OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 46.

22.07.2018 (16:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 985×

Kapitola 46.

Zara

Netušila, ako dlho tam už bola. Ale určite omnoho dlhšie, než mala.

Jednotlivé  momenty sa jej zlievali dokopy. Jediným rozlišovacím znamením bol panovačný hlas toho malého magického tyrana. Snažil sa ju síce učiť, čo oceňovala, ale rozhodne si nemyslela, že bude vďaka tomu taká vyčerpaná. Ako mŕtvu by ju podobné záležitosti asi nemali trápiť, ale v jej živote už nič nebolo tak, ako očakávala.

No jedno mu musela priznať – nech už s ňou robil čokoľvek, zdalo sa, že to svojim spôsobom funguje. Alebo bola tak hlboko ponorená v dezilúzii, že si neuvedomovala vlastné zlyhania. A napriek  všetkému zlyhávala. Mala nájsť jednu určitú myseľ. Jednu jedinú.

Netušila prečo, ale hádala, že za tým bude ukrytý celý zástup rôznych dôvodov. Ktoré jej ten malý poletujúci potkan rozhodne neplánuje prezradiť. Ak si niekedy myslela, že je vo svojej podstate úžasný alebo fascinujúci, musela byť v tom čase v istej forme tranzu. Inak si nevedela vysvetliť, že by niečo podobné tvrdila o diktátorovi s nulovou toleranciou.

„Sústreď sa!“ okríkol ju znovu. Z toho jeho krku s ozvenou jej zvonilo v ušiach. „Dokážeš nájsť tú myseľ. Poznáš ju. Už si ju predsa raz našla. Len sa nalaď na jej vlnenie. Objím jej blízkosť. Len sa sústreď!“

Zvraštila čelo. Rozprával o tom naozaj kvetnato, ale nepomáhalo to.

Nech sa snažila akokoľvek chcela. Cítila tú bytosť. Ale nedokázala sa k nej priblížiť.

„Prečo práve túto osoba?“ mrmlala si popod nos.

Samozrejme, že ju počul. Zacítila, ako ju čímsi udrel po temene.

Nebolo to bolestivé. Ale napriek tomu v sebe to gesto nieslo istú silu.

„Povedal som to mnohokrát – príliš sa pýtaš! Nie je dôležité, prečo práve táto osoba. Oveľa dôležitejšie je, že si ju ešte nenašla. A pritom je tam. Na dosah ruky! Ja ju cítim! Ty ju musíš cítiť tiež!“

A to bol ten hlavný problém. Pretože ona ani len netušila, čo vlastne cítila.

Pripomínalo jej to obrovskú miestnosť plnú ľudí. Všetci sa rozprávali, rozhadzovali pri tom rukami. V opačnom rohu sa niekto hlasno smial. Dokonca sa jej zdalo, že začula aj hádku.

Keď sa však snažila sústrediť len na jedinú osobu, jej zmysly boli ešte o čosi premožené intenzitou bzukotu okolo. Jej sluch sa zlepšil, čo spôsobilo len toľko, že dovtedy tlmený šepot rozhovorov sa zmenil na hlasný rev trhajúci jej čoraz citlivejší sluch.

Napokon to vždy vzdala. Žiadne odpovede neboli hodné takejto bolesti.

Lenže tentoraz jej nebol dopriaty žiadny oddych. Vždy mala podozrenie, že Ahụhụ niekde po jej pravici dokáže vycítiť, čo presne robí. Ako inak by ju dokázal tak presne hrešiť pre jej prešľapy? V momente, keď sa rozhodla ubrať na intenzite, aby si mohla vydýchnuť, obrátil svoju mágiu proti nej.

Neviditeľné okovy ju primrazili na mieste. Nedokázala sa pohnúť. A zvuky začínali byť neznesiteľné. Ako keby to prehnala s vínom predchádzajúcu noc a teraz jej aj vlastné dýchanie pripadalo ako rev divokej šelmy.

„Pusti  ma!“ zastonala naliehavo.

Rovnako efektné jej pripadalo liatie vody do rieky.

„Nie! Keď sa nenaučíš čeliť tej bolesti, nikdy nenájdeš to, čo hľadáš. V tejto sfére možno neplynie čas, ale nemôžeš tu ostať u väznená celú večnosť. Nehovoriac o tom, že aj ja mám povinnosti, ktoré kvôli tebe odkladám. Už som ťa naučil všetko, čo si potrebovala vedieť. Ak ti mám ukázať viac, musíš nájsť tú osobu. Spoj sa s ňou. Prenikni do jej snov. Sú tvoje. Ponúkajú sa ti ako na podnose. Stačí len chcieť.“

No niečo v nej neustále protestovalo. Možno za to mohol fakt, že sa vedome nerozhodla niečo podobné urobiť. Podvedome si bola istá tým, čo robí. Jej moc k nej prichádzala vtedy, keď ju potrebovala. Nikdy predtým ju nepoužívala náročky. Čo oblo spôsobené hlavne tým, že o ich existencii netušila. Nemohla sa teda spoliehať na používanie niečoho, o čom nič nevedela.

Vedela, že ak by lepšie rozumela svojmu pôvodu, dokázala by všetko lepšie prijať.

Lenže ona netušila, prečo sa to všetko dialo. Prečo práve ona získala tieto schopnosti. Ničím si ich nezaslúžila. Netúžila po nich. A predsa sa ich musela učiť ovládať. Keď sa o tom snažila rozprávať s Ahụhụ, odmietol odpovedať. Väčšinou povedal niečo v tom zmysle, že jemu neprináleží niečo podobné jej vysvetľovať. Keď bola dostatočne neodbytná, urobil s ňou dohodu – najskôr sa naučí používať ich, a potom jej on vysvetlí, ako sa k tým schopnostiam dostala.

Dosť mizerná dohoda, ale lepšia sa jej nenúkala.

Netušila, čo ju nakoniec prinútilo urobiť ten posledný krok.

Visela niekde medzi nerozhodnosťou a tou jedinou dušou, ktorú mala nájsť. Príliš sa zamyslela. Ponorila sa do svojej mysle a neuvedomila si jedno – že Ahụhụ je tu doma. Dokáže ovládať všetko a všetkých. Dokonca aj ju, ak si to bude želať. Neurobil to len preto, že jej dával možnosť rozhodnúť sa.

Lenže aj jeho trpezlivosť sa tenčila.

Skôr, ako stihla protestovať, našla ju. A jej sila ju začala ovládať.

„Nie!“ vykríkla protestne, avšak zbytočne.

„Nedala si mi na výber. Musí to byť ona!“

Cítila, ako sa trasie. „Ale prečo práve ona? Mohol to byť ktokoľvek.“

Stále nerozumela dôležitosti práve tej jedinej osoby.

„Mala by si ju spoznať.“

A potom ju postrčil ten posledný krok. Prepadla cez pomyselnú hranicu. Zacítila hrejivosť niečej mysle. Napriek tomu hroznému vpádu si bola istá, že daná osoba o jej prítomnosti ešte nevie. Poobzerala sa. Pripadala si ako zatvorená v akejsi malej nádobe.

Mohla to byť myseľ tej osoby. Ale pokojne to mohla byť aj truhla z pokladu. Nejako však tušila, že práve prvá možnosť je správna. Opatrne natiahla zmysly. Zdalo sa, že ten priestor je prázdny. Nenachádzali sa v ňom žiadne spomienky. Ani vnemy. Nič. Akoby bola v mysli novorodenca. Ahụhụ jej to opisoval, ale ešte to nezažila.

Prečo by ju však posielal špehovať malé dieťa?

Ozval sa hlas. Nepatril jej. Niekomu inému. Nepoznanému.

Bol hlboký. Snáď mužský.

Kto si? pýtal sa.

Som temnota... a som svetlo, odpovedala osoba. Odpovedala ona.

Pretože teraz sa stala tou osobou. Videla jej očami. Cítila jej pocity. Vnímala jej vnemy. Bolo to iné ako predtým, keď snívala alebo bola uväznená v tej vízii. Uvedomovala si, že tie spomienky jej nepatrili. Na druhej strane však bolo oveľa jednoduchšie pochopiť ich, ak sa s nimi stotožní.

Ak sa stane osobou, ktorá ich prežila. Listovala v mentálnej knižnici tej... ženy. Áno. Teraz už vedela, že mala nájsť ženu. Jej sila bola roztrieštená. Patrila svetlu i temnote. Zara si spomenula na dávny príbeh, ktorý jej niekto rozprával. Navid? Možno. O potomkoch temnoty. O potomkoch svetla.

Toto bola osoba, ktorú vytvorili spoločne.

Dcéra s láskavou dušou a katastrofickými nadaniami.

Nikdy nebola dieťaťom. Narodila sa ako dospelá žena. Bola stvorená. Vždy, keď sa snažila zapojiť, dopadlo to zle. Zara cítila jej smútok. Akoby bol jej vlastný. Hnevala sa spolu s ňou. Žialila spolu s ňou. Prepadala zúfalstvu. Nech sa snažila akokoľvek. Lenže Zara nechcela vidieť jej smutné začiatky. Hľadala čosi iné. Jej moc bola zneužitá. Hneď niekoľkokrát. A Zara hľadala práve ten jediný moment, ktorý by jej mohol pomôcť v splnení misie.

Veď preto tu mala byť, či nie? Aby spoznala práve túto ženu.

Neskôr by jej to mohlo pomôcť.

Alebo toto všetko bol len test, v ktorom práve zlyhávala.

Sústredila sa. Nájsť tú jedinú  udalosť bolo viac ako len jednoduché. Pretože toto boli sny. Jej doména. Jej kráľovstvo. Ponorila sa do cudzej mysle. Až sa z nej nakoniec stala jej vlastná. A tá osoba o tom všetkom snívala až príliš často. Prenasledovali ju nočné mory. Zacítila závan známej mágie. Bol za to snáď zodpovedný Ahụhụ? Chcel ju trestať za to, že sa nesprávne rozhodla?

Ak by takto trestal všetkých, nikomu by sa nikdy nesnívalo nič príjemné alebo krásne.

Možno som čakal na tento moment, ozval sa zrazu hlas, ktorý veľmi pripomínal ten jeho.

Jej osobná nočná mora? Alebo pomoc z druhej strany?

Ale potom na to zabudla, pretože sa sústredila na tú časť sna, ktorú najviac potrebovala. Stála v nej vysoká majestátna postava. Krásna žena. Výnimočne krásna. Ruky mala založené na hrudi, akoby sa pred niečím chcela chrániť. Len jej smutné oči narušovali celkový obraz. Pôsobili oveľa staršie. Výraz stareny v tvári mladice.

Možno za to mohla postava, ktorá stála pred ňou.

Maska zakrývala jej podobizeň, ale trčali z nej dlhé vlasy. Zara by ju spoznala kdekoľvek. Aj keby sa s ňou nestretla osobne. Šírila sa z nej zvláštna aura moci. O čosi menšia ako tá, ktorú cítila v Ọchiri. Práve sa pozerala na udalosť, ktorá prechádzala jej vzostupu k moci. Ešte predtým, ako sa z nej stala najvýznamnejšia bohyňa.

„Prečo si ma vyhľadala? Nevidíš, že môj život je lepší, ak sa s nikým nerozprávam? Všetci sú v bezpečí. Takto to má byť. Moja samota drží tento svet v bezpečí.“

Ọnwụ k nej podišla. „Samota? Bola si stvorená pre veľkosť, nie pre túto slabosť. Poď so mnou. Pomôž mi a ja ťa odmením. Už nikdy nebudeš musieť sedieť v tieňoch.“

„Myslíš si, že túžim po väčšej moci? Tá moja je dosť zničujúca,“ odpovedala nasrdene.

Akoby ju urážala samotná predstava.

Lenže bohyňa sa nemienila len tak vzdať.

„O to je podstate mojej ponuky. Tvoja moc. Všetci sa jej vždy báli. A báli sa aj teba. Pretože sa nevieš ovládať. Pretože v tvojich krokoch nasleduje len katastrofa. Lenže nič z toho nie je tvoja vina!“ skríkla, dávajúc dôraz práve na to posledné slovo. „Takýmto spôsobom ťa stvorili. Nemali by ťa za to trestať.“

Dlhý čas ju len sledovala. Snažila sa odhadnúť jej postoj. Úsmev. Výraz v tvári.

Čokoľvek.

Nenašla však nič podozrivé. A to bola najskôr chyba.

„Počúvam,“ odvetila po dlhom mlčaní.

Kývnutím hlavy jej poďakovala za prejavený záujem. „Rovnako ako ty, aj ja som trestaná za niečo, čo nie je moja chyba. Nemôžem si pomôcť. Moja moc mi káže robiť niečo iné, než odo mňa vyžadujú ostatní. Chcem len to, čo mi právom patrí. To, čo mi sľúbili a odmietajú mi to dopriať. Kvôli tomu tento svet vypadáva z rovnováhy. Život sa mení. K horšiemu.  Určite si so to všimla aj sama.“

Zara videla jej zmätenosť. Nič podobné nezaznamenala. Lenže to nechcela priznať nahlas.

Čo rozhodne mala. Ọnwụ síce hovorila o svete, ale myslela ním ten svoj.

Mala chuť to na tú napol oklamanú ženu zakričať.

Nakoniec sa ovládla.

„Čo chceš robiť?“

Bohyňa sa neusmiala. Aj keď to najskôr urobiť chcela. „Nechcem, aby tento svet trpel. Chcem len prinútiť svojho otca, aby mi dal to, čo mi bolo prisľúbené. Vďaka tomu sa tento svet vráti do svojej pôvodnej rovnováhy. A všetci budú šťastní.“

„A čo presne chceš odo mňa? Mám ti pogratulovať k úžasne vymyslenému plánu?“

„Potrebujem len tvoju moc,“ priznala potichu. Vzápätí  zodvihla ruky, aby sa bránila voči akýmkoľvek výčitkám, ktoré by mohli prísť. „Nechcem si ju ponechať. Nechcem ti nič zobrať. Chcem len, aby si mi pomohla. Moji rodičia ma neberú vážne. Pretože moja moc nie je ako tá ich. Je iná. Rovnako iná ako tá tvoja. Mali by sme im pripomenúť, že prichádza zmena.“

Zasmiala sa. Zaru to prekvapilo.

Lenže čo mohla robiť? Toto bola spomienka premenená na sen.

Mohla ju len mlčky sledovať. Aj to len preto, že svoju moc nevedela ovládať.

Nie dostatočne.

„A čo z toho všetkého budem mať ja? Dobrý pocit, že ty si dostala presne to, čo si zaslúžiš? Ak sa do toho zapletiem, všetci ma budú len viac nenávidieť.“

Bohyňa k nej pristúpila o čosi bližšie. „Ak mi pomôžeš, dám ti to, po čom túžim. Budeš môcť používať svoju moc bez strachu, že sa stane niečo zlé. Prestaneš byť tŕňom v oku všetkých bohov. Prestanú sa ti smiať. Prídu o svoju zábavu. Pretože to pre nich si – len zábava a vyplnenie voľného času. Nechcú ti pomôcť, hoci majú tú moc. Bavia sa na myšlienke, že ťa trestá tvoja vlastná sila. Si pre nich ten pravý vinník zodpovedný za všetko zlé v tomto svete.“

Zara zatiahla myseľ ženy, ktorú skúmala. Ale nebolo to nič platné. Nemohla zmeniť niečo, čo sa odohralo pred stovkami, možno aj tisíckami, rokov. Len sa bezmocne prizerala, ako Ọnwụ dosahuje presne to, čo chce – tým, že proti tejto mocnej ubolenej žene použite jej vlastné neistoty. Videla to v jej duši. Vždy sa nenávidela za to, čím je. Predstavovala si, že je ostatným na smiech.

A Ọnwụ jej to teraz len potvrdila.

Prebudila v nej hnev. Zúrivosť spojenú s ochotou urobiť čokoľvek, aby to zmenila.

„Aký presne je tvoj plán?“                  

Po tých slovách mala Zara pocit, akoby bola ešte viac uväznená v tých snoch. Nedokázala sa odtiaľ pohnúť. Nemohla si vybrať scénu, ktorú by viac preskúmala. Akoby niekto viedol jej kroky. Vo veľkej rýchlosti sledovala všetky udalosti. Ich sled nakoniec viedol až k veľkej deštrukcii.

Nepočula rozhovory. Nedostala žiadne odpovede.

Niečo jej v tom zamedzovalo. Napriek tomu však videla dosť. A veľa si toho domyslela. Nech Ọnwụ plánovala čokoľvek, nebola úplne dokonalá. Jej pretvárka mala svoje hranice a často z nej vypadávala. Keď k tomu prišlo, väčšinou ostatným ponúkla nejaké chabé vysvetlenie.

Niektorí to prijali mlčky, iní o tom premýšľali. Aj žena, v ktorej podvedomí bola stále uväznená, to videla. Ale rozhodla sa to ignorovať. Všimla si falošnosť Ọnwụiných úsmevov. Neistotu v jej slovách. Hlad v jej očiach. No nepriznávala si, že niečo podobné vidí. Predstierala, že to nejestvuje. A to bola jej najväčšia chyba.

Zara chcela vedieť viac o tých plánoch. Ale zakaždým, keď sa snažila sústrediť, čosi ju vrátilo späť do ďalšej bezvýznamnej spomienky. Navid im kedysi povedal, že mu nejaké kúzlo zabraňuje hovoriť o istých udalostiach. Možno sa teraz ocitla v niečom podobnom. Frustrovalo ju to. Vyvádzalo z miery. Konečne dostala príležitosť dozvedieť sa o niečom od niekoho, kto to  zažil. Kto tam bol. Nie sprostredkovane z kníh alebo od výstredného pisára s príliš dlhým životom.

Nakoniec však mohla zbadať len záblesky deštrukcie, ktorú sa snažia odvrátiť.

Keď sa napokon plynutie času zastavilo, stála Ọnwụ nad svojou obeťou a spokojne sa usmievala. Žena, v ktorej mysli stále bola, ležala bezvládne na zemi. Jej nádychy boli pomalé a trhané. Akoby ju bolela samotná myšlienka na život. Telo mala plné vyčerpania. Ale aj hnevu. V duchu sa častovala nadávkami. Nechala sa oklamať. Opäť.

A vďaka jej chybe Ọnwụ zvrhla celý panteón a sama prebrala moc.

Aby sa jej to podarilo, musela však ukradnúť tú jej.

Rovnako jej ju mohla ponúknuť na podnose!

„Neboj sa, tvoja moc bude u mňa v bezpečí,“ zašvitorila Ọnwụ spokojne.

Zara si uvedomila, že sa dostala do stredu začatej konverzácie.

„Mala si ma zabiť.“ Jej hlas bol tichý a unavený. No jej slová v sebe niesli veľkú ťažobu.

Ọnwụ sa za smiala. „Ale prečo by som ťa zabíjala, maličká? Teraz si už neškodná. Obyčajný človiečik prekliaty dlhým životom. Budeš žiť naveky, ale bez svojej moci. Nebudeš viac ako tí červy, ktorí ma tak verne uctievajú. A to bude tvojim trestom. Žiť naveky ako jedna z nich s pocitom, že som to bola práve ja, kto ťa pripravil o veľkú budúcnosť.“

Po svojich prázdnych slovách sa vyparila. Jednoducho odišla a nechala ju tam ležať v prachu. Zranenú a slabú. V ten moment si priala, aby ju niečo zabilo. No nebude mať také šťastie. Uvedomovala si, že naozaj nezomrie. Ak by to bolo možné, dávno by sa zabila. Skúšala však všeličo možné a nikdy neuspela. Nie, jej osudom bolo prežiť. Veľmi dobre si to uvedomovala. Ọnwụ si síce myslela, že je to preto, lebo je bohyňa, ale neoblo to celkom tak.

Ona bola výnimočná v mnohých ohľadoch. Tak ako jej moc.

A tú nebolo možné len tak ukradnúť. Nie naveky.

„Mala si ma zabiť,“ zopakovala žena chrapľavo, hoci tam nebol nikto, kto by ju počul, „tvoj život by bol jednoduchší. Pretože raz príde deň, keď sa moja sila vráti. A potom... moja maličká... potom ti ukážem, aký hnev do mňa vložila temnota. V ten deň zničím tento svet a teba prinútim, aby si sa na to pozerala.“

Zara bola málokedy svedkom takého hnevu. A takého žiaľu. Prelieval sa v tele tej ženy ako láva v rozhorúčenom vulkáne. Jej sila bola nesmierna. Rovnako ako absencia tej moci. Ona sama stála nad všetkými bohmi. Mohla im pomôcť. Ak by jej niekedy venovali viac pozornosti. Tak sa nakoniec nedobrovoľne stala ich skazou.

To všetko videla v mysli tej ženy. Netušila ale, prečo jej to Ahụhụ všetko ukazuje. Predsa o tom už počula. Od Navida. Iste, bolo iné prežiť to na vlastnej koži. Naplno precítiť pocity tej zradenej ženy. Ale okrem toho sa nedozvedela nič iné. Iba to, že jej moc sa pomaly vracala. Netušila, ako to bolo možné. Akoby schopnosti čerpala zo samotnej podstaty ich sveta. Od tmy. Od svetla. Od svojich stvoriteľov. Hromadili sa v nej a čakali na moment, keď ich bude môcť použiť. Na to, aby zničila ten istý svet, ktorý ju posilňuje.

Stále mocnela. Už len preto mala Zara očakávať, že sa niečo stane.

Ale neočakávala.

Keď sa zmenila scéna, predpokladala, že je to súčasť čohokoľvek, čo jej Ahụhụ chcel ukázať. Svoj omyl si uvedomila až príliš neskoro. Teraz stála pred zrkadlom. Žena sa dívala do zrkadla. Hlboko do vlastných očí. Ale nevidela seba. Sledovala Zaru. Netušila ako, no cítila, že vie o jej prítomnosti.

„Našla si, čo si hľadala?“ oslovila ju pokojne.

Až príliš pokojne.

Zara sa zamyslela. „To mi povedz ty. Mňa sem poslali.“

„Prečo ťa sem poslali? Aby si ma zabila?“

„Nie,“ nesúhlasila dôrazne, „nikto ťa nechce zabíjať. Mňa sem poslal Ahụhụ. Vraj ťa mám spoznať.“

„Ahụhụ?“ za čudovala sa žena. „ Ak je to tak, potom patríš k misii, ktorú dal dokopy niekto z minulosti. Ty si v najväčšej skupine. Najdôležitejšia. Možno ť poteší, že tvoje sestry ešte stále pokračujú v plnení misie. Hoci čoskoro budú potrebovať pomoc.“

„Prečo im nepomôžeš ty?“

Hlavu naklonila k strane. „Moja moc je obmedzená. Mám preto zviazané ruky. Ale v momente, keď sa moje putá pretrhnú, už im nebudem môcť pomôcť. Vtedy budete vy musieť pomôcť svetu. Nechcem ho zničiť. Ale kvôli Ọnwụ nebudem mať na výber,“ priznala pomaly. „Už si ma teda spoznala?“

Zara si nebola istá ani len vlastným menom. „Ty mi povedz ty. Mňa sem poslali.“

Zasmiala sa. „Nrọ musí byť hrdá na svoj výtvor. Och, áno, určite je.“ Zrazu sa však začala obzerať, akoby počula niečo, čo Zare unikalo. „Neboj sa, ešte sa stretneme, maličká... Ụra.“ Sklonila hlavu v náznaku úklony. „Nájdem ťa v ľudskom svete.“

Ešte posledný raz sa zadívala na Zaru.

Sledovala tvár tej ženy. Nedokázala by opísať jej črty.

Ale bola si istá tým, že ak ju stretne, okamžite ju spozná.

Kapitola 45. ¦ Kapitola 47.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 46.: