OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 51.

27.08.2018 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1000×

Kapitola 51.

Zara

„Mali by sme ich pozabíjať!“ zvreskol Accai.

Zara s ním v duchu súhlasila. Ale neurobila nič, aby jeho radu aj poslúchla.

Odkedy zavetrila prítomnosť bohyne, snažila sa správať opatrne. Čo jej veľmi nepomáhalo. Takže sa na to nakoniec aj tak vykašlala a jednoducho sa snažila princeznej čo najviac pomôcť. Nebolo to tak, že by ju nevedeli nájsť. Bolo len otázkou času, kedy sa tu Ọnwụ zjaví, aby ich potrestala za ich opovážlivosť.

Ak ich dovtedy nezabijú púštni ľudia, ktorí sú presvedčení o tom, že im uniesli a zmanipulovali ich otrokyňu. A pritom neurobila nič, len Ajualu viedla po chodníku k vlastným schopnostiam. Čo nebolo ľahké. Pretože netušila, čo presne robí a princezná sa po celý čas podvedome zdráhala.

Najskôr museli nájsť cestu spletitou sieťou jej myšlienkových spojení. Prechádzali sa v jej mysli, akoby boli na návšteve v cudzej krajine. Všetko im pripadalo nové i staré zároveň. Zaru niektoré jej spomienky fascinovali. Dozvedala sa viac o hadích ľuďoch, o ich životoch a ich zapojení v dianí v cisárstve. Ich vstupovanie do životov smrteľníkov nebolo náhodné a ani ojedinelé. Až príliš často sa miešali do ich osudov. Často zabíjali alebo zachraňovali.

A hoci to Zaru nesmierne fascinovalo, nedala sa oklamať.

Pretože až príliš skoro si uvedomila, čo vlastne Ajuala robila – ukazovala jej spomienky, aby nakŕmila jej zvedavosť. Dúfala pri tom, že Zara postupne zabudne na svoju úlohu a vzdá sa. Pretože ju pohltí záhadná hadia minulosť. Klamala by, ak by tvrdila, že sa tomu bránila. V skutočnosti jej trvalo až príliš dlho, kým si uvedomila, čo presne sa deje.

Musela na Ajualu použiť svoju moc. Čo bolo nanajvýš náročné. Ahụhụ ju naučil, že môže prenikať do podvedomia rôznych bytostí, či už to boli divoké šelmy alebo bojoví mágovia vo výcviku. Lenže netušila, ako mala ovládnuť podvedomie niekoho, v koho mysli sa práve prechádzala, akoby to boli do posledného detailu upravené cisárske záhrady.

Medzitým, ako vymýšľala čo najzákernejšie a najnenápadnejšie spôsoby ovládnutia jej mysle, pokojne sa s ňou mohla rozprávať. Pretože sa neskôr ukázalo, že ona s ňou nebojovala. Všetko bolo súčasťou kliatby, ktorá ju pripravila o jej pravú podobu i slobodnú vôľu.

Spojením síl dokázali prekonať jednotlivé prekážky. A Zara bola presvedčená o tom, že ak by boli v skutočnom svete, kvapkala by z nich krv. Dôležité bolo, že sa im podarilo tú prekážku prekonať. Teda, že sa to podarilo Ajuale. Pretože Zara toho veľa nevykonala. Len tam postávala povzbudzovala ju. Za čo si vyslúžila vyhnanie z jej mysle.

Keď sa prebudila späť vo svojej podstate, treštilo jej v hlave. Cítila sa, akoby ju niekto zmlátil a potom opil lacným vínom, aby sa ráno po prebudení vyzerala ako mŕtvola. Určite si priala, aby už mŕtva bola. Čo bolo nanajvýš podivné – veď jej telo teraz niekde tíško hnilo a ostala z nej len duša vytiahnutá z Ọchiri.

„Vyzeráš, akoby si bojovala so samotným Sachapom,“ skonštatoval Accai, keď jej pomáhal posadiť sa.

Zamračila sa na neho. „Skús niekedy ty preniknúť do niečej mysle a nájsť tam to, čo potrebuješ. Rada by som potom videla teba.“

„Takže si teda uspela?“ vyzvedal ďalej, nevšímajúc si jej nevraživosť.

Neodpovedala mu. Čo by mu tiež povedala? Že absolútne netušila, pretože ju nakoniec princezná doslova vyhodila z vlastnej mysle? Znelo to dosť žalostne a to na to len myslela. Nechcela skúšať, ako to vyznie, keď to vypustí z úst. Smiať sa jej môžu aj pre niečo iné. Nie pre toto konkrétne zlyhanie.

Postupom času sa ukázalo, že to vlastne nebolo zlyhanie. Aspoň nie úplne. Zatiaľ čo ona vymýšľala spôsoby, ako sa čo najskôr vrátiť do princezninej mysle, jej výsosť sa medzitým zachraňovala, takpovediac, sama. Pretože v momente, keď bola Zara doslova vystrelená z jej podvedomia, sa udialo aj čosi iné. Ajuala síce nenašla spôsob, ako si prinavrátiť slobodnú vôľu alebo dôstojnosť, ale medzi zástupmi vlastných mätúcich spomienok odhalila záhadu vlastného zakliatia. Náhodne zo seba to kúzlo striasla. A v tom momente už Zara nebola uväznená v hlave nejakej smrteľníčky, ale skutočnej hadej princeznej.

Na čo jej prebúdzajúce sa schopnosti rozhodne nestačili.

Takže skončila na zadku. Čo ju nakoniec prestalo trápiť, keď sa tam objavila majestátna napol hadia Ajuala a vypustila ich na slobodu. Bola taká podobná svojej matke a pritom nemohla byť rozdielnejšia. Tam, kde kráľovnine vlasy i pery žiarli čiernou temnotou, tam bola Ajuala pokrytá nevinnou bielou. Zaujali ju však šupiny na jej haďom chvoste. Akoby ich niekto na niekoľkých miestach zodral.

Pri bližšom pohľade si uvedomila, že to vytvára spletitý vzor. Akoby jej telo zviazali silným lanom a to s jej nakoniec zadrelo až do kože. Čo bolo nemožné. Ju spútali až potom, čo o chvost prišla. Jedine, že by jej pravú podobu ovplyvňovalo aj to, čo sa stalo jej ľudskej zástupkyni. A to bolo príliš zložitá teória na to, aby ju bližšie rozvíjala.

„Pohnite si. Odchádzame,“ prehovorila princezná, keď doslova vyrvala vráta ich cely.

„Zrazu má naponáhlo,“ zamumlala Zara.

O chvíľu si všetci uvedomili, prečo to tak bolo.

Ajuala nezabila svojich dozorcov. Tých, ktorí ju zotročili, nechala žiť.

„Prečo by som ich zabíjala? Oni nemôžu za to, čo mi urobili ich predkovia. Okrem toho, ten, ktorý ma zaklial, nikdy nemal potomkov. Jeho rod vymrel s ním. Nemám sa komu pomstiť.“

Takže jej oddanosť najskôr nebola výsledkom kúzla.

Ona si tých ľudí skutočne obľúbila a niektorá jej čas ť sa ich snažila chrániť, hoci to bolo nanajvýš smiešne. Mala by rozmetať celý ich tábor. Premeniť ich na kúsky legendy, ktorú si budú za temných večerov šepkať ostatní púštni ľudia. Aby sa navzájom vystrašili. Ajuala odmietla. Dokonca aj keď jej Zara navrhla, že to urobí za ňu – ak ju znepokojuje pohľad na krv.

Zrazu sa však hojdala vo vzduchu, okolo krku ovinutý koniec hadieho chvosta.

Ajuala ju zodvihla do vzduchu, aby sa jej mohla dívať do očí.

Tie hadie dúhovky boli desivé.

„Neopovážžž sssa im ublížžžiť, lebo inak zzzabudnem, žžže sssi mi pomohla.“

V jej hlase bolo toľko hnevu a nevraživosti, že ju radšej neprovokovala.

A tak sa vlastne dostali až niekde do stredu púšte. Prenasledovali ich členovia minimálneho jedného tábora. Podľa ich kriku boli viac ako len odhodlaní získať späť princeznú. Vyrvú ju z rúk tých, ktorí sa odvážili ju uniesť.

Čo bolo smiešne.

Ajuala získala svoju pôvodnú podobu.

Ako hadia princezná ich výškou niekoľkonásobne prevyšovala. Jej chvost bol dostatočne dlhý a hrubý na to, aby si naň mohli Zara, Batu i Accai pohodlne sadnúť. Navyše nikto z nich nemal zbrane. Teda bolo viac ako len jasné, že ak tu došlo k únosu, oni traja boli skôr obeťami.

Aj keď sa nijako výrazne nebránili, keď ich Ajuala vynášala z tábora.

No išlo o princíp.

Zara sa snažila ignorovať ich prenasledovateľov. Lenže nemala si čím zamestnať myseľ. Jej malý chlpatý prenasledovateľ sa kamsi vyparil. Cítila, že je blízko. Nepredpokladala, že bol zranený, ale z nejakého dôvodu bol... nepokojný. Niečo ho trápilo. Ale nikto mu neubližoval. Skôr z neho cítila istý druh odporu a vzdoru. Chcela by mu pomôcť.

Zo všetkého najviac túžila stratiť sa v púšti, aby nasledovala jeho volanie. Napriek všetkému ale nevedela, kde presne je. S Batu sa o tom ešte nestihli rozprávať. Tvrdila, že vďaka nemu budú môcť nájsť ďalšiu prísadu do toho kúzla. Ak neplánovala tú chlpatú otravu pokrájať a uvariť, potom netušila, aký len úžitok by z neho mohli mať.

Očividne sa to dozvedia neskôr. A možno hneď po tom, ako jej niekto vysvetlí, ako jej môže záležať na niekom, o kom nič nevedela a kto jej navyše doslova vtrhol do posmrtného života a odmietal odísť. Ten chlpáč bol ako otravné dieťa – všetci si priali, aby sa stratil a nikdy sa nevrátil, ale jeho neprítomnosť aj tak ostro pociťovali. Aspoň ona určite.

Ale nevedela, kde presne je. Takže mohla len vyčkávať a skúmať jeho pocity. Alebo čokoľvek, čo teraz cítila. Okrajovo teda dávala pozor na svojho nechceného domáceho miláčika a pomedzi to vnímala aj hadích obyvateľov púšte. Stále na nich vplýval jed, ktorý im venovali Sachapove detičky. Vďaka nemu dokázala vycítiť každú jednu plazivú obludku. V púšti žilo niekoľko desiatok druhov plazov.

Zara netušila, kde sa ich tam toľko zobralo.

Nebolo to tak, akoby N’Efụ prekvitala životom. Nerástli tam žiadne rastliny a okrem hadov, tam pravdepodobne žili len jọkwy a občas aj ľudia. Tí do tej piesočnej pustiny priniesli trochu života a niektoré odolné rastliny, ktoré rástli v blízkosti ich táborov. A predsa sa teraz ich smerom zbiehalo až príliš veľa plazivých obyvateľov. Podľa stupňa ich rozladenia a zvyšujúcej sa chuti na ľudskú krv asi neboli veľmi nadšení z toho, že ľudia beztrestne uniesli ich princeznú a urobili z nej otroka.

Ich krvilačnosti však Ajuala nerozumela.

Zara cítila, ako im prikazuje. Bola ich vládkyňa. Nežila v tomto svete, ale boli jej povinní poslušnosťou a lojalitou. Keď im prikázala, aby zastavili, ochotne ju počúvli. Rovnako rýchlo sa aj vrátili tam, odkiaľ prišli. Hoci svoj to robili o čosi menej ochotne. Čoskoro v ich blízkosti neostal žiadny had, ktorý by mohol útočiť na púštnych ľudí. Tých niektorých, ktorých stihli poštípať, nechali za sebou. Zvyšok rozzúreného davu sa stále šinul za nimi.

A približoval sa.

„Mali by sme niečo urobiť! Roztrhajú nás na kúsky!“ zvreskla Batu.

„Musíme sa brániť,“ prízvukovala Zara.

Ani jedna z nich sa nepohla. Čo tiež mohli robiť?

Bohovia, veď oni stále boli neozbrojení!

„Vydržte, už to nie je ďaleko!“ zakričala na nich odhodlane Ajuala.

Čo ale nebolo ďaleko? Ich záhuba?

To bezpochyby.

Vtedy, akoby v odpovedi na jej upokojovanie, začali okolo nich poletovať šípy. Keďže sa pohybovali pomerne rýchlo, nemali tí ľuďkovia veľa času na to, aby natiahli tetivu a ešte aj niečo zasiahli. Ajuala sa pohybovala až príliš nepredvídateľne. Občas to až pôsobilo akoby ani netušila, kam vlastne smeruje. Len čo najďalej od jej väzniteľov, aby im Zara a ostatní nemohli nejako ublížiť.

Čo sa však nevzťahovalo na opačnú stranu, nakoľko oni boli viac ako len odhodlaní ublížim im. Zaru to rozčuľovalo. Prebúdzalo to v nej ešte divokejší hnev. Najradšej by sa otočila a... a čo? Pozabíjala ich? Nebola barbar, aby porušila prianie tej, ktorú sa snažili zachrániť. Hoci sa jej to nepáčilo, snažila sa jej zbytočné prianie rešpektovať. Aj keď každou ubehnutou sekundou to bolo o čosi horšie.

Záviselo to tiež od množstva šípov, ktoré ich smerom vystrelili.

Pohár jej trpezlivosti sa rozmlátil na drobné kúsky, keď jeden zo šípov náhodne presvišťal tesne ponad Batuinu hlavu. Zara si uvedomovala, že to bolo len číre šťastie. Museli by mať dočinenia s o niečo nadanejšími lukostrelcami, aby to mohli považovať za zámer. No napriek tomu ju to rozzúrilo. Keď ich už nemôže pozabíjať, s radosťou ich potrestá inak. Aj tak im už Ọnwụ bola v pätách. Žiadny rozdiel v tom nebude.

Postavila sa.

Na pohybujúcom sa hadovi to nebolo najjednoduchšie, ale napĺňalo ju až príliš veľké odhodlanie na to, aby sa jej to nepodarilo. Kolená sa jej mierne chveli. Piesok okolo nej ubiehal o čosi pomalšie, než si myslela. Ajuala by bola oveľa rýchlejšia, keby ju nezaťažovali tri ďalšie telá. Ak by sa ich prenasledovatelia nezdržovali vystreľovaním šípov, už by ich dostihli.

Čo si niektorí z nich uvedomovali. Zaškrípala zubami. Bez vysvetlenia sa rozhodla. Nezaváhala. Jednoducho skočila do piesku. Zotrvačnosť ju nútila utekať, až kým nebola schopná zastaviť. Nohy jej z toho brneli, akoby zoskočila z príliš vysokej budovy. Nezáležalo jej na tom. Teraz už nie.

Poháňaná čistým hnevom s príchuťou zúfalstva zodvihla ruky.

„To už by stačilo!“ Vôbec si neuvedomovala, že kričí na plné hrdlo. Jej hlas sa rozliehal doďaleka. „Vy bezvýznamní červy, ako sa opovažujete na nás útočiť?! Nie ste hodní ani toho, aby ste po nás zametali zem a vy sa odvažujete nás prenasledovať?!“

Tie slová pramenili z jej vnútra. Ani si neuvedomovala, že ich vyslovuje.

„Vráťte nám ju!“

„Nie je vaša!“

Kričali tí, čo ich prenasledovali a teraz sa zatavili, aby mohli prekonať ďalšiu prekážku.

„Nepatrí nikomu, len sama sebe! Nemali ste právo uväzniť ju! Nemali ste právo ju zotročiť! A teraz, keď je voľná, nemáte právo ju prenasledovať!“

„Je naša!“ ozývalo sa aj naďalej, hoci o čosi tichšie ako predtým.

„Nikdy vám nepatrila! Odíďte a oplačte svoju hlúposť! Lebo vo svojej božskej zhovievavosti sa rozhodla ušetriť vaše zbytočné životy!“

Netušila, prečo sa s nimi ešte stále rozprávala. A pravdepodobne to netušili ani oni. Ale čoskoro ich to prestalo baviť. Videla medzi nimi pohyb. Zazrela lesknúce sa čepele. Nevšimla si však napnutú tetivu. Šíp zaznamenala až príliš neskoro. Očakávala, že sa jej zaborí do niektorej časti tela. Pripravila sa na bolesť. Miesto toho neprišla.

Otvorila oči. Šíp sa vznášal pred ňou. Zhruba vo výške jej brucha. Visel tam a nehýbal sa. Pravú ruku mala zdvihnutú. Ona ten... šíp... zatavila pohybom ruky? Zaskočilo ju to. Tak veľmi, až stratila koncentráciu. Tenký kus dreva dopadol do piesku. Vtedy sa v nej opäť prebudila zlosť. Oni si dovoľujú...

Zadívala sa na nich. Ich užasnuté tváre nevnímala.

„Vy sa opovažujete!“ skríkla na nich. „Za to zaplatíte!“

A zodvihla obe ruky. Nie však preto, aby na nich útočila.

Jej sila nebola určená na útočenie. Nemohla vďaka nej nikoho zabiť. Ale na tom nezáležalo. Existovali osudy horšie ako jednoduchá smrť. Napríklad také nočné mory. Tie vedeli potrápiť slabé ľudské hlavičky na pomerne dlhý čas. Nedostatok spánku. Najhorší strach. Nekončiaca hrôza. To bude ich trestom. Odplata za pohostinnosť, ktorú preukazovali Ajuale celé stáročia. Opätovanie ich zbabelého útoku.

Jej mysle pred ňou ležali ako otvorené okvetné lístky tých najlahodnejšie voňajúcich kvetov. Cítila ich aj z miesta, kde stála. Ale slnko už zapadalo. Prišiel čas, aby sa kvety pomaličky za tvorili. Aby upadli do svojho nočného odpočinku. Rovnako ako zbabelci pred ňou. Jeden po druhom padali do piesku. V momente, ako ich telo dopadlo, boli úplne v jej moci.

Prechádzala sa ich mysľami ako v záhrade. Trhala listy ich výčitiek. Strihala prerastené výhonky ich obáv. Aby z nich mohla postaviť obrovské monštrum živiace sa ich strachom. Len bdenie bude ich záchranou. Ale vždy, keď zatvoria oči, bude im tá ohava pripomínať, čo všetko vykonali.

Ruky spustila k telu. Vedela, kto za ňou stojí.

Ostatní ju pozorovali so zmesou fascinácie a strachu.

„Toto si sa učila, kým si bola... preč?“ ozval sa Accai.

Oči mu horúčkovito svietili, ale hlas mal pokojný.

Akoby niečo podobné vídal každý deň.

„Toto je len kúsok toho, čo som sa naučila. A len zlomok toho, čo ma ešte len naučia. Ale všetko má svoj čas. Teraz, keď nás už neprenasledujú, mali by sme pokračovať. Misia čaká.“

Stále sa však na ňu pozerali.

Ajuala naklonila hlavu. „Odkiaľ pochádza tvoja moc?“

Snáď si nemyslí, že ju niekde... Prižmúrila oči.

„Narodila som sa s ňou,“ odvetila hrdo.

Vtedy urobila Ajuala niečo, čo by od nej Zara neočakávala. Uklonila sa jej.

Čo bolo len vznešenejšie pomenovanie jednoduchej úklony hlavy.

No pre ňu to znamenalo... všetko.

„Potom ma teší, že som v tvojej prítomnosti... Ụra.“

Opäť to meno. Ten titul. Stále nevedela, čo to znamená. Nechcela sa pýtať. Nechcela dať najavo, čo všetko nevie a čomu nerozumie. Bolo to akoby mala slabosť, o ktorej nechcela, aby ostatní vedeli. A oni sa o nej nikdy nedozvedia. Pretože to nedovolí. Preto len kývla hlavou na znak toho, že prijíma jej... nech už to bolo čokoľvek.

Po uistení, že nikto z ich nepriateľov nie je mŕtvy, no napriek tomu ich nebudú prenasledovať, opäť vysadla na Ajualu, akoby nebola ničím iným než prerasteným koňom. Tentoraz ich cesta bola rýchla a bez problémov. Cítila prítomnosť ostatných hadov, ale teraz len potichu ostávali vo svojich skrýšach. Len jej neželaný domáci miláčik sa čímsi trápil. Cítila jeho bolesť. Nie fyzickú, skôr duchovnú. Možno trpel, rovnako ako ona, tým, že s ňou nebol? Nech sa ale snažila akokoľvek, nedokázala zistiť, kde presne bol.

Začínala byť rozorvaná. Viac ako po splnení misie túžila najskôr nájsť toho chlpáča.

„Prečo sme sa vrátili k Sachapovi?“ prerušil jej myšlienky svojou otázkou Accai.

„Pretože on jediný nám môže pomôcť vrátiť sa späť do ríše. Aby ste splnili svoju úlohu. Aby ste dostali svoju odmenu.“

Poobzerala sa okolo seba. A naozaj, kým myslela na chlpáča, oni našli cieľ svojej zúrivej púštnej cesty. Vrátili sa na začiatok hadieho dobrodružstva. Tentoraz však už vedeli, čo majú očakávať. No Zaru aj tak prekvapilo, čo tam našli. Pretože na nich nečakal Sachap. Ale niekto úplne iný.

A tá osoba tam nebola sama.

Kapitola 50. ¦ Kapitola 52.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 51.: