OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 11.

24.11.2017 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1225×

Kapitola 11.

Accai

Nikdy predtým nič podobné nevidel. Tie bytosti boli enormné. Nech už boli čímkoľvek, šírila sa okolo nich nezameniteľná aura mágie. Podobný opar sa vznášal nad bojovým poľom. Bojoví mágovia ho vytvárali tým, ako hádzali po nepriateľoch svoje kúzla. Nečakal by, že niečo podobné zacíti z bytostí, ktoré svojimi rozmermi prevýšia aj dom.

Listoval vo všetkých knihách, ktoré kedy prečítal, no nespomínal si na šesťruké ženy alebo oživené stromy. Nech už boli tie dve kýmkoľvek, niekto ich musel vytvoriť. Za akým účelom, to ešte presne nevedel. Hoci nebolo ťažké domyslieť si to. Ak niečo ukryjete dovnútra srdca mŕtvej korytnačky, najskôr nechcete, aby to niekto objavil. A ako sa najlepšie ubezpečiť, že to ostane tajomstvom? Zavoláte si na stráž nepredstaviteľne silné bytosti.

Otázkou teda ostávalo, kto tie kreatúry zavolal a aký bol rozsah ich schopností. Až potom prichádzala na rad pálčivejšia nevedomosť – na čo to tam vlastne dávali pozor. Alebo na koho? To bola ďalšia časť problému. Pamätal si každý detail vízie, v ktorej sa po prvýkrát stretol so Zarou. Teda, vlastne spomienky, v ktorej cechovníčka zomrela.

Hoci to miesto stále nevedel pomenovať, teraz ho opäť navštívili. To znamenalo, že Zarine telo by sa mohlo nachádzať niekde v blízkosti obrovských strážkyň. No skôr, ako stihol vymyslieť plán, všimol si Zaru. A to, ako nie je tam, kam ju predtým stiahol, by ju ukryl pred pátravým pohľadom obrýň. Povzdychol si. Trpezlivosť nepatrila k jej cnostiam. Pravdepodobne ani zdravý úsudok. Veď kto s čo i len jedinou kvapkou rozumu by sa vybral oproti už na prvý pohľad príliš mocným bytostiam?

Tie si ju okamžite všimli.

Očakával, že na ňu okamžite zaútočia. Alebo že ju minimálne zastavia.

Miesto toho si ju len prezerali. Zara zastavila niekoľko krokov pred nimi. Pôsobila pri nich krehko ako novorodeniatko. S Femi sa na seba pozreli. Obaja očakávali, že jej prehnaná iniciatíva neskončí dobre. No keď tam len stála a nič sa nedialo, vykročili za ňou. Čím bližšie boli pri tých dvoch, tým viac sa mu ježili vlasy.

Mágia doslova iskrila vo vzduchu okolo nich. Praskala mu v ušiach. Tancovala mu po pokožke. Celé to miesto bolo doslova nabité čarami. Stvorilo ich kúzlo. Veď ako inak by niekto udržal bijúce srdce stvorenia, ktorého kosti už ohlodali zdochlinári. Myseľ mu pracovala na plné obrátky. Odpovede však nenachádzal. Ak niečo, len stvoril viac otázok.

„Čo tu robíš?“ spýtali sa obryne jednotným hlasom. Svojou mohutnosťou roztriasal všetko vo svojom okolí, aj ich kolená. No Femi s Accaiom sa nemuseli veľmi obávať. Záujem strážkyň sa sústreďoval výlučne na Zaru.

„Prišla som si po to, čo mi patrí. Máte moje telo! Vydajte mi ho naspäť!“

Accai mal chuť udrieť sa do čela. Nedostatok taktu v jej slovách bol až absurdný.

Rovnako ako jej správanie.

Kto sa len tak postaví pred obrovské stvorenia, o ktorých nič netuší, a navyše od nich aj niečo vyžaduje? Zoznam prívlastkov, ktorými by opísal jej počínanie, by sa začínal pri neopatrnosti a skončil by čírim šialenstvom. Najhoršie na tom bolo, že ona si to buď neuvedomovala, alebo to zámerne ignorovala. Veľmi dúfal v to druhé. Predsa len je lepšie, keď bude účelne provokatívna než keby sa premenila na ignorantského hlupáka.

„Nemáš právo vracať sa sem. Je to zakázané. Toto nie je miesto pre teba, dielo bohyne. Mala by si odísť skôr, ako sa vrátia ostatné strážkyne. Potom by si nemusela odísť už vôbec.“

Nezdalo sa, že by išlo o dve samostatné osobnosti.

Skôr ako jedna myseľ rozdelená do viacerých tiel.

Dômyselné kúzlo.

„Prečo by som mala odísť? Pred časom ma tu niekto zabil! Potrebujem nájsť svoje telo!“ Zúfalstvo v jej hlase bolo v ostrom protiklade k tomu, ako si založila ruky na hrudi a rozkročila sa v očakávaní útoku. Postoj bojovníčky.

„Kde inde by malo byť tvoje telo, ak nie tu? Veď stojíš pred nami.“

Accai naklonil hlavu. V hlave sa mu začala formovať zvláštna teória.

„Ale ja tu nie som! Nie v skutočnosti! Som len duch, podstata ženy, ktorú tu pred časom niekto zabil. Potrebujem nájsť svoje telo! Kto ho odniesol? Kde je?!“

Všimol si, ako k Zare pristúpila Femi a položila jej ruku na plece.

Nezdalo sa, že by to Zaru nejako zvlášť upokojovalo.

„Telo bez duše a duša bez tela,“ zarachotil rytmický hlas oboch obrovských žien. Keď sa pohybovali, všimol si len ladnosť. Nič nepočul. Akoby sa vznášali. Prešli až dozadu k rôznofarebným prameňom. Zožierala ho zvedavosť. Potreboval vedieť, čo je to za miesto. Pretože tušil, že je dôležité. „Svoje telo tu nenájdeš. Odišlo. Teba však nechalo na druhej strane žitia. Nemala si sa prebudiť a predsa tu stojíš. Strážkyne bránia živým dotknúť sa prameňa bohov. Len ten ukrýva tajomstvo staré tisíc rokov.“

Zdalo sa mu to, alebo sa im tie dve... snažili pomôcť?

Zara ale ich snahu neocenila. Ak niečo, ešte viac ju to rozzúrilo. „Nechcem vaše proroctvá! Nechcem vaše básne! Potrebujem len svoje telo, ten zvyšok ma nezaujíma!“

Vaše proroctvá, vaše básne... Accai mal pocit, akoby začínal rozumieť tomu všetkému.

No ešte nie úplne. Cítil, ako sa mu tie slová formujú v hrdle.

Ale jazyka sa mu ešte nedotkli.

„Ak chceš nájsť samú seba, mali by ťa naše slová zaujímať.“ Obe sa poobzerali. Akoby očakávali, že sa každú chvíľu niekto vráti. Nepovedali predtým, že príde zvyšok strážkyň? Koľko ich v skutočnosti je? „Boli sme stvorené na ochranu. Ale je možné zneužiť nás, ak vieš, ako na to. Prikázali nám zabiť všetko živé, čo sa dostane až sem. Nesmieme nikomu povedať, čo tu robíme. Nikomu živému.“ Accai konečne pochopil, čo sa im snažili tak okato naznačiť – oni neboli živí. Nie v pravom slova zmysle, pretože tu boli len ich odtlačky. Zara dokonca nebola ani to, ona zomrela. Ona sa mohla pýtať. Ak by o to mala záujem, čo sa nezdalo byť pravdepodobným. „Dotkla sa ťa bohyňa, ktorá si nás zaviazala poslušnosťou. Máš však v sebe silu tej, ktorá si nás naklonila. To ty si tá, ktorá prinesie koniec našej službe.“

Accai si takmer odfrkol. Ďalšie proroctvá.

„Potrebujem jednoduchú odpoveď!“ zrúkla na nich Zara. Už ani Femi ju nedokázala viac zadržať.

Vykročila vpred. Ak by pred nimi stál niekto normálne veľkosti, najskôr by sa na ne už vrhla.

Takto bola nútená založiť si ruky opäť na hrudi.

„Jednoduchá odpoveď nejestvuje. Sú len odpovede. No ty sa nevieš spýtať správnu otázku. A pritom si sa ocitla v boji, kde ti kladenie správnych otázok môže zachrániť život.“

Zavládlo medzi nimi ticho. Accaiovi sa na jazyk tlačili desiatky otázok. No dve obryne boli stále sústredené na Zaru. Podľa všetkého ich niekto požiadal, aby jej pomohli. Mal podozrenie, že v tom má prsty Záhadná bohyňa. Pre Nrọ bolo dôležité, aby Zara vytrvala. Hoci ani jeden z nich troch netušil, v čom presne to majú uspieť.

Na jednej strane mali len nájsť Zarine telo. Aby sa ona mohla dostať až na Ostrov, kde by počkala na znovuzrodenie. Lenže niečomu mu hovorilo, že na svojej ceste budú musieť vykonať ešte niečo. Niečo, čo bolo... istým spôsobom predpovedané.

Proroctvá však neboli niečím, čo by on sám mohol vnímať ako skutočnosť. Pretože vedel, aké môžu byť obrazy budúcnosť nejasné a záhadné. Pohľad do zajtrajška mu vždy priniesol len zmiešané pocity a neistotu. Na jednej strane videl jasné obrazy, na strane druhej bolo náročné ich niekedy vysvetliť správne. Hlavne ak sa jednotlivé významy ukrývali za sukne kvetnatých metafor.

Lenže Zaru nič z toho nezaujímalo. Nemohol ju z toho viniť.

Ju už svet nemusel zaujímať. Ona bola mŕtva.

Akékoľvek proroctvá sa jej už nikdy nedotknú.

Femi tu bola hlavne kvôli putu, ktoré ju viazalo k Zare. Boli sestry vo všetkých možných smeroch okrem samotnej krvnej spätosti. Za tie roky výcviku vytvorili rodinu – ony dve a ďalšie štyri sestry zo Sachapovho cechu. Už teraz vedel, že ich čoskoro spozná. Ak si vyberú správnu cestu. No tá vlastne nejestvovala. Stáli na rázcestí a nikto nevedel, kam mali zabočiť. Pretože niekto ukradol smerovník. Ich osud sa bude odvíjať podľa toho, kam ich zavedie inštinkt.

Zažmurkal. Možné verzie budúcnosti zmizli, akoby boli len snom.

Ostali len mohutné strážkyne, ktoré sa im snažili niečo povedať bez toho, aby im to museli vyslovene povedať. Lenže ako poznamenali, museli klásť správne otázky. A tie stále nepoznali. On sám by sa mohol spýtať len toľko, čo to všetko má spoločné so smrťou jeho sestry. Pretože podľa všetkého ak pomôže Zare vyriešiť jej problém, konečne nájde odpoveď na to, čo sa stalo s jeho sestrou. A keď príde na koniec toho všetkého, možno sa opäť naučí vyslovovať jej meno.

Pretože keď zistí pravdu, možno sa zbaví aj vlastnej viny.

„Ja chcem vedieť len to, kde nájdem svoje telo,“ vyslovila nakoniec Zara.

Znela unavene. Zničene. Túžila po pokoji.

Nemohol jej to vyčítať.

Obryne si ju premerali pohľadom. Ich oči snáď videli viac než sa mohlo zdať. Keď Zaru podrobili tej dlhej prehliadke, prikývli. Snáď na znamenie sebe navzájom.

„Nájdi pisára Navida. On pozná odpoveď.“

Znovu to meno. Nech robil čokoľvek, stále ho nachádzal. Buď v knihe, alebo o ňom niekto hovoril. To nemohla byť náhoda. Vedel to. No netušil, prečo bol ten pisár taký dôležitý. Pisári nevládli veľkou silou. Boli to učenci, častokrát mnísi, ktorých si vybrali panovníci. Nepoznali mágiu a ich svetom boli knihy a vedomosti. Ich moc spočívala v tom, čo písali. Slovami mohli meniť dejiny.

Ak sa rozhodli nepodliehať vrtochom panovníkov. Cisársky vládnuci pár určite túžil po zamlčaní toho či onoho. Navid pôsobil ako pisár, ktorého nemohlo zastaviť ani naliehanie. Chcel pravdu. Dokonca o nej písal aj vtedy, keď ju nikto nechcel vidieť. Jeho knihy nikto nečítal. Napriek tomu, že žil pred dávnymi vekmi, jeho záznamy pôsobili akoby ich dopísal len včera. Okolo jeho osoby sa vznášalo priveľa tajomstiev na to, aby to bola náhoda.

Lenže ako zapadal do toho neporiadku, v ktorom sa ocitli len kvôli mŕtvej cechovníčke?

Vtedy už svoju zvedavosť nevedel udržať na uzde.

Vykročil vpred. „Prečo máme hľadať pisára Navida? O jeho existencii nikto nevie, všetci ju totiž popreli. Jeho knihy sú schovávané, akoby ich čítanie niekto zakázal. To, o čom písal, by niekto mohol považovať za rúhanie. A predsa chcete, aby sme ho našli? Ako to vôbec máme urobiť? Veď žil pred tisíckami rokov!“

Na konci sa do jeho slov vkradla naliehavosť.

„Musíte nájsť Navida,“ zopakovali, ich tón kopíroval Accaiove zúfalstvo.

„Po toľkých rokoch môžeme nájsť len jeho hrob,“ namietol rezolútne.

Strážkyne na chvíľu zaváhali. Zaklonili hlavy, akoby vetrili.

Keď sa na neho opäť zadívali, v očiach mali zvláštnu iskru.

„Prečo hľadať hrob niekoho, kto nikdy nejestvoval? Chcete nájsť pisára Navida, ale to musíte nájsť bytosť, ktorou bol ešte predtým. Zrodil sa ako niekto iný. No ľudia zabudli. Radi zabúdajú na to, čo je dobré. Hlavne ak nepoznajú nič iné ako zlo. Ak nájdete jeho, nájdete aj pravdu.“ Zdalo sa mu, akoby začul ozvenu niečích krokov. „Vydajte sa po stopách korytnačiek. Až tam, odkiaľ pochádzajú.“

Ten posledný komentár bol najviac mätúci. No nedostal príležitosť bližšie ho preskúmať.

„A teraz choďte!“ vyhŕkli s obavami.

Niekto totiž prichádzal.

Zostali tam ešte dostatočne dlho na to, aby zbadali tiene prichádzajúcich bytostí. Podľa všetkého sa rozmermi vyrovnali dvom strážkyniam. Netušil, aká je početná skupinka. Stihol si uvedomiť len toľko, že najskôr mala svojho vodcu. Veliteľa, ktorému podliehajú ostatní. Ale nemohol si nič z toho overiť. Pretože v ten moment ich nejaká sila doslova vyhodila von.

Nie len zo stále bijúceho srdca mŕtvej korytnačky. Neocitli sa dokonca ani na okraji Mŕtveho lesa ako tomu bolo predtým. Nech už tie enormné bytosti vládli akoukoľvek silou, musela byť skutočne nesmierna. Inak si nevedel vysvetliť, že ich všetkých troch bez použitia zaklínadiel alebo rituálov dokázali preniesť späť do Veľkej knižnice. Dokonca tak, aby Accaiov a Femin dvojník opäť splynuli s ich telami.

„Tak to... bolo zaujímavé,“ skonštatovala Femi, čím sa snažila otvoriť možnú diskusiu.

Zara však nepôsobila ako niekto, kto mal náladu na rozprávanie.

Ruky, zovreté do pästí, sa jej mierne chveli.

Prestal jej venovať pozornosť. Očividne ňou vírili príliš silné emócie. Podľa všetkého často podliehala citom a bola výbušná. Ešte nemal príležitosť spýtať sa Femi, či taká bola aj pred smrťou. Na druhej strane sa jej ale nečudoval. Zomrela a zo všetkého najviac chcela nájsť pokoj. Zrazu jej ale všetci tvrdili, že to nebude také jednoduché. Ak by toho bol schopný, určite by sa rozčúlil a pravdepodobne by aj kričal. Lenže on s emóciami nekráčal ruka v ruke.

Sestra ho vždy podpichovala, že mu bohovia dali príliš veľa inteligencie. Tá potom musela zabrať územie, ktoré mali ostatní vyhradené pre city. Nebol však úplný cynik. Súcitil, radoval sa a dokonca rozčuľoval. Ale väčšinou rozdielne ako, napríklad, Zara. Keď jeho sestra dospela, nahradila kvetnaté opisy jeho osobnosti jediným slovom – pragmatik.

Nezaoberal sa zbytočnosťami. Dokonca aj jeho myseľ teraz hľadala správne odpovede. Tie bytosti mu dali dostatok námetov na premýšľanie. No niečoho ho zaujalo viac ako zvyšok. Teda, vlastne dve konkrétne maličkosti. Len niekto mŕtvy sa ich mohol spýtať na čokoľvek a ony by odpovedali. A ak chcel nájsť Navida, alebo kohokoľvek, kto sa za neho vydával, musel nájsť korytnačky. Keďže sa v ten moment nachádzali vo vnútri Nkọchy, živiteľky lesa, najskôr nemal hľadať obyvateľov mora.

Avšak fauna a flóra nepatrili k jeho odborom. Za predpokladu, že to nesúviselo s jeho sestrou, o tom nič nevedel. Netušil, kde by mal začať hľadať. Času nazvyš však nemali. Zhlboka sa nadýchol. Pre lepšie sústredenie zatvoril oči. Pátral po nitkách, ktoré ho spájali s Mọom. Keďže mu nedal žiadne ďalšie príkazy a v čase, keď ho už knihovník nepotreboval Accai nebol prístupný, ostal Mọ stáť na mieste.

Skrz jeho oči teraz Accai videl, ako knihovník ukladá knihy nesmiernych rozmerov. Keď k nemu vykročil prízrak, dovtedy stojaci v kúte, neprekvapilo ho to. Len sa na neho zadíval spôsobom, akoby bol tušil, že v plamenných očiach takmer priehľadného prízraku sa v skutočnosti ukrýva jeho pán.

„Ako ti môžem pomôcť?“ spýtal sa knihovník svojím hlbokým hlasom.

„Potrebujem nájsť miesto, z ktorého pochádzajú korytnačky.“

Knihovník prikývol, akoby podobné požiadavky počúval denne. „Iste, to je jednoduché.“ Otočil sa a niekam vykročil.

Accai ho, ukrytý v Mọovom tele, nasledoval. Prešli okolo niekoľkých vysokých políc, ktoré boli preplnené ošarpanými zväzkami rôznych rozmerov a stavu rozkladu. Aj takto sprostredkovane cítil, aká moc sa z nich šíri. Nachádzali sa v krídle knižnice, ktoré bolo určené len potrebám knihovníka. Nech už na tých policiach ukrýval čokoľvek, najskôr bolo dobré, že to aj ukryté ostane.

Keď nakoniec zastali až pred kovanými dverami, zarazil sa. Nepredstavoval si, že sa tu niekde nachádzajú aj tajné miestnosti. No svojím spôsobom to dávalo zmysel. Skutočné rozmery knižnice nepoznal nikto. Rozhodne sa však neoznačoval prívlastkom veľká len kvôli počtu kníh, ktoré v nej boli uložené.

Komôrka bola prekvapivo malá a prázdna. Vlastne tam okrem jedného stola, na ktorom stál svietnik s takmer vyhorenou sviecou, a stoličky tam nebolo nič. Avšak predsa to miesto bolo zaujímavé. Stačilo sa rozhliadnuť. Steny boli vyzdobené mapou ich sveta. Ambarské cisárstvo so všetkými svojimi susedmi.

Ten, kto vdýchol mape život, musel byť skutočný umelec. Nezabudol na jediný detail, každá maličkosť hýrila farbami. Od vysokých štítov Orodských hôr na severovýchode až po Osȧȧmirskú zátoku na krajnom juhu Ȧudobského kráľovstva. A hoci mapa pôsobila starobylým dojmom, hranice stáli na svojom súčasnom mieste. Akoby sa magicky prispôsobovali vrtochom jednotlivých krajín.

Knihovník sa postavil k časti s vyobrazeným cisárstvom. Zvitkovým prstom ukazoval na jediné miesto. Takmer zabudol na jeho existenciu. Taký malý význam sa kládol rozprávaniu o tej hore. Týčila sa do výšky ako veža, majestátna a opradená tajomstvami. Dávala pozor na juhozápad cisárstva. Pod jej temným tieňom sa rozprestierala Igbȧ. Háj, v ktorom tak radi bojovali mágovia a armády ȧudobského kráľa.

Vrch Edet.

Celoročne pokrytý snehom, hoci v cisárstve panovalo nekonečné leto. Povrávalo sa, že najväčšie bohatstvo hory sa ukrýva v jej podzemí. Nekonečné chodby križujúce jedna druhú sa stali zradnými pre mnohých odvážlivcov. Tiež sa povrávalo, že podzemie je plné pokladov, no tie strážia podivní strážcovia zabíjajúci čokoľvek, čo sa k nim priblížilo.

Jedna legenda prekrývala významom inú, avšak pravdu nikto nepoznal. Strach z toho miesta akoby sa zakorenil v podstate všetkých ľudí a nikto sa o tom mieste nechcel rozprávať, nieto aby tam išiel. Tá podvedomá hrôza sa teraz rozburácala aj v Accaiovom vnútri. Pripadalo mu to nepravdepodobné. Ako... kúzlo... Knihovník však naznačoval, že by sa tam snáď mali vybrať.

„Všetky stvorenia nášho sveta vyšli spod Edetu. Jedného dňa veľký otec otvoril dvere a vynoril sa odtiaľ život. V ukrytých zákutiach podzemných chodieb však stále číha temnota a smrť. Ak si nedáš pozor, staneš sa ich ďalšou obeťou,“ zarecitoval knihovník, akoby išlo o naučenú formulku.

Accai sa prostredníctvom Mọovej tváre mračil na mapu.

„Nechceš mi hádam povedať, že...“

Knihovník však prikyvoval. „Korytnačky sa zrodili na tom mieste. To znamená, že tvoje ďalšie kroky povedú práve k tejto hore.“

Nepokúšal sa nájsť inú odpoveď.

Pretože v papierovej tvári knihovníka videl pravdu. Práve mu ju ukazoval na mape.

Poďakoval mu. Následne sa vrátil späť do svojho tela. Spoločne s ním sa vrátil aj Mọ, ktorý zaujal už tradičnú pózu v rohu miestnosti, kde čakal na ďalšie pokyny. Accai sa porozhliadol po svojej pracovni. Podišiel k stolu, na ktorom sa rozprestierala mapa od knihovníka.

Všetky tie miesta, kam ho posielala... Toto malo byť jeho osudom. Stráviť dlhý čas putovaním po kútoch ich sveta, aby mohol objaviť pravdu. Odchod z knižnice bol nevyhnutný. Cítil to od momentu, keď sa sem rozhodol dobrovoľne vstúpiť. Vzdal sa života bojového mága, no mníšsky habit nebol jeho osudom.

Keď sa vedľa neho postavila Femi, nezodvihol hlavu.

To až vtedy, keď sa k nim pridala aj Zara. V čase, keď bol za knihovníkom, sa stihla upokojiť.

„Mám pocit, že pred chvíľou si bol niekde na výlete,“ začala opatrne Femi.

Pravdepodobne sa s ním snažili rozprávať a neodpovedal.

Pohodil plecom. „Potreboval som získať odpovede a prehľadávanie archívov by bolo príliš zdĺhavé.“

„Aj si niečo zistil?“ naliehala ďalej Femi.

Povzdychol si. „Áno, niečo som zistil.“ Podvedome prstami prešiel po tej časti krajiny, do ktorej sa mali čoskoro vypraviť. „Knihovník mi ochotne povedal, odkiaľ pochádzajú korytnačky. Avšak to miesto sa vám nebude páčiť.“ Až potom prstom ukázal na bodku, ktorá mala predstavovať horu Edet.

Vedel, že minimálne Zara bude protestovať.

Keď otvorila ústa a prehovorila, vlastne len potvrdila jeho domnienku.

„Zbláznil si sa? Chceš náš zabiť?!“ skríkla aj na jej pomery priveľmi dramaticky.

Otočil sa na ňu so z dvihnutým obočím.

„No dobre! Nechaj ma prehodnotiť tie slová...“ Stále sa mračila. „Zbláznil si sa? Chceš zabiť seba aj Femi?!“ Rukou udrela po stole. „To miesto je desivé a väčšina ľudí umiera hrôzou len keď o ňom počúva zo starých príbehov. Prečo by si sa tam chcel dobrovoľne vydať?!“

„Pretože nemáme na výber. Počula si, čo povedali tie strážkyne. Ak chceš vedieť, kde je tvoje telo, musíme nájsť Navida. A ten je na mieste, z ktorého pochádzajú korytnačky.“

Pozrel sa na Femi. „Ty mi za to nechceš nadávať?“

Dlho sa na neho len pozerala. Nech sa jej hlavou preháňalo čokoľvek, jeho pozornosti to ostalo skryté. Pohľadom tekala medzi ním a mapou. Nakoniec pristúpila až k stolu. Akoby si potrebovala ten nevýrazný pod na mape prezrieť zblízka.

„Si si istý, že je to nevyhnutné?“

Prikývol. „Nenavrhoval by som to, ak by som vedel o inom spôsobe.“

Femi jeho odpoveď prijala. Avšak ešte ostávala Zara.

Ako na povel sa na ňu obaja zadívali. Hoci pred chvíľou vybuchla v záplave hnevu, na prvý pohľad vyzerala úplne pokojne. Zdalo sa, že v cechovníčke sa toho skrývalo oveľa viac, než sa zdalo na prvý pohľad. Nie prvý raz sa pristihol pri tom, ako ním myká odhodlanie.

Chcel jej pomôcť. Nie len kvôli tomu, že vďaka nej nájde odpovede o smrti sestry, ktoré mu dovtedy unikali. Začínal si uvedomovať, že ho poháňa ešte čosi iné. Nejaký pokrútený zmysel pre spravodlivosť. Ten sa v ňom prebudil v okamihu, ako ju videl umierať v tej prvej vízii. Nikto by nemal skončiť takým hrozným spôsobom.

Dokonca ani taká prchká žena, aká práve stála pred ním.

Chcel jej dopriať spravodlivosť.

Zrazu zodvihla ruky, akoby im chcela naznačiť, že sa vzdáva. „Dobre, dobre, keď hovoríš, že musíme, tak...“ Pokrútila hlavou. „Tak na čo čakáš? Len nás tam prenes, či čo ty to vlastne robíš. Chcem to mať čo najskôr za sebou.“

Sám seba sa spýtal, či to chce naozaj urobiť.

Lenže vlastne nemal argument, ktorý by mohol použiť proti.

Oprel sa o stôl. „Tentoraz nie. Tentoraz pôjdeme po svojich.“

Prvotnou odpoveďou bolo šokované ticho.

„Neviem, čo si kde robil, keď si bol mimo svojho tela, ale očividne si niekde pil a nesadlo ti to. Inak si neviem predstaviť, že by si naozaj z úst vypustil to, čo z nich práve vyšlo.“ Na jeho mierne prekvapenie i pobavenie sa tentoraz ozvala Femi. A svojou uštipačnosťou sa takmer vyrovnala žene, ktorú volala sestra a tvrdila o nej, že ju vníma ako svoju veliteľku.

Povzdychol si.

„To miesto chráni niekoľko okruhov mágie. Preniesť sa k nemu je prakticky nemožné. Okrem toho ho strážia aj bojoví mágovia a možno aj iné stvorenia, o ktorých sa radšej nehovorí. Niečomu takému by som radšej čelil v prítomnosti svojho hmotného tela.“

Kútikom oka sledoval Zaru. Nezdalo sa, že by na neho chcela niečo vyšteknúť.

Len nepatrne kyvkala hlavou, akoby jej to všetko dávalo nejaký zmysel.

Podivná žena.

„Ale to by znamenalo...“ začala Femi opatrne, no musela sa odmlčať. Zhlboka sa nadýchla a skúsila to znovu: „Ale to by znamenalo, že opustíš knižnicu. Netvrdil si, že toto miesto je tvoj domov? Že odtiaľto nechceš odísť?“

Čo najnenápadnejším spôsobom sa snažila dozvedieť, či si to dobre premyslel.

Taká ale bola Femi. Niekedy až príliš opatrná.

Zadíval sa na miestnosť okolo seba. Iste, bolo to miesto, kde žil, ale domovom by to nenazýval. Vybral si život v knižnici s istým zámerom. Ale už dlho sa ukazovalo, že jeho túžbu po poznaní nedokáže naplniť ani Veľká knižnica. Femi pripadalo, že sa rozhodol skratovo. Nemohla sa viac vzdialiť jeho myšlienkam.

Táto ich súkromná misia mu konečne ukázala pravdu.

Prestal zatvárať oči pred faktom, že život za týmito stenami ho už dávno začal dusiť. Hlad po vedomostiach nestačil. Mohol sa snažiť ako chcel, ale jeho podstata bola formovaná do obrazu bojového mága. Mal dobrodružstvo a nebezpečenstvo v krvi. Čo z toho však mohol zažiť v knižnici?

Jediné vzrušenie predstavovala kniha, ktorá by mu mohla náhodne spadnúť na hlavu. A cestovať prstom po mape... to ho ubíjalo. Chcel si pripomenúť ako chutí ostrý vietor. Ako jemne šepkajú lúče zapadajúce slnka. Potreboval žiť. A takisto musel konečne otvoriť oči – život mnícha nebol pre neho. Rovnako si mohol ľahnúť do zeme a čakať na smrť.

Teraz už vedel, že k odchodu sa rozhodol už dávno.

Len potreboval ten správny dôvod, ktorým by to ospravedlnil.

Odkašlal si, aby tak na seba pritiahol Feminu pozornosť.

„Možno prišiel čas odísť. Napokon, vždy som tu ostával z nesprávnych dôvodov.“

Kapitola 10. ¦ Kapitola 12.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 11.: