OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 45.

17.07.2018 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 829×

Kapitola 45.

Femi

Keď Kacia vyšla z tieňa sklonených konárov, Femi stŕpla ešte viac. Oveľa menej by ju prekvapilo, ak by v ruke zvierala meč, pripravená zaútočiť na Yondu za to, čo vyviedla jej stará mama. Dokonca by prijala aj jej zovreté päste a za ťatú sánku. Miesto toho sa však stretla s vyrovnaným pohľadom a pokojným postojom.

Jej nútená nečinnosť bola oveľa viac desivá, než hlasný hnev. Podvedome sa postavila medzi Yondu a Kaciu. Pre istotu. Nechcela prísť o možnú pomoc s ich misiou ešte skôr, ako ju dostanú len preto, lebo Kacia sa nebude vedieť ovládnuť.

„Takže cisárovná vám poslala veľmi zaujímavú správu, ako som počula,“ začala prekvapivo z opačného konca, než Femi predpokladala, že začne. Jej hlas bol plný nevrlosti.

Yonda mierne váhala. Dôkladne volila slová.

Čo veľa vypovedalo o jej pozorovacích schopnostiach.

A tiež o pude sebazáchovy.

„Bola to skôr žiadosť. Vlastne rozkaz,“ prisvedčila opatrne.

Kacia prikývla. „Rozkaz, ktorý si sa rozhodla ignorovať.“

Yonda zaváhala. Najskôr očakávala iné slová.

Femi na tom bola podobne.

„Cisárovná možno vládne vašej krajine a rozkazuje každému, čo môže a čo nie, ale nie je našou vládkyňou. Napriek vašim vojnám sa považujeme za samostatnú krajinu a podliehame správe nikoho iného okrem nás. Lenže,“ zhlboka sa nadýchla, akoby sa pripravovala na skok do vody, „ani my jej nemôžeme vzdorovať donekonečna. Ak svoje vyhrážky aj splní a naozaj ohrozí bezpečnosť našich ľudí, nebudeme mať na výber.“

„Takže sa domnievaš, že nám svojou hranou veľkorysosťou dáš viac času,“ skonštatovala Kacia.

Stále znela až príliš pokojne. Veľmi podivné.

Femi ruku podvedome obtočila okolo rukoväte svojho meča.

„Nie je to hraná veľkorysosť. Moja ponuka je úprimná,“ oponovala Yonda. „Ako som povedala Femi, Okwụly prehovorili. Nikdy predtým sa rozhodnutiam náčelníka nevzopreli. Až doteraz. Ak tak urobili, mali na to určite pádny dôvod. Ak vám veria oni, budem vám veriť aj ja.“

„Ale budeš nám veriť a pomáhať nám len do momentu, kým sa na vašom prahu neobjaví cisárovná s celým svojim vojskom. Potom nás poslušne odovzdáte do jej rúk a nebudete mať pri tom priveľa výčitiek.“

Yonda sa zamračila. Nepáčili sa jej slová, ktoré jej Kacia tak pokojne vmietla do tváre.

Ale pravdepodobne si uvedomovala ich oprávnenosť.

„Nebudem sa ospravedlňovať za to, že chcem chrániť svoj ľud. Je to moja povinnosť. A som si istá, že obe veľmi dobre rozumiete dôležitosti povinností.“

Kacia niekoľko dlhých okamihov len mlčala. Femi ju poznala dostatočne dobre na to, aby vedela, že práve zvažuje všetky možnosti. V tom sa veľmi podobala Zare a práve pre tieto vodcovské kvality sa dostávali do ťažkostí. Lenže nikdy predtým sa nestalo, že by len mlčky stála a o všetkom premýšľala. Femi by veľmi rada vedela, čo sa jej odohrávalo v hlave.

Nakoniec Kacia potriasla hlavou, akoby sa snažila zbaviť otravnej myšlienky.

„Povedala si, že v osade sú staršie šamanky, ktoré by nám mohli pomôcť.“

Yonda veľmi pomaly naklonila hlavu na stranu.

„Nie som si presne istá tým, čo hľadáte, ale z nejakého dôvodu mi to prišlo známe. Možno som o tom počula, keď som bola dieťa. Alebo je to len zúfalé prianie. Každopádne máme väčšiu šancu niečo sa dozvedieť, keď do toho zapojíme aj... niekoho iného.“

Femi predpokladala, že najskôr chcela povedať „ostatných“, ale nakoniec si to rozmyslela.

Opatrnosti nikdy nie je dosť.

V ten moment sa Kacia prekvapivo otočila a vybrala sa smerom, z ktorého predtým prišla.

Čiže sa plánovala vrátiť späť k Okwụlom.

Femi veľmi usilovne ignorovala prekvapený pohľad, ktorý jej Yonda venovala.

„Keďže nám dochádza čas, navrhujem, aby sme zašli za ostatnými Okwụlmi. Keďže stále protestujú voči vášmu odmietavému postoju, mali by sa rozhodnúť, či na tom chcú niečo meniť. Problém je, že o cisárskej hrozbe vieš len ty. Ak náčelník nezmení názor, mohlo by to byť... náročné. Nechcem strácať čas tým, že budem chodiť po špičkách.“

Snažila sa sústrediť na obsah slov a nie na fakt, že Kacia začínala pôsobiť samoľúbo.

Lenže sa jej to nedarilo. Mali by byť tím. Ale len za predpokladu, že to tak vnímala aj Kacia.

Potriasla hlavou. Prikladá tomu príliš veľký význam.

„Myslím, že je to dobrý nápad. Ale najskôr by sme sa mali dohodnúť s Okwụlmi. Keď sa nám podarí dať dokopy dostatočne dobrý plán, prednesieme ho môjmu druhovi.“

„A čo ak aj potom odmietne?“ vyzvedala Kacia.

Femi tá otázka znela zbytočne škodoradostne.

„Tak vymyslíme niečo iné,“ znela pohotová odpoveď.

Kacia bola otočená chrbtom, takže nevidela bolestnú grimasu, ktorá sa Yonde zjavila na tvári.

Vedela, čo jej druh povie. Žila s ním dosť dlho na to, aby vedela odhadnúť jeho správanie.

„Kacia,“ zvolala zrazu Yonda, čím Femi prekvapila, „neviem, čo všetko si počula o svojej starej mame. Chcem len, aby si vedela, že...“

Vtedy sa však Kacia otočila. A vražedný výraz v jej tvári prinútil Yondu cúvnuť.

Femi odolávala len veľmi ťažko.

„Počula som, čo si narozprávala Femi.“ To nevyzeralo dobre. Pravdepodobne Yonde neverila. „Moja stará mama zomrela ako stará a zatrpknutá žena, ktoré odmietla rozprávať o tom, odkiaľ pochádzala. Predpokladám, že ak by chcela, aby som sa pomstila, uistila by sa, aby som vás všetkých nenávidela. Lenže ona to nikdy neurobila.“

Yonda sa napriamila. „Napriek tomu pochopím, ak by si chcela...“

Nenechala ju dohovoriť.

„Ak by som chcela čo?“ zahriakla ju vyzývavo Kacia. V jej hlase konečne zaznela ostrosť. „Ak by som ťa chcela vyzvať na súboj? Alebo ak by som ťa rovno zabila?“ Podišla k nej o čosi bližšie. Každý jej krok bol o čosi výhražnejší než ten predošlý. „Možno by som to urobila veľmi rada. A možno si len uvedomujem, že to, čo sa stalo pred rokmi, spôsobila tvoja stará mama a nie ty. Tým, že by som sa vyvŕšila na tebe, by som nič nezískala. Okrem toho, ako si nezabudla poznamenať predtým, potrebujeme tvoju pomoc.“

Z hnevu prechádzala do znechutenia a následne do nevôle.

Takú rýchlo zmenu nálad nedokázala sledovať ani Femi.

Hoci na ne už bola čiastočne zvyknutá.                    

„Som vďačná za tvoju veľkorysosť. Výmenou za ňu by som ťa veľmi rada zaučila do šamanského umenia.“

Femi zatvorila oči. Yonda si veľmi nesprávnym spôsobom vysvetlila jej predchádzajúce slová. Nevšimla si nebezpečný lesk v jej očiach. Ani ruku zovretú do päste. Ani tú druhú založenú za chrbtom, aby bola čo najbližšie ostriu svojho meča. Všetky tie náznaky ignorovala, alebo len nepozorne prehliadla.

Miesto útoku sa však Kacia zamračila. „Nezamieňaj si moju pragmatickosť s veľkorysosťou,“ vyštekla na ňu tvrdo. „Napriek všetkému pravdou ostáva jedno – moja stará mama sa snažila pomôcť svojim ľuďom. Ale nepodarilo sa to. Očakávala teda, že jej pomôžu jej vlastní ľudia. Ale namiesto toho, aby ju chránili, ju prinútili cítiť sa zodpovedne za niečo, čo nikdy nebola jej vina. Miesto pomoci sa dočkala len obviňovania a zrady so strany tvojej starej mamy. Neviem, čo plánovala, že získa vyhnanstvom niekoho z kmeňa, ale vymklo sa jej to z rúk. Jeden z Okwụlov pri tom zomrel a prišli ste aj o ochrankyňu hniezda. To všetko preto, že sa jedna žena rozhodla nepomôcť niekomu, kto to očividne potreboval. A ty máš ešte tú drzosť predpokladať, že budem taká veľkorysá, aby som vám všetkým len tak odpustila?“

Yonda si začínala uvedomovať svoju pochabú chybu.

Lenže začínalo byť príliš neskoro.

„Odpusť, ja som si neuvedomila, že...“

Kacia zodvihla ruku, aby ju zadržala.

Akoby nedokázala viac počúvať jej prázdne ospravedlnenia.

„Nie, očividne si si to neuvedomila. Tak mi dovoľ ti to ozrejmiť – ak je mojim dedičstvom mágia zbabelcov a zradcov, nechcem s ňou mať nič spoločné. Prijmem vašu pomoc len preto, že nemám na výber. Ale keď to všetko skončí, s radosťou odtiaľto odídem a nikdy sa sem nevrátim.“

Jej ústa tvrdili niečo iné, než čo prezrádzali jej oči.

Kacia odtiaľto nechcela odísť. Bola však príliš zranená na to, aby to priznala. Femi videla, ako veľmi si užíva spoločnosť ostatných. Ako zrazu ožila v ich blízkosti. Napriek tým nahnevaným slovám možno neodíde. Ale miesto pomoci šamaniek sa obráti na Okwụlov. Pri nich našla svoje miesto.

Aj keď najskôr splní misiu, na ktorú ich vyslal Navid.

„Rozumiem tvojmu postoju,“ odvetila Yonda a Femi mala pocit, že v tej chvíli to naozaj dokázala – porozumieť jej tak, ako to žiadna zo sestier nikdy nedokáže. Pretože Yonda a Kacia boli v podstate úplne rovnaké. „Viem, že si nahnevaná a zranená. Naši predkovia zradili tvoju starú mamu a pripravili ju o to jediné šťastie, ktoré kedy poznala. Ja sama by som reagovala podobne ako ty. Ale spýtaj sa sama seba, čo tým získaš. Naozaj potrestáš nás? Alebo len seba?“

Femi sa napriamila. Očakávala, že ich hádka bude pokračovať. Lenže Kacia mlčala. Skutočne o tých slovách premýšľala. Femi zatajila dych. Lenže neprišla žiadna reakcia. Kacia len premýšľala. Akoby sa rozhodovala, či by Yondu predsa len nemala zabiť.

Nakoniec sa len otočila na päte a opäť vykročila.

Ten rozhovor pre ňu skončil. Povedala to, čo chcela.

„Myslela som si, že máme úlohu,“ zahriakla ich, keď obe len tak stáli.

Ona sama ani na chvíľu nespomalila.

Yonda venovala Femi spýtavý pohľad. Len pohodila plecami.

Napriek všetkým spoločne stráveným rokom Femi netušila, čo to všetko znamenalo.

Najskôr preto, že sa Kacia nikdy predtým nedostala do podobnej situácie.

***

Sedela na jednom z najvyšších konárov. Nemohla uveriť, že od hádky Kacie a Yondy ubehlo len niekoľko krátkych dní. Nakoľko sa toho toľko zmenilo. Ich rozhovor s Okwụlmi bol výnimočne rýchly a plodný. Ukázalo sa, že Okwụly, rovnako ako šamanky, túžili po ukončení celej tej frašky. Chceli sa vrátiť k rodinám. Dopriať si voľnosť. Aj keď Femi predpokladala, že išlo skôr o voľnosť šamaniek, nakoľko Okwụly stále mohli lietať kam sa im len zapáčilo. To šamanky museli zrazu tráviť až príliš veľa času na zemi, hoci predtým si zvykli plachtiť vo vzduchu.

Odhliadnuc od skutočných dôvodov, veľmi rýchlo s nimi súhlasili. Ostalo len presvedčiť šamanky, aby im pomohli. Aspoň niektoré z nich. A tam príliš skutočné problémy. Hoci Yonda tvrdila, že jej ľudia im pomôžu, pretože cítia, že je to správne, nebolo také jednoduché ich presvedčiť. Čiastočne za to bol zodpovedný Kaciin postoj. Nemienila sa nikomu klaňať, hoci to bola práve ona, kto pomoc potreboval.

Takže veľa starých žien nahnevala.

Aby sa spory urovnali, prijala nakoniec Kacia istý druh stávky – navrhla ju Yonda a ešte aj teraz ju určite prekvapovalo, že Kacia nakoniec súhlasila. Možno preto, že sama niečo podobné plánovala. Femi si spomínala, ako jej Kacia rozprávala o tom, akí ľudia žijú na ostrovoch. Ako si váži skúsenosti a schopnosti a ako radi jeden druhému dokazujú svoju pravdu v súbojoch.

Netrvalo preto dlho a zišiel sa doslova zástup šamaniek, ktoré túžili Kaciu vyzvať na súboj. Pravidlá boli jednoduché. Tie, ktoré prehrajú, musia Kacii pomôcť hocijakým možným spôsobom získať to, po čo sem prišli. Kacia výzvy prijímala pomerne stoicky. Bolo to nevyhnutné, ako neustále opakovala Femi.

Prvé dva súboje ukončila ešte skôr, ako vlastne začali. Porazila svoje súperky niekoľkými šikovnými výpadmi a skôr, ako sa stihli spamätať, váľali sa v prachu a dav kričal Kacii na slávu. Avšak pri tretej vyzývateľke sa čosi zmenilo. Femi to najskôr cítila a až neskôr to dokázala vysvetliť. Kacia sa jednoducho začala hrať. Užívala si to, ako ostatní visia na každom jej pohybe. Ako sa jej súperka krúti pod náporom napätia.

Prestala sa správať ako cechovníčka.

Každým dňom viac pripomínala miestne ženy – hrdé, výbušné a súťaživé, ktoré viac ako ukončenie súboja zaujímal jeho priebeh. Nezáležalo im na výsledku. Ony si jednoducho potrebovali užiť poriadne zápasenie.

Femi to najskôr neprekážalo.

Kacia tie súboje vyhrala, čo na tom, že jej trvalo dlhšie dostať sa na ich záver.

Neskôr sa však začínala obávať. Strácala ju. Videla to každou minútou viac a viac. Ak chce odísť so svojou sestrou, mali by sa poponáhľať. A predsa... a predsa nemala to srdce upozorniť ju na to. Predstierala, že zdieľa jej radosť. Čo bolo predstieranie len čiastočne, pretože sa naozaj tešila spolu s ňou. No jej nadšenie malo svoje limity.

Čím viac a však Femi obávala, tým menej dôvodov na to mala. Každá prijatá výzva naklonila misku váh ich obľúbenosti v ich prospech. Čoskoro sa stalo, že si nikto ani len nespomenul na to, čo sa stalo a že boli cudzinkami, ktorým by sa mali vyhýbať. Keď nakoniec svoj plán predstavili náčelníkovi, rýchlo súhlasil. Pretože si uvedomoval, že ak by odmietol, vzbúrili by sa proti nemu aj šamanky. A aj úplne neschopný idiot by si uvedomil, že nemôže vládnuť ľuďom, ktorí sa proti nemu stále búria.

Takže im ostatní pomohli. To, čo chceli dosiahnuť od samotného začiatku, sa stalo skutočnosťou. Ich radosť nemala dlhé trvanie. Začal pohasínať už v prvých momentoch, keď sa šamanky len prekrikovali, neisté, čo presne z ingrediencií nutných pre to kúzlo môžu nájsť. Každý nový návrh sa stretával s čoraz rýchlejším nezdarom.

Kacia si získala miestnych, no nakoniec im to pomohlo oveľa menej, než chceli.

Pretože nikto nevedel, čo presne hľadali. Nevedeli ani toľko, kde by to mohli nájsť.

Femi sa rada smiala, že to možno už aj našli.

Len o tom nevedeli, pretože si nemohli byť istý tým, po čom presne pátrali.

... v korune stromov takých mocných...

V duchu si opakovala tie slová zo starého príbehu. Stále sa domnievala, že hľadali na nesprávnych miestach. No nikto jej neveril. A zdalo sa, že právom. V korune stromov sa momentálne ukrývala len ona a jej protichodné myšlienky.

Zrazu si však uvedomila aj prítomnosť niekoho iného.

Bleskovo vytasila meč. Aby sa vzápätí stretla so zarazeným úsmevom jedného z Okwụlov.

Bol to Zeki. Sklonila čepeľ.

„Ak chceš prísť o život, poznám aj príjemnejšie spôsoby ako zakrádať sa za jednou zo sestier zo Sachapovho cechu.“

Priškrtene sa zasmial. „Rád by som si ešte požil. Vieš, chcem si nájsť družku a... tak.“

Femi sa rozhodla ďalej ho netrápiť. Meč vrátila späť do pošvy a potľapkala na konár vedľa seba. Keď si k nej Zeki prisadol, okamžite si spomenula na všetky ich rozdiely. Aj na to, aká maličká sa pri ňom cítila. Ale nikdy nie zastrašená. Vždy v bezpečí. Čo bolo podivné. Zeki sám o sebe tvrdil, že nie je bojovník. Staral sa o zranených. Bol to učenec skôr ako vojak.

Možno preto sa v jeho prítomnosti cítila tak dobre.

„Hľadal som ťa,“ začal opatrne. Neodpovedala. Čo mala povedať na také očividné konštatovanie? „Vyparila si sa chvíľku po tom, ako dorazila Kacia. Doteraz som si vždy myslel, že ste ako... dvojčatá. Kam šla jedna, tam sa o chvíľu objavila aj druhá. Ale teraz si... sama?“

Femi sa chcela zasmiať jeho neohrabanosti.

Ak by jeho slová neboli až také žalostne pravdivé.

„V poslednom čase Kacia... oceňuje spoločnosť ostatých.“

Čo bol veľmi diplomatický spôsobom ako povedať, že ju ignorovala.

„Čo vlastne robí? Potrebuje ma?“

Zemi pokrútil operenou hlavou. „Nezdá sa, že by ťa potrebovala. Keď som odchádzal, o niečom sa hádala so Zaleom.“

Prikývla. Zale bol vodcom Okwụlov. Bol to ten istý, s ktorým sa vtedy na začiatku rozprávala. Ten, ktorý bol zatvorený v Edete a oni ho vypustili. Femi sa trochu strácala v hierarchii. Okwụly tvrdili, že podliehajú rozkazom náčelníka a pritom Zale bol ich vodca. Zeki jej to vysvetlil tak, že boli rozhodnutia, ktoré náčelník nemôže urobiť zo zeme. Niečo o výcviku a moci. Takže tu na strome kraľoval Zale. Vždy v momentoch, keď sa nehádal s Kaciou.

„Som zvedavá, kedy si začnú ísť po krkoch,“ zauvažovala Femi.

Zeki sa zasmial. „Po krku? Tí dvaja? Nikdy!“ prehlásil s neochvejnou istotou. „S ostatnými uzatvárame stávky, ako dlho bude trvať, kým to priznajú. Niektorí dokonca zašli tak ďaleko, že sa hádajú, ktorý z nich to prizná prvý.“

Femi sa k nemu zmätene otočila. „Kto čo prizná prvý?“

„Predsa to, že sú druhovia,“ povedal úplne pokojne, akoby to bolo jasné ako poludňajšie slnko.

Povzdychla si. Najskôr si to začala uvedomovať aj ona. Lenže bol to ďalší z dôvodov, ktorý ju pripraví o sestru. Podvedome ho teda ignorovala a predstierala nevedomosť. Lenže to nemohla robiť donekonečna.

Pravdou bolo, že Kacia mala k vodcovi Okwụlov naozaj blízko.

Bližšie ako k ostatnými šamankám. Hoci aj medzi nimi si našla priateľky. Snažila sa samu seba presvedčiť, že jej horkosť nepramení zo žiarlivosti. Len nechcela prísť o sestru. Čo ju dostalo do nekonečného kruhu uisťovania, že Kacia si uvedomuje svoje povinnosti a misiu dokončí.

Aj keby Femi žiarlila na to, že zrazu našla niekoho, kto ju dokázal akceptovať.

Dokonca viac ako zvyšné sestry, pretože tie sa len s jej osobnosťou naučili žiť.

Ale nikto jej skutočne nerozumel. Nie tak ako to dokázali ostatné šamanky.

„Prečo tu sedíš?“ spýtal sa jej zrazu, čím prerušil sériu jej vlastných výčitiek.

Pohodila plecami. „Premýšľam o všetkom, čo sa stalo za posledné dni. Snažím sa nájsť zmysel v tom, čo všetko sme zistili. Alebo skôr len hľadám spôsob, ako nájsť to, čo sme ešte neskúsili.“

Zeki sa zasmial jej komplikovanej odpovedi. „To znie ako nesmierne náročná a dôležitá činnosť.“

Uškrnula sa. „Určite je. Ale nikto to neocení.“

Dokonca aj do jej pokusov o vtipkovania sa vkrádala horkosť.

„Všetko ma frustruje,“ priznala zrazu, prekvapená sama zo seba. „Šamanky nám prisľúbili pomoc, no samy si nevedia rady. Kacia, namiesto toho, aby viac pomáhala, sa venuje svojim výzvam a hádaniu so Zaleom. Yonda je jediná, ktorá to ešte berie vážne, pretože ochrana kmeňa patrí k jej povinnostiam. Ale aj ona je bezradná. Dochádza nám čas.“

Zeki ju objal okolo pliec.

Jeho pazúrnatá končatina bola prekvapivo teplá a mäkká.

Bezpečná.

Srdce sa jej rozbehlo ako opreteky.

„Stále ešte ostávajú miesta, kde ste nehľadali. Mám ešte čas.“

Pokrútila hlavou. „Nemáme ho veľa. Včera večer prišla ďalšia správa od cisárovnej. Opäť žiada náčelníka, aby nás jej vydal. Živé alebo mŕtve. Yonda nás upokojovala, že to ešte nič neznamená. Lenže Yonda nepozná cisárovnú tak, ako ju poznáme my s Kaciou. Ďalšia správa príde o tri dni. S ultimátom. Buď nás vydáte, alebo to tu zrovná so zemou. A cisárovná útočí bez upozornení.“

Cítila, ako sa vedľa nej zachvel. Hoci sa svoj strach snažil skrývať.

Jeho snahu ocenila miernym úsmevom.

„Stále ešte máme dva dni – ak som správne počítal.“

„Nemyslím si, že tie dva dni niečo zmenia,“ oponovala mu okamžite. „A ja tu len sedím, neschopná vám pomôcť! Mala by som hľadať knihy, čítať, nachádzať odpovede. A miesto toho tu sedím a premýšľam o tom, že po tejto misii prídem o ďalšiu sestru, pretože Kacia sa so mnou späť do cechu určite nevráti!“ Ruky vyhodila do vzduchu, aby si nimi vzápätí mohla prikryť tvár. „Čo je to so mnou?“ zavyla ako zranené zviera. „Mal by ma trápiť osud sveta a miesto toho sa zaoberám zbytočnosťami.“

Zeki ju hladil po ramene.

„Nemala by si sa veľmi trápiť. Si len človek.“

Povzdychla si. „Určite mi prepáčiš, ak ma podobná veľkorysosť neupokojí. Zvlášť keď mi ju ponúka magicky upravený vták so schopnosťou rozprávať.“ Keď vedľa nej mierne stuhol, rýchlo dodala: „Bez urážky voči tebe. Ja viem, že si viac ako len vták a...“ Zmĺkla. „Teda, si človeka alebo... nie úplne a...“ Prevrátila očami. „Len to zhoršujem, však?“

Najskôr mlčal. Akoby premýšľal, či by sa nemal cítiť jej slovami dotknutý.

Ale nakoniec prehovoril: „Nuž, znie to tak, akoby si si potrebovala prečistiť hlavu.“

Odfrkla si. „Sedím v korune naozaj vysokého stromu. Ak mi ten vietor nedokáže prečistiť hlavu, neviem, čo iné by to dokázalo.“

„Napríklad preskúmanie toho istého stromu.“

Nestihla sa ho spýtať, čo tým myslí. V jednej chvíli len sedel a dotýkal sa jej, no a v tej ďalšej už vstával na nohy a ju ťahal so sebou. Popravde sa jej nechcelo hrať tie jeho vtáčie hry. Ale nechcela kaziť aj jeho dobrú náladu. Takže sa ním nechala ťahať.

Čoskoro pochopila, čo od nej chcel. Mala liezť vyššie. Nebola presvedčená o správnosti toho nápadu. Ale nakoniec len mávla rukou a vyrazila. Čo sa tiež mohlo stať? Mohla by spadnúť a... a čo? Zeki by ju najskôr za chytil. A ak aj nie, o chvíľu neskôr by jej na tom aj tak nezáležalo. Ten pád by nemohla prežiť.

Divné, že sa cítila byť upokojená niečím podobne absurdným.

Postupovala po jednotlivých konároch. Dovtedy si myslela, že vietor bol nepríjemný. Nebolo to nič v porovnaní s tým, ako silno dul o čosi vyššie. Zvláštne však bolo, že bez ohľadu na silu nárazov, sa ten strom ani len nepohol. Jeho zvláštne tvarované listy, ktoré jej pripomínali čosi medzi hviezdou a srdcom, veselo tancovali, ale tým sa akýkoľvek pohyb končil.

Femi sa domnievala, že za to mohla kombinovaná sila šamaniek a Okwụlov. Ak by sem zavítali za iných okolností, možno by sa vypytovala. Chcela by vedieť všetko. Aj teraz ju na jazyku svrbelo niekoľko otázok. No prehĺtala ich. Pretože by to nebolo správne. Nemali na to čas. Na nič z toho. Na jej zvedavosť. Na jej dotieravosť. Na hlad po vedomostiach.

Mali len dostatok dní na to, aby našli to, čo potrebovali a odišli odtiaľto.

Skôr, ako sa cisárovná dá do pohybu a zaútočí.

Hoci... možno by mali ostať. Čo k na ostrovy zaútočí bez ohľadu na to, či tu budú alebo nie? Pri tej myšlienke ju striasalo od znechutenia. Toto všetko bola ich chyba. Dlane sa jej potili. Vietor jej zrazu nepomáhal v tom, aby ju ochladil. Do tela sa jej hrnula horúčosť.

Nakoniec musela zastaviť. Pretože hrozilo, že čochvíľa naozaj prepadne dolu. Možno by to mala urobiť. Ak by bola presvedčená o tom, že by to obyvateľom tohto miesta pomohlo, urobila by to dokonca s radosťou. Lenže... rovnako ako všetko ostatné, aj toto pred ňou ostávalo skryté.

Dokonca mala aj pocit, že padá. Jej podvedomie prevzalo nadvládu nad jej telom a dokončilo to, na čo ona dokázala len pomyslieť? Prekvapene otvorila oči. Nie. To len Zeki ju ťahal za ruku a nútil ju sadnúť si vedľa neho. S prudkým výdychom dopadla. Niekoľko sekúnd sa nedokázala nadýchnuť. Pretože sa jej naskytol neuveriteľne nádherný pohľad.

Celé ostrovy mala ako na dlani. Malé plôšky obývané ešte menšími ľuďmi. Obmývalo ich more. Hoci v tejto tme rozoznala len černotu. Kdesi za obzorom videla mihotanie akýchsi svetielok. Žeby odtiaľto mohla dovidieť až do cisárstva? Pochybovala o tom. No slúžilo to ako vynikajúca pripomienka.

Akoby mohla čo i len na okamih zabudnúť, čo všetko im hrozilo.

„Sem chodievam, keď neviem, čo mám robiť,“ priznal potichu Zeki, pozerajúc kamsi v diaľ. „Nie som ako ostatní moji bratia. Nemám družku a neviem lietať. Takto sa môžem priblížiť oblohe.“

Femi jeho slová prekvapili. „Nevieš lietať? Ale veď máš krídla.“

Nepozrel sa na ňu, keď odpovedal: „Aj vaši ľudia majú nohy, no nie všetci môžu chodiť.“ Čo bola rozhodne pravda, ale nemienila ho nijakým spôsobom prerušovať. „Keď som sa liahol, bol som veľmi nepokojný. Vravia, že som sa až tak veľmi tešil na svet. Možno je to pravda a možno bola len nešikovná šamanka, ktorá vtedy mala službu v hniezde. Každopádne sa nejako stalo, že som prepadol cez okraj a dopadol na krídlo. Roztrieštil som si všetky kosti. Tie časom zrástli. No krídlo už nikdy nenadobudlo tú silu, ktorú malo. Dokážem plachtiť. No nikdy nebudem lietať.“

Niekoľko nádychov len mlčala.

Hrdlo sa jej stiahlo.

Zatiaľ čo Zeki strávil veľa času tým, že ju spoznával, ona mu neopätovala ten istý záujem. Iste, fascinoval ju, ale povinnosť mala prednosť. Teraz sa kvôli tomu cítila vinná. Akoby toho už nemala dosť.

„Preto nepúšťaš strom?“

Zasmial sa. „Kedysi som odtiaľto nevychádzal pre hanbu. Myslel som si, že moje zlomené krídlo zo mňa robí slabocha. Niekoho nehodného pozornosti ostatných. Až kým ma Zale proti mojej vôli nevytiahol von a neukázal mi, aký je život tam vonku.“ Zadíval sa dole, akoby chcel zazrieť čosi z toho, o čom hovoril. Bez ohľadu na to, že bola tma a boli tak vysoko, že ostatní by vyzerali ako zrnká prachu. Ak by boli schopní ich vôbec vidieť. „Postupom rokov som si na svoj údel zvykol. Strom neopúšťam, pretože na to nevidím dôvod. Mám tu veľa povinností. A keď potrebujem premýšľať,“ rozpažil ruky, „prídem sem.“

Až v ten moment sa k nej otočil. Jeho pohľad doslova blčal.

Femi naprázdno prehltla.

„Myslel som si, že by ti mohlo pomôcť. Zdá sa, že máš ťažkú hlavu.“

Bohovia, ako dobre to odhadol.

„Mám mať z čoho,“ priznala potichu. „Poslali nás sem kvôli misii. Nikdy sme si nemysleli, že sa sem dostaneme tak ľahko. Že nás prijmete a ešte nám aj ponúknete pomoc. A ako sme sa vám za to odvďačili? Obrátili sme proti vám cisárovnin hnev.“

Pokrútil hlavou. „Cisárovná ostrovom venuje pozornosť stále. Nie je to tak, že by ste jej prezradili našu utajenú polohu. My sme tu žili vždy.“

Prevrátila očami nad jeho chabým pokusom.

„Lenže nikdy predtým nehrozila, že na vás zaútočí.“

Zeki sa zasmial. V ten moment bola presvedčená o tom, že je blázon.

„Nech príde. Ukážeme jej, čo všetko sa v nás skrýva.“

„Ale ona nepríde, aby si vás prezrela!“ vykríkla frustrovane. „Príde, aby váš svet zrovnala so zemou. Príde, aby všetkým ukázala, čo sa stane tým, ktorí odporujú jej moci. Neostane z vás ani toľko, aby ste mohli o tom rozprávať.“

Naliehavo sa k nemu otočila. „My musíme odísť!“

Zatriasol ňou. „A ty si myslíš, že keď odídete, nechá nás na pokoji?“

„Neviem! Rozumieš? Neviem!“

Sklonila hlavu a zúfalo fučala. „Pravdou je, že absolútne netuším,“ pošepkala. „Neviem, čo sa stane. Možno príde. Možno nepríde. Ale ak by sme sem neprišli, nemuseli by ste o tom premýšľať. Nemuseli by ste sa obávať. Ohrozili sme vás. A nemôžem s tým nič urobiť. Iba sa ospravedlniť.“ Jej hlas bol taký tichý, že silnejší vánok by dokázal jej slová odniesť a premeniť ich v nič.

No Zeki ju aj tak počul. A pritiahol si ju k sebe, akoby bola dieťaťom, ktoré potrebuje utíšiť.

„Príde mi hlúpe trápiť sa pre niečo, čo nedokážeš zmeniť.“

Pravdepodobne mal pravdu. Ale to jej nepomohlo cítiť sa lepšie.

Ďalej už nehovorili. Len tam sedeli a tvár nastavovali hladkaniu chladného vetríka. O chvíľu sa začala triasť od zimy. No odmietala sa pohnúť. Zeki si povzdychol, akoby jej chcel dať najavo, že sa práva hlúpo. Vzápätí ju však prikryl horúčosťou svojho krídla. Stuhla. Taká blízkosť ju uvádzala do rozpakov. Ani nevedela o tom, že je schopná takto sa červenať.

Zeki milosrdne predstieral, že si nič nevšimol. Sedela tam ako kus kameňa. Okrem občasných nádychov a výdychov sa v podstate nehýbala. Nakoniec ju to unavilo. Postupne sa začala uvoľňovať. Dovolila si cítiť sa príjemne. Aspoň na chvíľku. Kratučký okamih. Vinu za to môže cítiť aj neskôr.

Nikdy by si nemyslela, že jeho pierka môžu byť také hebké a rozohriate.

Dala by hocičo, aby ten dotyk mohla cítiť naveky.

Ich tichú idylku však nakoniec čosi narušilo. Podivná červenkastá žiara šíriaca sa spoza ich chrbtov. Zeki sa netváril znepokojene. Napriek tomu si ten úkaz podozrievavo prezerala.

„Čo je to?“ Keď sa len popletene pozeral pred seba, dodala: „Tá žiara. Odkiaľ sa šíri?“

Prekvapene sa uchechtol. „Och, tá žiara,“ zopakoval, akoby to isté pred chvíľou nepovedala sama. „To je srdce stromu. Nikto nevie, kde sa tu vzalo. Vieme len, že vždy rástlo na najvyššom vrchole hlavného stromu. Okwụly vďaka jeho žiare dokážu nájsť svoj domov, nech by boli kdekoľvek.“

„A to žiari stále?“

„Stále,“ pritakal, „ale v prítomnosti Okwụla sa vždy rozžiari o čosi viac.“

Neochotne sa vymanila z jeho teplého objatia. Nesúhlasne zamručal, ale dovolil jej to. Neohrabane sa postavila na nohy. Zadívala sa nad seba. To svetlo ju oslepovalo, ale nie tak ostro, ako napríklad slnko. Prižmúrila oči a postúpila k nemu. V skutočnosti bolo tvorené kruhom malých červených kryštálikov. Narátala ich presne šesť. Zvláštne bolo, že medzi dvomi ostalo dosť priestoru na ďalší.

„To tu bolo vždy? To srdce?“ spýtala sa ho potichu.

Netušila, ako sa zatváril. Počula len jeho smiech.

„Vždy. Povráva sa, že nám ho darovali bohovia, aby tak utíšili náš nepokoj, keď sme sa v noci stratili. Čo je smiešne, nakoľko Okwụly vidia dobre aj v tme.“

„Takže by ste domov trafili bez ohľadu na to, či to srdce žiari alebo nie?“

Na chvíľku sa odmlčal. Akoby uvažoval, prečo by sa ho pýtala na niečo také hlúpe.

„Domov by sme našli aj so zatvorenými očami.“

Femi sa zarazila. „Tak prečo tam potom je?“

Cítila, ako sa k nej priblížil.

„Ktovie? Ale v jeho svetle vyzeráš nádherne.“

Potom sa k nej pritisol. Hlavou sa jej pritúlil ku krku. Jeho objatie bolo hrejivé a lákavé. Poddala sa mu. Po dlhom čase prestala myslieť na následky. Zabudla na obavy. Nebrala ohľad na otázky a názory ostatných. Neobávala sa o ich osud. Bola tu len ona. Ona a Okwụl, ktorý bol viac mužom ako všetci tí, s ktorými sa stretla doteraz. A ktorý sa k nej tisol akoby ju už nikdy v živote nechcel pustiť.

Akoby sa niekedy dokázala vzdať jeho blízkosti.

Kapitola 44. ¦ Kapitola 46.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 45.: