OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 37.

21.05.2018 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1170×

Kapitola 37.

Femi

Na ich veľké prekvapenie nakoniec na ostrovy neleteli.

Femi to zo začiatku zarážalo a neskôr otvorene znepokojovalo. O Okwụlčanoch toho veľa nikto nevedel, nakoľko sa radi tvárili, že nikoho a nič nepotrebujú. Celý svet viedol boje o nárok o ich územie, ale oni sami tomu nevenovali pozornosť. Tí, ktorí niekedy videli ich domov a mohli o tom rozprávať, sa s tým radšej ani nechválili.

Takže sa o nich šírili rôzne fámy.

Medzi tie najobľúbenejšie patrili urážky o spôsobe ich presúvania. O tom, ako aj do postele lietajú na chrbtoch obrovských dravých vtákov. Na chrbtoch svojich operených miláčikov toho údajne robili viac, ale Femi si odmietala čo i len predstaviť, ako mohla vyzerať taká prvá noc nového páru. Preto keď zamierili do prístavu a nastúpili na palubu obchodnej lode akoby im patrila, začala si pozorne všímať ich únoskyne.

Nepokojne sa okolo seba obzerali. Sledovali pohyb každého člena posádky. Akoby očakávali útok. Femi sa prispôsobovala ich reakciám. Dokonca aj Kacia obozretne pozerala cez plece. Hoci samotná plavba trvala len necelého pol dňa, Femi nadobudla presvedčenie, že to v skutočnosti bolo oveľa dlhšie.

Na jej veľké sklamanie ich však nedoviedli priamo na jeden z hlavných ostrov. Ocitli sa v kolónii, o ktorej jej povedala Kacia. Za daných podmienok sa mala skôr tešiť. Lenže učenec v nej bažil po nových poznatkoch. Dostala sa na územie, ktoré nikto doteraz nebol schopný presne popísať. Nejestvovali žiadne nákresy, mapky alebo kroniky. Jediné, čo sa zachovalo, predstavovalo staré povery a legendy, na ktorých bolo len o čosi viac ako zrnko pravdy.

Ostrovná pustatina ich privítala nehostinnosťou a tichom. Femi z paluby zazrela čulý ruch. Pobehovali tam deti a naháňali ich dospelí. Prisahala by, že začula smiech. Keď však vyšli na súš, nasledované obozretnými šamankami, zazdalo sa jej, že sa ocitli vo svete mŕtvych. Ani len vtáčik tam nelietal. Jediným vzdialeným zvukom bolo pukanie dreva na ohnisku, no aj to odniesol vietor v diaľ.

Obyvatelia tejto osady sa Okwụlčanov báli. Nemohla im to vyčítať. S tým, ako sa mračili, by aj ona najradšej utiekla. Alebo by sa minimálne ukryla a zvážila svoje možnosti. Na pokoji jej nepridávala ani Kacia. Zaryto mlčala a každým nasledujúcim krokom sa jej telo premieňalo na strom. Trhané pohyby dopĺňalo mykanie krkom do rôznych strán. Ak očakávala útok, ani sa svoje obavy nesnažila skryť. Čo Femi rozhodne nepomáhalo.

Našťastie neplánovali prenocovať v dedine, v ktorej sa len ich prítomnosť stala predzvesťou niečoho hrozného. Na opačnej strane vskutku maličkého ostrova, na ktorom rástlo presne sedem stromov a len o niekoľko kríkov navyše, zbadali loď. Oveľa menšiu a bez plachiet. S veslami. Na pozadí toho improvizovaného prístavu sa črtali ostatné ostrovy. Femi naplnilo očakávanie. A aj vzrušenie. Len dúfala, že svoju skúsenosť stihne niekomu opísať predtým, ako ich s Kaciou popravia.

Musela sa nútiť, aby vydržala pokojne sedieť. Nemohla sa dočkať pohľadu na domov týchto divokých ľudí. Kacia ju za to odmeňovala pravidelnými kopancami. Očividne s jej nadšením nesúhlasila, ale nepokúsila sa jej nič povedať. Miesto toho sa k nej len o čosi viac pritisla. Snažila sa v nich vyvolať dojem, že boli zohraným tímom. A napriek všetkým hádkam ním skutočne boli. Len či im to pomôže v plnení ich misie.

Femi ostala nemo zízať, keď napokon predsa len dorazili až do srdca domova Okwụlčanov. Privítala ich osamelá zátoka plná azúrovej vody a neskrotnej prírody. Akoby sa kedysi dávno odtrhla malá časť jedného ostrova, a tým vytvorila akúsi uvítaciu bránu. Z vysokých brál sa ťahali zelené pásy, ktoré sa im klaňali. Vítali ich. Na jednom z vrchov zazrela tri vysoké veže. Najskôr strážnice. Na pozadí sa črtali ešte vyššie hory. Odtiene zelenej žiarli z každého roky. Stromy nízke i vysoké a úzke vyšliapané chodníčky veľa vypovedali o charaktere spolunažívania miestnych. Vážili si svoj domov. Nebrali z neho viac, než bolo potrebné.

Keď však zbadala, aké stuhnuté boli chrbty šamaniek, podvedome sa začala obzerať, či nezazrie nejaké nebezpečenstvo. Lenže široko-ďaleko nebolo ani živej duše. Len niekoľko vtákov ovlažovalo svojim spevom ich prítomnosť. Keď však prirazili k brehu a pridali ich loďku k niekoľkými ďalším rybárskym, stíchli aj tie. V tom desivom tichu sa o to viac rozliehalo rytmické bubnovanie, ktoré Femi predtým nepočula. Za čo sa v duchu pokarhala. Ani fascinácia by jej nemala brániť v pozornom skúmaní jej okolia. Čokoľvek, čo videla, predsa mohla použiť na ich prípadný útek. To isté však platilo aj o vypočutom.

Femi postupne stále viac a viac rozčuľovalo to, ako ich pred sebou niekto neustále poháňal. Kacia to prijímala so stoickým pokojom. Ale ten aj tak predstierala. V jej vnútri určite bublal divoký hnev čakajúci na prvú príležitosť naplno sa prejaviť. Nezazlievala jej to. Najradšej by tiež schmatla meč a vysekala si cestu von. Alebo do hrobu. Záležalo by na tom, koľko nepriateľov sa im postaví a aké proti nim použijú schopnosti.

Po úzkom chodníčku ich zaviedli až do dediny. Domy v nej boli síce menšie a drevené, ale nepôsobili vetcho. Skôr akoby boli pripravené na akýkoľvek útok. Avšak ich spolunažívanie Femi netrápilo. Ani v najmenšom. Pretože keď vyšli za hranicu stromov, rozprestrela sa pred nimi obrovská lúka plná ľudí. Na okraji skupiny, najbližšie k nim, stálo šesť mužov rytmicky búšiacich do masívnych bubnov. Melódia bola chytľavá, preto sa nečudovala, že zhromaždenie sa hýbalo vo viac či menej šialených tanečných kreáciách.

Femi prekvapilo, ako normálne vyzerali. Ako ktokoľvek iný, kto niečo oslavoval. Len tá hudba bola o niečo viac... presná. Preto si ihneď všimla akúkoľvek nedokonalosť. Totiž v momente, ako ich bubnujúci zazreli, vypadli z rytmu. Najskôr jeden, neskôr ho nasledovali všetci. Čoskoro všetko utíchlo. Veseliacim sa postavám trvalo ešte niekoľko úderov srdca, kým si uvedomili, že sa niečo deje.

V jednom momente sa do ich skupiny muselo zavŕtať niekoľko stoviek ľudských očí. A možno aj zvieracích, nakoľko nad hlavami im poletovali mohutné operence. Niektorí z nich sa určite skrývali aj v korunách vysokých stromov. Femi si všimla, ako z niekoľkých opadávajú listy. Akoby sa po konároch pohybovalo niečo mohutné.

Keď sa medzi nimi prebudilo jasanie, prikrčila sa. Spomínala na všetko, čo jej Kacia prezradila. Jedna z troch šamaniek, ktoré ich sem priviedli, bola veľmi dôležitá. Nemenej významná bola aj misia, na ktorú sa podujala. Miestnych nadchol jej návrat. Bez ohľadu na to, že sa všetko jej úsilie zakončilo nezdarom. Lenže to oni nevedeli.

Teraz sa skrátka radovali, že sa ich blízki vrátili.

Aj keď museli oslavovať ešte niečo iné. O ich návrate predsa nemohli vedieť.

Femi tam stála s Kaciou o boku, za nimi stála Yadra, ich verná stráž, a pred nimi prestupovali z nohy na nohu zvyšné šamanky. Vo svetle ostrého slnka sa zlovestne leskli zvieracie pazúry zdobiace ruku ich vodkyne. Ak sa nemýlila, Kacia jej niekoľkokrát povedala, že zastávala veľmi významné postavenie. Družka najvyššieho náčelníka. Ochrankyňa hniezda.

Jej príchod odštartoval veselie. Čo na tom, že sa vrátila s neúspechom. Kacia bola len chabou náhradou za nesplnené slovo. Lenže oni to ešte nevedeli. Femi premýšľala, čo urobia, keď sa o tom dozvedia.

„Yonda! Yonda!“ vzniesol sa nad bzučiaci dav mocný hlas.

Najskôr sa nazdávala, že ide o nejaký bojový pokrik.

Keď sa cez telá postávajúcich predrala vysoká postava a vyrútila sa k nim, pochopila Femi svoj omyl. Nie, žiadny pokrik alebo zaklínadlo. Meno. Meno ženy, ktorá stála v čele ich skupiny. Keď ju muž k sebe pritisol, na chvíľu sa ani nehýbala. Potom ho aj ona mocne objala. Hoci ju rýchlo pustil, všimla si Femi niečo, čo neukázal svojim súkmeňovcom.

Radosť a obavy spoločne s úľavou, ktoré sa mu nahromadili v očiach a hrozili, že pretečú cez okraj.

Rýchlo si ho prezrela. Dlhé vlasy aj fúry podobného tmavého odtieňu, dokonca pospletané do podobne zložitých vrkočov. Išlo asi o miestnu módu, nakoľko ostatní muži v zornom poli vyzerali dosť podobne. Nohavice z kože, odhalená hruď a niekoľko popruhov križujúcich mu torzo. Ničím sa od nich neodlišoval. Hoci na základe toho, ako náruživo práve bozkával svoju šamanku usúdila, že sa práve stretli zoči-voči s náčelníkom.

Aj keď im momentálne nevenoval veľa pozornosti.

„Keď sme odchádzali, naši ľudia smútili. Vraciame sa a vy sa radujete. Aký je zmysel tejto veľkej oslavy? Stalo sa snáď niečo, kým sme boli na pevnine?“ Pri poslednom slove jej hlas o čosi zhrubol. Čo dosť vypovedalo o tom, ako veľmi to tam musela nenávidieť.

Nečudovala sa. Keby ona žila v tomto raji, tiež by Ambar neznášala.

„Oslavujeme splnenie vašej misie!“ skríkol, aby tak vyvolal opätovné prejavy radosti ostatných zhromaždených Okwụlčanov. „Dlhé týždne ste lovili našich nepriateľov. Niektorí sa začali obávať, že to nedokážete.“ Zdalo sa jej to, alebo pouč la v dave odfrknutie? „Až nakoniec, v jedno ráno, priletelo niekoľko Okwụlov. Boli vyhladnutí, zoslabnutí, ale nepopierateľným znakom, že vaša misia bola úspešná!“ Posledné slová zakričal ešte o čosi hlasnejšie.

Femi zachytila Kaciin pohľad. Prikývla. Mysleli na to isté.

Určite to boli Okwụly, ktorých vypustili z Edetu.

„Kde sú teraz?“ vyzvedala šamanka od svojho druha.

Ten sa usmial. „V hniezde. Starajú sa o nich ostatné Okwụly. Preto oslavujeme až takto neskoro. Trvalo dlho, kým sa zotavili. Ešte to potrvá, ale už sú silnejší. Zajtra začínajú hry na oslavu vášho víťazstva.“

Šamanka ho ešte stále neopravila. To znamenalo, že to buď neplánovala, alebo mu to chcela povedať na mieste, kde ich nebude sledovať toľko párov očí. Čo sa týkalo Femi, netrápili ju partnerské problémy miestnych. Skôr túžila dozvedieť sa, čo to bolo za hry a či im môžu nejako poslúžiť.

Ale asi nie veľmi, keď začula, ako sa šamanka smiala.

„Hry? To je veľmi dobrá správa.“ Vtedy sa konečne na nich otočila a náčelník si všimol, že medzi nimi stoja dve ženy, ktoré tam v podstate nemajú čo robiť. „Potom sme urobili dobre, keď sme priviedli rozptýlenie.“

Náčelník sa díval len na Kaciu. Femi nevidel. „Dcéra zradkyne?“

Kacia sa na neho mračila. „Vnučka,“ zavrčala.

„Prichytili sme ju pri tom, ako plánuje výlet na ostrovy.“ Rukou pokynula k obom – aj ku Kacii, aj k Femi. Aby náhodou ani na jednu nezabudli. „Vraj tu majú plniť misiu.“

Muž si krátko prezrel aj Femi, ale opäť sa vrátil ku Kacii. „Takže cechovníčky.“ Vzápätí sa pomaly usmial. Desivé gesto. „To by mohla byť zábava.“

***

„Takže si nás tu teraz vydržiavajú len preto, aby z nás mohli urobiť atrakciu? Alebo vlastne nie, my sme výstraha pre ostatých...“ zhodnotila Femi ich niekoľkominútový rozhovor.

Po príchode na hlavný ostrov ich Okwụlčania s veľkou radosťou zatvorili do nie práve najhoršie vyzerajúcej budovy. Za normálnych okolností by bola ochotná obdivovať, ako dobre je postavená, aká je priestranná a prispôsobená na spolunažívanie väčšej skupiny ľudí. Nebyť tých mreží a faktu, že boli stále väzňami v kraji, kde nemali veľa podpory. Vlastne žiadnu.

Kacia, napriek jej predpokladom, vyzerala by zmierená so svojim osudom.

„Pozri, keď niekto poruší okwụlské zákony, musí byť súdený. U nás prešli rovno na trest. Jedna z nás, aj keď predpokladám, že v tomto prípade skôr obe, budeme musieť čeliť nepriateľovi v aréne. To, že sa na nás ostatní budú zabávať, je v skutočnosti česť.“

Femi prižmúrila oči. „Možno tak pre nich. Pre mňa rozhodne nie.“

Uvedomovala si, že neznela ako vycvičená sestra zo Sachapovho cechu. Skôr akoby sa cez noc premenila na svoju nedospelú verziu, ktorá sa bála každého tieňa. Alebo len príliš veľa času strávila s večne nespokojnou Kaciou. Aj ona rada dávala najavo svoj kritický názor. V tento konkrétny okamih sa však ich úlohy vymenili. Femi bola impulzívna v miestach, kde Kacia len pokojne sedela, pripravená prijať to, čo príde.

„Tebe je to jedno? Nezáleží ti na tom, čo sa stane?“

„Záleží mi na tom, čo sa stane. Lenže tým, že tu budem pobehovať, na tom nič nezmením. Radšej si budem šetriť sily. Ešte sa mi zídu.“

Femi sa zhlboka nadýchla. A nakoniec sa posadila oproti Kacii.

Nakoniec ale aj tak začala poklepkávať nohou, pretože nedokázala byť úplne nehybná.

„Tieto turnaje asi nebudú ojedinelé, však?“

Dúfala, že ďalší rozhovor ju aspoň čiastočne rozptýli.

Kacia sa uškrnula. „Povedala som ti, že títo ľudia si vážia tých, ktorí vedia dokázať svoje kvality. Turnaje sú tu veľmi časté. Ak som to pochopila správne, nie je to len krátenie si voľného času. V mladosti totiž všetci dostanú ten istý výcvik. No keď dosiahnu dospelosť, nie všetci sú vybraní na to, aby dostali svojho vlastného Okwụla. Preto tie turnaje. Tam dostanú príležitosť ukázať, čo v nich je. A ak budú dostatočne dobrí, možno im Okwụla pridelia.“

Vo Femi sa začala prebúdzať jej hnevom umlčaná zvedavosť.

„Myslela som si, že na Okwụloch lietajú len šamanky.“

„To je pravda,“ súhlasila Kacia, „ale napriek tomu šancu dostanú vždy všetci. Niektorí muži dokážu, že ich schopnosti sú naozaj veľké, ale niekedy to nestačí. Pretože Okwụl musí prijať toho, koho mu vybrali. A tí si väčšinou vyberajú ženy.“

Nikdy by si nebola pomyslela, že je to také jednoduché.

„Chceš teda povedať, že napriek ich vzhľadu sú to stále muži?“

Kacia sa však jej pokusu o vtipkovanie nezasmiala.

Ani len zo zdvorilosti.

„V skutočnosti len hádam,“ priznala opatrne. „Pravdepodobne to bude oveľa náročnejšie, ako si myslím. To, čo ti teraz hovorím, som sa dozvedela z útržkov. Väčšinou od matky, pretože stará mama toho nikdy veľa nenahovorila. Najskôr to považovala za zradu. Alebo len bola nahnevaná a nechcela spomínať. Ja viem len toľko, že ľudia na ostrovoch sú veľmi súťaživí a radi sa zúčastňujú turnajov.“

„Jeden z nich asi zažijeme na vlastnej koži.“

Povzdychla si. „To sme vedeli už vtedy, keď nás chytili.“

„Nie, ty si to vedela. Naplánovala si to bezo mňa.“

Áno, ešte stále ju to zožieralo.

Kacia mala aspoň toľko slušnosti, že sa jej za to opäť nepokúsila ospravedlniť.

Obe totiž vedeli, že by to nebolo veľmi úprimné.

„Stačí len, ako to prežijeme. Ak vyhráme, nechajú nás na pokoji. Možno nám dokonca pomôžu.“

„Nemyslela som si, že to niekedy poviem práve o tebe... ale...“ povzdychla si, „si naivná.“

„Ver mi,“ naliehala Kacia, „toto viem povedať s istotou. Viem, čo si vážia títo ľudia. Pretože to je dôležité aj pre mňa. Ak by som s niekým bojovala a ten niekto ma porazil, vážila by som si ho pre to. Ak teda vyhráme my dve v čomkoľvek, čo pre nás pripravili, nechajú nás na pokoji.“

„No samozrejme. A aby si nás ešte viac uctili, rovno nám donesú to, čo sme sem prišli nájsť.“

Kacia prižmúrila oči. „Len počkaj a uvidíš.“

Neodpovedala. Čo by jej vlastne mala na niečo podobné povedať?

Rozhodla sa, že bude čkať a užierať sa vlastnými myšlienkami.

Našťastie nemuseli čakať dlho.

V dome síce strávili celú noc, ale krátko po východe slnka si po nich prišli. Keď ich vyviedli von, v okolí panovalo nesmelé prítmie. Napriek tomu tam vládol pomerne čulý ruch. Femi stále venovala veľkú pozornosť svojmu okoliu. Preto si všimla takmer všetky reakcie, ktoré vyvolali svojou prítomnosťou.

Prekvapilo ju, že im nikto nenadával, nikto po nich nič nehádzal. Vo všeobecnosti to pôsobilo tak, akoby boli všetci v očakávaní niečoho veľkého. Presvedčila sa o tom, keď prišli na to isté veľké priestranstvo. Teraz však bolo prekvapivo prázdne. Ponevieralo sa tam len niekoľko jednotlivcov. Zoradených v radoch. Pravdepodobne podľa veku. Femi prekvapilo, akým deťom dovolia zúčastniť sa turnaja.

Aspoň niečo bola pravda. Títo ľudia naozaj žili pre súboje.

Nehľadiac na ich vek.

Kým ich však priviedli na bojisko, najskôr odzneli uvítacie reči. Na vzdialenom konci improvizovanej arény stál náčelník a šamanka, ktorá ich zajala, po jeho boku, a za nimi zvyšok dediny. Určite boli šťastní, že sú konečne spolu. Femi to rozhodne netešilo. Mohli ešte chvíľu vydržať jeden bez druhého. Mali by s Kaciou viac času na prípravu. Aj keď Kacia sa najskôr nevedela dočkať, keďže náhle uvoľnené ruky mala zovreté do pästí.

Žeby si predstavovala, ako nimi niekoho udiera?

Lákavá predstava.

Femi sledovala priebeh jednotlivých súbojov. Viac ako čokoľvek iné jej to pripomínalo jej vlastný výcvik v cechu. Vynárali sa pred ňou tváre dievčat a žien, na ktoré spomínala naozaj nerada. Všetky tie, ktoré sa nedožili konca výcviku. Alebo neprežili záverečnú skúšku.

Cechovníčky boli mocné, ale bolo možné ich poraziť. Stačilo trošku šikovnosti. Rovnako ako to robili títo ľudia, ktorí sa od nich odrazu tak veľmi nelíšili. Aj oni odmeňovali silu a vytrvalosť. Nedialo sa to isté v cechu? Keď predsa niekto vyhral vzájomné zápolenie, dostal za to odmenu. Aj keď sa to rozhodne nevyrovnalo úcte, akú si medzi sebou prejavovali títo ľudia. Či už bojovali dvaja smrteľníci, alebo jednotlivec s nejakou príšerou, náčelník si vždy dal záležať na tom, aby víťazovi prejavil svoje uznanie.

Každý, komu sa dostalo, akoby vyrástol.

Vďaka tomu, čo všetko jej prezradila Kacia, si všeličo uvedomila. Napríklad, že vždy brali do úvahy vek a schopnosti účastníkov. Nikdy nikoho nepostavili pred nesplniteľnú úlohu. Ale na druhej strane vždy pamätali na význam výziev. Najmladší vždy bojovali len medzi sebou alebo s o niečo staršími. Čím však ich vek stúpal, tým sa jednotlivé súboje predlžovali a viac vynikalo napätie.

Keď sa objavila prvá príšera, Femi podvedome očakávala toho zvera, ktorého ruku nosila šamanka Yonda. Ale tie stvorenia boli skôr menšieho vzrastu. Niektoré chlpaté, iné šupinaté. Vždy nebezpečné, zákerné a niektoré dokonca aj nadané zvláštnym druhom mágie.

Čo ju vlastne ani neprekvapovalo.

Podľa starých písomností bolo viac než zjavné, že Okwụlčania poznali čary. Dokonca za svoje schopnosti ďakovali bohom. Pokiaľ si pamätala, ich posvätné miesta zdobili sochy niekdajšieho prírodného boha Ọsisa. Klaňali sa mu predtým, než sa stal Pánom lesa a sám sa premenil na príšeru. To by vysvetľovalo vzťah, ktorý tu ľudia pestovali k všetkému živému.

Keď už si Femi prestávala cítiť nohy, konečne prišiel ich čas. Prekvapilo ju, že im dovolili bojovať bok po boku. Dokonca im dali aj ich vlastné meče. Buď boli takí naivní, že sa ich nepokúsia použiť proti nim, alebo si boli takí istí vlastnými schopnosťami.

Femi sa s očakávaním pozerala na Kaciu. Tá však nezamýšľala použiť to v ich prospech. Stále v nej bublalo odhodlanie. Začínalo ju to rozčuľovať. Kacia konečne našla šialencov podobných ako je ona sama. Takých, ktorí sú posadnutí dokazovaním ostatným, že sú lepší. Tu sa najskôr cítila ako doma.

Hoci ostatní zúčastnení mali na to očividne iní názor.

Tí, ktorí nejakým spôsobom spoznali, kým je Kacia, sa na nich mračili. Tí ostatní sa nevedeli rozhodnúť, čo vlastne majú očakávať. Uvedomovali si, že boli v ich domovine cudzinkami. Minimálne niektorí z nich ich správne zaradili medzi cechovníčky. Davom šumeli otázky. Najčastejšie jedna – kto s nimi bude bojovať. Pretože ony dve ostali ako posledné.

Vtedy sa o slovo prihlásil samotný náčelník.

„Určite sa pýtate, prečo týmto dvom votrelkyniam dovoľujeme zúčastniť sa našich hier.“ Femi mala chuť sa zasmiať. Ako mohli byť votrelcami niekde, kam ich privliekli proti ich vôli? „Yonda, ochrankyňa našich hniezd, nielen, že splnila svoju misiu a priviedla naspäť Okwụlov, ale na svojich cestách našla aj vnučku zradkyne a priviedla ju, aby čelila spravodlivosť. Pretože vo svojej trúfalosti sa chcela votrieť na naše ostrovy, aby sa nám tak mohla vysmiať!“

Femi videla a počula, čo robí náčelník – burcuje ostatných proti nim.

Komu sa bojuje lepšie ako bojovníkovi, ktorého vypískajú ešte skôr, ako vôbec začne bojovať.

Ale viac ako to ju zaujal o niečo iné – to, že šamanka sa neobťažovala opraviť svojho druha. Teda, chcela veriť, že to urobila aspoň v súkromí, no bolo to náročné. Ostatní stále verili, že to bola práve ona a jej dve pomocníčky, ktoré našli chýbajúcich Okwụlov a pustili ich. Za to si najskôr vyslúžili veľké uznanie.

Femi to prišlo nanajvýš ironické. V skutočnosti tých operencov vypustila ona spolu s Accaiom a Zarou. Ostatné sestry síce boli prítomné, ale pravdepodobne vtedy spali. No aj ony mohli byť považované za osloboditeľky. Skôr ako tie tri šamanky. Ale pochybovala, že by im to nejako pomohlo prežiť nasledujúcu skúšku. Za ti slová by si vyslúžila buď nenávisť, alebo rovno smrť.

Dobrý skutok odmenený bolesťou. To sa svojej odmeny radšej vzdá.

Náčelník rukami naznačil ľuďom, aby sa upokojili.

Keď chcel, aby mlčali, nemal ich burcovať.

„Sme však spravodliví a dáme týmto dvom cechovníčkam možnosť vybojovať si slobodu a právo splniť na ostrovoch svoje poslanie. Stačí len, ak vyhrajú.“

Mala chuť mu zatlieskať. Ale nakoniec sa zdržala.

Miesto toho so zodvihnutým obočím sledovala, ako zo seba vydáva akési hvizdnutie. Netušila, čo by to mohlo znamenať. Ostatní však áno, pretože za prepukli v radostný krik. Zadívala sa na Kaciu. Jej zvraštená tvár naznačovala, že si nebola úplne istá tým, čo na ne čaká.

Femi najskôr zacítila, ako sa im chveje zem pod nohami. Následne k nej doľahla ozvena zúrivého ryku. Nech prichádzalo čokoľvek, bolo to veľké a hlučné. No keď sa jej v zornom uhle objavilo to mohutné čudo, stále bola prekvapená. Masívne telo podpierali dve o nič menej obrovské laby.

Telo pokryté hustou srsťou. Až na hlavu, ktorú zdobila šupinatá koža. Najdesivejšie na ňom však boli tie ostré pazúry. Očividne našli zvyšok stvorenia, ktorého labu nosila šamanka Yonda ako náramok. Preto s ním mali bojovať obe. Femi sa však obávala, že to je len útecha a v skutočnosti nemajú veľké šance na výhru.

Naklonila sa ku Kacii. „Stále si myslíš, že môžeme vyhrať?“

Vedela, že podobné myšlienky neboli práve vítané, ale nemohla si pomôcť.

Ak má byť toto jej posledný boj, rada do neho vstúpi bez podlžností.

Tým pádom potrebovala Kacii prezradiť, čo si myslí.

Nevedela, ako by mali postupovať. Zviera bolo vysoké a obrovitánske. Takže nemuselo vládnuť až takou veľkou obratnosťou. Lenže hlavu mu zdobili nie dve, ale hneď šesť očí. Čiže videlo do naozaj všetkých zákutí. Nemohli sa k nemu priblížiť nepozorovane. Navyše tu bol ten kožu. Preťať ho bude náročné. Aj keď v rukách držali svoje očarované čepele.

V duchu nadávala. Prečo len nemohla byť aspoň jedna z nich bojovým mágom? Aspoň by na neho hodili nejakú hnusnú kliatbu. Ale boli cechovníčkami. Takže ho mohli... vystopovať, ak by sa im náhodou stratil na bojovom boli.

Výborné. Ak toto prežijú, osobne Kaciu zaškrtí.

Dokonca si to užije.

To bola jej posledná súvislá myšlienka. Potom sa však stvorenie vrhlo vpred a zaútočilo. Bez prípravy, bez stratégie. V jeho pohyboch nebola nijaká rafinovanosť. Len brutálna sila. Útočil bez prestávky. Len naťahoval laby jednu za druhou. Femi sa v podstate len uhýbala. Viac času strávila prevracaním na zemi ako plánovaním útoku. Snažil sa ich zamestnať. Aby nemohli vymyslieť plán. Aby sa nestihli spojiť.

Ak ho nezrania osobitne, tak vôbec.

Zmenila taktiku. Keď sa opäť napriahol, uhla sa len čiastočne. Pazúry preleteli okolo nej. Zodvihla meč. Sekla. Ozvalo sa zaúpenie. Skôr nasrdené než bolestné. Kým sa spamätala, letela vzduchom. Dopadla chrbtom do prachu. Vyrazilo jej to dych. Kývala sa na chrbte. Momentálne neschopná čokoľvek urobiť. Pohnúť sa. Nadýchnuť sa. Nič z toho.

Myseľ jej plnili nezreteľné vnemy. Musí sa pohnúť. Musí sa nadýchnuť! Prevalila sa. Kašľala. Oči jej plnili slzy. Kosti kričali bolesťou. Čosi sa k nej blížilo. Ten zver. Kacia ležala kus od nej. Bez pohybu. Meč... kde mala... Meč? Nevidela ho. Necítila. Vedela, že príde úder. Pripravila sa. Odkotúľa sa. Uhne sa. Ona...

Prižmúrila oči. Očakávala bolesť. No neprichádzala.

Miesto toho sa ozvalo vrčanie.

Roztvorila oči.

Na ich doterajšieho nepriateľa niekto útočil. Niekto rovnako vysoký a očividne operený. Takmer ľudské torzo, krídla zložené na chrbte a po tri pazúry na pahýľoch rúk. Okolo pása uviazaná látka popretkávaná ďalšími pierkami. Pred očami sa jej zahmlievalo. No uvedomovala si, čo sa deje.

Okwụl. Na ich ochranu sa tam odniekiaľ zniesol Okwụl.

Presnejšie ich bolo päť. 

Kapitola 36. ¦ Kapitola 38.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 37.: