OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 34.

30.04.2018 (15:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1080×

Kapitola 34.

Femi

Kňažky ich veľmi rýchlo presunuli k jazeru. Čoskoro sa ocitli v jednej neveľkej klietke určenej pre nejakú zver. Nedokázali sa v nej postaviť. Keď do nich presiakla dostatočná temnota visiaca vo vzduchu, túžili aj tak len sedieť. Nestalo v nich dostatok sily na to, aby sa o čokoľvek pokúsili. Čo bol určite ich plán. Pre čo iné by Ọnwụ povolala kňažky? Snažila sa prekaziť ich misiu. Zastaviť ich skôr, než mohli dosiahnuť ich cieľ.

Na jednej strane to bolo číre bláznovstvo. Ak nedokážu zabezpečiť cisárstvu a priľahlým krajinám dostatok ochrany, mohli by byť zničené následkom hnevu božstva, o ktorého existencii bežní ľudia ani len netušili. Takže sa voči nemu nemohli brániť. Ale napriek tomu sa snažila zastaviť práve ich. Možno preto, lebo sa snažili zlomiť zakliatie bohov. Vyslobodení by si určite uzurpovali silu, ktorú im Ọnwụ ukradla. A všetci mocní robili všetko možné aj nemožné, aby si svoju nadvládu mohli ponechať.

Femi tomu rozumela až príliš dobre. Sediac v klietke o tom však musela neustále premýšľať. Nezdalo sa, že by mohla svoj čas tráviť nejako inak. Myseľ si preto zamestnávala uvažovaním o tom istom. Stále dookola. Neveľmi zábavné vyplnenie voľného času. Lenže nič iné nedokázala. Ruky mala zviazané, no aj keby tomu tak nebolo, nedostala by sa ďaleko. Otvoriť dvere klietky by takisto nemuselo byť náročné. Lenže ostávala tu ich slabosť.

Kňažky sa proti tomu naučili bojovať. Pretože tá moc súvisela s ich vlastnou magickou podstatou. Nedokázalo ich ohroziť niečo, čo ich vo svojej podstate posilňovalo. Femi také šťastie nemala. Nehovoriac o Kacii, ktorá pôsobila akoby spala. Až na tie krátke okamihy, v ktorých jej šklbalo nohami i rukami.

Na bežného okoloidúceho mohla sklonená hlava a schúlené telo pôsobiť dojmom porážky. Podľa všetkého však Kacia bojovala s nejakým vnútorným démonom. Nechcela sa na to pýtať. Jej vlastnú myseľ zahaľovala hmla pochybnosti. Odolávala tomu len sťažka. Aj to len preto, že o tom kedysi s Accaiom čítali.

Vtedy sa snažili vymyslieť spôsob ako pomôcť Zare dostať sa späť do sveta živých. Pripadalo jej to vzdialené celé veky. Zistili, že s budú musieť vyhnúť jazeru Ọdọ Miri. Jeho čierne vody lákali svojou smrtiacou náručou. Okrem toho, kňažky ho veľmi dobre strážili. Femi síce žiadnu z nich nevidela, ale nejako ich prítomnosť vycítila. Ich mágia ju hladkala. Čechrala jej vlasy. Mrazila ju v zátylku.

Prebúdzala v nej divoké predstavy.

Videla v nich svoju rodnú sestru. Obviňovala ju, že ju nezachránila. Nivočili ju výčitky svedomia. Napriek tomu, že vedela, odkiaľ tie hrozné výjavy pochádzajú. Dívala sa okolo seba. Brehy lemovalo len niekoľko dúhových stromov. Neboli také vysoké ako v Ọrọdských horách. Pôsobili nezdravo, vyschnuto. Akoby ich kvárila nejaká smrteľná choroba.

Na opačnej strane jazera sedelo v tráve stvorenie, ktoré s tým mohlo mať niečo spoločné. Femi si nevedela vysvetliť, ako je možné, že ho na takú diaľku vidí. Vysvetľovala si to tak, že si to tá entita jednoducho priala. V žiadnej z kníh o nej nečítala. Sedela tam so skríženými nohami a na nich voľne odpočívali veľké ruky. Telo, tmavé a ufúľané čiernou, halilo do svojich záhybov plášť rovnakej farby, z ktorého akoby vyrastali popínavé rastliny. Tie porastali bezprostredné okolie. Akoby sa priživovali na všetko živom v blízkosti toho stvorenia.

Najznepokojivejšia však ostávala jeho tvár.

Biela a dokonale hladná vlastne ani nebola podobizňou. Bola hladká. V miestach, kde sa ostatným vyvyšovali nosy a prehlbovali oči, tam v prípade temnej postavy ostalo len hladké plátno bez výrazu. Femi si nespomínala na meno tej sily, ktorá tam tak pokojne sedela. Temnota vychádzala práve z jeho tela.

Nakŕm svojou mocou strážcu a zbadaj svet po jeho konci.

To sa písalo v starých príbehoch. Kňažky nejakým spôsobom používali svoju moc, aby sa skrz tú bytosť dostali až do Ọchiri. Čím dlhšie sa tým smerom pozerala, tým viac si tým bola istá. Len netušila, ako by im to mohlo pomôcť. Podľa všetkého ich síce neplánovali ihneď popraviť. Buď čakali na príchod samotnej bohyne, alebo mali slúžiť ako návnada. Ani jedna z tých možností ju netešila.

Zachytila pohyb. Otočila hlavu. Takmer si priala, aby sa jedna z trojice šamaniek rozhodla oslobodiť ich. Chceli si predsa Kaciu odviezť na svoj ostrov. Očividne im však nestála za toľkú námahu. Keď ich videla naposledy, s radosťou prijímali pohostinnosť kňažiek. Slovo poprava v spojení s ich osobami ich najskôr tešila.

Do jej zorného poľa sa dostala vysoká postava. Ihneď vedela, kto to bol. Pochopila, že išlo o akúsi vodkyňu všetkých kňažiek. S tmavou pokožkou a vlasmi bielymi ako nevinný svit mesiaca budila rešpekt už len svojou prítomnosťou. Femi sa odmietala nechať zastrašiť jej očividnou magickou prevahou.

„Prišla si sa uistiť, že sa nechystáme utiecť? Alebo nás chceš rovno zabiť bez toho, aby si z nás robila atrakciu pre svoje podriadené?“ Jej uštipačnosť mohla súhlasiť s Kaciou alebo Zarou.

Škoda, že to ani jedna z nich nepočula.

Musí Kacii nejako pomôcť. Očividne trpí.

Lenže so zviazanými rukami a neschopnosťou pohnúť sa mohla len škrípať zubami.

„Si rovnako príjemná ako žena, ktorá ťa vedie.“ Jej hlas znel ako zamat a pery jej skrivil potmehúdsky úškrn.

Femi spozornela. „Ty poznáš Zaru.“

Prikývla. „Mala som to potešenie. Stretli sme sa v Ọchiri, kde som sa jej snažila pomôcť. Ale Zara nepatrí k najtrpezlivejším osobám. Miesto cvičenia často rozprávala o svojich sestrách. Všetky som vás dokonale spoznala, hoci som si istá, že o mne sa nezmienila.“ Femi len mlčala. Čo jej mala povedať? Ale z dalo sa, že kňažke stačí aj to. „Myslela som si to.“ Skrčila sa do podrepu vedľa drevených mreží. „Som Sadiki, Ọnwụina kňažka. Aj keď nie kvôli sile vlastného presvedčenia.“

Nedokázala jej klamať tým, že by jej tvrdila, aká je šťastná z ich zoznámenia.

Pretože rozhodne nebola.

„Prečo si tu? Prišla si nás mučiť? Vyzvedať? Ak je to tak, ,vedz, že ti nič neprezradíme. Pokojne nás poprav.“ Hoci osobne by bola radšej, ak by ešte mohla chvíľku žiť.

Ostatní sa na nich spoliehali.

„Možno tomu nebudeš veriť, ale neprišla som vyjednávať alebo ťa vydierať. Prišla som vám pomôcť.“

Zodvihla obočie. „Sme na opačných stranách mreží. Prepáč, ak tomu nedokážem len tak uveriť.“

„Nezazlievam ti to.“

Femi očakávala, že ju Sadiki zahrnie rôznymi argumentmi. Bude sa ju snažiť presvedčiť, že je v skutočnosti na jej strane, aby ju prinútila rozprávať. Porozpráva jej o všetkom, čo prežila a kam sa s Kaciou chystali predtým, než ich chytili. Výmenou za to im venuje slobodu. Alebo niečo podobne lákavé. Lenže ona aj naďalej mlčala. To Femi zaujalo viac ako akékoľvek slová, ktoré by dokázala sformulovať na svoju obranu.

„Máš veľmi podivný spôsob, akým ma chceš presvedčiť o svojich dobrých úmysloch.“

Sadiki sa uškrnula. Oči jej vyslovene žiarili.

Až v ten moment si Femi všimla, že každé je inej farby.

Jedno tmavé dopĺňalo pokožku rovnakého odtieňa.

Druhé svetlé ako mesačný svit.

A medzi nimi, vyššie na čele, sa hompáľal erb. Nezobrazoval však Ifụru, ako tomu bolo u znakov ostatných kňažiek. Ten jej nedokázala presne rozlúštiť. Obsahoval dva samostatné obrazce. Naklonila hlavu na stranu a videla jeden. Vzápätí sa jej odhalil druhý. Hoci dokopy predstavovali len zhluk čiar.

Femi netušila, čo ju na ten žene znepokojovalo viac.

„Ja ťa o ničom nepresviedčam. Moje úmysly sú tak trochu sebecké. Vieš...“ zhlboka sa nadýchla, akoby sa chystala skočiť do čiernych vôd jazera za sebou, „keď som stretla Zaru, dlho som neverila tomu, aké som mala šťastie. Moje schopnosti nikdy neboli práve presné, ale pri nej sa doslova zbláznili. Bľabotali niečo o konci sveta, o záchrane, o dôležitej misii. Umlčala som ten hlas a sústredila som sa len na svoju povinnosť.“ Teraz sa Femi zadívala do očí. „Až kým sa Zara nestratila a nevrátila sa do sveta živých. Potom som pochopila, že som tým hlasom mala venovať väčšiu pozornosť.“

„Mám ti veriť, že ti niečo nahováralo o tom, čo sa stane?“

Znelo to ešte hlúpejšie, keď to vyslovila nahlas.

„Moje schopnosti sú... iné. Neviem to vysvetliť a vlastne ani nemôžem. Ale keď sa objavila Zara, pochopila som, že prišiel čas. Mŕtvi to vedeli.“ Zadívala sa kamsi do diaľky. „Vedela si o tom, že v poslednom čase sa takmer žiadna duša v Ọchiri neprebudí, aby sa rozlúčila so svojím starým životom?“

Femi bola schopná len žmurkať. „O čom to hovoríš?“

„Mŕtvi odchádzajú z tohto sveta, hoci ich telá sa stále prechádzajú vo svete živých. Ich duše väčšinou spia, ale keď prišla Zara, začali sa prebúdzať. Získavajú moc. Ọnwụ musí Zaru zastaviť skôr, ako sa jej podarí naplniť jej poslanie. Ak to totiž dokáže, bude musieť Ọnwụ čeliť oveľa väčšej hrozbe než je strata kúsku moci. Mohla by prísť o všetko. A nielen ona. Tento svet... zahorí.“

„Ak čoskoro nezačneš dávať väčší zmysel, asi ťa požiadam, aby si ma nechala v pokoji zomrieť.“

Nebola to planá vyhrážka. Bola unavená. Neskonale vyčerpaná ich cestou a vplyvom čierneho jazera a mágie Ọchiri, ktorá tu tak voľne plávala. K tomu všetkému sa pridala všetečná kňažka, ktorá mohla byť pokojne jej spojenec, alebo aj šialený nepriateľ s úlohou čo najviac ju zmiasť. Pretože o niečom z toho, čo hovorila, nikdy nepočula.

Spiaci mŕtvi v Ọchiri? Hlúposť! Veď mŕtve duše vždy prejdú na ostrovy.

Na Agwetiti čakajú na svoj nový život.

„Nemôžem ti to lepšie vysvetliť. Zaväzuje ma... sľub. Alebo skôr kúzlo.“

„V poslednom čase všetkých, ktorých sme stretli, umlčiavalo nejaké kúzlo. Už to začína byť poriadne otravné. Akoby ste nemohli priznať, že nám nemienite pomôcť. Jednoduchšie ako tie vaše večné vyhováranie.“

V hlase jej zaznievalo mierne rozladenie. Alebo skôr počiatok hnevlivého výlevu.

Najskôr Navid a teraz táto kňažka. Všetci ale musia mlčať.

Ako im teda chce Sadiki pomôcť? Nevyzerala, že by plánovala otvoriť dvere klietky.

„Nenapadlo ti, že všetkých nás k mlčanlivosti zaväzuje to isté kúzlo?“

„Všetkých? Je vás snáď viac?“

Sadiki prikývla. „Je nás menej, ako kedysi. Niektorí z nás sa stratili v zabudnutí. Iní sú jednoducho preč. A niektorí dokonca... na dlhý čas stratili svoju cestu a sú radi, že o tom všetkom nemusia rozprávať. Pretože sa za svoje chyby hanbia.“

Femi na ňu ukázala bradu. „Tí niektorí – rátaš medzi nich aj seba?“

„Si bystrá,“ uznala Sadiki so smutným úsmevom, „ale ani to niekedy nestačí.“

Začínala mať pocit, že ak by sa so Sadiki stretla za iných okolností, bola by ochotná ju počúvať. Dokonca by vyzvedala. Na konci ich debaty by sa z nej možno stala osoba, ktorú by dokázala vnímať ako čosi podobné priateľke. Pôsobila staršie, než v skutočnosti musela byť. Prežila toho veľa. Femi nerozumela tomu, kým vlastne je. Nebola Ọnwụinou kňažkou. Nie úplne. Sama jej to predsa povedala. V hlave sa jej hmýrili rôzne teórie. Odpoveď mala na dosah ruky. Cítila jej príchuť na jazyku. No stále sa ešte nevydrala von z hrdla.

„Ako nám teda chceš pomôcť?“ spýtala sa jej Femi unavene.

Sadiki sa usmiala. „Musíme len počkať.“ Naklonila hlavu na stranu, akoby počúvala. „Ako som povedala, mŕtvi rozhodnutí naveky zomrieť sa začali prebúdzať. Ich sila rastie. Je len otázkou času, kedy sa im podarí prekročiť bránu do sveta živých.“ Rukou ukázala na stvorenie sediace na brehu jazera. „Predstavujú hrozbu. Preto sa prebudil Nlekọt. Strážca jazera.“

„To desivé čudo sediace v tráve?“

Prikývla. „Presne tak. Prebudil sa, pretože musí strážiť bezpečnosť sveta živých. Pretože...“ Odmlčala sa. Na chvíľu načúvala ševeleniu vetra. Jej úsmev sa menil na úškľabok. „O chvíľu uvidíš, prečo tam sedí.“

Femi sa chcela viac pýtať.

No slová jej zamreli na perách.

Čierna hladina, dovtedy neprirodzene pokojná a bez pohybu, sa začala čeriť. Najskôr sa nazdávala, že začal duť vietor. Lenže na tvári necítila jeho pohladenie. O niekoľko okamihov neskôr si uvedomila, na čo presne sa pozerala. Jazero rozrazila hlava. Bola od nej vzdialená poriadnu diaľku, napriek tomu ju však dokázala presne rozoznať.

Jej dlhé vlasy bez života. Bledú tvár. Oči podliate krvou a temnotou. Pohľad mŕtveho.

Čoskoro sa k nej pridali ďalšie hlavy. Nakúkali na svet okolo seba. Šepkali si. Femi si pred tým zvukom chcela zakryť uši. Nemala dostatok sily. Keď sa k hučiacemu zväčšujúcemu davu pridal temný hukot Nlekọta, doslova škrípala zubami. Sedel na brehu, rozhadzoval rukami. Čosi tým mŕtvym hovoril. Ale podľa všetkého sa ho rozhodli neposlúchnuť. Hlavy začali stúpať. Objavovali sa krky, plecia, ruky. Femi striasalo. Vyzerali akoby sa len kúpali. A pritom vedela, že boli mŕtvi. Cítila to v ich pohyboch. Videla to v ich črtách.

Nlekọt sa postavil. Spoza chrbta vytiahol zbraň. Ostrú, dlhú a mohutnú. Jej zahnutý koniec pripomínal kosu. Zlovestne sa leskla. Femi nedostala príležitosť pripraviť sa na to, čo príde. V jednom okamihu bolo všetko nehybné. V tom ďalšom Nlekọt vyrazil do boja. Zaháňal sa a útočil. Sekal po mŕtvych, akoby boli steblami trávy na lúke.

Mykla sa. Nahrnula sa k strane mreže. Zúfalstvo ovládlo jej telo.

„Zastav to! Veď ich zabije!“ kričala na Sadiki.

Tá však pokračovala v nehybnom sedení. „Oni sú už mŕtvi, Femi. Nemôžu zomrieť druhýkrát. A Strážca by ich ani nezabil. Skrátka ich vracia späť tam, odkiaľ prišli.“

„Ale sú to ľudia! Živé bytosti!“

Sadiki prikývla. „A rozhodli sa obetovať, aby vám pomohli. Neber váhu ich odhodlaniu.“

„Ale prečo je to všetko potrebné?!“

Kňažka sa postavila. „Pretože potrebujeme rozptýlenie, aby sme mohli nepozorovane utiecť.“

Na dôkaz pravdivosti svojich slov sa nahrnula ku klietke. Otvorila ju bez väčšej námahy. Čo len potvrdilo Femine predchádzajúce úvahy o jednoduchom úteku. Ani na ten však nemala silu. To sa nezmenilo ani v momente, keď sa pred nimi zjavila cesta.

Vtedy sa Sadiki natiahla a dotkla sa ich. Najskôr Femi, potom Kacie. Nech to malo znamenať čokoľvek, akékoľvek kúzlo, Femi cítila, ako sa jej navracia nadvláda nad vlastným telom. Myseľ sa jej vyjasnila. Nohy i ruky ju počúvali. Kacia tiež zmocnela. Najskôr sa prestala mykať. Následne sa posadila. Keď vyliezla z klietky, s ľahkosťou sa postavila na nohy. Nech jej jazero ale ukázalo čokoľvek, otriaslo to ňou.

„Ďakujem,“ povedala Kacia zovretým hlasom.

Sadiki prikývla. „Kňažky teraz nebudú dávať pozor. Budú sa snažiť udržať mŕtve duše tam, kde sú. Kým si všimnú, že ste preč, potrvá to aspoň niekoľko minút. Možno aj dlhšie.“ Záhadne sa usmiala. Následne sa sklonila a zatvorila dvierka na klietke. Keď tak urobila, akoby zázrakom sa vo vnútri zjavili dve uväznené postavy. Femi s Kaciou žasli. „Šamanky vás čakajú neďaleko. Nájdu vás a dovedú na ostrovy.“

„Máme pred nimi výhodu. Môžeme im utiecť,“ navrhla Femi.

Kacia však začala unavene krútiť hlavou. „Nikam by to neviedlo. Bez ich pomoci sa nikdy nedostaneme na ostrovy včas. A aj keby sa nám to podarilo, museli by sme sa pred nimi skrývať. Čo by nám sťažilo hľadanie. Nemáme času nazvyš.“

Femi sa to nepáčilo, no prijala to.

„Ty sa k nám nepridáš?“ otočila sa s otázkou na Sadiki.

„Nie,“ pokrútila hlavou, „zatiaľ nemôžem odísť. Ešte nenadišla tá správna chvíľa. Okrem toho, oveľa viac prospešná vám budem tu ako kdekoľvek inde. Ja pútam ešte viac pozornosti ako vy dve dokopy.“ Zasmiala sa, akoby na tom bolo niečo vtipné. „Dokážete sa skryť, ja toho nie som schopná. Moja moc je príliš nestála. Maskuje ju len toto prekliate čierne jazero.“

„Ty nie si kňažka, však?“ uisťovala sa Femi.

Aj keď odpoveď poznala.

„Som tým, čím som. Vy potrebujete vedieť len toľko, že som jediná na celučičkom svete. A nie som váš nepriateľ,“ dodala, „bez ohľadu na to, čo vám budú tvrdiť iní.“

Femi k nej pristúpila. „Ďakujem za pomoc.“

Sadiki len prikývla.

„Choďte. Svet nebude čakať. Musíte ísť na Okwụlské ostrovy a tam nájsť spôsob, ako z lomiť staré zakliatie. Len tak ochránite všetkých pred zákernou kliatbou a bolestivou smrťou.“

Femi s Kaciou sa zarazili uprostred kroku. Pozreli sa na Sadiki. Za jej chrbtom strážca jazera ešte stále bojoval s prebudenými mŕtvymi dušami. Predpokladala, že Zara jej to bude vedieť bližšie vysvetliť. V túto chvíľu ju to však až tak netrápilo. Oveľa viac sa zaujímala o ženu, ktorá stála pred nimi. Premýšľala, aký pôvod sa viaže k jej osobe. Kým je v skutočnosti. Možno bola tiež len bohyňou v prestrojení. Čo by vysvetľovalo, prečo sa chcela skrývať.

Ak to tak ale bolo, čoho by bola bohyňou?

„Ako vieš o tej kliatbe?“ spýtala sa jej Kacia.

Podľa všetkého sa už spamätala po zážitku z klietky.

„Viem o mnohom, čo sa v tomto svete deje, pretože som to prežila. Tá kliatba, ktorú dúfate zrušiť, je nebezpečná. Nevznikla tak, ako vám povedali. Ọnwụ je prešibaná. Prinúti ostatných, aby ju ľutovali. Aj keď ju poznajú, stále ich dokáže oklamať.“

Sadiki sa prudko otočila. Na hladine ostávalo už len niekoľko hláv.

Postrčila ich. „Musíte odísť. Ihneď. Rozprávať sa môžeme aj inokedy.“

„Stretneme sa ešte?“ prehodila Femi cez plece, keď sa od nej začali vzďaľovať.

„Prídem, keď ma budete najviac potrebovať. V deň, keď moja moc dozreje.“

To boli slová na rozlúčku. Pretože po nich sa aj ona otočila na päte a vybrala sa späť k jazeru. Femi jej venovala ešte posledný pohľad. Potom sa nechala Kaciou potiahnuť smerom, odkiaľ ich predtým dovliekli. Ale svetlovlasú ženu s tmavou pokožkou stále videla pred sebou. Premietala si v hlave jej slová. Jej prísľub. To, čo všetko jej vysvetlila. Jej učenecká duša vzlykala, pretože nedostala dostatok príležitostí zistiť všetko, čo mohla. Ale nezáležalo na tom. Pretože ona vedela.

Na jediný prchavý okamih presne vedela, kým Sadiki je.

A potom tomu odhaleniu dovolila ukryť sa na dne mysle.

Bude bezpečnejšie, ak sa o tom ostatní nedozvedia. Aspoň zatiaľ.

Kapitola 33. ¦ Kapitola 35. 

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 34.: