OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 2.

23.09.2017 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1075×

Kapitola 2.

Femi

Tesnejšie sa pritisla ku konskej šiji.

Prudký vietor jej bičoval tvár. Už sa ani nesnažila nasadiť späť kapucňu. Len si šatku zodvihla vyššie, aby jej prekryla ústa i nos. Hnala sa ako splašená. Musí sa dostať do knižnice skôr, ako si jej sestry uvedomia, že klamala o svojich zámeroch. Ako ale poznala Zaru, určite pravdu poznala.

Dobrovoľne sa prihlásila ako posol. Mala odniesť dôležitú správu predstavenému Agụinho kláštora. Využila to ako zámienku. Potrebovala sa dostať do Veľkej knižnice. Mala naponáhlo. Aj preto zvolila nebezpečnú cestu skrz púšť N‘Efụ. Do cieľa sa dostala rýchlejšie. Keby však prijala ochranu Aghanskej pevnosti, bola by v bezpečí. Bojoví mágovia, ktorí tam cvičili, považovali za povinnosť ochrániť všetkých pútnikov smerujúcich až do Orodských hôr.

Púšť bola nevyspytateľná, aj preto radšej väčšina pocestných volila známe cesty. Kvôli starej legende sa ľudia púšte báli. Jeden z kmeňov, ktorý kedysi obýval územie Efụinej púšte, rozprával príbeh. Bohyňa Efụ kedysi to miesto milovala. Darovala ho ľuďom. Bol to raj. Úrodná pôda a bohaté lesy. No ľudia si jej dar nevážili. Efụ sa rozzúrila. Spálila pás najúrodnejšej zeme. Premenila ho na pustinu, kde nikto neprežije. Ako výstrahu pre ostatných, ktorí si nebudú vážiť jej dary.

Odvtedy sa to miesto volalo N’Efụ, Efụina púšť.

Povrávalo sa, že okrem božských Ifụr tam nič nerastie. Ak by bol niekto dostatočne odvážny, aby vošiel do samotného srdca púšte, kde vládli nepredvídateľné vetry, a odtrhol by jednu z Ifụr, zabil by tým jedného z bohov a získal by jeho nesmrteľnosť. Bola to len povedačka na zabavenie hlúpych. Napriek tomu v sebe piesok za celé stáročia pochoval dostatok kostier bláznivých odvážlivcov. Ich duchovia pustošili púšť.

aj preto sa Femi nezastavovala od momentu, keď prinútila koňa vojsť do piesočného pekla.

Nakoniec na obzore zazrela úpätie Ordonských hôr. Týčili sa takmer až k nebu. Okrem vrcholov štítov na obzore bolo vidieť aj špice dúhových stromov. Tie prinášali ochranu nielen pre Aghanskú pevnosť, ale aj pre kláštor stojaci uprostred pohoria. Jeho súčasťou kedysi bola aj Veľká knižnica. No tú pred niekoľkými stovkami rokov bohovia vyzdvihli na oblohu. Vznášala sa nad morom na troch maličkých ostrovoch. Cestu nahor poznalo len veľmi málo ľudí. Vďaka mágii ju ukryli a mágovia z knižnice sami vodili ľudí zo zeme do knižnice a naspäť.

Femi však poznala aj iný spôsob.

Nemusela sa spoliehať na dobročinnosť ostatných. Mala vlastnú moc. Preto sa na ňu jej sestry spoliehali, že všetko nájde. Zara v sebe mala autoritu vodcu. Ona zase dokázala nájsť odpovede. Akokoľvek dobre ukryté boli, ona ich vedela získať. Neraz jej to zachránilo život.

Kým konečne dorazila až k bráne, ktorá kedysi vítala návštevníkov v knižnici, bol už večer. Hoci púšť nechala za sebou, počula ozvenu zavíjania divokých beštií. Stromy sa knísali v prudkom vetre. Ševelili si vlastnú melódiu. Femi bola ostražitá. Nešťastie sa zakráda tichými tónmi pokoja.

Pevnejšie sa zakrútila do plášťa. Kapucňu si stiahla viac do čela. Šatku si zaviazala pevnejšie. Z celej tváre jej svietili len oči. Zvyšok ostával pre náhodných pocestných záhadou. Museli by sa prizrieť pozornejšie, aby si všimli zbrane, ktoré ju kotvili k zemi. Len rukoväť plamenného meča jej vykúkala sponad pleca.

Poobzerala sa. Ostražito si prezerala svoje okolie. Nakoniec vstúpila pod portál brány. Vysoký oblúk bol obrastený žlto kvitnúcimi rastlinami. Na prvý pohľad pôsobila ako čosi zabudnuté. Tí pobozkaní mágiou pri istom sústredení dokázali rozoznať jemný šepot. Duchovia chrániaci knižnicu pred nehodnými.

Stačilo duchov požiadať o prechod v správnom jazyku. Pretože len vyvolení dokázali ovládnuť jazyk duchov. Femi poznala len niekoľko slov. Tie jej pomohli dostať sa až dovnútra budovy stojacej na najväčšom z troch vznášajúcich sa ostrovov.

Ani po niekoľkých rokoch ju neprestal udivovať pohľad na to miesto. Kedysi nádherný hrad s vysokými vežičkami a hrubým opevnením bol napol zničený. Jeho ľavou polovicou prerastali krištále cinkajúce vo vetre. Tie ešte stále rástli. Hoci ich mocné ochranné kúzla zväzovali. Teraz vytvárali okolo samotného zámku korunu.

Povrávalo sa, že takýto stav spôsobil jeden zo synov pradávnej cisárskej rodiny. Neovládal vlastné schopnosti, čo sa takmer stalo celej rodine osudným. Hrad opustili, no založili v ňom knižnicu. Miesto, kde by sa mohli mágovia učiť ovládať svoje nadania.

Vybrala sa do časti s najstaršími knihami. Na chodbách stretávala mníchov odetých do širokých nohavíc a dlhých tuník. Niektorí mali tváre ukryté v tieňoch kapucní. Nepýtali sa jej, kým je. Nezastavili ju. Nezaujímalo ich, či je hrozba pre ich knižnicu. Pretože v tejto budove nebol nikto dobrovoľne.

Mnísi boli kedysi cvičencami Aghanskej pevnosti. Mohli z nich byť najmocnejší bojoví mágovia. Lenže neuspeli. Neuspeli v záverečnej skúške. Jediné bezpečné miesto pre ich schopnosti bol Agụin kláštor. V mníšskych habitoch za trest strážili všetko vedenie Veľkej knižnice. Všetci až na jedného. Ten si svoj osud vybral dobrovoľne. A práve k nemu mierila.

Na konci chodby zbadala dvere ukryté pod ohybom konára jedného zo stromov, ktoré postupne toto miesto prerastali. Bez klopania vošla dnu. Vysoké police plné kníh zaberali takmer všetok priestor. Až na masívny stôl pod vysokým oknom. No aj ten bol obložený niekoľkými hrubými zväzkami. Pred ním stála vysoká postava. Jej priateľ z detstva. Accai. Srdce jej pookrialo príjemnou hrejivosťou.

„Riskuješ,“ povedal bez toho, aby sa k nej otočil.

Namiesto vrelého objavia ostrá výčitka. Ani po rokoch si na to nezvykla. Prstami si zložila šatku. Ten okamih využila na to, aby sa vyrovnala s ublíženosťou vo svojom vnútri.

Femi zodvihla obočie. „Ja? To ty riskuješ. Si tu sám a bez ochrany. Nevenuješ pozornosť ničomu inému okrem svojej práce. Pokojne som mohla byť aj vrah.“

Zasmial sa. „Ale ty si vrah.“ Femi sa veľmi snažila nedať najavo svoje znepokojenie. Hoci ju neprekvapilo, že pozná pravdu. „Zaskočil som ťa? Neboj sa. Nie som jediný, kto si to domyslel. Ste osobná stráž cisárovnej. Ona trvala na tom, aby sa váš cech zachoval. A vy za to už celé stáročia slúžite ženským potomkom cisárskej rodiny. Určite jej nepomáhate vyšívať tapisérie. Nie s tým mečom, čo máš na chrbte.“

Jeho odpoveď prijala pokojne.

V krajine stále boli jedinci, ktorí sa radšej tvária, že pravdu nevidia.

„Ak vieš o tom meči, potom takisto vieš, že by som ťa ním mohla veľmi rýchlo zabiť.“

Zrazu zodvihol ruku a mávol ňou. Akoby niekomu pokynul.

Femi mala pocit, že vedľa nej niekto stojí. Netrhla sebou len vďaka výcviku.

„Ak by si ma chcela zabiť, už by si tu nebola. Môj spoločník by ťa veľmi rýchlo zastavil.“

Vtedy pootočila tvár do strany, aby si prezrela spoločníka, o ktorom hovorí. Netrhla sebou len kvôli tomu, že úplne stuhla. Podvedome siahla po rukoväti jednej z dýk, pripravená brániť sa. Keď sa však jej oponent nepohol, rozhodla sa lepšie si ho prezrieť. Alebo to, čo z neho videla.

Ak by mal niekedy dym vznášajúci sa nad horiacim mokrým drevom nejaký tvar, vyzeral by podobne. Čierne hmlisté stvorenie bolo nehybné. Zároveň pôsobilo akoby planulo. Rozmazané ruky malo zakončené ostrými pazúrmi. Na zápästiach malo akési náramky. V nich boli vytepané znaky.

Najdesivejšie však boli plamenné oči. Fialové a živé, pozerali sa jej priamo do vnútra. Spoznávali ju tým najintímnejším spôsobom. Hoci nemalo nohy, prosto sa vyparovalo v nič, nemala pochýb o tom, že by pri nej stálo rýchlejšie, než by stihla vytasiť zbraň.

Prezerala si ho ako súpera. Cítila silu, ktorá sa okolo toho stvorenia šírila.

Nemala by šancu.

„Bohovia, čo je toto za monštrum?“

Vtedy sa k nej Accai otočil. No ona sa stále sústreďovala na priezračného tvora.

„Naši predkovia ho volali Ogolong Anụ. Ten, ktorý je neviditeľný. Je to jeden z magických prízrakov pripútaný k tomu, kto ho vyvolá. Plní výhradne jeho vôľu. Bojoví mágovia ho využívali ako posla. Pretože bez ohľadu na mučenie neprezradil obsah správy. Ale ako mnoho iných schopností, aj túto sme stratili. Keď stráviš veľa času v knižnici, všeličomu sa priučíš.“ Cítila, že Accai sa k nej blíži. Nepočula ho. Vycvičili ho dobre. „Ja ho volám Mọ. Je to dobrý strážca. Hlavne pre niekoho, kto hľadá niečo, na čo by nemal ani pomyslieť.“

Femi sa od neho nevedela odtrhnúť. „Nevolal si ma sem preto, aby si mi ho ukázal.“

„Nie, to nevolal.“ Podišiel až celkom k nej. Stál jej za chrbtom. Jeho dych cítila na zátylku. Accai bol jedeným z mála, ktorému niečo také dovoľovala. Jej výcvik v nej bol zakorenený až príliš hlboko. „Kde si myslia ostatní, že si?“

„Hrám sa na posla. Táto správa,“ do vzduchu zodvihla tašku, v ktorej boli uložené dokumenty, „sa musí dostať do rúk jedine predstavenému Agụinho kláštora.“

„Bude tam doručená.“

Femi vedela, že nehovorí o sebe. Poverí niekoho iného, aby správu doručil za ňu.

„Na čo ti bude ochranca, o ktorého existencii všetci budú vedieť?“

„Ale ja som nepovedal, že sa pri tom Mọ prezradí.“

Vtedy Accai niečo povedal. Zvláštnym syčivým jazykom. Ako keď na rozpálenú pahrebu dopadne voda. Rytmické hlásky sa okolo nej vznášali. Rovnako aj moc. Nerozumela tomu, čo presne sa deje. Až kým nežmurkla. Potom sa pozrela na ten prízrak. Pochopil. Takmer priehľadné stvorenie zmizlo. Na jeho mieste stála postava, ktorá sa jej až príliš podobalo. V šere by boli na nerozoznanie.

Ak by sa im nikto nepozeral do očí. Tie jeho boli stále rovnako desivé.

„Toto jeho nadanie by si mal držať v tajnosti,“ upozornila ho zbytočne.

Hrozbu si uvedomoval aj sám. Preto jej na jej slová nereagoval.

„Daj mu tu správu. Od ju doručí. Nebude sa pri tom s nikým rozprávať. Neprezradí sa. Predstavený si bude myslieť, že hovoril s tebou. Predpokladám, že ťa nikdy predtým nevidel, takže nespozná rozdiel.“

Femi prikývla. Jeho odhad bol veľmi presný.

Pri predávaní správy sa mimovoľne dotkla prízrakovej ruky. Mala pocit, akoby zrazu stála uprostred divokej búrky. Tvár jej bičoval dážď. Otriasla sa. V ďalšom okamihu bola v študovni, ktorá celá patrila len Accaiovi. Za posledné roky zozbieral naozaj úctyhodnú zbierku kníh. Všetky sa venovali jedinej téme.

Poobzerala sa okolo seba. „Rozšíril si zbierku.“

Pokrčil plecami. „Od tvojej poslednej návštevy som presvedčil ostatných, že bude správne, ak do najstarších archívoch na zvyšných dvoch ostrovoch budem chodiť len ja. Ostatní so mnou veľmi ochotne súhlasili. Odvtedy som všeličo našiel.“

„Napríklad staré triky bojových mágov.“

Prikývol. „Poď, ukážem ti, prečo si tu.“

Skutočne sa mu pozrela do tváre až v momente, keď ju uchopil za ruku. Bolo až desivé, ako veľmi sa ponášal na svoju sestru. V tvári mali rovnaké ostré rysy, ktoré zjemňovali iba čierne kadere lemujúce ich tváre. Obaja vysokí, neoblomní a odvážni. Zruční v boji so zbraňou i s mágiou. Mali mocných predkov a niekde sa to muselo prejaviť.

Aj Accai bol odetý v bežnom habite mníchov, ktorý pozostával zo širokých voľných nohavíc, tuniky takmer po kolená a plášťa bez rukávov s kapucňou, ktorá im väčšinou zakrývala hlavy. On však pred ňou nič neskrýval. Vlasy, ktoré mu normálne voľne splývali na plecia, mal teraz zviazané koženou šnúrkou. Tým ešte viac vynikla jeho olivovo sfarbená tvár.

Z nej doslova vystupovali žiarivo modré oči. Normálne mali odtieň rozhorúčeného zlata. Následok toho, že pil odvar určený na iniciáciu nových sestier Sachapovho cechu. Nevypil ho toľko, aby sa pridal do ich sesterstva. Niekoľko kvapiek stačilo na to, aby sa s ňou dokázal spojiť aj keď bola na opačnej strane cisárstva.

Podobne, ako to medzi sebou dokázali sestry z cechu.

Odkašlala si. „Dúfam, že mi nechceš ukázať ďalšie triky mágov.“

Neotočil sa k nej, ale bolo očividné, čo si o jej otázke myslí.

Miesto toho prstami poklepal na knihe, ktorá ležala otvorená na doske stola.

„Hľadal som staré príbehy. Kroniky. Legendy. To, čo je už dávno zabudnuté. Našiel som túto knihu. Sú to pamäte kronikára, ktorého som však nenašiel v záznamoch učňov. Ak medzi nich niekedy patril, postarali sa o to, aby na neho všetci zabudli. Túto knihu sa dokonca pokúsili spáliť. Ale chráni ju to isté kúzlo, ktoré mi takmer odhryzlo ruku.“

Zadívala sa na miesto, kam ukazoval. Ruku mal oviazanú na niekoľkých miestach. Hrubá vrstva obväzov jej zamedzovala v tom, aby videla jeho zranenia. No museli byť vážne. Accai mal výcvik bojového mága. Nakoniec však neprešiel záverečnou skúškou. Ani ona nevedela všetky podrobnosti. Vedela však dostatočne na to, aby vedela, že plne vycvičený mág vedel, ako si vyliečiť rany. Teraz si ich však len obviazal.

„Čo si v nej našiel?“

Obránil niekoľko listov. Pokynul jej, aby sa pozrela. „Sama si to prečítaj.“

Viaceré časti textu chýbali. Buď ich niekto náročky zničil, alebo sa na nich podpísal čas.

Sústredila sa teda na to, čo mohla prečítať.

131. rok vlády rodu Ezeisi

... najvyšší Eze požehnal cisárovnú a ona porodila nádhernú dcéru. Do vienka dostala kľúč k cechu, ako sa stalo zvykom. Pretože sa narodila ako druhá dcéra. Tá prvá v ten istý deň oslávila pätnásty rok života. O jej ruku začali sa uchádzať najmocnejší mágovia z celej krajiny. Prinášajú dary...

Nech Eze požehná nášho najvyššieho cisára Ladairusa z rodu Ezeisi!

Zodvihla hlavu. „Kto je Eze? O ňom som nikdy nepočula. Je to nejaký zabudnutý cisár?“

Accai si založil ruky na hrudi. „To som si myslel aj ja. Ale potom som si dočítal túto knihu. Zdá sa, že Eze je jeden z bohov. Aby som bol presnejší, najvyšší z bohov. Ochranca vládnucej rodiny Podľa neho pomenovali aj svoj vlastný rod. Deti boha Eze.“

„Ak je to najvyšší z bohov, prečo ho už nikto neuctieva?“

Miesto odpovede len opäť zalistoval knihou. Mala si to prečítať sama.

... prehľadali celý palác. Aj hlavné mesto Alụrin. Blízke i ďaleké dediny. V krajine jej niet. Cisárska dcéra, naša milovaná budúca vládkyňa, zomrela. Všetci prosili najvyššieho Ezeho o pomoc. O ochranu pre stratenú dcéru cisárstva. Nedočkali sa jej. Cisárovná matka sa každý deň modlí pri Ifụre svojej dcéry. Prosí Ezeho, aby si ešte k sebe nebral dušu jej dcéry...

... nenašli nikoho. Mladšia cisárska dcéra prisahala, že ju sestra navštívila v sne. Avšak posvätná Ifụra nevykvitla. Staršia dcéra sa vrátila v ten istý deň, ako jej sestra prisahala, že musí byť mŕtva. Ľudia si priali jej popravu. Tvrdili, že má pomútenú myseľ. Posadlo ju zlé stvorenie. A pritom to bola staršia sestra, ktorá sa zrazu zmenila. Chcela vládnuť tvrdou rukou. Túžila po krvi. Tešila sa z bolesti. Predtým zmizla. So sestrou sa prišla rozlúčiť v sne. Jej Ifụra nikdy nevykvitla a ona sa vrátila...

„To sa predsa stalo tvojej sestre! Snívali sa ti o nej potom, ako zmizla, no nikto ti neveril, pretože jej Ifụra nikdy nevykvitla.“

Miesto odpovede nalistoval poslednú stranu. Femi sa obávala toho, čo tam uvidí.

... cisárska rodina padla. V starom paláci vypukol požiar. Ešte raz počujem ozvenu kriku tých, ktorých vo vnútri uväznili. Bola to obeta. Nikto tie slová nevysloví nahlas. Rovnako ako mená našich padlých panovníkov. Chcem ich kričať. Zakričať na všetkých zbabelcov. Našim cisárom je Ladairus. Naša milovaná cisárovná Sabah chránila túto zem. Ich drahá dcéra Zea milovala svojich ľudí. Neostal Eze. Na neho zabudli. Nikto sa k nemu nemodlí. Teraz uctievajú Ọnwụ. Tú, ktorá prináša smrť. Eze nepoznal jej meno. Nikdy nevidel jej tvár. Jej teraz patria posvätné Ifụry. To k nej sa modlia. Lebo to prikázala cisárovná Rahat z rodu Ọnwụisi. Tá, ktorá sa narodila ako Rahat z rodu Ezeisi.

Nie je tou, za ktorú sa vydáva.

Femi zodvihla pohľad. Nevedela, čo si myslieť. Učenie, ktoré do nej vtĺkali dlhé roky, zrazu niekto spochybňoval. Nemohla tomu len tak uveriť. Hoci dôkaz mala pred sebou. Aj keď bol jediný. Nejaký pomätený muž obviňoval cisársku rodinu z podvodu. Podľa jeho slov im vládli potomkovia klamárky.

Zmätená sa zadívala na Accaia. „Mohla by to byť pravda? To všetko?“

„Neviem. Pravda je, že o bohovi menom Eze som nič nezistil. Jeho meno sa nezachovalo na žiadnej listine. Ani v jedinom starom príbehu sa nespomína jeho veľkosť. Nebol pri zrodení nášho sveta. A predsa...“ Ukázal na kôpku kníh stojacich na okraji stola. „Našiel som desiatky, ba dokonca stovky kníh, ktoré tvrdia, že Ọnwụ naši ľudia začali uctievať v čase, keď bola napísaná táto kniha. Ọnwụ nám priniesla Ifụry. A predsa sa zdá, že tie tu boli dlho predtým, než niekto z našich predkov počul o bohyni smrti.“

Femi si pretrela tvár. „Takže sme toho veľa nezistili.“

Accai sa tvári nevyspytateľne. Vždy bolo náročné prečítať jeho tvár. Až príliš ukrýval svoje myšlienky. Pocity. Nikdy ich neprejavoval. Dokonca už ako dieťa sa to odnaučil. Vštepovali mu, že z neho vzíde veľký hrdina. Mocný mág, ktorý povedie armádu do slávy. Miesto toho si vybral cestu skromného učenca a mnícha. Jeho rodina sa ho vzdala. Aspoň to tvrdili klebetníci. Accai sám o tom nikdy nehovoril.

Strážil si svoje tajomstvá. Niekedy až príliš horlivo.

„Viem, že muž, ktorý to všetko napísal, musel žiť. Pretože neskôr sa mágovia až príliš horlivo snažili poprieť to, že sa vôbec narodil. Jeho meno sa spomína v jednom z mnohých proroctiev. To jeho spomína muža menom Navid, ktorý ako jediný odhalí pravdu a prinesie rovnováhu do sveta zničeného vojnou.“

Femi sa zadívala na knihu, ktorú predtým čítala. „Ak by aj žil v tom čase, keď sa to všetko stalo, dnes už je mŕtvy. Takže žiadnu pravdu neodhalil.“

„A už neprinesie rovnováhu,“ skonštatoval Accai.

„Na čo to teda všetko bolo dobré? Prečo si chcel, aby som si to prečítala? Očividne to nikam nevedie. Sme tam, kde sme boli na začiatku. Nevieme viac o tom, čo sa stalo tvojej sestre. Alebo prečo.“

Zdalo sa, že nad tým chvíľu premýšľa.

Potom len pokrútil hlavou. „Vieme jedno – to všetko je skutočné. Zmiznutie mojej sestry, ten sen, jej stále nevykvitnutý kvet. Je to skutočné, pretože sa to stalo už predtým.“

Vedela, že je to nádej, na ktorú obaja čakali. On preto, lebo išlo o jeho sestru. Femi preto, lebo to sľúbila svojej sestre. Prisahala, že Accaiovi pomôže nájsť odpovede. A teraz sa zdalo, po takom dlhom čase, že by predsa len mohli nájsť pravdu. Lenže čím hlbšie sa ponoria do starých tajomstiev, tým nebezpečnejšie to bude. Nejaký kronikár napísal to, čo videl a zažil. Ako poďakovanie ho za to vymazali zo všetkých záznamov. Snažili sa tváriť, že sa nikdy nenarodil.

Výcvik ju pripravil na všakovaké ťažkosti. Tým sa otupil jej strach.

Ani to nepomohlo, aby sa teraz nechvela v predzvesti čohosi veľkého a strašného.

Nič zo svojich obáv nestihla povedať nahlas. Pretože vtedy pocítila, ako sa jej čosi obtrelo o vedomie. Pohladenie známej ruky. Ihneď vedela, že sa s ňou c chce spojiť Kacia. Jej sestra. Tá, ktorá ich všetkých vždy vedela rozosmiať. Zachovávala si radostnú náladu aj keď hľadeli do očí najväčšej púštnej beštii. Keď však zazrela jej tvár teraz, bola mŕtvolne vážna. To, že patrili k cechu, im dovoľovalo spojiť sa navzájom, nech boli kdekoľvek. Puto im však nedovolilo vytvoriť skutočné slová. Miesto toho používali obrazy z vlastných spomienok.

Z toho, čo videla, sa jej roztriasli kolená.

Cítila, ako k nej Accai pristúpil. „Niekoho ste stratili.“

Prikývla, ešte stále roztrasená. „Zara, jedna z mojich sestier, sa nevrátila z misie. Našli len krv a mŕtveho koňa. Obávajú sa najhoršieho.“

„A jej Ifụra?“

Niekoľkokrát musela prehltnúť, aby bola schopná odpovedať. „Ešte nevykvitla.“

Na jeho tvári sa objavil zaujímavý výraz. Dostala len niekoľko okamihov na to, aby ho mohla lepšie preskúmať predtým, než sa vytratil. No aj tá krátka chvíľa stačila. Pochopila, čo mu prebehlo mysľou. Predsa ho poznala dostatočne, aby to mohla určiť.

„Myslíš si, že Zare sa stalo to isté, ako tvojej sestre.“

Zadíval sa jej do očí. „Ja si to nemyslím. Som o tom presvedčený.“

Kapitola 1. ¦ Kapitola 3.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 2.: