OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 48.

06.08.2018 (11:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 951×

Kapitola 48.

Zara

Svoj pobyt vo svete snov si neužívala. Veď kto by bol rád, keby na neho malé, veľmi milo vyzerajúce stvorenie neustále buď kričalo, alebo kritizovala všetko, čo urobí. Niekedy mala Zara pocit, že to Ahụhụ všetko robí už len zo zvyku. Jej výkony vlastne nie sú až také biedne, ale hrdý Strážca snov jednoducho nedokáže priznať nahlas, že z nej raz predsa len niečo bude.

Potrebovala aspoň nejaké uistenie, že všetko jej úsilie nie je márne.

Pretože sama o sebe pochybovala.

A nebol tam nikto, kto by jej pripomenul, že je to zbytočné. Miesto toho sa Ahụhụ rozhodol, že ju zavalí povinnosťami. Každú voľnú chvíľu musela hľadať osoby podľa jeho vlastného výberu. Najskôr malé dievčatko, ktoré sa sotva naučilo chodiť. Starý muž neschopný spomenúť si na jediné kúzlo, ktorými kedysi ohuroval nepriateľov ako veliteľ jednotky bojových mágov.

Väčšinu z tých ľudí nikdy nevidela a nikdy o nič nepočula. Napriek tomu vedela o ich tajných túžbach. Dôkladne spoznala ich sny. Menila ich podľa vlastného uváženia. Nútila ich cítiť presne to, čo chcela. A keď sa ráno predsa len zobudili, boli presvedčení o tom, že sa im naozaj snívalo o ich budúcom druhovi alebo o mŕtvom zvieratku, ktoré v predchádzajúci deň skopli zo schodiska.

Sny boli nádherné, ale i desivé.

V skutočnosti mohli byť čímkoľvek, čo si zaželala. Mala moc nad ostatnými. Nútila ich cítiť presne to, čo chcela. Pretože im ukazovala čokoľvek, na čo si spomenula. Moc, ktorá ju na jednej strane fascinovala. No na tej druhej ju desila. Niesla so sebou veľkú zodpovednosť. Nie, že by jej niečo podobné prekážalo. Napriek vlastnému rozhodnutiu sa z nej predsa stala veliteľka malej skupiny sestier z cechu.

Lenže moc nad snami?

To bolo niečo, čo by v rukách nemal držať žiadny smrteľník.

Či už živý, alebo mŕtvy.

Nad tým rozmýšľala neustále. Nad správnosťou tohto všetkého. Nad zmyslom týchto cvičení. A predovšetkým ešte nad čímsi pálčivejším – prečo práve ona. Ahụhụ predstieral, že jej otázky nepočuje. Naznačil jej však dostatočne veľa na to, aby jej myseľ prichádzala so stále šialenejšími teóriami.

Podľa neho bola pre tento svet stvorená. Patrila do neho. Jej duša bola zviazaná s ríšou snov. Niekedy neutíchala vo svojich otázkach. V tých momentoch Strážca snov vybuchol v čomsi podobnom záchvatu hnevu a odporučil jej, aby odchytila Nrọ a na všetko sa jej spýtala. Lenže nikto netušil, kde sa práve ukrývala Tajomná bohyňa.

Tú jedinú Zara zatiaľ nedokázala nájsť.

Možno preto, že bola silnejšia ako ona. Alebo len jednoducho nechcela byť nájdená. Radšej nechcela myslieť na tú poslednú možnosť. Nrọ jej pomohla. Možno sa jej za to Ọnwụ pomstila. Možno už žiadna Nrọ ani len neexistovala. Posledný pozostatok jej snovej sily vymazaný zo sveta podobne, ako každá zmienka o prvom z bohov.

Všetky tieto myšlienky spolu s nekonečným tréningom spôsobovali, že Zara strácala prehľad o plynutí času. V snovej ríši mohol čas plynúť pomaly alebo rýchlo. Vždy sa prispôsoboval želaniam pána tejto sféry. Zara tu strávila roky. A pritom vo svete ľudí nemusel uplynúť ani len jeden okamih.

Čo jej nepridávalo na pokoji. Neznášala, ak niečomu nerozumela. Pripadala si bezmocná a to ju rozčuľovalo. Na čo jej bola všetka táto záhadná sila, ak sa ňou nevedela brániť ani len voči plynutiu času? Vskutku pochabá myšlienka. Mohla byť nahnevaná kvôli čomukoľvek. Ona si vybrala práve takúto hlúposť.

Stratená vo svojich myšlienkach čakala na ďalšie pokyny od svojho učiteľa. Nakoniec zodvihla hlavu a zadívala sa na neho. Len ju pozoroval. Mlčky a naozaj dôkladne. Pripadala si nahá. Vo svojom zúfalstve hľadala spôsob, ako sa ukryť. Potom sa však zahriakla. Zodvihla bradu. Ak ju chce kritizovať, prijme to ako fakt. Nebude sa tým cítiť pokorená.

Nakoniec to však nevydržala.

„Prečo sa na mňa takto pozeráš?“

Jej slová však neprerušili jeho uprený pohľad. Ak niečo, tak ho len umocnili.

„Myslím, že si našla to, čo potrebuješ.“

Zamračila sa. „Čože? A to mi hovoríš len tak? Žiadne šialené cvičenia? Žiadne hľadania neznámych ľudí a zakrádanie sa do ich snov? Nič? Len tak mi oznámiš, že mám to, čo potrebujem, hoci ja o tom nie som ani v najmenšom presvedčená?“

Do jej hlasu sa vkradlo o čosi viac netrpezlivosti, než plánovala.

No nemohla si pomôcť.

Ahụhụ sa k nej priblížil. „Prišla si sem, pretože si potrebovala pomoc. Chcela si nájsť jednu vybranú osobu, preniknúť do jej mysle prostredníctvom snov a rozprávať sa s ňou. To som ťa naučil. Na viac už nemáme čas.“

„Zrazu nemáme dosť času? Však si tvrdil, že v tejto ríši plynie čas tak rýchlo alebo tak pomaly, ako si ty želáš,“ obvinila ho.

Na jej obvinenia však nereagoval.

„Táto ríša mi patrí, ale moja moc nie je taká veľká, ako kedysi. Slabnem každým dňom. Moja moc je rozložená na príliš veľkom priestore. Nestačím na to všetko sám.“

„Predtým si tvrdil niečo iné.“

Predtým sa vôbec správal o čosi menej... pokorne.

Naklonil hlavu na stranu. „Predtým som ťa nepoznal. Nevedel som, kým si. Nemohol som si byť istý, že si tým, kto tvrdíš, že si. Pokojne si mohla byť zabijak vyslaný cisárovnou alebo samotnou Ọnwụ.“

Jeho slová boli dokonale logické.

Preto ju tak veľmi rozzúrili.

„Takže teraz čo? Presvedčil si sa, že ti odo mňa nehrozí nebezpečenstvo? Nie som dosť silná, aby som ťa skutočne ohrozila, tak sa ma radšej zbavíš?“

Zasmial sa.

On sa jej hnevu len zasmial, akoby nebol ničím iným len prejavom nevôle rozmaznaného decka.

„Ak by som ťa chcel zabiť, už by si bola mŕtva. Našiel by som spôsob, ako sa zbaviť tvojej duše. V ríše snov totiž existujú aj horšie osudy ako sú zlé sny.“ Naprázdno prehltla, keď si spomenula na momente, keď ju zaviedol do priepasti plnej nepredstaviteľných hrôz. Mohlo jestvovať ešte niečo horšie? Ak áno, nechcela o tom nič vedieť. „Miesto to ho som ťa však naučil všetko, čo potrebuješ, aby si splnila svoju misiu.“

„Pretože čím skôr ju splním, tým skôr sa sem budem môcť vrátiť,“ dokončila za neho, zvláštnym spôsobom upokojená.

Ani sa to nesnažil poprieť. „Získala si to, po čo si sem prišla. Nadišiel čas, aby si odišla.“

„Si naozaj očarujúci hostiteľ, to bezpochyby.“

Na jej výčitku nereagoval. „Neboj sa, vrátiš sa sem skôr, ako sa nazdáš.“

Nedovolil jej nič povedať. Možno sa jej len túžil tak rýchlo zbaviť. Možno sa ju snažil chrániť. Pravdu sa však už nedozvedela. Pretože cítila, ako ju objíma akási sila. Nepamätala si veľa z toho, ako sa sem dostala. Pripadalo jej to ako sen. Keď sa ráno prebudila, pamätala si každý detail.

No čím viac času uplynulo, tým zastrenejšie boli jednotlivé časti, až si nakoniec bola schopná spomenúť len na to, čoho sa ten sen týkal. A aj to jej postupne vyfučalo z hlavy. Ostala len nepatrná spomienka na čosi rozmazané a nezameniteľný pocit, že toto všetko už kedysi zažila.

Keď znovu otvorila oči, bola späť v klietke. Accai a Batu na ňu pozerali so zmesou nádeje a zmätenosti. Rozpamätávala sa len ťažko. Pretože zatiaľ čo ona práve strávila celé dni a možno aj týždne učením práce so snami, v skutočnom svete ubehol sotva okamih. Možno niekoľko krátkych minút. Spomínala. Povedala im, že by mohla pomôcť. Nájsť spôsob, ako sa dostať k hadej princeznej. Ako nájsť cestu von z tejto klietky.

A to všetko sa jej podarilo. Bez ohľadu na to, akú cenu za to všetko zaplatí.

„Aj sa bojím spýtať, čo si vymyslela, že sa tváriš tak spokojne,“ ozval sa opatrne Accai.

Zara sa zamračila. Nebola si vedomá toho, že by prejavovala konkrétnu emóciu.

Oblizla si pery. Boli rovnako vyprahnuté ako púšť okolo nich.

„Našla som spôsob, ako sa rozprávať s princeznou. Ale neviem, či nám to pomôže. Všetko závisí len od nej. A od toho, čo všetko si jej podvedomie pamätá.“

Očakávala, že sa jej okamžite začnú vypytovať.

Miesto toho ju len pozorne sledovali, akoby jej práve rástla druhá hlava.

Accai si odkašlal. „Kde si práve... bola?“

Usmiala sa. Ani nevedela prečo. Nemalo by ju tešiť, že nejakým spôsobom vytušil jej absenciu. Ale predsa si nevedela pomôcť. Znamenalo to, že napriek všetkému mala priateľov, ktorí sa o ňu stále zaujímali. Keď sa však zamyslela nad odpoveďou, uvedomila si, že jej myseľ je rovnako zahmlená ako predtým. Nech s ňou Ahụhụ urobil čokoľvek, zahalilo to jej spomienky do clony.

Bola si istá už len tým, čo ju naučil.

Prečo a ako to dokázal – na to si nespomínala.

„Neviem ti to vysvetliť,“ priznala ľútostivo. „Viem len, že som nebola tu, ale na inom mieste a tam mi niekto pomohol. Hlavné je, že vďaka tomu viem, čo mám robiť.“

Bez zaváhania prikývol. „A čo máme robiť my?“

„Môžete si pospať,“ navrhla.

Ak im jej odpoveď prišla zvláštna, nevyjadrovali sa k tomu. Zara sama si zobrala vlastnú radu k srdcu a uložila sa na zem. O pohodlí nemohla byť ani reč, ale ona sa nechystala spať. Potrebovala len pôsobiť čo najmenej podozrivo.

Určite jej stráže budú venovať menej pozornosti, ak si budú myslieť, že zaspala. Pomyslia si, že jej príliš slabá na to, aby bojovala. Keby však bez pohnutia sedela na zemi a pozerala by niekam do neznáma, prilákala by k sebe nechcenú pozornosť. A netušila, koľko času bude potrebovať.

Možno len chvíľku. Možno celé dni.

Zatvorila oči a sústredila sa. Opäť ju premohlo šumenie niekoľkých hlasov. No miesto toho, aby sa tým nechala pohltiť, začala hľadať. Ešte stále nemala toľko skúseností ako večný Strážca snov, no predsa len bola o čosi šikovnejšia. Čím viac duší vylúčila, tým lepšie sa jej hľadalo. Keď sa uistila, že ten alebo onen nie je ten, koho hľadá, jeho vnútorný hlas stíchol.

Divoké bzučanie sa postupne menilo na šepot, neskôr na šramot, až sa nakoniec zmenilo na neškodné hmkanie kdesi v zadnej časti jej mysle. Niečo, čo vnímala, ak sa na to sústredila, ale dokázala to poľahky ignorovať. Nakoniec našla presne to, čo hľadala. Presnejšie jednu osobu.

Mala chuť sama sebe sa vysmiať, také jednoduché to bolo.

Nakoniec odolala.

Pretože nájsť niekoho neznamenalo splniť úlohu.

Ešte len vykročila správnym smerom. Najskôr musí prinútiť tú ženu, aby zaspala a začala snívať. čo sa ukázalo byť o niečo náročnejšie. Čím viac dobiedzala na jej myseľ, tým nepokojnejšia princezná bola. Akoby nejako dokázala vycítiť jej prítomnosť. Zara zaťala zuby a zatlačila. Jej moc z nej vytryskla ako gejzír. Ak by to bola voda, práve teraz by sa tá hadia zradkyňa topila.

Miesto toho jej začali klipkať viečka.

Premáhala ju únava.

V spoločnosti niekoľkých členov kmeňa. Zvedavo si ju prezerali. Keď vstala a ospravedlnila sa za svoj skorý odchod, len mávli rukou. No jeden z nich ju prenasledoval, keď vyšla von. Sledoval ju celý čas až k jej malej chatrči. Nebol to ani dom. Len malý prístrešok, v ktorom ju niečo nechránilo pred nápormi vetra, piesku alebo ojedinelého dažďa. Všetci ju mohli vidieť. Čo bol najskôr ich zámer. Chceli ju mať pod kontrolou.

V Zare sa zodvihla vlna odporu.

Zdvíhal sa jej žalúdok z myšlienky, že princeznú proti jej vôli niekto zotročil. No ešte viac sa jej bridilo, že nejako zariadili, aby na to zabudla a myslela si, že takto to má byť. Darovali jej falošnú slobodu. A pritom ju sledovali ako väzňa. Nebola zatvorená v klietke. Pretože celý tento prekliaty tábor predstavoval jej celu. A jej takzvaní priatelia? Len lepšie zamaskované stráže.

Sledovali každý jej pohyb.

Hlavne po tom, ako sa ten muž otočil a zamieril späť odkiaľ prišiel. Nedali jej pokoj dokonca ani vtedy, keď zaspala. Akoby sa obávali, čo by sa mohlo stať, ak by si spomenula, kým je v skutočnosti. Zara sa musela niekoľkokrát nadýchnuť, aby bola schopná sa upokojiť. Nepomôže jej, ak bude mať myseľ plnú hnevu a odporu. Miesto toho sa sústredila na princeznú. Jej myseľ svietila ako maják.

Stačilo sa len natiahnuť...

Napriek všetkému však nebola pripravená na to, čo príde. Sledovala detské sny plné nevinnosti. Nočné mory vraha. Ale nič z toho sa nepodobalo mysli hadej princeznej. Netušila, čo presne sa jej stalo. Podobne ako Accai a Batu, aj ona počula ten starý príbeh o záhadnej žene z hviezd. Ak v tom všetko bol aspoň kúsok pravdy, všeličo by sa tým vysvetľovalo.

Ten chlapec vytvoril kúzlo, ktorým ju zviazal na zemi, pripravil ju o jej pravú podobu. A takisto ju prinútil zabudnúť na to, kým bola. Stačil na to jednoduchý trik. Rozdelil jej myseľ. Tá čas, ktorá patrila skutočnej princeznej bola plná hnevu a nenávisti. Doliezala na ňu. V momente, keď sa o ňu obtrela, jej telo naplnila neznesiteľná agónia. Tá druhá časť, väčšia a neustále sa rozpínajúca, ju privítala pokojom niekoho, kto prijal svoj osud. Ani sluha, ani otrok a ani priateľ. Ale akási kombinácia všetkého.

Lenže napriek vlastnej bolesti to bola práve tá menšia časť, na ktorú sa musela zamerať. Pretože tá musela vyhrať nad svojimi okovami. Ak sa Zare nepodarí pomôcť princeznej ovládnuť vlastnú myseľ, postupom času sa stratí v tej kliatbe. Netušila, ako dlho by to mohlo trvať. Ale raz by sa táto bytosť prebudila a nebola by ničím viac, len tým, čo z nej chceli mať ostatní.

Začala sa predierať nánosom bezmocnosti. Akoby šplhala na vysokú horu skrz hustý les. Jednotlivé konáre jej nenávistne bičovali tvár. ostré kamienky sa jej zabárali do sotva chránených chodidiel. Niekoľkokrát dokonca zakopla a skotúľala sa o čosi nižšie.

Zatínala zuby, aby vytrvala. Silu čerpala zo snov, to áno, ale ani tá celkom nestačila. Musela načrieť naozaj hlboko do svojho vnútra, aby nakoniec našla cestu v tom neprehľadnom labyrinte. Keď však našla hadiu princeznú, postavil sa pred ňu unavená a zadýchaná.

A aj ignorovaná, pretože sa nezdalo, že by si ju niekto všímal.

Sedela na tróne svojej matky. Kráľovná však nebola nikde v dohľade. Preskúmavala tejto výjav. Nebol to sen. Bola to spomienka, v ktorej bola uväznená časť jej hadej duše. Tá časť, ktorá si pamätala kým a čím je a ktorá podvedome bojovala o nadvládu a zlyhávala.

Ale nič z toho sa neodrážalo na jej pokojnej tvári. Jej nádherné rysy lemovali takmer biele kadere. Rukou opretou o opierku si podopierala bradu. Pôsobila nanajvýš znudene. Jej chvost ochabnuto spočíval na zemi.

Zara si však uvedomovala, že napriek svojej nehybnosti práve stojí pred predátorom.

A ten si ju práve všimol.

Princezná si ju prezerala rovnako pozorne, ako ona predtým ju.

„Kto si?“ spýtala sa pomaly. „Ak hľadáš moju matku, budeš musieť počkať. Zdá sa, že si... musela odskočiť.“ Pri posledných slovách sa zamračila. Nebola si istá ich pravdivosťou.

Zara pomaly potriasla hlavou. „Neprišla som za kráľovnou. Mojou úlohou je nájsť práve teba.“ Aby pôsobila o čosi vážnejšie, dodala: „Poslala ma sem tvoja matka.“

„Prečo by ťa sem posielala? Veď sme sa len pred chvíľou rozprávali,“ namietla nepresvedčivo.

„A vieš, o čom ste sa rozprávali?“ vyzvala ju Zara.

„Chce, aby som tu ostala,“ povedala a do hlasu sa jej vkradla nevôľa. „Chce, aby som naveky ostala za tvorená v tomto desivom hrade. Aby som zabudla na svoje schopnosti a aby som zabudla na nárek smrteľníkov, ktorý počujem. No najviac chce, aby som sa vzdala... jeho.“

Zara rýchlo premýšľala. Podľa toho príbehu trvalo dlho, kým sa princezná vrátila za tých chlapcom. Každú noc sa objavila hviezda. Možno len za ten čas zbierala silu potrebnú na preniknutie do sveta smrteľníkov. Možno ten čas bojovala proti zákazu svojej matky. Ak to tak bolo, princezná bola uväznená v tom poslednom momente. Mala si myslieť, že nikdy neodišla.

„Vzoprela by si sa vôli svojej matky?“

Sklonila hlavu, akoby bola zahanbená. „Matka nevie, aké to je, počuť nárek smrteľníkov. Ona túto silu nemá. Nevie sa vrátiť späť. Ale ja? Ja som sa tam narodila. Je to môj domov, naveky tam budem patriť.“ Tými slovami Zare nepriamo prezradila, ako vôbec bola schopná dostať sa do sveta smrteľníkov, hoci ostatní hadí ľudia toho nie sú schopní. Alebo po tom len možno netúžia. „Chcem len, aby mi porozumela. Nechcem sa s ňou hádať. Ale ak bude tvrdohlavá, jednoducho odídem. Tam je niekto, kto mi rozumie. Kto si váži moju prítomnosť. A nemyslí si o mne, že som dieťa!“

Mala chuť povedať jej, že sa teraz ako dieťa správa, ale radšej mlčala. Miesto toho plánovala, čo urobí. Táto ilúzia bola veľmi mocná. Vedela, že ju nebude môcť nijako prelomiť. Pretože to nebol sen alebo nočná mora, ktoré by mohla ovládnuť. Tieto okovy bude musieť pretrhnúť samotná princezná. Lenže to by najskôr musela vedieť, že jej zvonia na zápästiach.

„Odpustila by si svojej matke, ak by som ti ukázala, pred čím sa ťa snaží ochrániť?“

„Chceš mi len klamať,“ zasyčala na ňu princezná.

Zara pokrútila hlavou. „Nebudem ti klamať. Ukážem ti len pravdu.“

„Vieš snáď predpovedať budúcnosť?“

„Nie,“ odpovedala ihneď, „ale viem, čo sa stane.“

Nechcela jej klamať, ale takisto jej nemohla povedať celú pravdu. Nepredpokladala, že bude jednoduché rozprávať sa s princeznou. Realita sa veľmi líšila od jej predpokladu. bolo to ešte náročnejšie, nakoľko sa vôbec nebránila voči svoju väzeniu. Prežívala tento jediný okamih stále dookola, nezasiahnutá plynutím času. Stále slabla a poddávala sa svojmu osudu.

Zaru čaká vôbec tá najťažšia úloha.

Musí princeznú presvedčiť, že má dôvod bojovať.

„Tak mi to ukáž,“ privolila nakoniec princezná.

Zara nemala čas hľadať správne riešenia. Preto jednoducho podišla k nej a natiahla ruku. Keď sa jej dotkla, presunula ich obe do sna, ktorý však nebol snom ani v najmenšom. Ukazovala jej totiž to, čo si pamätala z toho príbehu.

O osamelom chlapcovi, na ktorého raz v noci žmurkla hviezda. Zatiaľ čo ju Zara zabávala nepodstatnými hlúposťami, hľadala v jej podvedomí kúsky spomienok. Dokázala nájsť len krátke útržky. Jej dlhú absenciu. Jeho smútok. Jeho žiaľ. Dlhú cestu do knižnice. Vytvorenie toho kúzla.

Všetko jej vlastné nočné mory uzamknuté v obrovskej truhlici a zabudnuté v tej časti mysle, ktorú ovládala mocná ilúzia. Oveľa viac sa však zamerala na niečo iné. Nevedel veľa o tom, ako sa z nej stalo to, čím je dnes. Ale na tom nezáležalo. Stále jej to mohla u kázať. To, ako tancovala pre púštnych ľudí. Ako ju sebecky ochraňovali. Ako ju strážili vo dne aj v noci, aby im náhodou neutiekla.

Ako posledné jej ukázala to, čo pokladala za najdôležitejšie – ako sa jej vyhýbali hady jej matky. Spolu s Accaiom a Batu zacítili prítomnosť hneď niekoľkých plazov. Najskôr si mysleli, že sa snažia uniknúť pred prenasledovateľmi. Ale nakoniec si uvedomili svoj omyl.

Iste, snažili sa uniknúť. Ale pred samotnou princeznou. Pretože podvedome cítili to, čo teraz vedela aj Zara – že princeznú tú kúzlo premenilo na istý druh monštra. A tie hady sa obávali, že oni skončia podobne.

Uväznené v slabých ľudských telách, neschopní s tým čokoľvek urobiť.

Zara očakávala hnev. No keď ju princezná od seba odstrčila a ona pristála chrbtom na protiľahlej stene, predsa ju to prekvapilo. Ak by boli v skutočnom svete, už by bola najskôr na polceste do Ọchiri a na jej mŕtvom tele by sa hostili plaziví domáci miláčikovia samotnej kráľovnej.

„Toto si pre mňa matka pripravila? Oplzlé lži?!“

„Prečo by som ti klamala? Nemám na to dôvod.“

To princeznú len viac rozzúrilo.

„Nemáš na to dôvod? Tak prečo mi potom chceš otráviť myseľ takýmito výmyslami? On by mi nikdy neublížil! Nikdy by ma takto nezradil!“

A presne to si mala princezná myslieť celý ten čas. Že jej čarovný princ ju stále chránil.

„Poznáš ho lepšie ako ja. Lepšie ako spomienky, ktoré som ti práve ukázala. Sama seba sa spýtaj, či by toho bol schopný.“ Tentoraz princezná mlčala, ale jej p ohľad blčal. „Povedala si, že si za ním išla, pretože bol sám. Cítila si jeho smútok a osamelosť. Chcela si mu ukázať, že to nemusí byť pravda. Aj ty si predsa hľadala priateľa. Ty si bola to jediné, čo mal. Jediný priateľ. Nechcel o teba prísť. Povedz mi, čo by si urobila ty, aby si o neho neprišla?“

Zaryto mlčala.

„Tak čo by si urobila?!“ vyzvala ju ostro.

Princezná na ňu zasyčala. „Čokoľvek! Počuješ? Urobila by som čokoľvek!“ Sklonila hlavu. „Urobila by som všetko, čo je v mojej moci, aby som ho udržala v mojom živote. Aj keby to znamenalo...“ pošepkala. Zadívala sa Zare do očí. „Čo som mu to dovolila?“

„Verila si mu. Bol to tvoj priateľ,“ ponúkla jej Zara.

Ona ale neprijala. Začala krútiť hlavou. „Mala som počúvnuť matku a...“ Trhane sa nadýchla. „Je to pravda... však? To... všetko. Neprežila som to a... predsa...“ Prehltla. „Predsa sa to stalo.“

Zara prikývla. „Neviem, čo presne urobil. Ako stvoril to kúzlo a aké podmienky preň vytvoril. Myslím, že on sám si to vtedy neuvedomoval. Jediné, čo chcel, bolo prinútiť ťa ostať. Pretože sa o teba viac nechcel deliť. Lenže vo svojom zúfalstve ťa pripútal k svojej vôli. Čokoľvek chcel, to si urobila. Nepýtala si sa otázky. Neprotestovala si. Stala si sa trvalou súčasťou jeho života. Ale len ako bábka bez mysle. Stratila si svoju prirodzenosť.“

„A keď zomrel, stala som sa vlastníctvom celej osady,“ dokončila princezná. „Prestala som bojovať.“

„Nie,“ oponovala jej, „to nie je pravda. Neprestala si bojovať.“ Podišla k nej. V skutočnosti nemusela, ale aj tak to urobila. Ukázala jej, čo všetko cítila, keď našla časť mysle, v ktorej teraz spoločne boli. „Si plná hnevu a agónie. Niečo v tebe ešte stále bojuje. Dokonca aj teraz. Myslíš si, že si v tejto spomienke zatvorená len tak? Nie si. Je to posledná spomienka, ktorá nie je poznačená jeho prítomnosťou. V nej si voľná silná. Z tejto spomienky by si dokázala vyhrať vojnu proti jeho zakliatiu.“

„Ty tomu nerozumieš. Ani nemôžeš,“ namietla zničene. „Ja som prestala bojovať.“

Mlčala. Vedela, že to bola pravda. Nemala slová, ktorými by ju mohla utešiť.

„Na začiatku... som si uvedomovala, čo mi urobil,“ priznala. „Myslel si, že mágia sú len slová a zaklínadlá, ale je v tom oveľa viac. Skutočnú silu nemôžeš prečítať v knihe, musíš sa s ňou narodiť. Vďaka knihám vytvoril silnú kliatbu. Tá ma zbavila mojej skutočnej podoby a čiastočne aj slobodnej vôle. Ale to všetko malo aj vedľajší účinok. Časť mojej mysle sa oddelila. V tej časti som bola sama sebou a bojovala som proti tomu, čo mi urobil. Často som na neho kričala a obviňovala ho. Dokonca som na neho útočila. Ale nič nefungovalo. Pretože som si nevedela pomôcť. A nakoniec som začala slabnúť.“ Odvrátila pohľad, akoby bola zahanbená vlastným konaním. „Nie, dokonca ani to nie. Ja sama som sa začala vzdávať. Prišla som o svoju podstatu. O mágiu. Slobodnú vôľu. Ale... stále som bola nažive. A bola som s ním.“

Zasmiala sa. „Tie lži, ktorými som sa denne kŕmila! Nakoniec som zbabelo utiekla do tejto spomienky. Vedela som, čo sa deje tam vonku. Ale tu... tu som mohla predstierať, že som sa práve pohádala s matkou a čakám, kým sa vráti! To som si nahovárala celý ten čas! Dokonca aj vtedy, keď si sa tu zjavila! Vedela som, že práve prišla moja šanca, ale miesto toho som sa tvárila ako hlupaňa!“ Po lícach jej stekali slzy. Možno smútku. Možno hnevu. A možno všetkého dokopy. „Akoby som uverila vlastnej pretvárke.“

„Mala by si sa vrátiť k mojej matke a zabudnúť na mňa. Nechaj ma tu. Toto si zaslúžim.“

Zara na chvíľku uvažovala, že by to mohla urobiť.

Ale potom sa tej krutej myšlienky vzdala.

„Prepáč, ale to nemôžem urobiť.“

„Chceš ma ešte viac zosmiešniť? Nevyčítala by som ti to.“

„Nie,“ nesúhlasila potichu, „nechcem ťa zosmiešňovať. Chcem ti pomôcť vrátiť sa domov.“ Keď chcela princezná niečo namietnuť, zodvihla ruku, aby ju zastavila. „Pretože tvoj návrat domov je súčasť dohody, ktorú som uzatvorila s tvojou matkou. Bola som totiž vyslaná na misiu. Mám nájsť prísadu do mocného kúzla. Tvoja matka mi dá to, čo hľadám, ale najskôr musím nájsť teba.“

„Už si ma predsa našla. Misia splnená. Určite to uzná aj moja matka.“

Zara sa zasmiala. „To sme si mysleli aj my, ale keď sme ťa našli, nič sa nestalo. Tak sme začali predpokladať, že ťa nemáme len nájsť. Ale takisto ťa máme priviesť domov.“

„Ale ja... sa tam nemôžem... vrátiť,“ pošepkala zlomene. „Nemôžem... nesmiem... sklamala som... ju... ich... nemôžem...“

Vtedy Zara konečne pochopila, čo vlastne sa stalo. Iste, princeznú premenilo kúzlo. Prišla o svoju podobu a o svoju moc, čiastočne o slobodnú vôľu. Zo začiatku bojovala, no nakoniec sa vzdala. Nie preto, že by jej dochádzali sily, ale pre to, že bola zahanbená. Pokorilo ju, ako ju dokázala ovládnuť jediný smrteľník. Preto prijala to, čo jej urobil. Ako formu trestu za jej vlastnú naivitu.

Vystrela ruku a položila ju princeznej na plece.

„Ja viem, ako sa cítiš,“ začala opatrne. „Si zahanbená a pokorená, pretože z teba urobil hlupáka obyčajný smrteľník. Veríš, že toto je trest, ktorý si zaslúžiš. Aby si zomrela ako otrok ľudskej vôle. Aby si nikdy nezazrela svoj domov a svoju rodinu. Ale nie len ty si na vine. Si vinná len tým, že si verila nesprávnemu človeku. A to sa stalo mnohými iným.“

„Lenže...“

Pokrútila hlavou. „Lenže nič. Vieš, že mám pravdu. Viac ako čokoľvek iné ťa na tomto mieste drží tvoja vlastná pýcha. Hrdosť, ktorú si ten človek dovolil pošliapať. Ty si predsa mocná hadia princezná. A svojou priazňou si ovlažila práve jeho. A ako sa ti za to odvďačil? Pripravil ťa o slobodnú vôľu. Ako by si sa teraz mohla ukázať doma? Musela by si priznať, že tvoja matka mala pravdu, keď ťa pred ním varovala.“

Princezná mlčala. Ale na tvári jej videla, že nebola až tak ďaleko od pravdy.

Pousmiala sa. „Niečo ti poviem, princezná.“ Prinútila ju, aby sa jej dívala do očí. „Každého z nás niekto niekedy zradil. Niekoho to stálo život, iného hrdosť. Niekto kvôli tomu nie je schopný nikomu veriť. Ale nie je dôležité to, čo sa nám stalo. Ale to, čo s tým urobíme. A ja hovorím, že nikdy nie je neskoro prehltnúť vlastnú pýchu, priznať svoju chybu a bojovať za to, čo chceme.“

Poobzerala sa po prázdnej trónnej sále. „A je toto to, čo chceš?“

Zodvihla bradu. „Nie,“ zachripela, „nie je. Ja chcem byť voľná.“

„Tak prečo si tú voľnosť nezoberieš?“

Princezná ju obišla. Odplazila sa k dverám miestnosti. Nešla o to, že by za nimi mohla nájsť svoju slobodu. V skutočnosti len predstavovali akúsi hranicu jej väzenia. Trestu, ktorý si sama uložila. Zara netušila, ako dlho tu sedela a rozjímala o všetkom, čo sa stalo. Pokojne to mohli byť aj storočia. Rozumela hnevu i strachu, ktorý momentálne ovládal jej telo. Ale išlo práve o ten prvý krok, ktorý urobí. Ten prvý, ktorý ju môže oslobodiť. Alebo naveky zotročiť.

„Neviem... či nájdem cestu.“ Otočila sa na Zaru. „Pomôžeš mi? Zdá sa, že sa v mojej mysli vyznáš lepšie, ako ja sama.“

Miesto odpovede načrela Zara do svojho vnútra. Jej sila ju objala ako teplá prikrývka.

Do uší jej doľahol nejaký zvuk. Hlas. Ale nepatril princeznej.

Ach, tak tu si. Už som sa začínala báť, že si sa mi stratila.

Zara ihneď vedela, komu patrí. Vedela, že to príde. Nemohla sa voči tomu brániť.

Nemohla očakávať, že sa jej podarí naveky ukryť pred bohyňou. 

Kapitola 47. ¦ Kapitola 49.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 48.: