Gambit bohov - Kapitola 117. • OurStories.cz ~ naše povídky

Neisté pokusy o útek

07.12.2019 (11:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 634×

Kapitola 117.

Essien

Zara zrazu zmizla.

Nebolo pre to žiadne iné slovo. Keď sa ukryla za stenu z vody, ktorú pre ňu vytvoril, stále cítil jej prítomnosť. Ako prachom zapadnutá prítomnosť niečoho dávneho, ale predsa ju na istej úrovni vnímal. Predpokladal, že tak nejako sa cíti smrteľník v prítomnosti mocného boha. Dokonca aj v momente, keď jazero premenila na ľadovú platňu, a zvyšok na nepreniknuteľný múr, ho mrazilo v zátylku.

Lenže to sa nakoniec zmenilo.

Netušil ako a ani prečo, vedel jediné – v jeden okamih bojoval s pavúčím monštrom, v tom nasledujúcom všetky zakvičali. Neskutočne hrozivý a zároveň bolestný zvuk nasledovaný ich okamžitým ústupom. Nestihol ani dvakrát žmurknúť a všetky príšery, nasledované svojou novopovýšenou bohyňou, sa premenili na prach zvírený ich urýchleným odchodom.

Dokázal len prekvapene otvoriť ústa.

Možno aj pre to mu trvalo niekoľko okamihov, kým si uvedomil ešte niečo iné – že Zarina prítomnosť sa zmenila na absenciu a ľad, tak starostlivo vybudovaný, sa pomaly rozpúšťa. Na čo chlpáč reagoval dosť prudko a dosť hlasno. Rovnako ako ostatné cechovníčky. On sám sa obzeral len opatrne, šípiac niečo nekalé. No nevedel, čo to všetko znamená. Podarilo sa Zare prelomiť kúzlo? Mali očakávať veľkolepý návrat bohov?

Nepoznal odpoveď ani na jednu z týchto otázok, čo ho nesmierne rozčuľovalo.

Nenávidel neistotu. S tou nemohol poriadne plánovať.

Postúpil o niekoľko krokov dopredu, čím sa dostal až na rímsu malého útesu. Nevšímal si bzukot rozhovoru ostatných, ani to, že v jeden moment sa skala pod jeho nohami zatriasla. Opäť, ak si to predchádzajúce chvenie mal nejako vysvetliť. V jaskyni vládlo šero. Čo ho zarazilo ako prvé.

Dovtedy tam síce nevládlo práve svetlo, ale istá žiara sa aspoň šírila z vodopádov vyplňujúcich takmer celý kamenný priestor. Tá však potemnela. Čiže bolo náročné všimnúť si ďalšiu zmenu – ktorej odhalenie ho prinútilo opäť ustúpiť. Pretože ak sa zrazu voda liala hore skalou, nemohlo to znamenať nič dobré. Hlavne ak s tým živlom ani on nedokázal nič urobiť.

„Myslím, že by sme sa mali niekde ukryť,“ navrhol polohlasne ostatným, ale tí ho aj tak počuli.

„Prečo by sme niečo podobné robili? Mali by sme skôr pohľadať Zaru,“ zamietla okamžite Kacia.

Len ohrnul nosom. Niečo podobné mal očakávať.

„Predpokladám, že sa jej podarilo zrušiť to kúzlo,“ pokračoval v rozprávaní, pričom neuhýbal pohľadom od vodopádov, ktoré sa čoraz viac podobali len nesmelému kvapkaniu. Mohol by odprisahať, že mu niečo strapatí vlasy. Schopnosti mu prezradili, že sa k nim blíži nejaká sila – zo všetkých smerov. Obkľúčení. To nevyzeralo ako dobré vyhliadky.

„Čo je dôvod, prečo by sme tu mali zostať. Skôr, ako si vďaku bohov prisvojí niekto iný.“

Mal chuť sa tej naivite zasmiať. Ale ovládol sa.

„Obávam sa, že to také jednoduché nebude.“

Vedel, že necítia to, čo on. Nemali dostatočnú moc. Nie takú, akou vládol on. A teraz bol za ňu vďačný. Pripadlo mu to ako hmla. Voda i vzduch zároveň, dostatočne horúca, aby sa vyparovala, no tiež ťažká, aby sa držala pri zemi. Nepredpokladal, že sa takto mohla správať akákoľvek prírodná hmla. Aspoň si na nič také nespomínal.

Ale predsa ju teraz cítil.

Ako sa k nemu zakráda a núti ho ustupovať. Ako núti srdce v jeho hrudi utekať ako opreteky. Ako spôsobuje chvenie v jeho prstoch a slabosť v kolenách. Pretože ich tá moc nielen obkolesovala – ona ich hnala do kúta. A bolo príliš neskoro, aby s tým mohli niečo urobiť.

Podvedome sa pripravil na boj.

Lenže na nápor moci, ktorý ich všetkých zhodil z nôh, sa pripraviť aj tak nemohol.

Spadli na hromadu. Nebola v tom ani štipka ladnosti. Len kňučanie a nadávanie, hekanie a tlmený krik. Prekvapenie a hlavne zmätok, keď sa všetci snažili pohnúť v ten istý moment. Aby vzápätí zistili, že to neodkážu. Pretože ich na miesto prikovali neviditeľné ruky patriace aspoň stovke nepriateľov.

Essien sa domnieval, že ak sa odtiaľ čoskoro nedostanú, nemusia to prežiť.

Čo nebola možnosť, ktorú by si za normálnych okolností dokázal pripustiť.

„Takže vy si myslíte, že toto všetko necháme nepovšimnuté?“ zahrmel na ich hlavami, a všade navôkol, zbor chrapľavých hlasov, hlasov, ktoré dlho neprehovorili. „Že vám dovolíme odísť bez toho, aby ste pocítili, čo to znamená uzamknúť mágiu na taký dlhý čas do klietky?“

„Sú to...“

„... prečo by chceli, aby...“

„... samozrejme, že...“

„Zabijem...“

„Mali sme to čakať...“

Jednotlivé hlasy sa prekrikovali, keď sa každý z nich snažil niečo povedať. On sám by toho rád komentoval ešte viac, ale mlčal. Miesto toho sa snažil zistiť, či ich odtiaľ môže dostať. Zatiaľ čo ostatní sa zabávali vypúšťaním prebytočného napätia, on plánoval. Čo robil vždy najlepšie vo vyhrotených situáciách – no táto sa k nim nikdy ani len nepriblížila.

Poslal svoje zmysly na prieskum. Vracali sa k nemu bolestivo a dosť zmätene. Sila, ktorá ich obklopovala, mu bola podobná viac, ako by mu bol ktokoľvek ochotný prezradiť. Čo znamenalo, že minimálne niektorí bohovia vládli aj živlom. Mohol by sa pokúsiť... Kým jeho myseľ spracovávala možné únikové cesty a snažila sa dať dokopy čo možno najlepšiu stratégiu, teplota v priestore sa zvyšovala. Bohovia si ich asi chceli upražiť ako zákusok. Musel až zatínať zuby, aby vzduch okolo nich aspoň trochu ochladil, non aj tak cítil, ako mu po čele steká pot.

„Náš hnev je nekonečný. Naša pomsta dozrievala celé veky!“

Výborne. Takže bohovia boli nasrdení, že toľké roky tvárili v zajatí. Očividne neplánovali počúvať žiadne vysvetlenia, hoci sa pokúšali nejaké im dať. Teda, to, čo na nich kričala Kacia, nemohol považovať za zrozumiteľné vety, ale nemohol jej uprieť tú snahu. Lenže rovnako nepočúvali ani Femi, ktorá dávala oveľa väčší zmysel. Alebo Sadiki, so znudene zodvihnutým obočím, ktorá pri tom dokonca používala iný jazyk. Tú aspoň poctili osobne mierenou urážkou. Ostatných považovali za červy.

Čo jemu osobne vyhovovalo. Ak z nich chceli mať niečo, čo žije pod zemou, môže to zariadiť.

Bolo to nebezpečné a šialené. Niečo, s čím by nesúhlasil, ak by mu to niekto navrhol. No jeho myseľ nepracoval správne. Vládlo tam príliš veľké teplo a jeho sily sa vyčerpávali každým okamihom, keď sa pokúšal priniesť späť aspoň trochu chladivého vánku. Vedel však jedno – ak nemôže preliezť plot, môže ho podliezť. Najlepšie podzemným tunelom.

Ostatným naznačil, aby boli ticho. Nevedel, či ich bohovia aj videli, alebo sa zatiaľ len vyhrážali. Vychádzal z predpokladu, že ich budú chcieť hneď zabiť. No miesto toho len rozprávali a zastrašovali. Čiže neboli pri plnej sile. Možno majú len niekoľko okamihov na útek. Alebo aspoň na pokus o útek.

Nebolo času nazvyš. Hoci zem predstavovala živel, s ktorým pracoval zatiaľ najmenej, moc k nemu prichádzala automaticky. V duchu počul drakove slová, všetky jeho rady i výčitky, ktoré si v tento moment tak veľmi vážil. Stačilo sa sústrediť a pevná skala pod nimi sa začala meniť podľa jeho želaní.

Ukázalo sa však, že každý si žiadosť o ticho vysvetlil po svojom. Zatiaľ čo Batu len ticho sledovala, čo robí, v čom jej pomáhali všetky chlpaté stvorenia a jej druh, Kacia striedavo nadávala a vzápätí sa hádala s bohmi, ktorých ešte stále nevideli. Femi sa im všetko snažila vysvetli a dvojčatá mali preventívne pripravené luky a dokonca aj natiahnuté šípy. Sadiki útočila svojou mágiou na bariéru, ktorá ich uväzňovala. Skutočne ticho ostával len Zeki, ale ten mlčal väčšinu času, čiže to nebolo niečo, k čomu by sa náhle rozhodol.

Essien si povzdychol a pokračoval v hrabaní.

Vedel, že nemôžu čakať príliš dlho. Skala okolo neho sa poddávala tiež o niečo pomalšie, než pôvodne zamýšľal. Škrípal zubami a zatínal ruky do pästí. V mysli mu bzučalo niekoľko protichodných hlasov. V sústredení mu nepomáhala ani Kacia. No vedel, že ak by ju okríkol, jej hnev by sa otočil jeho smerom. A to momentálne nepotreboval. Čo ale potreboval, bol ešte aspoň jeden človek, ktorý by mu pomohol. Avšak toľko šťastia nemal.

Nech už robil čokoľvek, vždy sa mohol spoľahnúť len sám na seba.

Hoci netušil, či musel prejsť polovicu sveta krížom-krážom, aby si to opäť uvedomil.

Napokon sa mu podarilo vyhĺbiť dostatočne dlhú chodbu, ktorá ústila do malej siene. Vtedy mal vlasy úplne premočené potom, v ušiach mu hučalo a Kacia začínala byť zachrípnutá. Wen s Rae sklonili svoje luky. Nkity sa začali obšmietať okolo neho. Dokonca aj Sadiki pôsobila, že ju čoskoro prestane baviť útočiť na očividne nepreniknuteľnú hradbu. Podľa jej výrazu usudzoval, že to nerobila z presvedčenia. Možno sa snažila odpútať pozornosť. Nemal čas nad tým uvažovať.

Vzduch sa opäť o niečo oteplil. Dokonca ani jeho vzdušná mágia na to nestačila. Všetkým bolo viditeľne teplo. Čiže jeho teória o tom, že bohovia zbierali sily, bola najskôr pravdivá. Rozhodne tam však neplánoval ostávať dovtedy, aby sa o tom uistil.

Ostatným naznačil, aby vliezli dovnútra. On zatiaľ presunul zvyšné kamenie z tunela von. Vedel, že to nebude fungovať dlho. Ak vôbec. Ale predsa sa o to pokúsil a poskladal štrk do tvarov. Tie mali pripomínať ich. Spoliehal sa na to, že bohovia si neuvedomia jeho malý podvod. Aspoň nie ihneď. Aby nejako vyplnil hroziace ticho, privial na vlnách vánku vzdialené rozhovory. Zneli tlmene a skôr ako bzukot, ale aj to postačí. Následne sa aj on, ako úplne posledný, vrhol do pripravenej diery.

Privítali ho ostražité pohľady plné očakávania.

„A teraz čo? Plánuješ nás pochovať v podzemí?“ spýtala sa ho Kacia.

Aspoň už nekričala. Čo ho napriek všetkému tešilo len veľmi málo.

„Potrebujeme sa odtiaľto dostať. Čo možno najďalej,“ pripomenul im.

„Nepodarí sa nám to,“ oponovala mu Sadiki. „Bohovia sa chcú pomstiť a my sme najbližšia korisť. Pokojne nás aj budú naháňať. Potrebujú len schladiť svoj hnev a frustráciu.“

„Tak nech skočia do jazera. My sme s ich osudom nemali nič spoločné,“ zavrčala Kacia. „Bohovia, veď vtedy neboli na svete ešte ani naši prapredkovia.“

„To ich nebude zaujímať.“

Ticho súhlasil so Sadiki.

„Takže čo... prišli sme takto ďaleko a teraz sa necháme zabiť?“ vyzvedala Femi.

„Bez Zary? Čo iné nám asi ostáva,“ odfrkla si Kacia.

Ak ešte niekto z nich cítil potrebu nejako prispieť k ich narastajúcej mizérii, nedostal príležitosť. Tunel okolo nich sa nielen zatriasol, ale dokonca sa začala presúvať. Essien proti nemu zatlačil silou, no na nič sa nezmohol. Dokázal len škrípať zubami a zapierať sa rukami. Ale proti nemu sa postavila oveľa väčšia moc. Kombinovaný božský nátlak. Netušil, ako si mohol čo i len na chvíľu nahovárať, že by mal proti nim nejakú šancu.

Cítil, ako mu telo narieka od neustále narastajúceho tlaku. Snažil sa pohnúť. No nedokázal to. Nebol dostatočne rýchly. Uväznený v ústí tunelu zomrie ako prvý – rozdrvený masou kameňa, ktorá sa mala stať jeho spásou, dávno predtým, než ostatní čo i len pocítia jej váhu. Keby tak viac času strávil plánovaním. Keby dokázal vymyslieť lepší plán. Keby tu tak bol Accai. On by určite našiel kúzlo... alebo čokoľvek iné. Doteraz sa nad jeho absenciou nezamýšľal. Nemohol.

Pravda bola taká, že spolu s ním prišiel o jediného skutočného priateľa.

Čoskoro však na tom nebude záležať.

Nadýchol sa. V predzvesti bolesti prižmúril oči. No tá sa nedostavila.

Miesto toho mu kožu pohladil takmer až neznesiteľne studený vzduch.

Zatriasol sa. No ešte viac ním otriasol hlas, ktorý tam vonku, niekde nad ním, zreval:

„To už by stačilo!“

Kapitola 116. ¦ Kapitola 118.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování