OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 121.

11.01.2020 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 896×

Kapitola 121.

Starý priateľ

„Tak tu si. Už som si začínal myslieť, že ťa ani nenájdem.“

„Takže Eze ti odovzdal môj odkaz.“

„Aj keby mi ho neodovzdal, prišiel by som. Len by bolo náročnejšie ťa nájsť.“

„Myslela som... dúfala som...“

„Dúfala si správne.“

„So sestrou si sa rozlúčil?“

„Nechcela ma pustiť. Ale aj tak vedela, že tam nepatrím.“

„A sem patríš?“

„To vedia len bohovia.“

„Tak tí snáď nie.“

„Prečo sme sem vôbec prišli? Myslel som si, že mi ukážeš svoju ríšu.“

„Neboj sa, aj tam sa raz dostaneme.“

„Toto sú predsa trosky niekdajšieho hlavného mesta.“

„To je všetko, čo ostalo po klenote cisárstva. Len tieto trosky a mŕtve  telá.“

„Ak si mi chcela ukázať len toto, obávam sa, že sme sem prišli zbytočne.“

„A to som si myslela, že by si rád videl korunováciu nového cisára.“

„Nového cisára?“

„Zdá sa, že bohom sa konečne poradilo nájsť vzdialeného príbuzného našej najmilostivejšej vládkyne, ktorú tak nehanebne zahubila zdivočená mágia. A s ňou aj celé mesto plné ľudí.“

„Ľudia tomu aj veria?“

„Pche! Ľudia skôr uveria lži ako pravde.“

„Takže sa im to nikto nebude snažiť vysvetliť?“

„Smrteľníci žijú sotva okamih. Čoskoro zabudnú, čo bolo predtým. A ak to neurobia oni, urobia to ich potomkovia a potom tí, ktorí prídu po nich. O stovky rokov neskôr si budú pamätať už len svojho nového patróna.“

„Šikovné.“

„A čo presne je šikovné?“

„To, ako sa rozhodli jednoducho povedať, že nové hlavné mesto by malo byť zasvätené novému patrónovi.“

„Vyzeráš byť prekvapený. Veď je to tvoj priateľ. Ak mu neveríš ty, kto iný by mal?“

„Ja nie som taký podstatný. Ešte sú tu ľudia.“

„Zvyknú si. Ak nie... nechcela by som stáť na nesprávnom konci jeho schopností.“

„Mágia nevyrieši všetky problémy.“

„Nie, len väčšinu. A na tie zvyšné má lukostrelkyne.“

„Prekvapilo ma, že s ním ostali. Že sa dobrovoľne oddelili od ostatných.“

„Nemohli by ostať spolu. Nie po tom všetkom, čo sa dozvedeli.“

„Hovoríš aj o sebe?“

„Do tohto sveta už nepatrím.“

„Som si istý, že ak by ťa poprosili o pomoc s vedením cechu, prijala by si.“

„Je potom dobré, že s ma na to nikto nespýtal, nemyslíš?“

„Ale ak ony dve súhlasili, že ostanú, kde sú potom ostatní?“

„Ak sa lepšie zadívaš, uvidíš ich postávať v ich blízkosti. Oslavujú a tešia sa, volajú novému cisárovi na slávu a prisahajú mu vernosť. Prídu, keď ich zavolá.“

„Budú cestovať z veľkej diaľky.“

„Z ostrovov. Z Nkity.“

„A naša falošná kňažka? Kam sa podeje tá?“

„Tá bude cestovať z najväčšej diaľky. Lebo niekto jej poradil, že tam, ďaleko za obzorom, žije kráľ v smutnom kráľovstve so smutnými poddanými, ktorý by potreboval dobrého radcu.“

„Nemala by si mu radšej radiť ty?“

„Iba ak v snoch.“

„Pochybujem, že keď spí, tak kraľuje.“

„Nie. Vtedy sa venuje... iným záľubám.“

„Nadržiavaš mu.“

„Ale vôbec nie!“

„Máš pre neho slabosť.“

„To možno. Ale on je len smrteľník. Ja som bohyňa.“

„Ale narodila si sa ako človek.“

„Vďaka tomu mám srdce.“

„A to bije pre neho?“

„Nebuď sentimentálny. Nehodí sa to k tebe.“

„Nie, to asi nehodí.“

„Myslím, že z neho bude dobrý cisár.“

„Nebodaj si ochotná priznať, že si sa v ňom mýlila.“

„To nikdy. Len hovorím, že ak z neho dobrý cisár nebude, asi ho navštívim.“

„Aby si mu poradila?“

„Nájdu sa mnohí, ktorí mu budú chcieť radiť. Mňa potrebovať nebude.“

„Ani vtedy, ak by tých radcov neposlúchol?“

„Potrebuje počúvať jedinú radu – aby spojil to, čo bolo rozdelené.“

„Cisárstvo a kráľovstvo?“

„Nie, skôr ľudí, ktorí v nich žijú.“

„A čo tí ostatní? Čo bohovia a páni mágie? Čo bude s nimi?“

„Čo by s nimi malo byť? Sú voľní. Môžu si užívať moc, ktorú im doprajú tí, čo v nich veria.“

„Možno ju budú zneužívať.“

„Tak by si mali zvyknúť na to, že nad nimi bdiem.“

„Ty?“

„Niekto to byť musí. Bohovia až príliš dlho žili s pocitom, že môžu robiť čokoľvek, čo sa im zachce. Možno by im niekto občas mal pripomenúť, že to nie je celkom pravda. A ak by na to aj tak zabudli. Nuž... stále je tu Ọnwụ.“

„Hodláš ju niekedy pustiť z jej väzenia?“

„Z väzenia? Veď len dostala to, po čom celý život túžila. Moc. Nadvládu. Oddanosť.“

„Uvedomuje si, že je to ilúzia?“

„Práve teraz? Nie. Ale raz si to uvedomí. A potom pochopí, akú klietku si uplietla.“

„Pustíš ju potom? Keď si uvedomí svoj omyl a začne ho ľutovať?“

„O tom nech rozhodne Eze.“

„Zbavuješ sa zodpovednosti?“

„Rozhodovať o niečom osude je príliš veľká zodpovednosť.“

„Dokonca aj pre bohyňu?“

„Práve pre ňu.“

„Pôjdeš sa s nimi rozlúčiť?“

„Na čo? Veď budem stále s nimi.“

„Ponúkla si im to, čo mne?“

„Nie.“   

„Myslel som si, že sú to tvoje sestry.“

„Sú mi bližšie ako sestry. A práve preto im to neponúknem. Aspoň nie teraz­. Čakajú na nich druhovia a veľké osudy. Potomkovia a ďalšie dobrodružstvá. Ak by som im teraz ponúkla to, čo tebe, možno by zabudli na svoj skutočný život a pridali sa ku mne.“

„Takže chceš, aby mali najskôr obyčajný život.“

„Aby zažili všetko, čo im život ponúkne a až potom, na jeho konci,  za nimi prídem.“

„Myslíš, že ti to Eze dovolí?“

„Ešte stále mi dlží za to, že som pomohla vyriešiť jeho problémy. A dlží aj im.“

„Aj tak by si sa s nimi mala rozlúčiť.“

„Možno neskôr.“

„V sne?“

„Príliš sa vypytuješ.“

„Chcem sa len viac dozvedieť o svete, v ktorom budem žiť.“

„Ak tam máš žiť, najskôr sa budeš musieť naučiť slušne správať. On strážca je veľký puntičkár.“

„Najskôr teda nájdeme jeho?“

„Možno by som ťa mu mala predhodiť ako dezert.  Zaslúžil by si si to.“

„Ja si zase myslím, že bude rád. Ako si povedala, bol na to všetko už príliš dlho sám.“

„Preto si sa rozhodol zahodiť šancu znovu sa narodiť? Pretože ti ho bolo ľúto?“

„Pretože som chcel v tomto svete zažiť viac predtým, než ho opustím.“

„Uvidíme, či to budeš tvrdiť aj po tom, čo s tebou skončí.“

„Bude mi cťou učiť sa od neho.“

„Len nech ťa nepočuje. Už aj tak má o sebe príliš vysokú mienku.“

„Sľubujem, že sa budem ovládať.“

„Našťastie máš ešte nejaký čas, kým ho spoznáš. Tak trénuj.“

„Nejdeme za strážcom?“

„Najskôr musíme nájsť niekoho iného. Niekoho, kto je stratený v snoch.“

„Myslíš si, že stále žije?“

„Neviem. Ale chcem tomu veriť. Aspoň ešte chvíľu.“

„Tá koruna mu pristane.“

„Vyzerá v nej fakt smiešne. Dúfam, že dá tie kvety roztaviť a vyrobí z nich niečo poriadne.“

„Teraz už na to bude mať čas. Keďže všetko skončilo?“

„Čo všetko?“

„No... všetko. Naša misia, tie šialené úlohy... nebezpečenstvo tiež pominulo. Je teda koniec.“

„Mýliš sa, toto je ešte len začiatok. Hoci je pravda, že skončil príbeh tej, ktorá toto všetko začala. Ktorá sa neštítila všetko a všetkých obetovať, aby získala viac moci.  A pritom len ničila tento svet a aj by ho bola zničila, keby... keby...“

„... keby nebolo nás?“

„Ak očakávaš chválu, odo mňa ju nedostaneš.“

„Tak teda nestrácajme čas a poďme snívať, bohyňa.“

„Aby som sa nestala tvojou najhoršou nočnou morou.“

„To by bolo pekné. Aspoň by sa mi snívalo o niekom, koho poznám. A o čom snívaš ty?“

„O tom, o čom sníva každý. O tom, o čom snívajú mŕtvi smrteľníci.“

„O živote po smrti?“

„O živote, v ktorom si môžeš dovoliť snívať.“  

Kapitola 120.

A potom niekde v sne zazvonil zvonec... 

A možno aj nie. Ktovie. Koniec je to dosť otvorený a keďže som v proceste stratila vašu komentárovú podporu, a tým pádom aj spätnú väzbu, netuším, či sa mi porarilo všetky línie zdarne uzatvoriť. Snáď budete aspoň spolovice takí spokojní, ako som ja. A ak nebudete, môžete si za to sami. (Čo je dosť hnusné konštatovanie, ale tak ja som vás vyzývala, aby ste sa vyjadrili. Dokonca niekoľkokrát.) 

Gambit začal ako zblúdilá myšlienka. Ako experiment, ktorý som nejako dala dokopy a povedala si, že prečo to nevyskúšať. Niekde v procese sa všetko zamotalo a mne začalo byť jasné, že to všetko, čo mám v hlave, sa ani v najmenšom nezmestí do jedného príbehu. Z jednodielneho experimentu sa mala stať dilógia, postupne trilógia, až som sa nakoniec zastavila na celkovom počte štyroch dielov (a prisahala, že viac ich odmietam napísať). Aby som bola úprimná, teraz si nespomínam ani len na to, ako sa tento príbeh začal, ale viem, že som tam popísala veľa zbytočností, ktoré som nakoniec ani nevyužila. Čo už, mám deravú hlavu a občas viac nápadov, než dokážem momentálne spracovať. 

Čo sa týka nejakej štatistiky, je pomerne bohatá. Prvá kapitola bola vydaná 19. 9. 2017, čiže sa bavíme o časovom úseku dlhšom ako dva roky, takže ak to rozdelím na drobné, na napísanie jednej časti som potrebovala asi pol roka času - a k tomu asi tonu odhodlania, pretože som to chcela zabaliť viackrát, než vôbec tušíte. Celý príbeh mal dokpy 785 strán vo worde a viac ako 376 000 slov, pričom každý diel bol vždy o niečo dlhší než predchádzajúci. Bola to rozsiahla sága, najrozsiahlejšia, akú som kedy napísala, a akú asi v kedy napíšem. Aspoň nateraz. čo sa týka písania, naučila som sa nerobiť unáhlené závery. 

Túto poslednú krátku a veľmi strohú kapitolu venujem SunShines, najvernejšej a najproduktívnejšej čitateľke. No a potom všetkým tým ostatným, ktorí tento príbeh čítali a snáď sa im aj páčil. Alebo ho čítali len zo zvyku, ale aspoň ho čítali.

Momentálne už pracujem na niečom novom, tak uvidím, čo z toho vznikne. Však sa čoskoro dočkáte prvej kapitoly. 

Lili

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 121.: