OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 38.

28.05.2018 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1075×

Kapitola 38.

Accai

„Ak nás chcel jednoducho zabiť, mali to urobiť a nemali nám sľubovať pomoc!“ rozohnila sa Zara, zatiaľ čo sa prechádzala stále dookola.

Rozumel jej frustrácii. Dokázal ju precítiť. Toto miesto bolo podivné a jediné, po čom túžil, bolo poriadne ho preskúmať. Ovládala ho zvedavosť, ale aj znepokojenie. Nikdy sa nedočítal o podobných bytostiach. Nepredstavoval si, že by mohli jestvovať. A predsa sa s nimi stretli a podľa všetkého by od nich mohli získať pomoc pri zbieraní jednotlivých kúskov toho kúzla. Keby sa nerozhodli nechať ich už celé hodiny čakať. Čo na nich nevplývalo pozitívne. Pretože boli hladní, unavení a vo väčšine aj minimálne prekvapení.

Kto by si kedy pomyslel, že jestvujú hadí ľudia.

Accai sa díval na neustále sa pohybujúcu Zaru. Čoskoro sa pristihol pri tom, že sám napodobňuje jej pohyby. Hoci sa to neskôr snažil ospravedlniť len vlastnou zvedavosťou. Pravdou bolo, že čím viac času strávil so Zarou, tým viac sa na neho prenášali jej nálady. Vždy si vážil svoju schopnosť pozerať sa na veci s chladným odstupom.

Pri nej však čoraz častejšie podliehal občasným výkyvom náladovosti.

Aby sa toho prebytočného hnevu zbavil, začal sa venovať maľbám na stenách. Predtým si ich prezrel len tak zbežne, nakoľko si nepredstavoval, že tam strávia taký dlhý čas. Nech už boli kdekoľvek, najskôr sa kráľovná rozhodla rozprávať sa so svojimi najbližšími radcami o ich osude. Stále však chcel veriť, že svojmu slovu dostojí a poskytne im spôsob, ako si zaslúžiť ich pomoc.

Čiastočne za to mohli aj portréty, na ktoré sa teraz pozeral. Celé rodiny a rodové línie zachytené vo večnosti v celej svojej veľkoleposti. Na všetkých akoby pozerali dolu na svojich poddaných, čím sa snažili pôsobiť ako benevolentní vládcovia. A čo sa jeho týkalo, mohla to byť aj pravda.

Prechádzal jednotlivé výjavy. Nepoznal tie bytosti. Nevedel pomenovať tie rodové línie. Len jeden obraz mu bol aspoň trochu povedomý, nakoľko na ňom zobrazili terajšiu kráľovnú v mladšom a veľkolepejšom čase, po jednom jej boku mladé dievča a po druhom niekto, kto sa dal s nutnou dávnou fantázie označiť za mladšieho a oveľa príčetnejšieho Sachapa.

Až nakoniec prišiel k poslednej maľbe. Ukrytej za jedným zo stĺpov predstavovala úplne nový pohľad. Ozrutná rozmermi a ešte väčšia váhou svojho výjavu. Už predtým videl inú podobu toho momentu. Po boku na nej stáli prvé tri božské páry zrodené zo svetla. Zatiaľ čo Egbọ a Aghan tvorili prvý pár, ďalším bol Ọsis pred premenou na Pána lesa a Efụ.

Zvyšných dvoch pomenovať nevedel.

Domnieval sa však, že tým neznámym bohom bol úplne prvý božský tvor chodiaci po zemi. Z príbehov sa dozvedel, že sa volal Eze. Na jeho družku ale ostatní zabudli. Čím dlhšie sa však pozeral do jeho tváre, tým viac známy mu pripadal. Akoby ho videl vo sne a teraz mu pripadal známy. Potriasol hlavou. Absurdná predstava. Aby sa jemu snívalo o bohoch? To rozhodne nie.

Zadíval sa na druhú časť obrazu. Na tú, ktorá mu nič nehovorila a nikdy sa s ňou nestretol. Zatiaľ čo portrét prvých bohov sa zachoval v rôznych podobách, jeho súčasťou nikdy neboli hadie príšery. Hoci teraz sa pozeral na dva páry plazov strojacich po oboch stranách božských párov. V duchu premýšľal nad starými príbehmi. Ale nedokázal si spomenúť na žiadny, ktorý by opisoval to, na čo sa práve pozeral.

„Úchvatná maľba, však,“ ozval sa za ním zrazu známy hlas.

Bleskovo sa otočil. Kým totiž skúmal výzdobu stien, prišla medzi nich plazia kráľovná.

V jej prítomnosti sa cítil nesvoj.

Odkašlal si. „Nespomínam si na tento výjav. Naša história nehovorí o žiadnych... hadích ľuďoch.“

Snažil sa znieť pokojne a vecne. Nechcel ju uraziť.

Ona sa však zasmiala. „Nie sme žiadny hadí ľudia. Už odnepamäti nás volajú Inyokovia. Podľa mena nášho prvého vládcu. Toho, ktorého vidíte aj na obraze.“ Rukou ukázala na dvojicu, ktorá stála po boku najvyššiemu ambarskému bohovi. „Ale o našom národe ste nemohli počuť. Pretože stará dohoda znela, že sa o našej existencii nikdy nedozviete.“

Accai premýšľal o jej slovách. „Ak je to tak, prečo nás sem potom Sachap poslal?“

Ignoroval pri tom to všetko, čo v ňom prebúdzal hadí jed. Ten mu predtým síce správne našepkal, kto je pravá kráľovná, no teraz jeho telo plnil toľkými impulzmi, až sa mu z toho točilo v hlave. Bol rozorvaný medzi hnevom a oddanosťou. Pričom nič z toho nepatrilo jemu.

„Pretože nemal na výber. Pretože vám chcel pomôcť. A pretože dúfal, že mu pomôžete napraviť krivdu, ktorá na ňom bola spáchaná bohyňou takou temnou a zákernou, že samotný svet plače, keď kráča po jeho končinách.“

Akokoľvek prehnane jej slová zneli, predsa ho zamrazilo.

„Ako ste sa zamiešali do božských záležitostí?“

Chcel tomu porozumieť. Navyše sa v ňom prebudil prirodzený hlad po poznaní.

Zara a Batu si síce mysleli niečo iné, ale pre túto chvíľu sa rozhodli mlčať.

„My sme sa do ničoho nezamiešali. Skôr naopak. To oni sa nám dostali do životov a chceli ich riadiť. Ale my sme im to nikdy nepovolili.“

Keď kráľovná mávla palicou, ktorá mala najskôr reprezentovať jej moc, obraz sa zmenil.

Namiesto vysmiatych kráľov a bohov sa pozeral na krvavú bitku.

„Naše dejiny sú plné našej krvi, chlapče,“ začala blahosklonne. Akoby bol neposlušným dieťaťom, ktoré sa rozhodla pokárať. „Učili vás, že kým sa svetlo rozhodlo zrodiť prvého z bohov, bol svet prázdny a opustený. Nebola to pravda.“ Spoločne sa pozerali na pohybujúci sa obraz pokojného života hadích ľudí. „My sme tu boli dávno predtým. Nažívali sme väčšinou v mieri a keď sme o niečo bojovali, nikdy to netrvalo dlho. Nemali sme nepriateľov. Až do príchodu prvých bohov.“

Ako hovorila, výjav na obraze sa vždy zmenil.

Aby tak Accai nemohol pochybovať o pravdivosti jej slov.

„Aj keď najskôr sme si nemysleli, že sú to naši nepriatelia.“ Namaľovaní maličkí bohovia zavítali do jednej z osád a hadí ľudia si ich pozorne prezerali. „Zjavili sa bez varovania. Netušili sme, kým sú, len sme cítili ich moc. Len tam tak stáli a na niečo čakali. Nikto nevedel na čo. Až kým jeden z nich neprehovoril.“ Ak Accai videl dobre, bol to práve Eze, kto postúpil dopredu. „Rozprával nám o tom, odkiaľ pochádzajú a kým sú a kým by sa mali stať. Chceli sa s nami podeliť o svoju veľkoleposť. No za to sme im mali prisahať večnú oddanosť.“

Accai bol taký fascinovaný tým všetkým čo videl a počul, že si nevšimol Zaru.

Tá medzitým vstala a podišla k nemu.

„Asi ste z toho neboli veľmi nadšení. Ja by som určite nebola. Zrazu by si prišli nejakí panáci a chceli by rozkazovať. Len preto, lebo verili, že na to majú právo.“

V jej hlase bolo pohŕdanie. Po tom, čo jej Ọnwụ vyviedla, sa tomu ani nečudoval.

Aj cieľom ich misie bolo vlastne napraviť božské omyly.

Kráľovná kývla Zariným smerom hlavou. „Máš pravdu, nikto z toho nebol nadšení.“ Teraz hadí ľudia dvíhali ruky a výhražne nimi mávali. „Mali sme svojich kráľov a vojsko. Vedeli sme sa ochrániť sami. Navyše väčšinu času ani nebolo proti komu sa brániť. Len jeden pred druhým.“ Miniatúrni bohovia začali mávať rukami. „A oni zrazu požadovali prisahanie vernosti, postúpenie správy a to všetko výmenou za prísľub, že na nás nikto nezaútočí.“

Zara sa zasmiala. „Bohovia a ich presvedčenie o vlastnej dôležitosti.“

„Naši ľudia vtedy ešte nevedeli, že za nimi prišli bohovia. Považovali ich len za drzých dobyvateľov zaslepených vlastnou silou.“ Davy hadích ľudí pozdvihli zbrane. „Povstali proti ich arogancii. Bojovali do posledného dychu. Bohovia však boli mocní. A kým si naši ľudia uvedomili, že ich nedokážu len tak poraziť, viac ako polovica národa bola mŕtva.“ Bojové pole a naplnilo nekonečnou procesiou mŕtvych a zmrzačených tiel. „Až keď nás takmer porazili, zistili sme, aké mali v skutočnosti zámery.“

„Chceli si vás podrobiť?“ navrhla Zara.

Kráľovná pokrútila hlavou. „Nie, nechceli si nás podrobiť. Chceli nám pomôcť.“ Obraz sa nehýbal. Zamrznutý na obraze všetkých tých mŕtvych akoby vyčkával na príležitosť zaskočiť ich svojou brutálnou reálnosťou. „Pretože v tom čase neboli zrodení len bohovia. Novovzniknutý svet obývaný všakovakými novými bytosťami bol v ohrození. Kvôli stvoreniu, ktoré stvorila tma.“

Accai sa prizeral tomu, ako sa do spustošených osád vkráda akýsi tieň.

Nebezpečný a nepredvídateľný.

„Bohovia sa obávali, že by nás mohol výtvor tmy napadnúť. A nemýlili sa. To smutné stvorenie bolo osamelé a plné túžby nájsť niekoho blízkeho. Lenže vo svojom zúfalstve ničilo svoje okolie. Preklínalo národy, ktoré nechceli prijať jeho prítomnosť.“ V zornom poli sa mu mihli záblesky temnoty požierajúcej akéhosi opereného tvora akého jakživ nevidel. „Vtedy bol svet ešte mladý. Nežilo v ňom toľko národov. A väčšina z nich neprežila. My sme ostali ako poslední. Preto o nás bohovia prejavili záujem.“

„Ale zvolili nesprávny postup,“ skonštatoval Accai.

„Zvolili. A neskôr to oľutovali. Ale to už nemohlo nikomu pomôcť.“ Teraz sa neznáma entita tvorená tieňmi a smútkom zakrádala prázdnymi obydliami hadích ľudí. „Tma nás zastihla nepripravených, ale aj zranených a slabých. Keby sa na našom prahu nezjavili bohovia, mohlo byť všetko inak.“

Kráľovná sklonila hlavu. Kvôli smútku, ktorý sa okolo nej šírili, sa nikto neodvážil prehovoriť.

Povzdychla si.

Accai so Zarou a Batu bez dychu sledovali, ako ďalší hadí ľudia padajú mŕtvi k zemi.

„Prežilo nás len málo. Tí, ktorí boli príliš zbabelí a radšej utiekli, alebo šťastlivci, ktorí vyzerali ako mŕtvi v čase, keď sa tma vrátila dokonať to, čo začala.“

Namiesto beznádejného umierania však zazreli závan nádeje.

Postavu, ktorá im pomáhala liečiť zranených a páliť padlých.

„Nakoniec nám pomohla osoba, o ktorej si málokto myslel niečo dobré. Aspoň v tých časoch.“ Musela to byť mocná osoba, keď sa tak zručne oháňala mágiou. No nech robila čokoľvek, nedokázal jej nikto vidieť do tváre. „Spoločný potomok svetla a tmy, ktorý všetkým ukázal, že v každej bytosti musí byť aspoň štipka svetla, pretože inak sa z nej stane pochmúrny kat s túžbou ničiť. Ak by temné bytosti prežili, hrozilo by zničenie nášho sveta.“

Accai sa uprene pozeral na tú tajomnú ženu. „Ale ak vám pomohla, prečo bohovia cítili, že pred ňou musia svet chrániť?“

„Pretože bola nesmierne mocná a nie vždy svoju moc dokázala dokonale ovládať. Ak by sa niekedy pošmykla, svet by bol na jej pád pripravený.“

Nesledovalo ticho. Accai si všimol, ako kráľovná pozorne sleduje obraz pred sebou. Na ňom sa stále odvíjali ďalšia a ďalšie udalosti. Mali im ukázať, že aj po tom ich svet nezanikol a život kvitol naďalej. Hoci to zo začiatku bolo náročné, pretože všetci boli vyčerpaní. A tá záhadná mocná žena od nich odišla až vtedy, keď si bola istá, že sami prežijú.

Ten príbeh bol neoceniteľne bohatý. Kúsky histórie, o ktorých existencii ani len netušil.

Napriek tomu nemal pocit, že sa tým čokoľvek vysvetlilo.

Posunul sa vpred, akoby chcel zazrieť aj tie najmenšie detaily živého obrazu.

„Rozumiem, že vaša história je bohatá a má úžasnú tradíciu, ale nič zo toho nevysvetľuje, prečo sme vlastne tu a prečo sme o vás nikdy nepočuli.“

Kráľovná sklonila hlavu. „Nie, to nevysvetľuje.“ Zhlboka sa nadýchla, akoby sa snažila ovládnuť čokoľvek, čo sa odohráva v jej vnútri. „S bohmi sme nakoniec uzatvorili veľmi opatrné prímerie, ale všetci sme vedeli, že pre nich bude lepšie, ak sa na našom území nebudú objavovať príliš často. A nevyslovené prianie sa nám splnilo. Prešli dlhé stáročia predtým, než si na nás spomenuli. Nakoniec opäť prišli za nami. Ale tentoraz s oveľa väčšinou pokorou.“

A to bola skutočná pravda. Zatiaľ čo predtým bohovia priši ako hrdí dobyvatelia, tentoraz mali sklonené hlavy a pred hadími ľuďmi sa klaňali. Takisto neprišli všetci šiesti. Prišli len dvaja. No s hadími ľuďmi sa rozprávala len jediná. Accai predpokladal, že to bola Egbọ.

Patrónka sestier zo Sachapovho cechu.

„Prosila nás o pomoc. Vedela, že od ich prvej návštevy sme túžili po nezávislosti. Nechceli sme byť otravovaní. Smrteľníci sa nás báli. Bohovia sa nám radšej vyhýbali. Žili sme len sami pre seba.“ Osamelá bohyňa teraz na plátne niečo vehementne vysvetľovala vtedajšej panovníčke. „Sľúbila, že nás svet bude odtrhnutý od zvyšku ich krajiny. Ľudia by zabudli, že sme niekedy boli ich susedia. Jediné, o čo nás prosili, bol náš jed. kvôli starým sporom o ňom vedeli, že dokáže prepožičať tomu, kto prežije jeho účinky, nevídané schopnosti. A bohovia vtedy hľadali spôsob, ako ochrániť svet smrteľníkov.“

Pred bohyňou sa zrazu týčil oveľa mladší a hrdý Sachap.

Na hlave mu jasne žiarila čelenka.

„Vedeli už bohovia vtedy, že budú potrebovať Sachapovu čelenku?“

Kráľovná sa zasmiala. „Nešlo o čelenku, ale o to, čo ju tvorilo.“ Pozorne si prezrela bohyňu zízajúcu na Sachapa. „No mýliš sa, bohovia to vtedy nevedeli. Možno to tušili. Ktovie? Povráva sa, že bohovia videli budúcnosť a vedeli, čo sa stane. Preto sa dlhé stáročia pripravovali.“

„Takže si si ich ponukou nakoniec súhlasila,“ skonštatoval Accai.

Smrteľníci o ich existencii ani len netušili. Ich svet bol izolovaný a v relatívnom bezpečí.

Tým pádom sa nemusel pýtať.

„Nebolo iné riešenie. Rozhodli sme sa okamžite.“

V jej hlase zaznievala zvláštna radosť.

Zara si odfrkla. „Život vlastného syna si vymenila za izoláciu tvojho národa?“

Kráľovná sa k nej otočila. „Môže to tak vyzerať. A možno to je aj pravda,“ priznala napokon. Pozerať sa na vyhostenie Sachapa bolo podivné. Nakoľko sa ten obrovský had vôbec nebránil. Akoby to s radosťou prijímal. „Už predtým som vám povedala, že môj syn bol iný ako všetci ostatní. Takmer úplne stratil ľudské rysy a vyzeral ako had so schopnosťou rozprávať. Hoci bol vždy mocnejší a častokrát nás zachránil, ostatní sa ho stále báli. Začínali sa búriť. Nechceli, aby s nimi žil v tej istej krajine.“ Porazene si povzdychla. „Dlho som sa so synom hádala. Nechcela som dovoliť, aby to bol práve on, kto sa bude musieť obetovať. No nakoniec mi nedal na výber. A ja som súhlasila. Pod podmienkou, že sa s ním budem môcť aj naďalej rozprávať.“

Accaiovi to prišlo nanajvýš logické.

Nikto by nechcel byť predsa úplne odtrhnutý od zvyšku sveta.

Ani v prípade, že sa vás ten svet bojí.

„Sachap bol v tom svete šťastný. Aspoň tak veľmi, ako mohol byť. Žil pokojne. Dokonca sa stal otcom.“ Accai sa v tento moment naozaj nechcel zaoberať hadím rozmnožovaním. „No nakoniec ani jeho pokoj netrval dlho. Bohovia ho zradili.“

Hoci dovtedy kráľovná znela ako bežný smrteľník a len jej podoba vypovedala o jej hadích predkoch, teraz syčala ako ktorýkoľvek z vojakov. Ten zvuk bol plný nenávisti a hnevu. Napäto čakal na ďalší jej krok. Nechcel ju provokovať ďalšími otázkami.

Zara však očividne nemienila ctiť jej rozčúlenie. „A čo jeho čelenka? Kde je?“

Určite si aj ona uvedomila, že to je to, čo potrebujú.

Kráľovná sa dvakrát zhlboka nadýchla. „Sachap ju už nevlastní. Bola zničená v tom istom čase ako jeho myseľ. Ale hoci je šialený, mal dosť rozumu, aby vás poslal sem.“

„Aby sme zistili, z čoho bola tá čelenka vyrobená?“

„Aj tak sa to dá povedať.“

Accaia táto prehnaná diplomatickosť unavovala.

V ten moment sa však Batu rozhodla všetkým im pripomenúť, že je tiež súčasťou ich misie. Najskôr len postúpila dopredu. Akoby si chcela pozorne prezrieť obrazy zvečňujúce Sachapove šialenstvo. No nakoniec sa zadívala na kráľovnú.

„Predtým si povedala, že si vašu pomoc musíme zaslúžiť.“ Očami zablúdila k tomu obrazu, akoby dúfala, že tam nájde odpoveď. „Čo teda musíme urobiť, aby si nám dala to, po čo sme sem prišli?“

Kráľovná sa zasmiala. „Páči sa mi tvoja priamosť, dieťa nkity.“

Accai sa zamračil. Jeho podozrenia sa čiastočne potvrdzovali.

„Nájdite moju dcéru a ja vám to, po čo ste sem prišli.“

Zara sa usmievala.

No Accai predpokladal, že to nebude také jednoduché, ako si teraz myslia.

Kapitola 37. ¦ Kapitola 39.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 38.: