Gambit bohov - Kapitola 43. • OurStories.cz ~ naše povídky

Aj príbehy skrývajú pravdu

01.07.2018 (15:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 773×

Kapitola 43.

Kedysi dávno sa v púšti narodil slabý a chorľavý chlapec, ktorého najväčšou zbraňou sa stala jeho myseľ. Tam, kde sa ostatní spoliehali na svoje svaly, on si poradil len vďaka vlastnému umu. Dlho do noci potom vysedával pri vchode do svojho biedneho stanu a pozerajúc sa na hviezdy sníval o dávnych bohoch a ich moci. Veril, že ak by získal čo i len zlomok tej sily, ,všetko v jeho živote by sa obrátilo na dobré.

Lenže niečo také bolo nemožné, a tak mu ostala len vlastná predstavivosť.

Jeho detská myseľ sa zaoberala otázkami, ktoré si mnohí starí ľudia nikdy nepoložili. Jedného večera, keď uprene pozoroval hviezdy, zdalo sa mu, že jedna z nich na neho žmurkla. Určite si to len predstavil. To si pomyslel, no nedokázal odtrhnúť zrak. A tu, znovu. V jeho vnútri sa prebudila radosť, akú nikdy predtým necítil. Pretože veril, že to jediné slabučké bliknutie bolo venované práve jemu.

„Matka, myslíš, že hviezdy žijú?“ spýtal sa potichu, nedúfajúc, že dostane odpoveď.

Jeho matka bola silná, no stará. Priviedla ho na svet v čase, keď sa mnohé iné ženy tešia z vnúčat. Nemilovala ho. Nikdy. Nie preto, že by si nepriala jeho narodenie. Ale pre to, za akých okolností bol počatý. Preto ju netrápilo, že jej vlastný syn sa cíti opustený a nepochopený. Ju predsa čakala náročná práca a musela sa vyspať.

Tentoraz ho to však nezarmútilo. Práve naopak.

Mal pocit, že ten ojedinelý okamih čírej eufórie je ešte mocnejší.

Pretože patril len jemu a nikomu inému.

Sedel tam ešte dlho potom, ako sa tma prehĺbila. A aj potom, ako sa začala premieňať na brieždenie. Prvé ranné svetlo uspalo hviezdy. Tá jeho na neho viac nežmurkla, ale veril tomu, že tam niekde je. Spomienka na ňu ho poháňala vpred cez celý deň. Usmieval sa aj vtedy, keď prišiel čas skôr na slzy. Keď ho opäť niekto karhal za pomalé krok, za neopatrné ruky, alebo kvôli jeho neschopnosti pomôcť ostatným s ťažkou prácou.

Keď nadišiel večer, opäť sedel a díval sa na temnejúcu oblohu.

Tentoraz sa však vyštveral na najvyššiu piesočnú dunu. Zabralo mu to veľa času. Stálo ho to sily, ktoré nemal. Kolená mal odreté, ruky tiež. No miesto plaču ho napĺňala radosť. Tešil sa, no zároveň obával. Čo ak si to všetko len predstavil? Čo ak niečo také ako žmurkajúce hviezdy nejestvuje?

Napriek pochybnostiam čakal.

A keď už ho všetko odhodlanie opúšťalo, stalo sa nemožné – bliknutie vzdialeného svetielka. Na inom mieste ako predtým, no dostatočne blízko na to, aby si to všimol. Zasmial sa. Premkol ho pocit absolútnej výnimočnosti. On, obyčajný a nehodný, sa stal objektom záujmu nádhernej hviezdy. Čo na tom, že by ho ostatní pre jeho jednoduchú radosť vysmiali. Jeho predstavivosť mu stačila na to, aby sa presvedčil, že je to možné.

Od toho dňa každý večer usadal na chladnúci piesok, aby tam nadránom mohol zaspať. Sledoval svoje milované hviezdy, srdce mu búšilo silnejšiu úmernejšie tomu, ako často hviezdička v diaľke blikla. Vždy na inom mieste, no dostatočne blízko. Až neskôr sa rozhodol zapisovať si, kde presne sa nachádzala každá pozorná hviezda. Len vďaka dlhým hodinám stráveným pozorovaním oblohy vedel presne zakresliť, kde sa nachádzali aj zvyšné svetielka z predchádzajúcich nocí.

Dni sa míňali, prešli dlhé mesiace. Niekedy bola obloha jasná a pripravená na jeho pozornosť. Inokedy ju ukrývali nahnevané mraky. Vtedy mu po lícach stekali slzy, o ktorých tvrdil, že sú len kvapkami dažďa. Aj keď to nemal komu vysvetľovať. Jeho matka sa vzďaľovala každým dňom. Začul šepkanie, že čoskoro sa vrhne do náručia púšte a opustí tento svet. Nedokázal sa prinútiť smútiť pre ňu. Ale pre svoje hviezdy a radosť z ich svetla? Pre tie by obetoval život.

Čoskoro si uvedomil, že na starú ošúchanú kožu kreslí akýsi tvar. Najskôr dlhý zakrútený chvost prechádzajúci do trupu zakončeného dvomi rukami a krkom, na ktorom sedela majestátne zodvihnutá hlava lemovaná dlhými vlasmi. Nádherná bytosť. Čím viac z nej nakreslil, tým viac si ju predstavoval po svojom boku. Rozprával sa s ňou, zveroval sa jej so svojimi trápeniami.

Síce neodpovedala, no veril tomu, že ho počúva.

Potreboval aspoň tú jedinú istotu. Hlavne v čase, keď sa jeho život rúcal.

Nahováral si, že nepotrebuje matku. Až do dňa, kým o ňu neprišiel.

Sedel na svojom púštnom kopci, Obklopovali ho kusy kože, ktoré postupne nahrádzal väčšími alebo ich spájal, keď mu už nestačilo miesto. Po lícach mu stekali slzy, telom mu lomcovali vzlyky. Ostal úplne sám. Nikto už nebude zdieľať jeho život. Akokoľvek bola jeho matka vzdialená, aspoň občas cítil jej prítomnosť. Aj keď nemala trpezlivosť na jeho pomalé kroky, kričala na neho pre jeho krívanie a nezastala sa ho, keď na neho ostatní ukazovali prstom a nazývali ho príživníkom. Lenže obývala ten istý priestor ako on.

Teraz už vedel, že mu bude chýbať.

Rovnako ako hviezdy, ktoré sa rozhodli ten večer mlčať.

Odvracali tvár od jeho žiaľu.

„Vy ste moje jediné priateľky a mlčíte? Prečo? Vari som vám nebol oddaný? Vari som každý deň nečakal na moment, keď rozžiarite oblohu? Neplakal som pre vašu neprítomnosť? Neusmieval som sa vášmu žmurkaniu? A kde ste teraz?!“ zakričal na temný obzor. „Moja matka ma opustila,“ sklonil hlavu a pokračoval, pretože potreboval niekomu vyjaviť svoj žiaľ, aj keby ten niekto mal byť len prázdnotou v temnej noci, „odišla k predkom. Ostaní hovoria o jej veľkých činoch, o jej sile a oddanosti. Akoby hovorili o komsi inom. Ja som ju poznal inak, a predsa sa nikto nepýta mňa. Len ju zobrali preč a nechali po nej prázdne miesto...“

Objal sa rukami. Gesto rovnako zúfalé, ako bolo zbytočné.

Zadíval sa na nebo. Hviezdy tam svietili. No boli chladné a odmerané.

Vôbec nevenovali pozornosť komukoľvek, kto sa pozeral ich smerom.

„Všetci ma opustili...“ nariekal ďalej.

Už nemal silu zodvihnúť hlavu. Len ležal na piesku, obklopený samotnou a tichom. Len jeho vzlyky naplňovali tú prázdnotu. Želal si na všetko zabudnúť. Zobudiť sa ráno a nepamätať si všetky tie večery keď čakal na ďalšiu bodku pripravenú pripojiť ku zvyšku kresby. Bol by opäť sám, nikto by sa nestaral o to, či žije, ale na druhej strane by bol šťastnejší. Pretože by nikdy nespoznal, aké je to stať sa pre niekoho stred pozornosti. Bolelo by ho to čosi menej.

Kolená si pritiahol bližšie k hrudi. „Urobil by som čokoľvek. Čokoľvek na svete. Len keby si na mňa ešte raz žmurkla...“

Jeho hlas nebol hlasnejší ako ten najtichší šepot. Hlas mal chrapľavý a plný sĺz, ktoré sa miešali s pieskom pod jeho tvárou. Okrem toho nevydával nijaký zvuk. Len ticho trpel svoj osamelý údel a želal si, aby nejako prišiel jeho koniec. Keď za sebou začul lomoz, ani sa nepohol. Určite ho nikto z osady neprišiel hľadať. Nikomu nikdy nechýbal. Smrťou jeho matky sa to len sotva zmení. Takže to bolo nejaké zviera. Možno jedovatý had alebo vyhladovaná šelma. Možno niekto predsa len vyslyšal jeho tiché volanie a prišiel ukončiť jeho trápenie.

Začul šuchotanie. Niečo sa plazilo v dunách.

Tak predsa had.

Podvedome prižmúril oči v očakávaní bolesti. Miesto toho zacítil na pleci niečiu ruku. Tá ním najskôr opatrne potriasla. Keď sa odmietal pohnúť, otočila ho. Premohla ho zvedavosť. Mierne pootvoril oko. Vzápätí prekvapene zodvihol obe viečka. Nad ním sa skláňala bytosť z jeho snov. Bytosť stvorená blikajúcimi hviezdami. Pripomínajúca dievčatko jeho veku. Až na tú polovicu z nej, ktorá sa viac ponášala na plazivých nepriateľov ukrývajúcich sa v piesku.

„Snívam?“ spýtal sa očarene.

Naklonila hlavu k strane. „Povedal si, že by si urobil čokoľvek, aby som na teba znovu žmurkla. Lenže tebe už nestačí moje žmurkanie. Nemôžem byť tak ďaleko. Nemôžem viac ignorovať tvoju samotu.“ Usmiala sa na neho. „Cítila som tvoj žiaľ. Nechcem, aby si bol smutný.“

Natiahla sa a zotrela mu slzy z líc. „Nikdy ťa neopustím.“

Ten sľub dodržiavala dlhé roky potom, ako jeho smútok konečne pominul.

Mesiace sa striedali a nahradili ich roky. Z nešikovného mladíka vyrástol na rovnako nemotorného muža. Jeho chôdza sa zlepšila, nohy predĺžili a zmocneli, no aj tak sa nevyrovnal mužom zo svojej osady. Neprekážalo mu to. Pretože mal priateľku, ktorej nikdy nebude záležať na jeho sile či odhodlaní. Postačila jej jeho prítomnosť. A ona ho nikdy neochudobnila o tú svoju.

Vyrástli spolu.

V noci, pod rúškom tmy, keď všetci ostatní spali, oni skúmali svet okolo nich.

Spoznávali zákutia púšte, učili sa spamäti hľadať jednotlivé duny. Hľadali obyvateľov toho piesočného sveta a pomenovali ich. Niektorí boli priateľskí, iní už menej. Za celý ten čas ho jeho malá princezná nikdy neopustila. Áno, prichádzala vždy v noci, keď zapadlo slnko. Keď sa pýtal, kde je cez deň, vždy odvetila, že doma. Počíta minúty do západu slnka a keď zaspia všetci v paláci, vytratí sa do tohto sveta. K nemu.

Neveril jej. Iné svety nejestvovali.

Ale páčila sa mu myšlienka, že riskuje trest len kvôli nemu.

Kým ju nestretol, nepoznal nikoho, kto by bol ochotný obetovať sa len preto, aby on bol šťastný. Jeho matka mu kedysi dávno povedala, že sa obetovala, aby ho priviedla na svet a to by mu malo stačiť. Možno mala pravdu. No keď sa smial na ďalšom dobrodružstve, ktoré s ňou prežil, zabúdal na dávnu horkosť.

Stačilo mu, že je s ňou.

Ako aj večer, keď sa ich vzťah... akosi zmenil.

„Počkaj, vieš, že ti nikdy nestačím!“ kričal na ňu a upaľoval za jej vzďaľujúcim sa chrbtom. „Ajuala! Počkaj!“ Každým ďalším výkrikom a jeho hlas stal zúfalejším.

No ona akoby ho nepočula. Kohosi či čosi prenasledovala. Zabudla na svojho pomalšieho spoločníka. Dôležité sa pre ňu stala len korisť. Najskôr sa ju snažil dobehnúť. Čoskoro sa mu však začalo zahmlievať pred očami. Dych sa mu krátil. Nakoniec musel zastať. Prehnutý v páse, ruky si oprel o stehná a snažil sa dýchať.

Pohľadom hľadal jej známu postavu. Zbadal len záblesk jej ako mesačný svit svetlých vlasov. Potom ju prehltla tma. Premkla ho panika. Panika, akú necítil dlhé roky. Každú noc za ním chodila. Dokonca aj vtedy, ak bol chorý a nebol schopný vstať z lôžka. Vtedy sa o neho starala, spievala mu nádherným hlasom a tíšila jeho bolesť. Nikdy neboli odlúčení.

A teraz... sa mu vzďaľovala.

Osteň bolesti mu prebodol srdce. Nesmierne náročne si zvykal na skutočnosť, že sa s ňou musí rozlúčiť cez deň. Miloval jej spoločnosť. Zbožňoval jej smiech. Nevedel si predstaviť existenciu bez nej. A ona ho neustále opúšťala. Predstavil si jej nádhernú tvár. Jemnú a nádhernú.

Predstavovala stvorenie nevídanej krásy. Aj keď jej druhá polovica pripomínala monštrum z nočných môr. Jej srdce bolo čisté a plné lásky. Pri pohľade na jej žensky zaoblené telo sa mu rozbúšilo srdce. Dlane sa mu potili. Kolená sa mu triasli. No akokoľvek príjemne sa cítil v jej prítomnosti, stále ho trápilo, že ho necháva samého. Aj keď sa vždy vrátila. Rovnako ako teraz. Keď si uvedomila, že ju nemôže nasledovať.

Na tvári mala previnilý výraz. Ruky si žmolila za chrbtom. Čím ešte viac vynikli jej prsia ukryté len pod vrstvou hadích šupín iskriacich vo svite mesiaca všetkými farbami dúhy. Mierne sa usmial, hoci ho bolesť a obavy neopúšťali. Aj keď mala telo netvora, bola zároveň tou najkrajšou ženou, akú kedy poznal.

„Prepáč, stratila som sa v love,“ začala potichu a opatrne.

Keď sa tvárila takto, nič jej nedokázal vyčítať.

Len prikývol. Hoci si bol istý, že ho to bude ešte niekoľko dní trápiť.

„Chcel by si dnes opäť čarovať?“

Keď bol dieťaťom, dlhé hodiny trávil tým, že sníval o tom, aké by to bolo, ak by poznal tajomstvá mágie. S vernou priateľkou po boku zistil, že nemusí byť odkázaný len na divoké sny a vlastnú predstavivosť. Vďaka jej učeniu zistil, že v sebe má dostatok sily.

Možno preto ho ľudia v osade len tolerovali.

Pretože mal zmiešaný pôvod. Nikto presne nevedel, kto bol jeho otcom, ale on sám si teraz predstavoval, že to musel byť veľmi mocný muž. Pretože od koho iného by potom zdedil mágiu, ktorá mu kolovala v žilách? Ajuala mu vysvetlila, že to bola práve jeho mágia, ktorá s ňou vtedy pred rokmi nadviazala kontakt.

Čoskoro sa stratil v nových slovách a formulkách. Nové kúzla prebudili jeho zvedavosť.

Ale neumlčali jeho zármutok.

Keby tak... ak by...

Jeho osamelosť sa nezmierňovala. Len sa počas rokov preskupila a útočila na neho najviac cez deň, keď s ňou nebol. A teraz ho trápila už aj v momentoch, keď s ňou bol. Čoraz častejšie túžil po tom, aby ju mal len pre seba. Jeho sebecká túžba ho nútila plánovať a zabúdať, plánovať a zabúdať a tak stále dookola, až kým sa vždy nenašiel v rovnako zúfalej pozícii ako predtým.

Vedel, čo by mu však mohlo pomôcť...

Sama mu to povedala.

„Vedela by si ma naučiť viac?“ spýtal sa jej, povzbudený novou istotou, ktorá sa v ňom prebúdzala s každým novým kúzlom.

Pokrútila hlavou. „Viac kúziel poznajú len vaše knihy.“

Aj teraz na to myslel. Pozeral sa na ňu a vedel, čo musí urobiť.

Musí nájsť spôsob, ako si ju bude môcť privlastniť. Aby bola naveky len jeho.

„Povedz, ak by som sa rozhodol odísť z tejto osady, našla by si ma?“

Sladko sa na neho usmiala. „Nasledovala by som ťa kdekoľvek.“

„Možno sa vydám na cesty...“ uvažoval.

Ešte dlhé dni trvalo, kým sa dokázal pripraviť. Svet za púšťou nepoznal. Počul o ňom len rozprávky. Staré príbehy tých, ktorý sa do tých končín odvážili. Vedel len, že ďaleko v horách jestvuje magické miesto plné kníh, ktoré víta všetkých pútnikov.

Zdalo sa však, že ako o všetkom v jeho živote, aj o tomto vedela Ajuala viac ako on sám.

S radosťou mu vysvetlila cestu. Poradila mu, kde si nájde zásoby. A nakoniec mu aj ukazovala cestu. Cítil sa trochu previnilo, že ju zneužíva. Nevydal sa tam predsa preto, aby sa naučil viac o svojej moci. Hľadal len spôsob, ako ju spútať v jeho svete. Ako si ju privlastniť, aby sa o ňu už nikdy nemusel deliť.

Ako postupovali dni a on sa približoval svojmu cieľu, jeho trápenie sa len prehlbovalo.

Nakoniec všetky zvyšné sily vynaložil na to, aby umlčal vlastné svedomie.

Po dlho putovaní, ktoré napol zdieľal so svojou jedinou priateľkou, nakoniec našiel svoj cieľ. Obrovská knižnica mu otvorila svoje brány. Zahrabal sa vo všakovakých zvitkoch a knihách. Hľadal útržky informácií. Pýtal sa len opatrne. Bál sa, aby sa ne prezradil. Čo ak by mu niekto chcel Ajualu ukradnúť? Nesmie o ňu prísť!

Počtom prečítaných strán sa zvyšovalo aj napätie v jeho tele. Bol nepokojný. Neodkázal spať. Sústreďoval sa len na hľadanie. Akoby ho čosi posadlo. Ajuala sa ho snažila upokojiť. Chlácholila ho bezcennými trikmi, ktoré sa mohol naučiť z tohto alebo tamtoho roztrhaného zvitku. Zdalo sa mu, že sa do tej prekliatej knižnice už presťahoval.

Strácal nádej, že niekedy nájde odpoveď. Naveky bude prekliaty len polovičnou pozornosťou ženy, ktorú miluje viac ako svoj vlastný život. Obetoval by pre ňu čokoľvek. Len aby ju mohol vidieť za denného sveta. Aby sa mohol kochať pohľadom na jej nádherné vlasy dotknuté slnečným svitom. Aby konečne dokázal vidieť farbu jej očí.

Až jedno ráno, krátko potom, ako ho Ajuala opustila, aby sa vrátila do svojho sveta, našiel odpoveď. Celý čas tam na neho čakala. Len nemal dostatok prezieravosti, aby si to všimol. Ako šialený hltal jednotlivé slová. Dával dokopy náznaky. Bolo to jednoduché. Stačilo len... ako posadnutý sa postavil a začal hľadať všetko potrebné. Čo na tom, že zvitok nedočítal.

Keď sa Ajuala toho večera vrátila, už na ňu čakal. Pripravený.

Vyslovil tie prekliate slová. Urobil všetko podľa rituálu, o ktorom čítal.

A ona sa každým slovom menila. Svetlo jej osobnosti vyhasínalo. Jej telo sa menilo. Stávala sa ľudskejšou. Obyčajnejšou. A ona si až neskoro uvedomil, ako veľmi sa nechal zaslepiť vlastnou sebeckosťou. Ako veľmi jej nakoniec ublížil. Áno, privlastnil si ju. Bola jeho a nikoho iná. Ale pri pohľad do jej očí pochopil.

Ajuala ostala. Ale jej vnútro vyprahlo.

Stala sa z nej nádoba, ktorú každý mohol tvarovať podľa vlastného uváženia.

Kapitola 42. ¦ Kapitola 44.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování