Gambit bohov - Kapitola 109. • OurStories.cz ~ naše povídky

Každé čakanie sa raz dočká svojho konca

11.10.2019 (15:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 640×

Kapitola 109.

Essien

„Podľa mňa sa práve teraz dohaduje, akú odmenu má za nás požadovať,“ zahundral Essien, ale nezdalo sa, že by ho niekto počúval.

Vlastne ani on sám už nepočúval. Len potreboval niečo hundrať, aby si pripadal, že aspoň niečo robí. Čo bolo samo osebe dosť úbohé. Ale nejako dúfal, že sa ozve aspoň niekto a on dostane príležitosť aspoň čiastočne sa zbaviť tlaku, ktorý sa v ňom hromadil. Lenže nikto si ho nevšímal, čo ho ešte viac privádzalo k šialenstvu. Ich cela bola príliš tesná. Asi začne požadovať, aby ho zatvorili do jeho vlastnej. Aspoň bude mať príležitosti poriadne si všetko premyslieť.

Odmietal tu ostať.

Zara bola tak vonku a plnila vlastnú misiu. O svojich plánoch im nič nepovedala. Čo ho nútilo škrípať zubami. V duchu si predstavoval, ako pred ostatnými odhalí jej zradu. Pretože určite sledovala len vlastné ciele. Čo iné si asi mal myslieť? Už veľmi dlho sa neukázala v ich väzení. Dokonca neprišla skontrolovať ani kráľovnú, ktorá mala jednu víziu za druhou.

Všetko to zrazu ostalo zabudnuté. Takže myslel na to najhoršie.

Čo bolo preňho prirodzené.

Pamätal si, ako mu myseľ zaplavili obavy a rôzne teórie. Jedna horšia ako tá druhá. Všetko však dôkazy toho, že nemal nikomu z nich dovoliť čokoľvek urobiť. Nemohol sa spoľahnúť, že všetko dopadne tak, ako oni potrebujú. Navyše čo im bránilo pridať sa na stranu nepriateľa? Zare rozhodne nič. Snažil sa upokojiť len tým, že Zara v skutočnosti Ọnwụ nenávidela a nikdy by sa k nej nepridala. Lenže potom už prestalo fungovať aj to.

Prebrali ho až záchvevy. Keďže neustále nervózne pochodoval tam a zase späť, chvíľu trvalo, kým si uvedomil, že kolená sa mu netrasú vďaka námahe. V skutočnosti sa všetko okolo nich otriasalo. Naklonil hlavu na stranu. Znelo to akoby sa im niekto pokúšal zhodiť celý hrad na hlavu. Podľa drobných kúskov stropu, ktoré sa odštiepili, sa zdalo, že ten niekto bude aj úspešný.

„To ich dohadovanie asi neprebieha práve najhladšie, čo?“ podpichla ho Kacia.

Pravdepodobne predsa len hundral dostatočne nahlas, aby ho niekto počul.

„Nemyslím si, že by sa Zara s niekým chcela dohodnúť,“ zašomrala ďalšia z nich.

Essien sa v ich menách trochu strácal. Ale predpokladal, že to bola tá Femi.

Alebo možno aj nie. Až tak veľmi ho to netrápilo.

„Tak svoju úlohu hrala dosť presvedčivo. Nezabúdaj, že dostala aj teba.“

„Keby si ju tam videla stáť, tiež by ťa to naštvalo,“ odsekla Kacia.

Tú si zapamätal najlepšie. Tá sa mu pozdávala.

„Teba naštve všetko,“ zašomrala v odpovedi Batu.

Všimol si, ako sa Wen s Rae zaškerili. Podobnú hádku už asi videli.

„Predpokladám, že sa vrátili tie plamenné príšery. Ich útoky sú stále častejšie. Ak to takto pôjde ďalej, nedostaneme sa odtiaľto včas.“ Tentoraz už vedel, že sa ozvala Femi.

Ona sa vždy všetko snažila vyriešiť rozumom. Ponúkala riešenia.

Pravdepodobne sa mu začne tiež pozdávať.

„Môžeme odtiaľto kedykoľvek utiecť. Tie dvere nie sú také pevné,“ pripomenula im Batu. „Problém je, že bez ďalší častí kúzla bohov neoslobodíme. A dostaneme sa presne tam, kde sme nechceli byť – budeme tým hrôzam čeliť sami. Tomu by sme sa mali vyhnúť.“

„Ale pozri sa na to takto,“ odvetila Kacia, „tento tu nám môže pomôcť.“

Zažmurkal, keď si uvedomil, že hovorí o ňom.

„S čím presne by som vám mal pomáhať?“ ohradil sa opatrne.

Kacia pretočila očami. „Len sa nepretvaruj, ty padavka. Sadiki nám povedala o tvojich schopnostiach. Tak čo keby si si vybral hlavu zo zadku a začal s nimi niečo robiť? Na krky nám dýchajú živlové monštrá. Nepripomína ti to niečo?“

„Ja som nás do tejto situácie nedostal,“ odsekol.

Čím ale nechcel povedať, že ich odtiaľ nemôže dostať zase von.

Lenže Kacia to pochopila po svojom.

„Nie, lebo keby bolo po tvojom, práve teraz by sme všetci stáli niekde v jaskyni a ty by si sa tu sám hral na hrdinu. Lebo tak to robíš, nie? Do všetkého ideš sám, pretože... prečo vlastne? Myslíš si snáď, že si lepší ako my ostatní? Asi ti nemusím pripomínať, že zatiaľ čo ty si s Ȧudobčanmi staval bábovky v piesku, my sme proti nim bojovali.“

Och, áno, to je tá Kacia, ktorú si pamätal a ktorá mu tak veľmi nechýbala.

„Ak si si nevšimla, som tu zatvorený s vami. Keby som bol s miestnymi taký dobrý kamarát, asi by som sa na vás teraz pozeral z opačnej strany tých dvier, nemyslíš?“

„Možno si podvádzal počas herného večera a toto je pomsta.“

To, čo hovorila, bolo také absurdné, že ani netušil, čo by mal odpovedať.

Našťastie sa akurát vtedy zrútila veľká časť stropu. Niektorí začali kričať, väčšina nadávala. Kráľovná vrieskala ako zmyslov zbavená a až Kaciina dobre namierená päsť ju prinútila stíchnuť. Čo Essien ocenil, ale nech ho bohovia radšej desaťkrát prekľajú, než by to mal vysloviť nahlas.

Nakoniec skončili natlačení v jednom rohu.

Zaujímalo by ho, kto presne sa mu tlačil na chrbát.

Podobná blízkosť by mala byť len medzi druhmi.

Hlavne keď mu kvôli nej na hlavu padali malé kamene. Aspoň zatiaľ malé.

„Toto je naozaj výborné,“ vyblafla Kacia. „Žiadam priveľa, ak by som chcela zomrieť dôstojne?“

Ofrkol si. „Snáď sa ti nepáči zomrieť v tomto krásnom väzení?“

Zacítil, ako ho niekto štuchol do chrbta. Čiže za ním určite stála Kacia.

„Už ti niekto povedal, že tvoj humor je suchší ako Efụina púšť?“

Vykrivil ústa v náznaku úsmevu. „Možno to niekto spomenul.“

Na ďalších niekoľko okamihov nastalo relatívne ticho. Aj keď bolo neustále prerušované ozvenou padajúcich kusov stien a stropov. Oni mali šťastie, pretože akákoľvek deštrukcia práve teraz ničila hrad, vydala sa opačným smerom. Radšej však ostávali stále na mieste, kde by si v prípade potreby mohli pomôcť. Osobne ho bavilo, akí lojálni zrazu všetci boli.

Aspoň voči sebe navzájom. Tam vonku bolo ničenie omnoho výraznejšie.

Možno to vyrieši ich problémy. Možno to zabije všetkých ich nepriateľov.

„Ak niekto cíti potrebu vyraziť dvere, možno by to mal urobiť teraz,“ navrhla Femi.

Chcel odpovedať, že by ešte mali počkať, kým sa vyberú von, ale predbehla ho Kacia.

„A prečo by sme vlastne mali niekomu v tomto prekliatom hrade pomáhať?“ Zaujímalo ho, prečo presne sa domnievala, že ktokoľvek z nich mal chuť niekomu pomáhať. „Nech ich tie príšery pokojne aj zožerú. Tým lepšie pre nás.“

„Kacia!“ napomenula ju Femi.

Pomyslel si, že jej hlas bol príliš málo ostrý na to, aby sa dal považovať za výčitku.

„Nie sú to príšery.“

Hoci ten hlas mu bol ešte stále neznámy, vedel si ho spojiť s osobou. Bola to tá bielovlasá Ọnwụina kňažka, o ktorej tvrdili, že sa volá Sadiki. Vo všeobecnosti rozprávala málo a väčšinou akoby poznala tajomstvá, o ktorých nikto z nich ani len netušil. Mal podozrenie, že mu o nej nepovedali celú pravdu. Čo plánoval čoskoro napraviť.

Potreboval vedieť všetko o každom, kto sa vyskytoval v jeho blízkosti.

„A to zase vieš ako?“ oborila sa na ňu Kacia.

„Cítim mágiu. Božskú mágiu.“ Kňažkin hlas bol vyrovnaný a takmer znudený.

„Aká je pravdepodobnosť, že sa Efụ a Ọsis vrátili, aby nás odtiaľto dostali?“ uvažovala Femi.

On osobne sa nazdával, že to nie je možnosť, ktorú by vôbec mala spomínať.

Bohovia boli príliš nespoľahliví a až príliš sa zaujímali len o svoj vlastný prospech.

„Povedali, že nás počkajú pri božskom väzení,“ zamiešal sa do rozhovoru Accai.

Len on jediný dokázal premeniť božské činy na čosi vznešené.

Asi to bolo jednoduchšie ako priznať, že sa na nich vykašlali pri prvom náznaku problému.

„Jeden môže dúfať, že zmenili názor,“ zašomral ktosi, ale vtedy už Essien nedával pozor.

Príliš ho zamestnávala snaha rozpoznať jednotlivé zvuky. Mohol by prisahať, že práve niečo niekde vybuchlo. Lenže na druhej strane mal pocit, že nohy mu ovieval chlad. Čo automaticky viedlo k otázke, aké monštrum to práve útočilo na hrad. Možno sa k plamenným priateľom pridali aj nejakí vodní kamaráti?

Mohlo to byť pravdepodobné, ale jeho mágia mu nič také neprezradila. Vlastne sa mu snažila na hovoriť, že tam vonku nie je nikto, kto by živlovú mágiu ovládal. Takže ktokoľvek tam vonku vyvádzal, nebol súčasťou katastrofy, ktorá mala roztrhať ich svet. Čiže mu pravdepodobnejšia pripadala druhá možnosť. Čím sa len potvrdzoval jeho predpoklad, že Zare sa nedalo veriť.

„Žeby sa Zara rozzúrila?“ navrhol napokon nahlas.

Kacia sa zasmiala. „A ty sa jej čuduješ? Mňa by Ọnwụ tiež vyprovokovala, hlavne keď sa tu producíruje akoby jej to tu patrilo.“

„Aj patrí, pamätáš?“ doplnila Femi.

Essien prevrátil očami. Kacia si povzdychla.

„Ak to prežijeme, pohovoríme si o otázkach, ktoré nevyžadujú odpovede. Máš v tom medzery.“

Až sa čudoval, ako vlastne táto ich cechovnícka skupina dokázala prežiť tak dlho, ako prežila. S podobným prístupom a sklonmi k slovným útokom vlastne nebolo ďaleko k otvorenému násiliu. Alebo to možno bol jeden z tých čudných prípadov, keď len jemu niečo pripadalo nepriateľské a v skutočnosti to bolo ešte stále v norme.

Alebo v tom nakoniec nebol sám, lebo sa ozvala Sadiki:

„Táto vaša lekcia ma neuveriteľným spôsobom fascinuje a zaujíma, ale nemali by sme sa radšej sústreďovať na dôležitejšie veci?“

„Načo konkrétne?“ zasyčala na ňu Kacia. Čo jej kňažka vyviedla, že ju nemala rada? Stúpila jej na nohu? „Ako do ktorého chrbta máme zaraziť dýku?“

Stačila jediná veta, aby sa vzduch v miestnosti ešte viac ochladil. Teraz to však nesúviselo s možným útokom živlovej mágie. V duchu si pripomínal, že takto podobne veľká skupina doslova vyžaduje, aby v nej panovalo napätie. Tiež si však zapamätal ich slová. Potreboval tomu všetkému porozumieť. Vedieť, kto sa ako správal a hlavne prečo, aby to mohol za hrnúť do svojho plánu.

To, že mal plánovať o čosi rýchlejšie, si uvedomil v momente, keď dvere na ich cele boli vyslovene vytrhnuté zo steny. S rachotom dopadli na chodbu. Čo bol posledný hlasný zvuk, za ktorým nasledovalo ohlušujúce ticho. Podvedome očakával, že tam nájde stáť Ọnwụ alebo samotného kráľa. No bola to len Zara. S trochu pošramoteným zovňajškom. Akoby naozaj s niekým bojovala.

„Čakáte na pozvanie?“ oslovila ich, keď tam len tak stáli.

„Čo sa stalo?“ hneď sa jej opýtal.

Cítil, ako si ho premerala pohľadom. „Povedzme, že Ọnwụ je o čosi všímavejšia, než som predpokladala, a nakoniec uhádla, kto som. Tak som sa rozhodla, že je zbytočné niečo predstierať a rovno som jej ukázala, čo presne si o nej myslím.“

„A kde je Ọnwụ teraz?“ pobádal ju k ďalšej odpovedi.

Prižmúrila oči a niekoľkokrát si pošúchala koniec nosa, následne aj hornú peru.

Pokrčila plecami. „Povedzme, že Ọnwụ sa rozhodla zistiť, či ju trápia nočné mory.“

„Nebodaj sa ti podarilo ju uspať.“

„Hovoríš to tak, akoby to snáď bolo jednoduché. Už si niekedy uspával nejakého boha?“

Naklonil hlavu na stranu. „Nie, ale predpokladám, že mi o tom všetko povieš.“

Niekoľkokrát sa nadýchla a otvorila ústa. Ani raz však nič nevyslovila. Akoby mala nejaké vnútorné zábrany. Alebo akoby sa zdráhala niečo mu prezradiť. Nepredpokladal, že Zara prejavovala vernosť ešte niekomu inému. Možno to bol rešpekt voči komukoľvek, kto ju naučil ten trik s uspávaním.

„Povedzme, že to nie je jednoduché a možno nie trvalé. Mali by sme si teda pohnúť.“

Čím vyzvala ostatných, aby sa pohli a jemu vytkla, že ich zdržuje.

Nateraz sa rozhodol nechať to tak, nakoľko im nehrozilo žiadne bezprostredné nebezpečenstvo. Ale aj napriek tomu sledoval ich okolie, pripravení na vojakov, ktorí by mohli vybehnúť spoza rohu. Chodba však zívala prázdnotou. Hrad bol tichý. Ak to je ticho pred búrkou, bude pripravený. Už teraz napínal svoju mágiu.

„Čo s kráľovnou?“ opýtala sa Femi. Predkladal, že Zary.

„A čo s ňou?“ zareagovala nevraživo Zara. „Vyzerá, že je v poriadku. Tak ju tu môžeme nechať.“

Nemienil priznať, že s ňou súhlasil. Ale bolo to tak.

Kráľovná im bola na nič. Iba ich zbytočne spomalí.

„Nemali by sme ju zobrať so sebou?“

Keďže strávil istý čas vo Feminej spoločnosti, vedel približne, ako funguje jej myseľ. Práve teraz sa im snažila niečo povedať. Navádzala ich k tomu ale príliš pomaly a príliš obšírne. Akoby nemohla otvorene vysloviť svoj názor. Predpokladal, že to nakoniec aj tak urobí.

„Prečo presne by sme mali?“

„Pretože nosí tvoje telo ako kostým?“

Odfrkol si. Zara takisto, dokonca hlasnejšie ako on.

„Keď ho tak dobre ukradla, môže si ho nechať.“

Čo bola zaujímavá zmena postoja. Nakoľko si čas predtým krátili rozprávaním príbehov, poznal všetko o tom, ako sa vybrali na výlet len preto, aby jej telo našli a obetovali ho. Čím by dosiahli, že by Zara mohla prejsť na Agwetiti, kde by čakala na znovuzrodenie. Jej slová teraz vypovedali o tom, že svoj momentálny osud už prijala. Kto by sa jej aj čudoval. Muselo byť úžasné byť bohyňou a ovládať všetku tú moc.

„Môžeme ju uniesť a vymeniť za ten kameň,“ skonštatovala nakoniec Femi, čím si získala jeho pozornosť. Takže tam svojimi slovami smerovala.

Neochotne musel uznať, že niečo podobne jednoduché mu ani len na um nezišlo. Za ten čas, čo strávili zatvorený, vlastne tak trochu aj zabudol, prečo presne sem prišli. Ale nech sa prepadne, ak by mal niečo podobné vysloviť nahlas. A ako sa tak díval na Zaru, ani ona nemala v pláne niečo podobné priznať.

Až kým nesiahla do záhybov svojho plášťa a nevytiahla odtiaľ žiariaci krištáľ.

„Myslíš tento?“

Musel sa veľmi ovládať, aby uznanlivo nezahvízdal.

„Takže preto práve teraz Ọnwụ ničí celé kráľovstvo?“ zamiešala sa do rozhovoru Kacia.

Zara pohodila plecami. „Možno tak trochu. Možno preto, že som na ňu zaútočila.“

„Odkiaľ máš ten kameň?“ dožadovala sa jej pozornosti opäť Femi.

Jeho osobne fascinoval ich rozhovor a bol zvedavý, čo všetko vďaka nemu odhalí. Ostatní ich sledovali skôr asi z iných dôvodov. Alebo skrátka len preto, že im stáli v ceste a oni tým pádom nemohli prejsť.

„Dal mi ho kráľ?“

Až to prehlásenie ho prinútilo konečne prehovoriť:

„Ako dôkladne si zastupovala kráľovnú v jej povinnostiach?“

Spražila ho pohľadom. „Dostatočne dobre, neboj sa.“

Niekoľkokrát pokýval hlavou, no vykrivil pri tom ústa, aby bolo jasné, čo presne si myslí.

„To museli byť zaujímavé povinnosti, že ti kráľ za odmenu venoval niečo, čo nevideli asi ani jeho najbližší radcovia.“

Výhražne k nemu vykročila. „Naznačuješ tým niečo?“

„Len skladám hold tvojim... prednostiam.“

Pomaly si ju prezeral, aby nebolo pochýb o tom, čo presne má na mysli.

Zara vyzerala, že si zase predstavuje jeho pomalú smrť.

„Máš šťastie, že neviem, ako ti pričarovať nejakú nechutnú podobu.“

„Moja tvár sa ti nepáči?“

Prižmúrila oči. „Poď bližšie a ukážem ti, ako veľmi sa mi páči.“

Práve v ten moment Femi dostala nápad, že by ich nejako mala zastaviť. Takže sa postavila medzi nich, akoby neboli ničím viac, len neposlušnými deťmi, ktoré starší súrodenec drží od seba, aby sa nepobili. Pritom si neuvedomila, že obaja by sa jej dokázali zbaviť mávnutím ruky.

„Nechcete si to nechať na neskôr?“

Tie slová však stačili ako pripomienka, že sa sem neprišli hádať.

Aká škoda. Práve ho to začínalo baviť.

Zara sa naňho ešte raz zamračila, no napokon sa otočila a vykročila von z väzenia. Za ňou nasledoval jej verný chlpáč a všetci ostatní, ktorí ňou z nejakého dôvodu boli očarení. Skupinu uzatvárali zvyšné dve chlpaté príšerky a ich strážca Temujin. Essien sa rozhodol ísť ako posledný, aby nebol v pokušení podpichovať Zaru. Stále mal v pláne ostatným ukázať, že teraz je bohyňa a mali by si na ňu dávať pozor, ale to môže chvíľu počkať. Aspoň kým sa nevzdialia od tohto napol rozpadnutého hradu.

Lenže ešte predtým, ako sa im to podarilo, že všetko opäť pokazilo.

Práve stáli v širokej predsieni ďalších chodieb. Zara práve vysvetľovala, ktorá kam vedie, keď sa zem pod ich nohami zatriasla veľmi sugestívnym spôsobom. Otočil sa k Zare. Nebol však jediný, kto sa na ňu pozeral. Pretože si všetci domysleli, čo to trasenie najskôr spôsobuje.

„Nehovorila si, že Ọnwụ práve teraz spí?“ dožadoval sa odpovedi.

„Tiež som povedala, že to možno nebude trvalé.“

Hovorila to, akoby on mohol za to, že sa zdržali.

Nebol zodpovedný za fungovanie jej mágie. Skrátka nie je dosť silná.

„Možno?“ zopakoval.

„Tak kto by to bol povedal, že zlá zákerná bohyňa nikdy nespí?“

„Teraz nie je čas na žarty.“

„Prečo nie? Veď sa tak skvele bavíme. Je to úžasný večierok.“

Niečo v jej postoji ju však prezradilo. Nebola ani spolovice taká uvoľnená, ako sa snažila tváriť. Naznačila im, aby odtiaľ odišli. Lenže nakoniec to nestihli. Pretože vtedy konečne zahliadol to, čo ona najskôr cítila už dávno predtým. Blížila sa k nim nasrdená bohyňa. Spoločne ako jedna skupina sa presunuli až k ústiu chodby. Ak však nechceli pokračovať ďalej späť do väzenia, nemali veľmi kam ísť. Mohli len dúfať, že ich Zara nejakým spôsobom ochráni.

Čo sa mu ani v najmenšom nepozdávalo.

„Nebodaj ste nás chceli takto narýchlo opustiť,“ zatrilkovala Ọnwụ, avšak v hlase jej bolo poznať stopy hnevu. Najskôr nepredpokladala, že by pre ňu Zara mohla predstavovať rovnocenného súpera.

Zara pokrčila plecami. „Tento váš večierok je nejaký nudný. Prečo by sme mali ostávať?“

„Vieš však o tom, že je neslušné okrádať hostiteľov?“

„Aj v prípade, že hostiteľ sám je najväčší zlodej zo všetkých?“

Essien sa podvedome pripravil na úder, ktorý mal nasledovať. Aj Zara vycítila, že príde. Ọnwụ začala zbierať mágiu, ktorú by mohla proti nej použiť. A Zara sa postarala, aby bola jej jediným cieľom. Preto ju tak otvorene provokovala. Čo bola veľmi priehľadná, no zároveň istým spôsobom aj vznešená taktika. Možno Zaru predsa len trochu podceňoval a táto bohyňa bola pripravená obetovať sa za svojich priateľov.

Lenže ani vznešenosť a cnosť nestačila. Otvoril ústa, aby vykríkol, no už bolo neskoro.

Pretože zatiaľ čo Zara predkladala, že Ọnwụ zaútočí na ňu, tá si našla iný cieľ. Ten, ktorý ticho a hrozivo stál po Zarinom boku. Jej chlpatý prenasledovateľ. Začul len svišťanie nasledované zalapaním po dychu a niekoľkými výkrikmi. Dopredu ho hodila váha niekoľkých prudkých pohybov. Potom však chlpáč zakňučal a zrútil sa na zem. Zara sa rozvrešťala. Ten zvuk trhal nielen uši, ale aj srdce.

Kapitola 108. ¦ Kapitola 110.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování