OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 44.

09.07.2018 (21:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 748×

Kapitola 44.

Zara

„Nech robíme čo robíme, vždy nakoniec skončíme v klietke!“ precedila medzi zuby a kopla to drevených mreží, ktoré ju väznili.

Keď sa konečne prebojovali k princeznej, na vlastnej koži zistila, že nie je žiadnou zajatkyňou. V skutočnosti si na svoj život medzi ľuďmi najskôr veľmi zvykla, pretože ho nemienila opustiť. Pre nič a nikoho. Zara sa s ňou snažila medzi jednotlivými výpadmi hovoriť, no nedarilo sa jej. Ako keď sa voda preleje cez hladký povrch. Všetky kvapky rýchlo stečú po stranách a ostane len ťaživé a nepríjemné sucho.

Presne podobne reagovala hadia princezná na žiadosť o odchod z tohto miesta.

Zara sa nakoniec znížila aj k citovému vydieraniu. Začala na ňu kričať o jej matke, aká je nešťastná a ako veľmi jej chýba dcéra. Všetko si to vymyslela, nakoľko kráľovná nikdy nič podobné nepovedala. Ale komu by na tom v ten moment záležalo. Oveľa dôležitejšie bolo niečo iné. Získať niečo, čo by prinútilo princeznú vzdať sa – alebo aspoň na niekoľko okamihov prestať útočiť.

Lenže nič nezaberalo.

Tak sa nakoniec Zara vzdala dráhy diplomatickej návštevy a radšej objala vlastný bojový výcvik. Hneď vzápätí si však uvedomila niečo iné. Nech sa snažila akokoľvek, nedokázala sa k princeznej priblížiť. Nie preto, že by bola taká dobrá bojovníčka. V skutočnosti v nej bolo viac zúrivosti ako skúseností. Problém bol v čomsi inom.

V tom prekliatom jede, ktorý zmenil farbu ich očí.

Tá neviditeľná sila, ktorá im predtým našepkávala, kto je dôležitý a kde nájdu odpovede, ich začala obmedzovať. Pretože v momente, ako sa snažili nejakým spôsobom obmedziť alebo nebodaj napadnúť tú hadiu ohavu, ich vlastné telo im odmietlo poslušnosť.

V ich vnútri sa rozžeravila nevoľnosť, ktorá hrozila druhýkrát ich zoznámiť s ich posledným jedlom. Napokon slabosť premohla aj ich končatiny. Nohy ich odmietali niesť. Ruky nechceli pozdvihnúť meč. No vo chvíli, keď sa vzdali myšlienky na napadnutie princeznej? Ich telo opäť patrilo im.

Neochotne sa nakoniec nechali zajať. Púštni ľudia boli z ich prítomnosti vydesení. Akoby princezná bola tajomstvom, ktoré nemienili s nikým zdieľať. Zaru ich dôvody veľmi netrápili. Ona skôr potrebovala vedieť, čo presne princeznej urobili, že nejavila ani len náznaky záujmu o vlastnú rodinu. Možno to malo niečo spoločné s premenou jej výzoru.

Zara rukou udrela po mreži. „Takto sa nikam nedostaneme. Máme ju doviesť domov, ale keď sme zatvorení v tejto smiešnej klietke, určite sa nám to nepodarí.“

Batu sa mračila. To bola rovnako silná reakcia, ako keď Zara začala kričať.

„Kráľovná povedala, že ju máme nájsť.“

„Hej, ale napriek tomu, že sme ju našli, nezná sa mi, že by sme boli späť v kráľovstve hadov. Hoci títo tu sú podobne slizkí. Ale ak neobrastú šupinami, stále to znamená jediné – že sme úlohu nesplnili!“ Na dôvažok opäť udrela do dreva.

Accai si pošúchal koreň nosa. „Títo ľudia sa z nejakého dôvodu boja. Keďže zatvorili nás a princezná si tu stále voľne pobehuje, znamená to, že sa neboja jej. Ale skôr nás. Čo by vysvetľovalo ich nedávny rozhovor. Snažia sa zistiť, koľko nás tam vonku je.“

„Hej, a držia nás pri živote len preto, aby to zistili. A keď sa ukáže, že sme tu len my traja, s radosťou nás popravia,“ doplnila za neho Zara.

„Čo tvoj prenasledovateľ?“

Zara si povzdychla.

Jeho neprítomnosť pociťovala ako hlbokú prázdnotu, ktorá sa každým okamihom prehlbovala.

„Ten niekam zmizol. Neviem kde presne je. Možno ho tiež chytili a niekam zatvorili. A možno je zranený a niekde umiera.“

Snažila sa skrývať svoje obavy, ale ich dvoch veľmi neoklamala.

Našťastie sa rozhodli nepýtať sa.

Sklonila hlavu. „Keby sme aspoň vedeli, čo sa stalo s princeznou a prečo vyzerá ako človek.“

Predpokladala, že jej Accai s Batu dajú jasnú zamietanú odpoveď. Predpokladala, že ani oni nemajú poňatia o tom, čo sa tu deje. Keď sa však dlho neozývali, prekvapene sa k nim otočila. Jeden druhého pozorne sledovali. Akoby sa dohovárali pohľadom. To ju znepokojilo. Takže v konečnom dôsledku bola len o niečo viac nehnevaná ako predtým.

„Ak sa o chvíľu začnete bozkávať, fakt sa mi zodvihne žalúdok.“

V skutočnosti by proti niečomu takému nenamietala.

Len si myslela, že si to zaručene získa ich pozornosť.

Nemýlila sa.

Najskôr sa Accai s Batu na seba pozreli, akoby sa videli po prvýkrát. Batu zodvihla ruky a začala krútiť hlavou. Accai bol vo svojej vehementnosti ešte o čosi výrečnejší a dokonca pôsobil, akoby mu bolo fyzicky zle. Keby boli v inej situácii, najskôr by sa ich ťažkostiam aj zasmiala.

Batu ju spražila pohľadom. „To sú dosť nemiestne vtipy.“

„Rovnako nemiestne ako vaše mlčanie,“ vrátila jej.

Accai si opäť povzdychol. „Pozri sa, nie je to tak, že by sme ti zamlčiavali dôležité informácie. Ide len o to, že som si spomenul na jeden starý príbeh o žene z hviezd.“

Zara zaúpela. „Nemyslíš tú strašnú rozprávku o tom sebeckom chlapcovi, však nie?“

Jeho tvár jej dala potrebnú odpoveď.

Rozhodila rukami. „Bohovia, je to len rozprávka! A k tomu ešte aj hlúpa!“

„Možno to je rozprávka,“ odvetil pokojne, „ale sama seba sa spýtaj, či to nie je podozrivé. Púštni ľudia, podivná žena. A podľa rozprávky bolo jej telo napol hadie. Nepripomína ti to niečo?“ Odmietala reagovať na jeho podpichnutie, hoci aspoň v duchu musela uznať, že na tom niečo podozrivé určite bolo. „Nevieme, odkiaľ prišli hadí ľudia. Ani kde je ich svet. Ale ak je princezná tá záhadná žena z hviezd z toho príbehu, mali by sme aspoň indíciu, ako to všetko vyriešiť.“

Oči vyvrátila do neha. Až sa začudovala, že sa jej nezasekli.

„Hej, tým, že by sme sa aspoň na mesiac nechali zatvoriť do knižnice. A neviem ako ty, ale ja som ešte stále v klietke a nezdá sa, že by títo púštni panáci vedeli ako vyzerá kniha, nieto ešte knižnica!“

Batu vstúpila do ich rodiacej sa hádky. „Nevieme, čo si princezná myslí. Možno sa nás snažila ochrániť. Možno ju púštni ľudia nejakým spôsobom prinútili poslúchať.“

Zara si pretrela čelo. „Áno, a možno je to len dvojníčka princeznej, ktorú hľadáme a tá pravá čaká na záchranu v nejakej vysokej veži.“ Povzdychla si. „Všetko sú to veľmi zaujímavé teórie, ale pokým sa neporozprávame s princeznou, sú to len šialené nápady.“

„Porozprávať sa s ňou? Aby sme dostali odpoveď, musela by si sa jej dostať do hlavy,“ ponúkol Accai.

„No neviem ako ty, ale ja myšlienky čítať...“

Zarazila sa. Myšlienky čítať nevedela. Ale podľa všetkého mala poruke iné tromfy.

Aj keď ju Nrọ varovala, aby svoju silu nepoužívala.

Lenže mala snáď na výber inú možnosť?

„Možno by som nám vedela pomôcť,“ prehovorila potichu. Bola si istá, že ak by jej Accai s Batu nevenovali toľko pozornosti, možno by aj jej šepkané slová prepočuli.

„A ako nám chceš pomôcť? Tým, že sa vyparíš do vzduchu?“ podpichol ju prekvapivo Accai.

Venovala mu pohľad so z dvihnutým obočím, no nijako nereagovala. Netušila ani, čo vlastne by mala povedať. Že ona môže kedykoľvek odísť, ale neurobí to, lebo oni dvaja by tam aj tak museli zostať? Predpokladala, že to si uvedomovali. Minimálne Batu o tom vedela a ak mal Accai pochybnosti, nech sa nimi pokojne zadusí.

Ju to trápiť nemusí.

Miesto toho sa sústredila na vyvolanie toho správneho pocitu.

Problémom však ostávalo stále jediné – predtým sa jej síce podarilo niekoľko jedincov uspať a iných rovno vohnať do náruče snov, lenže zakaždým išlo o náhodu. Podvedome použila silu, o ktorej existencii ani len netušila. Okrem toho si mylne namýšľala, že jej zakaždým pomohla Nrọ.

Mohla by sa pokúsiť privolať ju sem, ale neverila tomu, že by sa jej to mohlo podariť. Tajomná bohyňa sa snažila držať v ústraní. Možno zo strachu. Možno im chcela nechať dostatok voľného priestoru. A možno naozaj prišla o všetku silu a okrem nesmrteľnosti jej ostalo len niekoľko trikov.

Zara si frustrovane povzdychla.

Jej existencia sa pomaly ale isto začínala meniť na sériu „možno“ a „pravdepodobne“.

Netušila, ktorá z tých dvoch možností pre ňu vyzerala lepšie.

Premožená náhlou slabosťou sa posadila na zem. Nohy si skrížila pod sebou a zatvorila oči. Neverila tomu, že by jej nejaká meditácia mohla pomôcť, ale keď sa nedívala na svet okolo seba, darilo sa jej predstierať, že je niekde úplne inde. Obklopená tmou mohla zabudnúť, že je zatvorená v ďalšej klietke.

Lenže tam jej predstavivosť končila.

Snažila sa spomenúť si, ako sa cítila vtedy, keď uspala púštnych ľudí. Vtedy ju poháňala naliehavosť a... strach. Obávala sa, čo sa stane, ak ich dolapia. Plánovali ich predsa predať svoju kráľovi, nech už ním bol ktokoľvek. Nakoniec by sa ocitli v pazúroch samotnej cisárovnej. A od nej viedla určite veľmi krátka cesta k Ọnwụ.

Nech sa však snažila akokoľvek, vybavovala si len pocity. Ak jestvovala nejaký vedomý spôsob k odomknutiu jej schopností, o žiadnom z nich nevedela. Prepadlo ju zúfalstvo. Ruky zatínala do pästí. Ak by bola ešte živá, obávala sa, že by si nechty mohla vraziť až do kože. Teraz jej na tom nezáležalo. Podstúpila by viac ako len trošku bolesti, aby dokázala ostatným pomôcť.

No jej prítomnosť tu bola rovnako zbytočná ako kedykoľvek predtým.

To ona si získala pozornosť toho chlpatého prenasledovateľa a teraz ho stratila. To ona ich vtedy prezradila pred Edetom. Zaútočili na nich a takmer ich chytili. Keby neprepadli jeden cez druhého, dopadli by o niečo horšie. Jej jedinou výhodou bolo to, že je mŕtva. Takže ju nikto nemohol zabiť druhýkrát. Ale to jej v ničom nepomohlo.

Neurobilo to z nej lepšieho bojovníka. Nepomohlo to ostatným.

Ak niečo, tak im to len priťažilo. Hromadila sa v nej frustrácia. Vzápätí sa premieňala na hnev. Nepokojne pohojdávala nohou. Priala si, aby niečo mohla zmeniť. Lenže nič jej nenapadlo. Nenachádzala riešenie. Pokojne mohla teraz stáť vedľa ostatných a rozhadzovať rukami. Všetko by bolo rovnako márne.

Poháňala ju naliehavosť. Ani tá jej však nepomohla v hľadaní odpovede. Mala sa naučiť používať niečo, čo jej nikdy nepatrilo. Keby jej tak niekto mohol poradiť, keby tak niekto... Och, koho sa snažila oklamať! Ani so všetkou pomocou v cisárstve by nedokázala nájsť odpoveď. Ani v prípade, keby sa na ňu pozerala.

Zvesila hlavu. V geste porážky. V najvyššej unavenosti. Dostala zaujímavú myšlienku. Ale ani ten najlepší plán im zázračne nepomôže, ak nenájde spôsob, ako ho uviesť do chodu. A jej už dochádzali nápady. Bohovia, ona ani nikdy žiadne nemala. Rovnako pokojne si mohla ľahnúť na zem a čakať, kým ich Ọnwụ nájde a premení ešte na niečo horšie ako duchov.

Večnosť by strávili ako nohy jej stolíka, alebo ako stoličky pre jej hostí. Pýšila by sa nimi ako trofejami. Alebo by ich zahrabala do jednej diery so všetkými hrôzami, ktoré by ich do konca sveta obžúvali ako obľúbenú hračku. Z tej predstavy ju až striasalo.

Nevedela, čo nakoniec vyvolalo zmenu. Najskôr si ju ani neuvedomovala, taká zaujatá bola vlastnými katastrofickými predstavami. Vplazila sa do jej podvedomia a usadila sa v zadnej časti jej mysli. Nakoniec si však začala vnímať nejakú prítomnosť. Ako ľahučké pohladenie láskavého vánku. Ako dotyk najjemnejších látok prepychových rób členov cisárskeho rodu.

A potom... kontakt.

Určite si to predstavila. Šteklilo to. Zachichotala sa. Nemala dôvod na radosť, no inak sa nevedela prejaviť. Až nakoniec si uvedomila, že si to nepredstavila. Vypleštila oči. Už nesedela v klietke. A možno sedela a teraz len upadla do sna. Ale necítila sa, akoby spala. Nemala ten naliehavý pocit inakosti, aký ju prepadol, keď sa rozprávala s Nrọ.

Toto bola skutočnosť.

Aspoň taká naozajstná, ako mohla byť.

Aj keď o tom začala trošku pochybovať. Pretože pred ňou sa vznášalo niečo, čo nemohlo byť skutočné. To stvorenie matne poznala. Počula príbehy. Boli to len staré povedačky. Rozprávky pre deti. Akoby sa už nepoučila, že všetky rozprávky sa zakladali aspoň čiastočne na pravde a v skutočnosti v sebe skrývali staré lekcie.

Pred ňou lietalo pestrofarebné niečo. Ahụhụ. Strážca snov. Bájne stvorenie, ktoré nikto nikdy nevidel, no takmer každý je dotknutý jeho prítomnosťou. To on pomáha bohyni spriadať sny. On straší nočnými morami a upokojuje krásnymi predstavami. A teraz sa vznášal pred ňou.

Mohla by odprisahať, že sa na ňu usmieval.

„Volala si ma?“ ozval sa ozvenou skreslený hlas odkiaľsi zo snov.

Nevedela presne určiť, či patrí žene, alebo mužovi.

Pokojne obom.

„Ja... volala som?“ spýtala sa neisto Zara.

Stvorenie prikývlo. „Žiadala si pomoc. Tak som tu.“

Nepredstavovala si, že by to bolo také jednoduché.

Pohniezdila sa. „A... akú pomoc... ponúkaš?“

„Získala si novú moc,“ hovorilo stvorenie a obzeralo si ju ako čosi nové a dovtedy nevídané, „pretože doteraz v tebe len neškodne spala. Nikto ti nikdy nepovedal, kým alebo čím si. Ale po smrti si už nemala na výber. Zábrany, ktoré budovali celé veky predtým, než si sa narodila, padli. A oni to plánovali. No hodili ťa do tejto existencie a neobťažovali sa vysvetľovaním. Aké typické pre bohov.“

Zara nevedela, ako veľmi môže vyzvedať.

No nech teraz hovorilo o čomkoľvek, chcela vedieť viac.

„Prebudila sa vo mne moc?“ zaševelila opatrne. „Ale tieto schopnosti nie sú moje.“

Ahụhụ naklonilo hlavu.

„To si myslíš len ty,“ oponovalo. „Ja hovorím, že si týmto spôsobom bola stvorená a je už načase, aby si prijala svoju moc. Nestačím na všetko sám.“ Opäť si ju obzeralo kritickým okom. „Nie si silná. Nemáš žiadne skúsenosti. Ale máš... potenciál. Cítim to. Tvoja moc je ako plameň, ktorý ma o chvíľu spáli. Ak sa ho nenaučíš ovládať, zrazí ťa na kolená.“

„Nrọ povedala, že používaním schopností riskujem odhalenie.“

Prikývlo. „To je pravda. Ale takisto je pravda, že sa prezradíš aj keď sa nenaučíš ovládať.“

„Naučiť ovládať? Ako sa mám naučiť ovládať niečo, o čom nič neviem?“

„Je to tvoje rodné právo.“

Zara prehltla. Smerovanie ich rozhovoru sa jej nepáčilo.

„Rodné právo? Ale ja som sa narodila s mágiou bohyne Egbọ.“

Mlčalo. Prezeralo si ju, akoby odhadovalo, či svoje slová myslí vážne, alebo len žartuje.

„O tvojom pôvode veľa neviem. Cítil som, keď si sa narodila. Prepožičal som moc na to, aby si mohla žiť. Vedel som, keď si sa zrodila pre tento život. Plná mágie a predsa neprístupná. Prosil som Nrọ o pomoc. Opakovane. Ale vždy tvrdila, že ešte nenastal ten správny čas. A asi mala pravdu. Musela si zomrieť, aby sa tvoja mágia prebudila. A teraz si ako dieťa, ktoré chce utekať a ešte sa nevie ani len posadiť.“

Nemala rada, keď ju kritizovalo niečo, o čom nič nevedela.

Cítila sa zvláštnym spôsobom obnažená.

„Ale ja nechcem utekať. Chcem len vyvolať nejaký sen v osobe, ktorá najskôr zabudla kým a čím je. Alebo to možno princezná len predstiera a niečo tým sleduje. Každopádne sa s ňou potrebujem porozprávať. To je všetko.“

„To je všetko?“ zasmialo sa Ahụhụ. „Hovoríš, že to je všetko? Jeden rozhovor?“ Pokračovalo v chichotaní, akoby nikdy predtým nepočulo nič zábavnejšie. „Moc snenia je nevyspytateľná. Je o tom, čo si ostatní zaslúžia a o tom, čo ostatní chcú. Nič nedostaneš len preto, že si to praješ. Ak sa chceš s niekým rozprávať, musíš si to právo zaslúžiť.“

„Ak mám ale schopnosti, nemalo by mi to nejako pomôcť?“

Priblížilo sa, až bolo sotva na dotyk. Mohla by spočítať všetky farebné škvrny na jeho tele.

„A vieš tie schopnosti používať?“

Neodpovedala. Čo by mu asi tak povedala? Že ani len netuší, čo všetko patrí k jej schopnostiam?

Vedela, že dokáže na želanie niekoho uspať.

Vedela, že sa dokáže dostať do niečieho podvedomia.

Možno tam vyvolať sny.

Tam však jej znalosť končila.

„Ako dlho bude trvať, kým sa to naučím?“ pýtala sa opatrne.

Ahụhụ sa jej prizrelo. „Záleží len na tebe. Môžeš prejaviť zodpovednosť a neučiť sa všetko. Alebo môžeš siahnuť len po tom, čo potrebuješ. Tu v ríši snov čas neplynie tak, ako tam u vás. Tu ide tak rýchlo alebo tak pomaly, ako len budeme chcieť.“

„V ríši snov?“

„Snáď si si nemyslela, že ťa budem učiť v tom odpornom ľudskom svete, kde ma nikto nedokáže ani len vidieť?“ Nezdalo sa, že by niekto očakával jej odpoveď, tak radšej mlčala. „Nie, budeme tu, kde panujú moje pravidlá a kde si v bezpečí pred zrakom našich nepriateľov.“

Celá ríša pod správou jediného malého stvorenia?

Nečudovala sa, že sa v ňom prebúdzali sebecké myšlienky.

„Lenže ja musím splniť svoju misiu,“ oponovala mu.

„V tomto svete ťa čaká viac povinností ako jedna bezvýznamná misia.“

Zamračila sa. „Žiadaš odo mňa, by som sa vzdala svojej misie len preto, aby som trávila čas v tomto prázdnom mieste? Sny nie sú také dôležité. Svet áno. Ak tu ostanem a opustím ostatných, možno vo svete neostane nikto, kto by mohol snívať.“

„Myslíš si, že prebudíš moje srdce sladkými rečami?“

Zara by svoje slová nikdy v živote nenazvala sladkými. A najskôr ani nikto, kto ju dobre poznal. Ak niečo, tak jej slová boli plné jedu. Hlavne v momentoch, keď strácala pevnú pôdu pod nohami. Alebo keď nevedela, čo presne by mala robiť. Dokonca aj vtedy, keď ju nútili rozhodnúť sa bez toho, aby si to mohla premyslieť.

Navyše to podivné stvorenie ju stavalo pred to všetko, čo ju normálne rozčuľovalo.

A ešte malo tú drzosť označovať jej slová za sladké!

Zhlboka sa nadýchla, aby sa trochu upokojila. „To nie sú sladké reči, to je pravda.“

Očakávala, že ju zahriakne. Ale nestalo sa tak. Dlho si ju len prezeral. Akoby ju hodnotil. Opäť sa v nej prebúdzal pocit, akoby stála nahá pred veľmi pozorným veliteľom. Hodnotil každý pohyb jej tela, každý výpad i krytie. Takto si pripadala len pred rokmi, keď ešte len započala svoj výcvik.

Teraz sa v nej prebúdzala ešte aj rovnaká neistota.

Jej myseľ na ňu štekala otázky, na ktoré nepoznala odpoveď. Hromadili sa. Hnev sa miešal s pochybnosťami. Začínala sa chvieť. Doteraz vždy mala pocit, že o sebe vie všetko. Netušila síce, kto boli jej rodičia, ale potom získala novú rodinu. Má predsa svoje sestry. Prečo ju niekto neustále konfrontoval so všetkými pravdami, ktoré v živote našla?

Nemôže byť zrodená pre svet snov. Jej osudom bolo vždy slúžiť cisárskej rodine.

V samote prenasledovať hrozby vrhajúce tieň na ich spôsob života.

To Nrọ sa mala starať o záležitosti spánku. Nie ona.

Určite nie ona.

Nepomáhalo jej to cítiť sa lepšie. Ani len trochu. Len sa to zhoršilo, keď Ahụhụ opäť prehovoril: „Povedz mi, dieťatko, ak by som ti teraz prisľúbil pomoc s tým, prečo si sem prišla, prisahala by si potom, že sa sem vrátiš a chopíš sa svojho právoplatného miesta?“

Menej prekvapená by bola, ak by ju napadol.

Tomu by sa totiž mohla ubrániť.

„Chceš, aby som sa... vzdala svojho života?“ Jej hlas nebol hlasnejší ako šepot.

„Nemôžeš sa vzdať niečoho, čo nemáš. Veď si zomrela.“

Slová ostré ako hroty šípov presne zasiahli svoj zamýšľaný cieľ.

„Ďakujem, že mi to pripomínaš. Možno som na to v posledných dňoch zabudla,“ zavrčala akosi bez dychu.

Ahụhụ sa priblížil. „Vzdáš sa svojho života a vrátiš sa sem?“ naliehal.

„A ak tak urobím, pomôžeš mi splniť našu misiu?“ zareagovala bez váhania.

Jeho odpoveď bola rovnako jasná a rýchla: „Pomôžem.“

Zadívala sa okolo seba. Svet snov bol prekvapivo prázdny a chladný. Nesvietilo tam slnko, a predsa tam žiarilo podivné svetlo. Oblohu nezakrývali mraky, a predsa niektoré kúty boli plné temnoty. Práve toto miesto, kde nikto nežil, sa malo stať jej domovom. Ak by jej to navrhol pred niekoľkými mesiacmi, razantne by odmietla.

Lenže v jej živote už nič nebolo tak, ako pre niekoľkými mesiacmi.

Horúčkovito sa pridržiavala toho, čo bolo kedysi. Tvárila sa, že je stále tou istou osobou. Hoci si veľmi dobre uvedomovala všetky tie pohľady, ktorými ju častovali sestry, keď si mysleli, že nedáva pozor. Jej podstata ostávala viac-menej rovnaká. Stále bola rovnako výbušná ako predtým, hoci bolo náročnejšie rozčúliť ju. Často mlčala a premýšľala o veciach, ktoré si ako cechovníčka nevšímala.

Okrem toho tu však stále ostávali tie závažnejšie príznaky.

Strácala sa v tom, kým bola kedysi. Ťažko sa rozpamätávala na niektoré udalosti. Dokonca zabúdala mená. Tváre sa jej rozmazávali v mysli. Okrem svojich piatich sestier vlastne nikoho zo svojej minulosti nepoznala. Vedela možno bojovať, ale kadekto dokázal pozdvihnúť meč. To ešte nič neznamenalo.

A potom tu boli tie jej podivné schopnosti. To, ako na počkanie dokázala miznúť a opäť nadobudnúť pevnú podobu. Predstierala, že to malo niečo spoločné s faktom, že zomrela. Nahovárala si to dostatočne dlho na to, aby tomu sama uverila. A s ňou aj všetci ostatní. Lenže bolo to klamstvo. Pri miznutí sa cítila rovnako ako vtedy, keď omylom uspala púštnych ľudí. Alebo potom neskôr, keď sa dostala do podvedomia pomstou zaslepenej jọkwy.

To niečo mohlo predstavovať jej údajné schopnosti.

Lenže pravdu sa nedozvie, kým sa tu nerozhodne ostať.

Mala sa vlastne kam vrátiť? Naprázdno prehltla. Na túto misiu sa vybrala, pretože chcela nájsť svoje telo. Mala ho spáliť, obetovať meno bohyne Ọnwụ, aby sa tak mohla dostať na ostrovy, kde by čakala na svoje opätovné narodenie. Pochybovala však, že by jej bohyňa niečo také dovolila. A medzitým sa jej poslanie aj tak zmenilo. Na jej pleciach teraz čiastočne ležal osud celého cisárstva. Vlastne celého sveta. Pomerne ťažký údel. Avšak nedovidela až na jeho koniec.

S istotou vedela jediné – že je stále mŕtva. A aj keby sa im podarilo uspieť, nikdy sa na tom nič nezmení. Neožije. Nevráti sa späť medzi svojich milovaných. Mohla by im naveky otravovať životy ako duch. Raz tu a potom zase inde. Jej telo najskôr aj tak celé prehnilo. Našla by z neho len kosti. Nebolo jej vlastne na nič. Stalo sa len ospravedlnením jej návratu.

Inak predstavovalo len zbytočnosť. Rovnako ako ona.

Stala sa osobou, ktorá každého len spomaľovala. Nedokázala im pomôcť. Bola rovnako bezmocná ako ktokoľvek iný. Predstavovala len jeden použiteľný meč navyše. Aj napriek tomu však skončili zatvorený v klietke. A ona má moc dostať ich odtiaľ. Ak kvôli tomu bude musieť obetovať vlastnú slobodu – nech sa tak stane.

Pre svoje sestry by obetovala čokoľvek. Aj vlastný život.

A ako jej ukázal ten podivný sen, v ktorom sa stala bohyňou, nič nebolo zadarmo.

Všetko malo svoju cenu. Ich úspech si vyžadoval len jediné rozhodnutie.

Zadívala sa na Ahụhụ a prikývla. „Tak teda prisahám,“ odvetila zachrípnutým hlasom. Odkašlala si. „Vrátim sa sem.“

Snové stvorenie mierne prikývlo. „Tak poď,“ vyzvalo ju, „poď za mnou a ja ťa naučím, ako sa rozprávať so spiacimi bytosťami.“

Zara len dúfala, že svoje rozhodnutie nebude musieť ľutovať.

Kapitola 43. ¦ Kapitola 45. 

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 44.: