OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 42.

24.06.2018 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1030×

Kapitola 42.

Essien

Najskôr sa prebúdzal pomaly. Začal si uvedomovať vlastné telo. Dovtedy mal pocit, akoby sa vznášal niekde v nevedomosti. Neovládal sa. Niekde na okraji mysle si uvedomoval, že by sa mal začať snažiť získať nad sebou nadvládu. Lenže bolo to podobné, ako keď sníval. Vedel, že to všetko je len výplod jeho predstavivosti. Napriek tomu to nedokázal zastaviť.

A zrazu sa prebudil úplne.

Naraz.

Vytreštil oči. Rýchlo sa posadil. Čo vzápätí oľutoval a klesol naspäť na zem. Všetko ho bolelo. Podobne sa cítil v prvé dni svojho výcviku za bojového mága. Potom si na bolesť zvykol a už ju viac nevnímal ako problém. Už asi zabudol, ako horko chutili vždy nové rána. Zamračil sa. Teraz však nebol v pevnosti a vedľa neho nespal ďalší z cvičencov. Od tých čias ubehlo príliš veľa rokov. Mnohí z jeho niekdajších spolubojovníkov boli teraz mŕtvi.

On sa k nim možno čoskoro pridá.

Ostražito sledoval svoje okolie. Ležal v akejsi podivnej jaskyni. Kamenné steny vôkol neho ho ničím neohúrili. Vo svojej jednoduchosti pôsobili až fádne. Až na to, že ich povrch bol jemný a hladký bez jedinej nerovnosti. Akoby to tam každý deň brúsili ruky šikovných sochárov, až neboli úplne spokojní s výsledkom. Jediný zdroj svetla poskytovali zelenkavé krištáli visiace na jednotlivých stenách. Rozmiestnené boli v pravidelných rozstupoch. Tlmene žiarili. Svojimi tvarmi mu pripomínali divoké plamene. Aj keď v tomto prípade naveky skamenené v jedinej polohe.

Zelené svetlo, hoci tlmené, mu však poskytovalo všetky výhody. Mohol si bez obáv prezrieť svoje okolie. Napokon ho zaujal samotný strop. Vznáša. Sa vysoko nad ním. Možno aj preto, že ešte stále ležal. Premenlivo sa vlnil a dokonca v ňom zazrel aj odraz jednotlivých krištáľov. Najskôr netušil, prečo to tak bolo. Neskôr sa domnieval, že to bolo svojim spôsobom nejaké zrkadlo. Ale napokon predsa len zistil, na čo sa pozeral.

Stalo sa to v momente, keď sa to, čo sa na neho dovtedy nehybne pozeralo, predsa len pohlo.

V skutočnosti sa teda nepozeral na žiadne zrkadlo. Ten strop vlastne nebol stropom. Bola to vodná hladina. Práve sa nachádzal pochovaný v jaskyni vyhĺbenej pod hladinou obrovskej vodnej plochy. Len matne si spomínal na popínavé rastliny a neľútostný boj.

Stal sa snáď vojnovou korisťou?

„Niekto ma asi poriadne udrel po hlave. Inak si neviem predstaviť, že by som práve nad sebou videla preplávať rybu, hoci ja ležím na suchu v akejsi jaskyni,“ ozvala sa zrazu bez varovania Wen.

Essien sa posadil. Predtým si prítomnosť dvojčiat neuvedomoval, pretože od neho ležali poriadny kus ďaleko. Teraz si však všimol, že rovnako ako on predtým, aj ony ležali na chrbtoch a prezerali si svoje okolie. Keď sa však pohol, upreli pohľad na neho. A ten nebol dvakrát prívetivý.

Keď to už začalo byť neúnosné, spýtal sa: „Stalo sa niečo?“

Zamračili sa ešte viac. „Len čakáme, kedy na nás znovu zaútočíš.“

Nič by ho nemohlo prekvapiť viac ako jej odpoveď.

„Zaútočiť na vás? Prečo by som na vás útočil? Veď sme spojenci. Plníme rovnakú misiu.“

„To sme si hovorili aj my, kým si nás chcel popraviť ako zradkyne.“

Nezmohol sa na slovo. Len naprázdno otváral ústa.

Prečo by niečo také robil? A prečo si na to nespomínal?

„O čom to... hovoríte?“

Venovali mu znudený pohľad. „Chceš predstierať, že si na to nespomínaš?“

„Pamätám si, ako sme sa utáborili predtým, ako sme vošli do Igby. Bol večer. A potom k nám prišli nejaký pocestný. Ak sa potom niečo stalo, neviem o tom. Potom už len viem, že som sa prebral na tomto čudnom mieste.“

„Takže si na nič z toho nespomínaš?“ uisťovala sa Wen.

S Rae sa na seba prekvapene pozerali. Nemohli tomu uveriť.

Popravde, ani on sám by si neveril.

„Na čo všetko si presne nespomínam?“ Pôvodne to malo vyznieť ako žiadosť, ale jeho hlas znel príliš úboho na to, aby sa to vôbec dalo považovať za nesmelú otázku. „Porozprávajte mi o tom.“

A oni mu o tom porozprávali. O tom, ako za nimi prišli podivní ľudia tvrdiaci, že prišli z kolónií a ponúkli im pomoc a bezpečný prechod cez Igbu. Ako on súhlasil, hoci ony dve boli proti. Nakoniec sa k nim pridali. Dozvedali sa o tej skupine viac. Celé dni trávili v ich blízkosti a on každým dňom viac a viac pripomínal bábku v rukách niekoho iného. Až napokon im došla trpezlivosť a konfrontovali ho. Len pre to, aby ich obvinil zo zrady.

Skôr, ako si to stihli medzi sebou vyriešiť, na nich za útočili bláznivé rastliny.

Počúval takmer so zatajeným dychom. V mysli počul však ozvenu jediného mena.

Nuru.

Ten prekliaty zbabelý parchant zrodený z najväčšej nenávisti.

Určite bol jeho šťastný deň, keď ho našiel len v spoločnosti dvoch otrhaných žien.

„A teraz nám vysvetli, čo sa vlastne stalo,“ požiadala ho Wen.

Určite si všimla jeho mierne rozladený výraz.

„Nuru sa stal. To je všetko.“ Povzdychol si. Zrazu sa cítil ešte viac unavený ako pred chvíľou. „Neviem presne, kto je Nuru. Keď som slúžil v ȧudobskej armáde, počul som o ňom rozprávať príbehy. Je to pravá ruka kráľa. To, čo si kráľ želá, on s radosťou splní. Povráva sa, že Nuru je mu zaviazaný, lebo ho vykúpil z otroctva. Neviem, čo všetko je pravda, ale jedno viem isto. Kráľ neposiela svojho poskoka za každým. Ak chcel, aby nás našiel, musí kráľ veľmi túžiť po našej spoločnosti.“

„Ak by tak veľmi chcel, aby ťa k nemu priviedli, asi by poslal viac ako len jedného človeka a jeho troch sluhov,“ namietla Wen.

Pokrútil hlavou. „Ak by sme hovorili o komkoľvek inom, mala by si pravdu. Nuru však nie je obyčajný človek. Pokiaľ viem, dokáže ovládnuť myseľ. A to tak dokonale, že si to ani nevšimneš. Kráľ ho posiela, keď chce niekoho vidieť a nechce, aby sa daná osoba veľmi vzpierala.“

„Preto si sa tváril, akoby bol Nuru tvoj najlepší priateľ?“

Pri prvej možnej príležitosti toho bastarda zabije.

Veľmi pomaly a bolestivo. Dokonale si to vychutná.

„Tak ťa prinúti, aby si prešiel celú tú cestu a nekládol zbytočné otázky. Pomúti ti myseľ a keď sa prebudíš, stojíš zrazu pred kráľom, hoci si sa mu plánovala vyhýbať.“

„Tak prečo nás potom zaviedol k tým jazerám?“ oponovala mu Wen.

V duchu sa pýtal to isté. Ak Nuru naozaj prišiel na príkaz kráľa, a o tejto možnosti naozaj nepochyboval, potom ho mal určite čo najrýchlejšie dopraviť do trónnej sály paláca. Z nejakého dôvodu sa však rozhodol previesť ich cestou pomedzi jazerá, hoci sa tej časti kráľovstva mohol v pokoji vyhnúť. Putovali by síce dlhšie, ale bezpečnejšie.

A potom si spomenul...

Jazerá boli predsa obývané rôznymi národmi. Hoci žili samostatne a nezávisle od ostatných, niektoré nadväzovali kontakty aj so svojimi susedmi na pevnine. Niektoré dokonca prisahali vernosť kráľovi. Ten im umožnil pohyb po celom kráľovstve výmenou za ich absolútnu poslušnosť a hlavne oddanosť.

Možno k ich povinnostiam patrilo aj prevážanie väzňov.

„Ak nás Nuru za viedol k jazerám, nešlo o náhodu. Plánoval to. Rovnako ako plánoval, že nás pod vodu stiahnu jazerní obyvatelia. Určite sú verní kráľovi. Možno sme práve zatvorení v cele niekde pod palácom a ani o tom nevieme.“

Neznášal nevedomosť.

Unavovala ho.

Akoby na zavolanie sa vtedy odkiaľsi spoza nich ozval podivne hlboký hlas.

„Ak by ste nakoniec padli do zajatia nášho sesterského kmeňa, nemýlil by si sa. Ale máte šťastie. Dostali sme sa k vám prví.“ Keď zodvihol hlavu, naskytol sa mu nevšedný pohľad na bytosť s takmer sivou pokožkou, dlhými čiernymi vlasmi, vyhĺbenými čiarami v tvári a démonicky žiariacimi zlatými očami. „Ak ste sa už dostatočne porozprávali, poďte so mnou. Niekto s vami c chce hovoriť.“

Ani jeden z nich sa nepohol. Netušil, čo si práve myslia Wen s Rae, ale on sa momentálne pozeral na úplne neznámu osobu, ktorá od neho čosi vyžadovala. Nebol si istý vôbec ničím. Mohol jej veriť? Nezdalo sa, že by mal na výber. Okrem toho v rukách nezvierala žiadnu zbraň. Len lampáš vyrobený z rovnakého zelenkavého krištáľu, ktorý zdobil steny.

„Alebo čakáte na kráľovskú pozvánku?“

„Ako máme vedieť, že sa nás práve nechystáš doviesť ku kráľovi, aby nás mohol popraviť?“

Dievčina však len pohodila plecami. „Nemám vás ako presvedčiť o opaku. Ale vedzte jedno, ak by sme chceli, aby ste skončili v kráľových rukách, nenamáhali by sme sa toľko, aby sme vás zachránili. Okrem toho nie ste ani zviazaní.“

Essien sa rozhliadol. „A nie sme ani ozbrojení.“

„Vaše meče skončili vo vode. A sú miesta, v ktorých nemôžeme pátrať ani my.“

Na to už nemal čo odvetiť. Aj Wen s Rae mlčali. No nevyzerali, že by sa plánovali pohnúť. Naposledy, keď sa on rozhodol vstať a vybrať sa v ústrety očividnej pasci, skončil s vymytým rozumom a plaziaci sa v spoločnosti bytosti, ktorú nenávidel. A to ju ani osobne nepoznal. Netrúfal si urobiť tú istú chybu dvakrát.

Dokonca aj jeho šťastie raz vyprchá.

„Váhate,“ skonštatovala dievčina. „Rozumiem tomu. Naozaj áno. Myslíte si, že na vás čaká ďalšia pasca. A možno aj čaká. Lenže to sa nedozviete, kým ma nebudete nasledovať. Plníte predsa dôležitú misiu. Nechcete sa pohnúť z miesta?“

Brnkala na struny ich márnomyseľnosti. Podľa toho, ako sa Wen s Rae na seba pozerali a aj na základe vlastnej nepokojnosti si uvedomil, že to predsa len fungovalo. Mala vlastne pravdu. Plnili misiu. A nikdy sa nepriblížia jej dokončeniu, ak nebudú riskovať nielen vlastné pohodlie, ale hlavne životy. Prisahali predsa, že svoju úlohu splnia.

Zatiaľ robili všetko možné aj nemožné preto, aby sa splneniu ani len nepriblížili.

Okrem toho sa práve nachádzali na mieste, kam sa celý čas snažili dostať.

Prečo by to teba nemali vyučiť?

Napokon sa pozbieral na nohy. Končatiny mal stuhnuté. Ale odmietal vydať čo i len hláska.

„Myslel som, že sa ponáhľame?“

Ich sprievodca sa len uškrnul. Dievčina im rukou naznačila, aby ju nasledovali. Viedla ich po spletitých chodbách. Tie boli široké a prekvapivo priestranné. A rovnako prázdne. Za celý čas nestretli jediného strážcu alebo náhodného okoloidúceho. Čo ho nútilo premýšľať, presne koľko jazerných ľudí obýva to miesto. Alebo aké veľké je väzenské krídlo.

Lenže tak alebo onak, očakával, že stretnú aspoň jedného alebo dvoch strážcov. Nestalo sa tak. Čo mohlo znamenať dve veci. Buď sa títo ľudia necítili ohrození nikým a ničím, alebo jednoducho nemali dostatok ľudí, ktorí by mohli len tak pochodovať po chodbách a strážiť, či je všetko v poriadku.

Keď napokon dosiahli svoj cieľ, ihneď to spoznali. Ocitli sa totiž v priestrannej sále, kde neboli len holé steny, ale aj nepohodlne vyzerajúci nábytok vytvorený z obrúsených skál. Niektoré kusy vyzerali ako stoličky, iné ako stoly. Najzaujímavejšie boli však postavy, ktoré ten nábytok používali.

V miestnosti ich privítali pohľady najmenej tridsiatich párov očí. Tie patrili ženám i mužom, hoci bolo náročné medzi nimi rozlišovať, nakoľko vyzerali úplne rovnako s tými dlhými vlasmi a obrazcami na tvári. Tie tmavé čiary spôsobovali, že ich výrazy boli skôr nahnevané ako prívetivé.

Essien sa napokon zameral na jednu jedinú postavu. Nesedela na žiadnom vyvýšenom mieste, ale podľa toho, ako sa okolo nej ostatní krútili, si domyslel, že ide o ich vodcu. Čo sa potvrdilo v momente, keď k nemu zamierila aj dievčina, ktorá ich sem priviedla.

„Vediem hostí,“ povedala potichu, akoby sa tým všetko vysvetľovalo.

Vodca pokyvkal hlavou. „Konečne sa prebrali. Vďaka bohom. Už sme si mysleli, že tá skúsenosť na brehu bola príliš náročná a vy suchozemci ste to nedokázali prežiť.“ Essien si uvedomoval, že ich uráža, ale odmietol sa nechať vyprovokovať. Aspoň v tento konkrétny moment. „Ale teraz ste tu medzi nami,“ mľaskol trochu sklamane vodca, akoby túžil po Essienovom hneve. „Žiadna vďačnosť? Zachránili sme vám život.“

Essien pohľadom pohladil všetkých prítomných. „To hovoríš ty. Ale ako máme vedieť, že ste nás sem nepriviedli len preto, aby ste nás sami zabili?“

„Za normálnych okolností by sme to asi aj urobili,“ pripustil vodca, „ale pre tentoraz budeme predstierať, že sme vaši spojenci. Sľúbili sme totiž, že vám pomôžeme. Máte šťastie na priateľov. A niektorí z nich sú veľmi... presvedčiví.“

Niekoľko okolostojacich podivne zasyčalo.

Snáď nesúhlasne.

Vodca zodvihol ruku, aby ich požiadal o ticho.

„Nemáme priateľov, ktorí by vás poznali. Niekoho sme nežiadali o pomoc.“

Jeho odpoveďou bol prekvapený smiech.

„Och, pozná vás veľmi dobre,“ zabával sa ďalej vodca. „Tvrdil, že presne toto povieš. Dokonca dokonale napodobnil aj tvoj tón.“ Rukami si pleskol o stehná. Essien sa pozrel na Wen a Rae. Obe pretáčali očami. Asi si tiež mysleli, že to nemá v hlave v poriadku. Nakoniec sa ale upokojil. „Ty si možno o pomoc nežiadal, ale niekto to urobil za teba. Nesúhlasili by sme, ale nemali sme práve na výber. Je to totiž naša povinnosť.“

„Takže ste nám pomohli kvôli povinnosti. To mi odľahlo. Už som sa obával, že sa spoliehame len na dobrotu vašich sŕdc.“

Nikto jeho pokus o sarkazmus neocenil.

„Smej sa ako len chceš, malý mág, ale len naša vernosť nám teraz zabraňuje zabiť vás. Pre nás ste votrelci. Suchozemcov sme nikdy nemali radi. Ale takisto je pravda, že naše staré nenávisti sme museli potlačiť, pretože musíme splatiť dlh. A ten starý podvodník vždy vedel, keby si vybrať láskavosti.“

Na krátky okamih mal pocit, že presne vie, o kom hovorí.

Ale potom potriasol hlavou. Prečo by im práve on chcel pomôcť?

„A o čo presne vás požiadal?“

„Mali sme vám pomôcť, keď sa tu ukážete. Rozhodli sme sa, že vám zachránime život, keď na vás zaútočili členovia nášho sesterského kmeňa. Mysleli sme si, že by nebol veľmi nadšení, keby ste namiesto plnenia misie skončili mŕtvi.“ Essien zodvihol obočie. Pýtal sa predsa na niečo iné. „Tvrdil, že ste sem po niečo prišli. Tak nám povedzte, čo presne to je, nech vám to môžeme dať a potom sa vás zbaviť skôr, ako nám tu ešte viac zamoríte vzduch.“

Tie slová skrývali zlomyseľnosť, ale rozhodol sa na to nepoukazovať.

Pretože sa zdalo, že len zmysel pre česť teraz týmto jazerným ľuďom bránil v tom, aby ich nepozabíjali. A podľa všetkého by to urobili veľmi radi.

Zadíval sa na Wen s Rae. Mlčky sa pýtal a ich názor.

V tomto momente rozhodne nechcel stáť za ďalším nesprávnym rozhodnutím.

No ony len prikývli.

Povzdychol si. „Nevieme, čo presne hľadáme. Vieme len, že sa to nachádza niekde tu, v jazerách. Podľa všetkého je to na dne ľadového jazera a stráži to nejaký veľký plaz. Viac však nevieme. Nepremýšľali sme o tom ešte. Najskôr sme sa sem potrebovali dostať. Stalo sa. Zvyšok budeme musieť rozlúštiť teraz.“

Neočakával, že by sa jeho slovám niekto zasmial.

A pre d sa sa na nich vodca bavil, akoby nikdy v živote nepočul nič smiešnejšie.

Podozrivé bolo, že aj ostatní sa uškŕňali.

„Zdá sa, že sme sa asi nakoniec mali vykašlať na svoju česť,“ dostal zo seba po niekoľko minútovom nepretržitom smiechu. Jeho hlas znel ešte stále priškrtene. „Asi sme našim bratom a sestrám z druhého kmeňa mali dovoliť uloviť vás. Pretože to, čo hľadáte, oni strážia ako svoj najväčší poklad.“

Essien pretočil očami.

Ich šťastie bolo stále rovnako prekliate ako na začiatku.

Kapitola 41. ¦ Kapitola 43.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 42.: