OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 40.

11.06.2018 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 774×

Kapitola 40.

Zara

V jednej chvíli sa rozprávali s tou mierne výstrednou plazivou ženou a v ďalšom sa váľali na chrbte. Zaprela sa o ruky. Škrípala zubami. Bolo nemiestne, aby si z nich robila takéto žarty. Aj keď je to kráľovná. Rešpekt voči vlastným hosťom by mohla dodržiavať aspoň ona.

Potrebovala sa rýchlo postaviť, aby jej pripomenula základy slušného správania. Ale keď sa jej prsty po tretíkrát zviezli po niečom hladkom a mäkkom, čo vôbec nepripomínalo tvrdú podlahu paláca, prinútila sa spomaliť.

Poobzerala sa okolo seba. Vzápätí vlastný ston ukončila nadávkou. Ona ich nevyhodila z paláca niekam do džungle, kde by na nich číhali tie podivné šupinaté stvorenia so zdieľanou vôľou. Nie. Ona urobila viac ako to. Doslova ich vyhodila zo svojho sveta. Pretože zrazu boli späť v púšti a dokonca to vyzeralo, akoby sa k nim niečo náhlilo.

Päsťou udrela do zeme. „Zdá sa mi, alebo nás práve vykopli z hadej ríše?!“

Snažila sa znieť čo najmenej pobúrene.

Neúspešne.

Batu sa jej pokusu o sebaovládanie zasmiala.

Accai jej aj odpovedal: „Asi neboli z našej návštevy nadšení, tak nás vykopli do nášho sveta. Bez pomoci. A to som si začínal myslieť, že sa tej kráľovnej páčime.“

Znel takmer nahnevane.

Čo bolo rovnako silná reakcia, ako keď sa Zara rozohní a začne okolo seba prskať jed. Alebo rovno hádže dýkami. Lenže napriek tomu jej toto uvedomenie nijako nepomáhalo. Niekto sa k nim veľkou rýchlosťou blížil. Preto sa nakoniec postavila. Zbrane mali opäť pripevnené tam, kde predtým. Natiahla sa po svoj meč. Pri dotyku jej pokožky akoby zasyčal. Podivné. Nikdy predtým sa takto nesprával.

Možno do seba nasal čosi zo Zariných nie práve nadšených pocitov.

„Nejaké návrhy, čo sa týka blížiaceho sa problému?“ nahodila Batu.

Zara naklonila hlavu. „Môže to byť prakticky čokoľvek. Ani len nevieme, či nás poslali späť na to isté miesto. Pokojne teraz môžeme byť niekde na opačnom konci púšte. A dokonca nemusíme byť ani v cisárstve.“

Samu ju prekvapovalo, ako relatívne logicky dokázala uvažovať.

„Pravdepodobne len jeden nepriateľ,“ ponúkol Accai.

Odfrkla si. „S našim šťastím je to krvilačná ľudožravá beštia.“ Zaostrila pohľad na zväčšujúcu sa machuľu na obzore. Až si o chvíľu uvedomila, aké mizerné vyhliadky majú. „Vyzerá to, že sú dve.“

„Čo tak utiecť?“ navrhla Batu.

Razantne pokrútila hlavou. „To by nemalo zmysel. Podľa toho, ako rýchlo sa blížia, nebudú to žiadne ťarbavé stvorenia. Dobehli by nás. Okrem toho, ak ostaneme a budeme bojovať, ostane nám aspoň nejaká výhoda. Ak by sme sa rozbehli, dobehli by nás zadýchaných a možno aj unavených. Prakticky by sme sa im hodili k nohám.“

„Stále zabúdaš, že my nie sme mŕtvi,“ napomenul ju Accai.

Jeho pripomienku nekomentovala. Čo by mu aj povedala? Že ani jednu prekliatu minútu jediného dňa nikdy neprestane myslieť na to, že jej život už skončil? Veľmi dobre si uvedomila kým je a čo sa jej stalo. Dôkazy videla stále. Zmenila sa. Netušila, či k lepšiemu, ale na tom teraz nezáležalo. To, čo sa jej stalo, ju ovplyvnilo. Nechcela však premýšľať, ako veľmi.

Určite nie teraz.

Rozkročila sa a meč zo vrela pevnejšie. Čoskoro budú na dosah ruky.

„Držte sa spolu,“ pripomenula ešte svojim spolubojovníkom.

Do vzduchu sa najskôr vzniesol prach. Neklamný dôkaz toho, že nepriateľ bol na dosah ruky. Čelo sa jej perlilo potom. Ruky sa jej začínali chvieť. Netušila, či preto, lebo tak pevne zvierala rukoväť, alebo pre obavy z toho, čo na nich čaká. Možno za to všetko mohol hnev. Koloval jej v žilách miesto krvi. Napĺňal ju životom. Avšak otráveným, plným nenávisti a strachu.

Ozvalo sa podivné vrčanie.

Bolo takmer... radostné?

Potom však do nej niečo narazilo. Obrovskou silou. Vyrazilo jej dych. Celá zaskočená dokonca povolila zovretie na meči. Vypadol jej z ruky. Čo bolo najskôr dobre. Pretože v momente, keď jej dopad na zem ukradol posledný výdych z úst, si uvedomila, kto sa to k nim blížil.

Tvár zaborila do mäkučkej srsti svojho malého prenasledovateľa. Nahlas by to nikdy nepriznala, ale chýbal jej. V hadej ríši jeho neprítomnosť pociťovala ako hlbokú stratu. Nevedela, čo sa s ním stalo. Či ho niekto zabil, zajal, alebo niekde v Sachapovom hniezde čaká na jej návrat. Preto ju kráľovná tak veľmi rozčuľovala.

Čím viac predlžovala ich agóniu, tým väčšmi prehĺbila ich odlúčenie.

Keď jej však začal oblizovať tvár, rýchlo sa z toho radostného oparu prebrala.

„Dobre, ty chlpatá rohožka, už prestaň! Dosť!“ prikazovala mu, ale aj jej samotnej znel vlastný has akosi povznesene.

Snáď dokonca roztopašne.

„Hm, takže ľudožravé monštrum, hej?“ doberal si ju Accai.

Zamračila by sa n neho, keby cez srsť toho chlpáča niečo videla.

„Nepočula som ťa ponúkať alternatívu,“ pripomenula mu.

Nakoniec sa jej podarilo vydať dostatočne presvedčivý príkaz na to, aby ho to malé nevychované čudo poslúchlo. Zodvihlo sa z nej. No aj keď sa postavila, odmietalo sa od nej vzdialiť. Keď sa Zara zohla po svoj meč, mala ho tesne pri nohe. Keď sa zadívala na ostatných, už jej sedelo na palcoch. Ak by bola živá, vďaka jeho váhe by o niekoľko palcov poľahky prišla.

Keď si všimla, že sa vrátila aj jọkwa, usmiala sa.

Tam ale jej nadšenie skončilo.

„Výborne, takže nás poslali späť do cisárstva. Môžeme sa vrátiť k svojmu životu a predstierať, že sa nič z toho všetkého nestalo. Naša misia v podstate teraz skončila.“ Pozorne sa zadívala na svojich dvoch druhov a všimla si niečo, čo dovtedy nechtiac ignorovala – ich nezmenené hadie oči. „A predpokladám, že tie oči nám nechali ako pripomienku vlastného zlyhania.“

Accai sa zadíval kamsi do diaľky. „Nemyslím si, že by nás za niečo chceli potrestať. Teda, kráľovná nepôsobila pomstychtivo. Skôr som mal pocit, že nám skutočne chcela pomôcť.“

„Hej, a potom nám dala tú nezmyselnú podmienku o nájdení jej dcéry. Akoby sme boli nejaký pátrací oddiel. Bohovia, akoby si nedokázala strážiť vlastné deti. Keď sa jej strácajú, asi nie je veľmi starostlivou matkou.“

„Zara, mohla by si...“ začala Batu, ale čoskoro ju prerušil Accai:

„Povedala len toľko, že to, čo nám môže poskytnúť, nie je zadarmo a musíme si to zaslúžiť. Jej dcéra možno ani nie je stratená, ale ona nám možno môže dať to, čo potrebujeme na poskladanie toho kúzla. To ti nenapadlo?“ ponúkol jej vlastné vysvetlenie.

Jasné, že jej to nenapadlo, ale nedopraje mu to zadosťučinenie, aby to priznala nahlas.

Pošúchala si čelo. „Dobre, predstierajme, že máš pravdu a ona sa nám naozaj nechcela pomstiť za to, že sme neohlásene prenikli do jej sveta a ešte sme na to využili aj jej pomäteného syna.“ Akokoľvek sa snažila, v hlase jej neustále zaznieval minimálne mierny nesúhlas. „Prečo by nás ale potom posielala späť do nášho sveta?“

Nad tým sa musel zamyslieť aj on.

„Možno nám s hľadaním jej dcéry má pomôcť Sachap?“ navrhol Accai.

Osobne si nemyslela, že to bola až taká márna úvaha. Lenže pravdou ostávalo, že kým nebudú poznať kráľovnine myšlienky, vždy sa budú môcť len domnievať. Stále teda stáli niekde uprostred púšte a vôbec netušili, čo by mali robiť ako ďalšie. Mali by sa vybrať za Sachapom? Alebo by mali čakať, či na nich spadne ešte niečo iné?

„Vy dvaja, mohli by ste na chvíľu...“ opäť skúsila Batu, ale nikto si ju skutočne nevšímal.

Zara rozhodila rukami. „Je síce úžasné, že dôveruješ ostatným, ale v tejto situácii to nie je na mieste.“

„A čo navrhuješ ty? Aby sme sa vzdali? Aby sme na všetko zabudli a vrátili sa späť ku svojim životom?“

Priblížila sa k nemu o dva kroky. „Nikto ma nebude nazývať zbabelcom.“

„To som nikdy nepovedal, ale uznaj, že prestať práve teraz by bolo naozaj zbytočné. Máme predsa misiu. Púšťali sme s do nej s úmyslom splniť ju.“

„Áno, ale to sme ešte netušili, čo všetko sa postaví proti nám.“

„Nečakala si snáď, že nám niekto len tak pomôže, však nie?“

Stlačila si koreň nosa. „Ale takisto som netušila, že sa nás toľko ľudí bude snažiť zabiť.“

Na to už nemal čo povedať. Čo by jej aj tak povedal? Že to vidí príliš čierne? To by klamal. Pretože sa ich naozaj snažilo zabiť alebo zastaviť príliš veľa rôznych bytostí a takisto smrteľníkov. Niektorí to robili s vidinou zisku, iní preto, že nedostali na výber. Tak či onak, veľmi to sťažovalo plnenie ich poslania. Čo neznamenalo, že sa chcela vzdať. Ale na druhej strane bola stále nesmierne unavená.

Ak by výmenou za chvíľku pokoja musela súhlasiť s tým, že sa tej misie vzdá...

Určite bolo dobré, že jej nikto podobne ladenú ponuku nepodsunul.

„Ak ste sa vy dvaja konečne prestali hádať,“ začala opäť Batu s odhodlaním nenechať sa opäť prerušiť, „možno by ste sa mali zamyslieť ešte nad niečím iným. Ostali nám predsa hadie oči, nie?“

Zara sa zamračila. „Áno, ale teraz sú nám na nič.“

„A spomenieš si, kedy sa nám zmenili oči?“

Netušila, kam Batu svojou otázkou mierila. To snáď stratila pamäť?

„Keď nám dal Sachap svoj jed, aby sme...“ Keď si uvedomila, čo sa im snažila povedať, mala chuť udrieť si rukou po hlave. „Aby sme mali schopnosti ako hadí ľudia a vedeli rozoznať, kto je kráľovná.“ Sústredila sa. A vzápätí cítila to, čo si Batu najskôr uvedomovala celý čas. „A tie schopnosti nám teraz hovoria, aby sme sa vydali na cestu. Tam nájdeme to, čo hľadáme.“

Zrazu mala chuť smiať sa. „Bohovia, najradšej by som ťa pobozkala!“

Batu sa zaškerila. „Lákavá ponuka, ale radšej ju odmietnem.“

Hanbila sa sama pred sebou. Sebecky sa zameriavala na vlastný hnev a prestala vnímať ostatných členov tímu. A to samu seba nazývala veliteľkou. Vodkyňou. Bola na smiech. V úcte k ostatným by sa mala vzdať všetkých nárokov, ktoré kedy vyslovila. Mala počúvať svojich spolubojovníkov. S Batu, ale aj s Accaiom prežila dostatočne veľa na to, aby sa naučila, že ich názor je takisto dôležitý. Prečo im nemohla načúvať? Miesto toho sa s nimi hádala. Dokonca ich ignorovala.

Povzdychla si. „Mala by som sa ospravedlniť. Správala som sa ako malé dieťa.“

„V posledných dňoch sme toho prežili naozaj veľa,“ ponúkla jej pohotovo vysvetlenie Batu.

„To nie je ospravedlnenie toho, ako som sa správala. Nemala som na vás kričať a...“ Znovu si povzdychla. Sklonila hlavu. „Pravdou je, že v poslednom čase som nepokojná. Mám pocit, akoby sa okolo nás niečo dialo. Niečo, čo nevidíme a ovplyvňuje nás to. Preto hľadám tiene aj tam, kde nesvieti slnko.“

Nikto z nich neprehovoril. Čo by jej asi tak mohli povedať? Že je hlúpa? Že si na nich zbytočne vybíja zlosť? Alebo že sa cítia podobne? Nič z toho by nezmenilo fakt, že sa správala nemožne. Preto bola aj vďačná, keď obaja mlčali a nepokúšali sa jej nijakým spôsobom povedať, že trpí podivnými predstavami. Oveľa lepšie prijala ich úprimnosť.

Nakoniec k nej Accai podišiel. Ruku jej položil na plece.

Zodvihla k nemu pohľad.

„Mali by sme ísť. Zistiť, kam nás hadie schopnosti volajú.“

Vďačne prikývla. „Myslím, že jọkwa sa bude chcieť prebehnúť.“

Nemýlila sa.

O niekoľko minút neskôr už sedeli na jej mocnom chrbte a nechali sa unášať prašnou neexistujúcou cestou. Púšť vyzerala všade rovnako, takže bolo nesmierne náročné odhadnúť, kde presne sa nachádzali. Hoci sa nemohla striasť pocitu, že niekde oveľa bližšie prechodu do cisárstva, než predtým. Vzduch nebol totiž až taký suchý a keď začali stretávať viac zverov, pochopili, že sa ocitli nielen na kraji púšte, ale na jej úplne inom konci.

Zatiaľ čo predtým sa rozhodli cestovať skrz osadu na juhovýchode, teraz boli niekde inde. Zara mala pocit, ako keby sa priblížili k Nkọche, aj keď nevedela, prečo presne ju podobný pocit prepadol. Cítila sa už aj bez toho dosť podivne. Prispievali k tomu aj zvláštne hadie schopnosti, ktoré jej pripomínali existenciu všakovakých malých aj veľkých plazov ukrytých pod nánosmi piesku. Niektoré sa dokonca ani neskrývali a veselo sa plazili po rozhorúčenom povrchu. Necítili sa vôbec ohrozene. Dokonca ani v momente, keď okolo nich prebehla obrovská jọkwa.

Okrem toho sa v nej ozývalo nejaké pnutie, ktoré však do určitej miery dokázala ignorovať. Teda, popierala, že ho pociťuje. Pretože najväčšiu časť jej pozornosti si získavali ľudia obývajúci osadu, ku ktorej sa každým okamihom viac a viac blížili. Najskôr to bolo len ako nesmelé štuchanie. Sotva vánok nútiaci tancovať len tie najľahšie lístky na vysokom strome. Postupom krokov sa nie až také výrazné hladenie menilo na neodbytné takmer svrbenie. Niečo naliehavé, čo ju otravovalo, ale bolo to príliš ďaleko a mimo jej moc na to, aby to nejako ovládla.

Až napokon prekročili pomyslenú hranicu.

Cítila duše jednotlivých ľudí obývajúcich tú osadu. Niektoré boli veselé a plné nádeje, iné prepracované a dokonca zničené zo života. Mnohé z nich už kolísal upokojujúci spánok, iné bujaro oslavovali. A ona všetky z nich dokázala precítiť. Stačilo len pomyslieť a všetci by zaspali.

Teraz už vedela, že predtým jej nepomáhala Tajomná bohyňa. Nrọ nemala prsty v tom, ako všetci zaspali. Zare pripadalo čudné, že by mohla byť nadaná nejakými schopnosťami. Že by dokázala niekoho prinútiť zaspať len vďaka sile jej myšlienky. Netušila ani, ako by o tom mala porozprávať ostatným. Preto mlčala. Vlastne ani sama tomu nerozumela.

Predpokladala, že by to mohlo mať niečo spoločné s jej smrťou.

Nrọ jej predsa pomohla dostať sa naspäť do sveta živých, hoci to poprela. Vraj to bol Accai. Ale aj jemu musel niekto pomôcť. Nedokázal by predsa len tak náhodou objaviť kúzlo, ktoré bolo dlhé veky zabudnuté v prachu času. Takže bohyňa ovládajúca spánok a sny kohokoľvek, na koho ukázala, sa pričinila o jej oslobodenie.

Čo ak Zara, keď prechádzala späť do sveta živých, ukradla niečo z jej moci? To by vysvetľovalo tie prekvapivé schopnosti. Nrọ ju navyše vystríhala, aby ich nepoužívala. Aby na nich neupriamovala príliš veľa pozornosti. Preto zatínala zuby a snažila sa samu seba presvedčiť, že ak by do toho zamiešala svoje schopnosti, nepomohla by im tým. Práve naopak. Lenže ani takéto vysvetľovania vo vlastnej hlave jej nepomohlo cítiť sa lepšie.

„Zdá sa, že sme dorazili na správne miesto,“ povedala Batu potichu, takmer šepkala.

Zara potriasla hlavou.

Kým ona premýšľala o hlúpostiach, jọkwa ich naozaj doniesla až na okraj osady, v ktorej mali nájsť kráľovninu dcéru. Svojim usporiadaním pripomínala Ọku, ale v tomto prípade tam bývalo oveľa viac púštnych ľudí.

Keďže už predtým sa dostali do nebezpečnej situácie, teraz sa držali pomerne ďaleko na to, aby niečo videli. Nakoniec sa rozhodli počkať až do tmy, kým sa odhodlajú podísť o niečo bližšie, aby zistili, koľko nepriateľov stojí medzi nimi a haďou princeznou. Navyše miestni im to o niečo uľahčili, nakoľko sa rozhodli utáboriť v závetrí naozaj veľkej piesočnej hory.

Takže bolo až príliš jednoduché pod rúškom tmy prejsť na samotný vrchol, tam si ľahnúť a opatrne sledovať ľudí hmýriacich sa pod nimi. Zaru neprekvapilo, keď si vedľa jen ľahol jej chlpatý obdivovateľ. Z jeho kožucha sálalo nesmierne teplo, ale neodohnala by ho od seba. Upokojoval ju. Na chvíľu sa opäť dokázala sústrediť presne na to, čo potrebovala.

„Vidíte nejakých zajatcov alebo iných hadov, ktorých by sme mohli nájsť?“ spýtala sa Zara.

Vďaka novonadobudnutým hadím schopnostiam sa ich videnie o čosi zlepšilo. Neboli schopní vidieť ako cez deň, ale jasnejšie rozoznávali jednotlivé obrysy a vedeli určiť, čo kde je. Nielen približne, ale s určitosťou, ktorá ich všetkých prekvapovala.

„Vyzerá to tak, že majú nejakú oslavu. Všetci sa presúvajú do stredu osady. Nevidím však princeznú. Cítim prítomnosť niekoľkých hadov a okrem nich niečo naozaj silné, podobné kráľovnej. Predpokladám, že tam niekde bude jej dcéra,“ poskytla jej Batu svoj názor.

„Myslíte si, že ju uniesli?“ vyzvedal Accai.

Zara sa nad tým zamyslela. „Ktovie.“ Potom sa však odhodlala doplniť: „Ale keď si spomeniem na našu skúsenosť s púštnymi ľuďmi... Hej, je dosť pravdepodobné, že ju uniesli a chcú ju predať tomu púštnemu kráľovi. Nech je ním ktokoľvek.“

V osade sa strhol krik. Zbystrili. Všetci sa radovali. Rukami mávali vo vzduchu.

Akoby oslavovali niečí príchod.

A naozaj. Niekto sa objavil. Z takej diaľky sa zle odhadovalo, o koho vlastne išlo, ale vďaka sporému oblečeniu a kyprým tvarom bolo jasné, že je to žena. Tam, kde boli púštni ľudia zahalení v ľahkých látkach, ktoré zaručovali najmä ochranu pred ostrým slnkom a nepríjemným vetrom, tam bola ona odhalená. Jeden kus tenkej látky jej zakrýval prsia. Druhý jej visel z bokov, pripomínajúc sukničku. V tlmenom svetle veľkého ohňa sa podivne trblietala. Možno ju niečím natreli?

Potom však k Zare doľahol pocit vyvolaný jej hadími schopnosťami.

To snáď...

„To ona je princezná,“ pošepkala Batu neveriacky.

„Ale to nie je možné. Veď je to človek. My hľadáte niekoho podobného ako jej matka, nie? Hadieho. Jedovatého. Nie obyčajného.“

Na Accaiove slová nikto nereagoval. Súhlasili s nimi. Ale odpovede nemali.

V srdci dediny sa strhla ešte väčšia radosť. Ľudská žena, ktorá mala byť údajne haďou princeznou, sa začala zvíjať do rytmu nejestvujúcej hudby. Všetci stíchli. Ako z hypnotizovaní sledovali. Zara im to nemohla vyčítať. Aj ona sa musela veľmi premáhať, aby od nej odtrhla pohľad.

„Ehm... nevyzerá to tak, že by tam bola proti svojej vôli. Veď pre nich tancuje, nie?“ zamyslela sa Zara.

„Nie,“ nesúhlasil Accai, „nie je tam dobrovoľne. Pozri sa na tie okovy, čo má na rukách a nohách. Ona tam nie je dobrovoľne.“

Zara zacítila, ako sa z jej druhej strany niečo hýbe. Kútikom oka si overila, že je to len jọkwa. Asi sa jej nechcelo čakať osamote niekde uprostred púšte. Keďže nepredstavovala hrozbu, vrátila sa Zara k sledovaniu diania pod nimi. Tanec sa premieňal na čosi naozaj intímne. Nečudovala sa, že z toho boli jej diváci vo vytržení.

„Neviem, čo by sme mali urobiť, aby sme ju odtiaľ dostali. Sú v presile. A navyše...“ Pokrútila hlavou. „Sme si vôbec istí, že je to ona? Teda, jedna vec je ten pocit a tie naše hadie schopnosti a tak, ale... prečo vyzerá takto? Ako človek? Kráľovná nespomínala, že by niečoho takého boli schopní a žiadnych ľudí sme v ich svete nestretli.“

Accai sa k nej otočil. „Neviem, prečo je človekom, ale je to ona. Tá, po ktorú sme sem prišli.“

„No... a ako ju odtiaľ dostaneme?“ ozvala sa neisto Zara.

Snažila sa na to pozrieť z viacerých uhlov. Boli traja. Plus chlpaté čudo a žiaľom zničená jọkwa. Ich bolo najmenej päťdesiat. Teda, minimálne toľko sledovalo ženin očarujúci tanec. Len bohovia vedia, koľko sa ich ešte skrývalo v stanoch. Teoreticky by mohli využiť ich polohu. Ležali na vyvýšenine, oni boli v doline. Ak by mali dostatočne veľký kameň... mohli by ním minimálne zraniť veľa ľudí. Medzi nimi aj hadiu princeznú.

„Zara a čo tvoja neviditeľnosť?“ navrhol Accai.

Pokrútila hlavou. „Zlý nápad. V momente, ako zoberiem do ruky svoj meč, opäť budem viditeľná. Mohla by som si síce zobrať inú zbraň, ale ani ja nie som taká šikovná, aby som ich všetkých zneškodnila.“

„Kto hovoril o ich zneškodnení? Stačí, len ak ich odlákaš,“ napomenul ju Accai.

Prekvapene sa zasmiala svojej vlastnej nafúkanosti. Samozrejme, že by od nej nechcel, aby ich všetkých zabila. Hlavne aj rozptýlenie bude fungovať rovnako dobre. Navyše teraz tak oddane sledovali ten tanec...

„To by mohlo fungovať,“ súhlasila.

Naklonila sa k nemu bližšie, aby mohli spolu s Batu plánovať.

Lenže v tom zhone a snahe byť tichí a čo najrýchlejší zabudli na jednu podstatnú vec. Zabudli totiž, že je medzi nimi jọkwa. Bytosť, ktorá nenávidela púštnych ľudí, pretože jej uniesli mláďatá. Možno ich už aj zabili. A tá istá jọkwa pred chvíľou vyliezla na vrchol kopca. Zara presne vedela, čo videla dolu. Uvedomila si to však až v momente, keď začula ten zlostný rev.

A jeho niekoľkonásobnú ozvenu šíriacu sa z púšte.

Nezáležalo na tom, že toto neboli tí ľudia, ktorí jej ublížili. Vyzerali rovnako. Možno jej rovnako voňali. Kto vie, ako jọkwa vníma svoje okolie. Tak či onak, skôr, ako sa stihli spamätať, preskočila cez nich a rútila sa dole pieskom ako ohnivá guľa. Ľudia dole, ak ju aj počuli, jej nevenovali pozornosť. Na pohyb predátorov museli byť zvyknutí. A ich zaháľanie sa im stalo osudným.

Keď sa oproti nim vyrútila obrovská jọkwa, bolo príliš neskoro na premýšľanie.

„Mali by sme jej pomôcť!“ skríkla Zara, stavajúc sa na nohy.

Batu ju potiahla za nohu. „Buď rozumná! Je to len jedna jọkwa! Proti nim nič nezmôže. Ani keby sme jej pomohli,“ zasykla na ňu, veľavravne gúľajúc očami.

„Už nie je sama!“ zamiešal sa do ich výmeny Accai.

A naozaj. Tam, kde predtým útočila jediná jọkwa, sa zrazu začali vynárať ďalšie. Väčšie i menšie. Zúrivejšie. Akoby prišli na zavolanie svojej družky. Solidarita. Niečo, čo medzi ľuďmi už takmer nejestvovalo. A oni sa tomu len prizerali.

„Poďme!“ zavelila Zara ešte raz, tentoraz naliehavejšie.

Nikto nenamietal. Pozbierali sa a začali klesať po svahu. Zbrane tasili, až keď boli opäť na relatívne pevnej zemi. Jọkwy im síce nevedomky pomohli, ale Zara cítila, že by sa mali ponáhľať. Netušila, či v takom zúrivom rozpoložení budú brať ohľad na prítomnosť niekoho, kto k púštnym ľuďom očividne nepatril.

Prebojovávali si cestu až do miest, kde predtým videli tanečnicu. Osada bola väčšia. Jej chodby zložitejšie. Plnšie. Krvavejšie. Za každým rohom číhalo nebezpečenstvo. Zara pozorne sledovala svoje okolie. Bránila sa. Útočila. Podľa rykotu zbraní vedela, že ostatní na tom boli podobne. Nechala sa viesť vnútorným pocitom. Tým pnutím. Chcením. Naliehaním.

Až ju napokon našla.

O niekoľko zranených a mŕtvych púštnych ľudí neskôr. Na tom istom mieste, ako predtým. Akoby jej niekto prikázal, aby tam stála a nehýbala sa. Ešte stále čakala na iný príkaz. Neusmievala sa. Nemračila. Vlastne v tvári nemala žiadny výraz. Zara pochybovala o tom, že je haďou princeznou. O jej pôvode mohli vypovedať len tenké hadie zrenice. Ale tie mal dnes už kadekto.

Ona, Batu a Accai toho boli dôkazom.

Podišla až k nej. Akoby zázrakom v jej blízkosti nikto nebojoval.

Hoci podľa intenzity výkrikov sa to čoskoro zmení.

„Princezná, prišli sme po vás,“ začala opatrne Zara, aby ju nevyplašila. „Prišli sme vás odviesť domov.“

Netušila, prečo jej povedala práve toto. Nejako tušila, že by ju to v danej situácii mohlo upokojiť. Veď bola zajatkyňou v cudzom svete. Pochybovala však, že ju vôbec vníma. Neskôr si však vydýchla. Princezná sa k nej otočila. Zaostrila pohľad. A pomaly sa usmiala. Zoširoka. Čím odhalila dlhé jedové zuby.

Zara začínala tušiť, že je niečo v neporiadku.

Lenže nedostala príležitosť premýšľať o tom.

Pretože vtedy na ňu hadia princezná zaútočila.

Kapitola 39. ¦ Kapitola 41.

A ďalšie guľatiny za nami. Čo si o  príbehu myslíte? 

Venované SunShines. Ďakujem za všetko.

Lili 

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 40.: