Gambit bohov - Kapitola 115. • OurStories.cz ~ naše povídky

Ešte vždy môžeme niekoho stratiť

22.11.2019 (11:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 729×

Kapitola 115.

Accai

Uvedomoval si, že vo chvíli ako je táto, by mal myslieť na všeličo iné. Ale on počul len nekonečnú ozvenu božského rozsudku. Rozhodnutia, ktoré malo odsúdiť jeho život na koniec. Pretože niekde počas putovania po celkom cisárstve, a nielen tam, k nemu doľahla pravda.

Ak bude pokračovať, neprežije.

Čo bola stále možnosť, s ktorou počítal, ale nikdy by si nepomyslel, že zahynie vlastným pričinením. To mu prorokoval Eze v jednom z dávnejších snov. To mu prízvukoval a to mu neskôr potvrdila Femi, keď mu prezradil svoje obavy. Vedel, ako to všetko dopadne. Vedel to, no nikomu to nepovedal.

Nahováral si, že tomu len neprikladal dôležitosť. Pravda však bola inde. Bál sa o tom hovoriť. Nemohol otvoriť ústa a priznať sa, že ho paralyzuje niečo také prízemné. To spôsobovalo, že ostával stáť dlho po tom, ako sa ostatní vybrali na cestu. Preto na neho chlpáč tak často čakal, preto sa k nemu túlil a niekedy na neho vrčal.

On jediný možno cítil, čo sa v skutočnosti odohráva v jeho hlave.

Ale nezastavil ho. Možno to nedokázal.

Mohol tam len stáť a sledovať, ako Accai prehodnocuje svoje možnosti. Ako uvažuje, ako vlastne sa pričiní o vlastný skon. Siahne si na život sám? Nemyslel si, že je to pravdepodobné. Dokonca ani vtedy nie, keď v ruke držal dýku alebo v duchu premýšľal, ktoré bojové kúzlo bude najmenej bolestné, či naopak, ktoré ho uvrhne do mučivého pekla.

Boli to tieto myšlienky, ktoré ho nútili mlčať a uvedomovať si každý svoj krok ešte intenzívnejšie. Lenže nech ho obavy prenasledovali akokoľvek chceli, nikdy sa neodvážil spýtať sa Batu, ako sa jej darilo pokračovať, keď vedela, že v nejakom bode ich cesty bude musieť zomrieť. Možno len dočasne, ale nemala istotu, že sa im podarí ju zachrániť. A predsa bez zaváhania nasledovala ich vedenie a ani slovkom neprotestovala. A jemu z toho istého dôvodu v hlave zúrila vojna – ktorá náhle utíchla, keď si uvedomil, čo Ezeho slová znamenali.

To vysvetlenie prišlo úplne nečakane. Keď konečne pochopil puto, ktoré ho viazalo k chlpáčovi. Keď došli na koniec cesty, stáli nad tým temným magickým jazerom a uvedomovali si, že konečne prišiel čas zužitkovať nazbierané prísady. Akoby ho niečo osvietilo, hoci v skutočnosti tam vládla taká tma, až sa začínal čudovať, že vôbec niečo vidí.

Avšak za to všetko mohol pocit, že všetko zapadlo na svoje miesto. Preto keď sa jeho smerom vybralo jedno z pavúčích monštier, len nehybne stál na mieste a rozhodol sa nebrániť. Za čo si vyslúžil niekoľko páliacich rán a kúpeľ v prekvapivo horúcej vode. Takmer až nepríjemne horúcej.

Cítil, ako mu ochablo telo. Dovolil mu vznášať sa na hladine. Ruky rozhodené do strán, myseľ prázdna. Musel sa veľmi snažiť, aby nadvládu nad jeho činmi neprevzali inštinkty. Hlavne vtedy, keď do jeho tela prenikla neznesiteľná bolesť. Mal počítať s tým, že tie príšery budú jedovaté. Avšak v ten moment už cítil, ako ho niečo v jeho vnútri objalo. Bola to útecha šíriaca sa cez puto s chlpáčom? Nevedel presne. Uvedomoval si len to, že niekto kričí jeho meno.

Samozrejme, že to bola Zara.

Nemohol očakávať, že sa potichu obetuje a ona si to ani len nevšimne.

Na tvár dopadlo niečo mokré. Predpokladal, že to bola krv. Začul, ako Zara doslova škrieka. Otvorene používala svoju moc, nehľadiac na následky. Čo ho niekde na úplne primitívne inštinktívnej úrovni tešilo. Napriek tomu, ako sa ich cesta začala, skončí sa priateľsky. Alebo možno aj nie, keďže ho odmietala nechať zomrieť. Keď sa nad neho naklonila, mala zvraštené obočie a pevne zovreté pery.

„To na teba neustále musím dávať pozor?“ zašomrala jeho smerom.

Začala ho ťahať na breh.

„Niekedy to nie je potrebné,“ snažil sa jej povedať, ale jednotlivé slová boli skreslené.

Kombinácia čarovnej vody z jazera a pravdepodobne jedovatého dotyku teraz už mŕtveho monštra spôsobilo s jeho telom divy. Cítila sa úplne slabý. Nedokázal ani len pohnúť rukou. Vlastne jediná časť tela, ktorú mal ešte pod kontrolou, boli oči. O ostatné funkcie sa postarali inštinkty.

Dokázal len cítiť tlak na bruchu. Podľa všetkého bol zranený a Zara sa snažila zastaviť krvácanie.

„Mala si ma tam nechať,“ dostal zo seba.

Jeho hlas nebol hlasnejší ako ševel vetra.

Našťastie Zara sa nad ním skláňala dostatočne na to, aby rozumela.

„Nezmysel. Nemienim sa vzdať. Rovnako ako ty si sa nemal vzdávať ty. Však sme už na konci cesty. Mal by si oslavovať. A čo robíš ty? Vrháš sa do nebezpečenstva a ešte sa aj zabudneš brániť. Nemysli si, že som si nevšimla, ako si tam len tak stál. Nebodaj ťa to osemnohé zvieratko vydesilo?“ vyčítala mu.

Uchechtol sa. „Sú desivé, to musíš uznať.“

„To je možné. Ale ani kvôli tomu by si sa im nemal vrhať do cesty.“

Už toho veľa nevidel. Dokonca ani necítil. Ale podľa toho, ako trhane sa Zara pohybovala, usudzoval, že sa ho ešte stále snažila zachrániť. Hoci obaja veľmi dobre vedeli, že už je neskoro. Teda, on to vedel, Zara si to odmietala priznať.

„Zara,“ oslovil ju pomaly. „Zara.“ Ešte stále odmietala zdvihnúť hlavu. „Zara!“

Nech sa snažil akokoľvek, nemohol na ňu zakričať.

Ale napokon predsa len zodvihla hlavu. Pohľad mala rozostrený a na lícach slzy.

„Ani sa neopováž povedať, že je to v poriadku, došľaka. Nemienim sa dívať, ako ďalší z mojich priateľov zomiera. Odmietam tým prekliatym bohom obetovať ďalšieho z nás. Dostali už dosť. Viac si nezaslúžia.“ Napriek tomu, ako rezolútne sa snažila pôsobiť, hlas sa jej triasol a preskakoval.

Ako rád by ju chytil za ruku. Ako rád by jej poskytol útechu. No mal len prázdne slová.

„Zara,“ začal opäť a musel niekoľkokrát prehltnúť, aby prinútil jazyk spolupracovať. „Zara... je to... v poriadku... ja musím... musím...“ Odkašlal si. „Takto... to... musí... byť...“

„Na to sa ešte pozriem, či to tak má byť!“ zastrájala sa.

„Kúzlo potrebuje naše puto,“ vysvetlil, keď prechodne opäť získal nadvládu nad svojimi ústami.

„Žiadne nedostane!“

Netušil, či ostatní ešte bojujú. Nevedel ani len to, či sú v bezpečí. Či Zare niečo nehrozí, zatiaľ čo sa nad ním skláňa a snaží sa mu pomôcť. Uvedomoval si len to, že jeho čas sa kráti a nič, čo by Zara mohla urobiť, to nezmení. Poznal kúzla, ktoré by ho mohli zachrániť. Stačilo by na ne pomyslieť. Jeho telu by to pomohlo. No snažil sa na to nemyslieť. Neuvedomovať si to. Čo bolo nesmierne ťažké, keď sa musel dívať na Zaru a jej trhané, zúrivé pohyby.

„Vyžaduje puto nkity a jej človeka. Naša nkita má dvoch ľudí.“

Nevedel, či Zara konečne pochopila.

Ale zrazu začala krútiť hlavou. Možno len odmietala pomenovať očividné.

„Tak nech si to kúzlo zoberie to moje puto! Ja som už predsa mŕtva!“

Takže si to uvedomila. Napriek tomu sa snažila pôsobiť popletene.

Jej tvrdohlavosti sa usmial.

„Nechápeš? To ja musím obetovať naše puto. Obetovať seba. Celý čas som to bol ja. Vedel do Eze, a preto ma varoval. Aj Femi to vedela a povedala mi o tom.“

Zarine plecia viditeľne poklesli. „Femi to vedela?“

„Vedela len, že ma videla zomrieť,“ vysvetlil. „Obávala sa, že by to mohla byť pravda.“

„A ty si celý žhavý dokázať jej, že sa nemýlila, čo?“

V duchu úpel. Prečo len mala nutkanie rozprávať sa s ním? Samozrejme, snažila sa mu vyhovoriť jeho rozhodnutie. No čím viac to bude dokladať, tým náročnejšie to bude. Aj pre neho. Pretože jeho výcvik a inštinkty v ňom boli hlboko zakorenené. Zatiaľ čo sa rozprávali, cítil, ako sa proti nemu stavia jeho vlastná mágia. Nedovolil jej rozpínať sa podľa ľubovôle, no aj tak cítil, ako účinky jedu začínajú poľavovať.

Ešte chvíľu a budú ho musieť znovu zraniť – alebo rovno zabiť.

A k tomu už neprinúti nikoho.

Podľa okolitého ticha usudzoval, že boj momentálne ustal.

Čiže nemali času nazvyš.

„Robím to, čo je nutné. To, čo je moja povinnosť.“

„Každá povinnosť má svoje hranice,“ odporovala Zara. „Nemusíš obetovať svoj život, aby oni žili. Za to nestojí nijaký mier, žiadne bezpečie! Obetovali sme im dosť! Teba nedostanú.“

Videl, ako sa čoraz ťažšie ovláda. Ako sa jej trasie hlas a pomaly aj ruky.

K tomu všetkému k nemu doliehalo vzdialené zvieracie kňučanie.

Potriasol hlavou. Alebo sa o to aspoň poležiačky pokúsil. „Zara, nemáme na výber.“

„Nemáme?“ zhrozila sa a rozhodila rukami. „Vždy je na výber! Ale ty mi nedovolíš si vybrať!“

Povzdychol si. Neostáva mu nič iné, len všetko vysvetliť.

„Ak zomrieš ty, ak sa obetuješ, kto vykoná ten rituál?“

Akoby ju oblial studenou vodou. „Aký prekliaty rituál? Žiadny nepotrebujeme!“

Žeby o tom naozaj nevedela? „Zara, určite si uvedomuješ, že si sa nenarodila len tak.“

„Nie, narodila som sa, aby sa mali bohovia s kým hrať.“

Tie slová vyslovila príliš rýchlo, snažila sa nedať najavo, ako veľmi ju niečo podobné zhrýza. Určite o tom neraz premýšľala a určite čo-to pochopila Ale predstierala nechápavosť. Možno si chcela dopriať čas, by mohla vymyslieť inú alternatívu. Rozumel jej. Naozaj áno. Zara bola presvedčená, že sa nelíši od Ọnwụ. Vytušil to v jej pohľadoch a prečítal v jej správaní.

Preto sa tak veľmi zdráhala.

„Tomu ani sama neveríš,“ zamumlal.

Zvraštila obočie. „Narodila som sa, aby mali komu rozkazovať.“

„Dcéra svetla a zároveň tmy. Stvorená zo sna a vôle najmocnejšieho z bohov.“

Mierne ním zatriasla. „Zošalel si, že si sa dal nahovoriť na básnenie?“

Uškrnul sa. „To si ty, Zara. Ty si tá dcéra. Ty si tá, ktorá má moc pustiť bohov na slobodu.“

„A čo všetky tie prísady?“

„Tie neznamenajú nič, ak nemáme teba.“

„To si len vymýšľaš, aby som ťa tu nechala,“ zazerala na neho. „To chceš? Aby som ťa tu nechala ležať a odišla od teba, aby som ti dovolila vzdať sa? Aby som im dovolila zobrať mi ďalšieho priateľa?“

Zodvihol bradu smerom, kde tušil jazero. „Nie, chcem, aby si ma hodila do vody.“

Videl, ako sa jej rozšírili zrenice. Ako veľmi šokovaná bola jeho slovami.

A ako veľmi sa snažila nedať najavo svoju hrôzu.

„Prečo by som niečo také mala robiť? Prečo by som mala niečo podobné dovoliť?“

Vyhľadal jej ruku a zovrel ju vo svojej. Bol to slabý stisk, sotva ho bol schopný.

Kým bude bojovať so svojimi schopnosťami, ostane taký. Rovnako ako jeho telo.

„Pretože záchrana tohto sveta si to vyžaduje.“

Nakrčila nos i čelo. „Nech si bohovia zožerú tento svet. Nech ho pokojne spália.“

„Vieš, že to nemyslíš vážne,“ kýval hlavou.

Mal tušiť, že podobná blahosklonnosť v nej prebudí jej divokejšiu stránku. „Viem čo myslím a nemyslím vážne. Viem, čo chcem a čo nie,“ kričala zanietene, rozhadzujúc pri tom rukami. „A najmenej zo všetkého chcem sledovať ďalšieho priateľa zomierať.“ Zrazu však jej pohyby ustali. Akoby sa zrútila sama do seba, skrčila sa, a vyzerala úplne maličká a porazená. „Prečo to nedokážeš pochopiť? Prečo?“ šepkala sotva počuteľne.

Opäť jej stisol ruku. „Je to chápem, Zara. Och, ako veľmi tomu rozumiem. A vážim si to. Naozaj.“

Nezodvihla hlavu, len sa ešte viac schúlila.

„Ale neprinúti ťa to zmeniť názor. Neprinúti ťa to bojovať.“

Smutne sa usmial. „Nemám na výber.“

„Nemáš na výber len preto, že nechceš mať na výber. Pritom si si vybral nebrániť sa. Vybral si si, že sa neuzdravíš. Vybral si si, že ma prinútiš, aby som to všetko sledovala. O čo lepšia potom som? O čo iná som od bohov, ktorí si len berú a berú a nepozerajú na ostatných? Ako veľmi sa potom líšim od Ọnwụ, keď toto dovolím? Som ešte horšia ako ona!“

Bol zaskočený jej výbuchom. Zarazený ohňom v jej očiach, hoci telo mala stále skrútené. Prekvapený intenzitou jej hlasu, hoci sa jej triasol. Ohromený tvrdou výčitkou v tých slovách. Najviac sa však divil tomu, ako dobre ho poznala. Ako správne uhádla, že sa rozhodol nevyliečiť. Že si prakticky sám privodí smrť.

„Nie si. Nie...“ prehltol hrču navretú v hrdle, „... nie si ako ona. Ak by si bola ako ona, nikdy by si si túto otázku nepoložila.“

A on zase správne uhádol, že sa Zara obáva, aby sa z nej tiež nestala Ọnwụ.

„Čo je jedna otázka v porovnaní s ostatnými činmi?“

„Postav sa Ọnwụ. Postav sa na odpor tomu, čo robí.“

Opäť od neho odvrátila pohľad. „A staň sa rovnakým monštrom...“

„Hoď ma do vody. Hoď ma do tej prekliatej vody, Zara,“ prosil ju.

„Nestačí, čím všetkým som sa musela stať? Musím byť ešte aj kat?“

Snažila sa nepočuť jeho prosby. Jeho príkazy.

A tak ju potiahol za ruku, aby ho nemohla ignorovať. „Ja už zomieram.“

Mykla sa. „Pretože sa bojíš. Myslíš si, že toto je jediné možné riešenie.“

„Je to jediné riešenie,“ trval na svojom.

Chvenie, dovtedy sotva postrehnuteľné, sa prehĺbilo. Prešlo dokonca aj na pery. Videl, ako Zara zápasí sama so sebou. S tým, čo chce a s tým, čo urobiť musí. Videl, ako sa jej hnusí to, čo sa z nej stalo a to, čo sa z nej ešte stať môže. Ale predovšetkým videl ženu, ktorá odmietala opustiť svojho priateľa. A to bolo viac, než by kedy od Zary očakávala. Určite nie vtedy, keď ju spoznal a naučil sa vážiť si ju. Keď si získala jeho oddanosť i jeho náklonnosť.

Cítil sa, akoby mu niekto vymenil srdce za rozhorúčený uhlík. Spaľoval ho, ťahal ho do vôd plných agónie. Pretože toto všetko ho ničilo ešte viac ako Zaru. Nechcel od nej niečo podobné žiadať. Nechcel, aby s tým musela žiť. Aby si to musela vyčítať.

No nič z toho nepovedal. Pretože to tak bolo jednoduchšie.

„Nenávidím to. Nenávidím to všetko,“ šepkala a dole lícami jej stekali slzy. „Teba nenávidím.“

Usmial sa a cítil, ako sa mu rozostruje zrak. „Tak ma nenáviď, ak ti to pomôže.“

Zúrivo si začala utierať líca. „Prečo chceš, aby som tom musela podstúpiť? Prečo ja?“

„Pretože len ty si dostatočne silná.“

Nech ho bohovia zatratia, teraz si prial, aby to nebola pravda.

Pretože potom by ju k tomu nemusel nútiť. Pretože by vedel, že by to neuniesla.

„Nechcem byť silná. Nie, ak kvôli tomu prídem o všetkým. O všetko.“

Pohladil ju po ruke. „Si bohyňa. My smrteľníci. Prišla by si o nás.“

„Aspoň by som vás videla zostarnúť.“

V jej slovách bola istá konečnosť. Jej hlas opustili posledné známky odporu. Cítil sa víťazne – a pritom tak odporne. Nenávidel sa, že to robí. Hnusil sa sám sebe. Lenže nič z toho nedal najavo. Len sa slabučko usmieval. Akoby sa vysmieval tomu, ako otvorene plače, ako jej telom otriasajú vzlyky. Akoby pohŕdal tichom, ktoré okolo nich vládlo, pretože ostaní im dopriali priestor.

Pretože si uvedomovali, že čokoľvek by povedali, len by to Zare sťažili.

Dokonca ani chlpáč sa k nim nepriblížil.

Akí len prekliato dobrí vojaci boli. Ako dobre vedeli poslúchať rozkazy.

Ako len chápali, že sa musia obetovať pre väčšie dobro.

„Prosím, Zara. Dovoľ mi pomôcť ti ukončiť tento boj,“ zaševelil nakoniec.

Všimol si, ako na niekoľko okamihov zatvorila oči.

Keď ich otvorila, už v nich viac neboli slzy. Tie sa premenili na kryštáliky ľadu. Dych bol zrazu viditeľný a na koži ho štípala neskutočná zima. Ale nesťažoval sa. Neupozornil ju, aby neriskovala a nepoužívala svoju moc. Zašli príliš ďaleko. Teraz im opatrnosť nepomôže. A Zara bude potrebovať všetku silu, ktorú má. Aj keby to malo byť len preto, aby sa lepšie vyrovnala s tým, čo bude nasledovať.

Postavila sa. Jej pohyby boli sebaisté. Trasenie sa vytratilo rovnako rýchlo ako slzy.

„Preklínam ťa, Accai,“ hundrala vážne i zlomene zároveň. „Preklínam ťa. Kiež by si nikdy nenašiel pokoj.“ Potom sa k nemu sklonila, aby ho mohla zdvihnúť do náručia. „Lebo ja som ten svoj navždy stratila.“

„Budem tam, kde ideme všetci. Pamätaj na to, keď príde koniec,“ pošepkal a zatvoril oči.

„Akoby som na to mohla zabudnúť.“

Cítil, ako jeho telo letí vzduchom. Počul, ako sa od okolitých stien odráža zlomený rev. Ako sa k nemu vracia s ozvenou. Na jeho telo útočil mráz a niečo sa trieštilo. Dopadalo to na zem a menilo sa na sutiny. On po celý čas mlčal. Dokonca aj vtedy, keď jeho telo dopadlo do vody. Keď sa mu nezacelené rany naplnili magickou vodou a začali ho spaľovať. Dokonca aj vtedy, keď všetko v jeho vnútri vzbĺklo a hruď plačlivo prosila o ďalší nádych.

On sa len uvoľnil a dovolil hlbinám jazera, aby ho pohltili.

Aby si mohol svoj trest vychutnať sám – až do posledného dychu.

Kapitola 114. ¦ Kapitola 116.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování