?“ dohovárala jej Batu v Zarinej spomienke.

Spomínala si, že ona v tom istom čase zdieľala Kaciino rozpoloženie.

„Nechcem,“ zašomrala Kacia o čosi pokojnejšie.

Lenže v hlase sa jej o to viac ozývali slzy.

Jej mladšie ja vyskočilo na nohy. „To už by stačilo,“ rozkázala s istotou, ktorú väčšinu času len predstierala. Ktovie, čo by jej ostatné povedali, keby sa im k tomu raz priznala. „Dostali sme úlohu a mali by sme ju prijať, nie sa jej brániť.“ Ak niektorá chcela niečo namietnuť, neotvorila kvôli tomu ústa. „Máme sa stať svojimi obeťami. Máme sa správať ako oni, vystupovať ako oni a predovšetkým získať všetky potrebné informácie. Táto misia musí byť úspešná.“

„Tak sa ty staň tulákom,“ zafrflala Kacia a Zara bola doteraz presvedčená, že naozaj nechcela, aby ju ktokoľvek počul. Lenže v tom čase sa ešte nenaučila šomrať tak, aby jej nikto nerozumel.

„Milá Kacia, asi si to neuvedomuješ, ale byť tulákom je najjednoduchšie. Nikto si ťa totiž nebude všímať. Len sa ťa budú snažiť vyhodiť, pretože smrdíš. Alebo pre tie blchy, ktoré sú ti tak veľmi proti srsti.“ Dokonca aj teraz, po dlhých rokoch, sa zabávala na tom, ako Kacia ohrnula nosom pri vyslovení slova „blcha“. „Ale nikto ťa nebude poznať. Chcela by si si to nebodaj vymeniť?“

„Čo môže byť náročné na tom spať v prepychových posteliach?!“ zaútočila Kacia.

„Všetko!“

„Nebodaj sa bojíš, že by sa ti to mohlo zapáčiť?“ pochlebovala jej.

Prekvapovalo ju, že Kacia v tom čase naozaj premýšľala až potom, ako otvorila ústa.

Zara si spomínala na to, ako chcela ešte niečo dodať, ale aj jej mladšie ja sa ovládalo oveľa menej ako teraz. Teda, nie, že by teraz bola vzorom chladnej rozvážnosti. No v tom čase to s ňou bolo... minimálne menej predvídateľné. Asi to nejako súviselo s jej vekom.

„Nie, skôr toho, že by nás niekto mohol spoznať. Pretože sa vydávame za niekoho, kto v skutočnosti žije. Ak si to niekto všimne, bude prípadné nepohodlie to posledné, čo nás bude trápiť.“

„Aj tak si myslím, že je to strata času. Informácie sme doteraz získavali skrývaním sa v tieňoch. Prečo nemôžeme aj teraz?“

„Pretože niekedy musíš vyjsť do svetla, aby si spoznala pravdu. Niekedy nestačí počúvať, ale musíš aj hovoriť.“

Ich výmena názorov bola rovnako fascinujúca ako pred rokmi, keď k nej skutočne došlo.

„Lebo nebodaj tak zistíš viac?“

„Čudovala by si sa, čo všetko ti ľudia prezradia len preto, lebo sa s tebou budú cítiť v bezpečí.“

Zara Kacii ani ostatným nikdy neprezradila, že v tom čase v skutočnosti len opakovala slová, ktoré do nej len niekoľko hodín predtým vtĺkala jedna z majsteriek. Pretože ani ona nebola nadšená z toho, že by sa mala prezliekať za niekoho iného. Odvtedy to však robila už niekoľkokrát a hoci minimálne raz na to doplatila, vždy zistila aj dôležité informácie.

Teraz sa mohla spoliehať len na to, že vyzerá presne tak, ako jej obeť.

Bohovia, veď išlo o jej vlastné ukradnuté telo. Čo ju stále zarážalo a hnevalo zároveň. Lenže bola ochotná nateraz to nechať tak. Len si bude musieť svoju identitu ukradnúť na chvíľu späť. A podľa to ho, čo začula na chodbách, stačí ak sa bude dostatočne chichotať a bude pôsobiť neisto. Predpokladala, že to bude oveľa väčšia výzva, než sa domnievala.

Hlavne keď videla tie šaty, ktoré si obliekla, aby mohla sedieť v prachu.

Zmyslami sa uistila, že v okolí nikto nie je. Následne sa zviditeľnila.

Kráľovná si ju všimla takmer okamžite. Vyskočila na nohy a oči jej takmer vypadli z hlavy. Dokonca si prstami začala žmoliť sukňu. Podľa stavu, v ktorom bola látka, niečo podobné robila často. Zara teda rozhodne nebola ohúrená tým, čo tá hlupaňa robila s jej telom.

„To si ty,“ vydýchla kráľovná. Dokonca sa jej zadrhol hlas.

Toto bude náročnejšie, než si myslela.

Zara si odfrkla. „Hovoríš to tak, akoby si ma snáď poznala. No iba trčíš v mojom tele a obávam sa, že sa nikto nikdy nenamáhal nás predstaviť. Takže máš aj meno?“

„Gȧ... Gȧel,“ zakoktala sa.

Stlačila si koreň nosa. „Výborne, Gȧ-Gȧel. Ale nemôžem povedať, že by ma tešilo.“

Zodvihla bradu. Škoda, že sa jej triasla.

„Nevidela som ťa prichádzať.“

„Ani si nemohla.“

V duchu sa však tej myšlienky nevzdávala ľahko. Iste, nemohla ju vidieť prichádzať, nakoľko bola neviditeľná. Ale pochybovala, že by bola kráľovná až taká tupá, aby konštatovala očividné. V skutočnosti teda musela hovoriť o niečom inom. Možno naozaj mala nejaký dar predvídať, o ktorom sa predtým zmienil kráľ. Otázkou ostávalo, aký rozsah mali jej schopnosti a do akej miery budú ostatní očakávať, aby ich používala.

„Prečo si sem prišla?“ dožadovala sa odpovede.

Zara sa čudovala, že pri tom nedupla nohou.

Dokonalý prejav detinskosti.

„Potešiť sa z tvojej prítomnosti?“ navrhla s prehnane širokým úsmevom.

„Ak mi ublížiš, dozvedia sa o tom.“

Vtedy si Zara uvedomila zásadný rozdiel medzi nimi dvoma – telo síce patrilo Zare a podľa jaziev a postoja a všetkého ostatného to vyzeralo, že prežila zaujímavé udalosti. Lenže dôležitá bola hlavne duša, ktorá sa v tom tele ukrývala. A tá bola nesmierne mladučká. Snáď sotva odrastené dievča, neisté a hanblivé, ktoré bolo dobré len na plnenie rozkazov. Tá mladá ešte nedokázala presadzovať vlastnú vôľu, preto len čakala na to, čo jej ostatní prikážu.

Čo bude ešte náročnejšie predstierať.

Nakoľko Zara ani v mladom veku nepôsobila takto zakríknuto.

Avšak cúvnuť už nemohla. Jej hadie zmysly jej prezradili, že cez mesto sa niekto blíži.

Povzdychla si. „Zistia to len vtedy, keď použijem schopnosti,“ skonštatovala.

Veď Ọnwụ sama to povedala. Kým Zara nepoužije božské triky, nenájde ju.

„A ako inak by si mi chcela ublížiť,“ provokovala, na čo Zara reagovala zodvihnutím obočia.

„Drahá,“ zapriadla a prikročila k nej, „na to, aby som ťa zneškodnila, mágiu nepotrebujem.“

Predpažila ruku a končekmi prstov sa dotkla jej krku. Ten dotyk ju tak veľmi prekvapil, že nebola schopná nijako reagovať. Čo Zara využila vo svoj prospech a silnejšie zatlačila na to zvláštne poddajné miesto na jej krku. V duchu stihla napočítať asi do sedem, keď prevrátila oči a padla jej do náručia.

Vtedy si však uvedomila, aké obrovské diery má jej plán.

Držala síce telo bezduchej kráľovnej, ale tiež ho potrebovala niekam ukryť.

A keďže nemohla použiť mágiu... Usmiala sa. Možno by o niečom predsa len vedela.

Kapitola 103. | Kapitola 105.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování