OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 56.

02.10.2018 (11:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 903×

Kapitola 56.

Accai

To miesto spoznal okamžite. Hoci od jeho poslednej návštevy ubehlo veľa času. Nazdával sa dokonca, že už nie je tým mníchom, ktorý odtiaľto odchádzal. Brána do Veľkej knižnice. Poznal aj iné a jednoduchšie spôsoby, ako sa dostať do archívov prísne strážených Agụiným kláštorom. Bol predsa súčasťou toho miesta. Poznal jeho zákutia a takisto jeho zákony. Preto sa prikrčil. Dobrovoľne sa vzdal svojho trestu v mníšskom habite. Nebol prvý. Neviditeľných strážcov vždy následne upozornili, že niekto ďalší utiekol. Aby ho mohli chytiť, ak by bol taký šialený, že by sa vrátil späť. Teraz sa nič nedialo. Ich okolie bolo podivne tiché. Zvláštne.

„Ako sme sa sem dostali?“ vyzvedala znepokojene Zara.

Podvedome sa postavila čo najbližšie k Batu. Jej zabalené mŕtve telo sa rozhodla chrániť. V ruke zvierala svoj plamenný meč. Accai bol rád, že je v strehu. Nevedela síce, pred čím sa bránila, ale musela to cítiť tiež. Tú znepokojivú prítomnosť mŕtvych duší. Nepokojní duchovia tých, čo položili život pri obrane knižnice v čase, keď bola cisárskym sídlom.

Napínal zmysly. „Ty mi povedz. Ja som nás sem predsa nepreniesol.“

„Ako to, že nepreniesol? Veď sme sa sem museli nejako dostať.“

Otočil sa k vysokým dúhovým stromom, ktoré sa týčili na obzore.

Očakával, že sa spomedzi nich čochvíľa rozbehne ich smerom armáda.

Nestalo sa tak.

„Ver mi, bojoví mágovia majú v rukách mnohé triky, ale náhodné premiestňovanie k nim nepatrí. Áno, kedysi sme to možno vedeli, ale potom bola táto schopnosť zakázaná. Pretože pri takomto cestovaní sa vždy niečo pokazilo a na miesto určenia dorazili len ostatné časti mága. Zvyšok sa stratil.“

Čítal o prípadoch tých, ktorí sa o to opakovane pokúšali. Krátke vzdialenosti ešte neboli také náročné. Bojový mág sa objavil síce v jednom kuse, ale nesmierne vyčerpaný. Ak sa však pokúsili preniesť ďalej ako do vedľajšej miestnosti... nával potrebnej mágie ich doslova roztrhal na kúsky, ktoré sa v pôvodnom cieli ich cesty objavovali ešte dlhé týždne po tom, ako mágia mága zabila a premenila na prísadu do jedla. Bojoví mágovia o všeobecnosti verili, že dokázali nazbierať dostatočnú moc na to, aby sa preniesli. Lenže ich telá neboli dostatočne mocné.

Omnoho jednoduchšie bolo vytvoriť portál.

To však zabralo príliš veľa času.

„Ak si to nebol ty, kto nás sem preniesol?“

To bola otázka, na ktorú odpoveď by si rád vypočul.

„V tomto svete nežije mnoho takých, ktorí by niečo podobné dokázali. Ani jeden z nich však nebol s nami na tej púšti.“

„Čo hadia ríša? Cítila som, ako sa k nám blížili stovky hadov.“

Pokrútil hlavou a pohľadom sa presunul do inej časti priľahlého lesa. Dúhové lesy boli majestátnym takmer magickým miestom. Vládol tam pokoj a harmónia, akej ľudské bytosti neboli schopné dosiahnuť už celé generácie. Preto tú zalesnenú oblasť na strmých svahoch Ọrọdských hôr vyhľadávalo veľa druhov všakovakej zvery. Trilkovali tam vtáci. Vrčali šelmy. Výskali mláďatá. Teraz sa odtiaľ ozývalo ticho. Ticho také ohlušujúce, až mu z neho zaliehalo v ušiach.

Niečo nebolo v poriadku.

„Predtým, keď nás Sachap presunul, a potom aj jeho matka, cítil som niečo iné. Ťažko sa to opisuje, ale približovalo sa to pocitu, ako keď sa po tebe plazí had. Teraz sa nič také neobjavilo. Nech nás presunul ktokoľvek, nebol súčasťou hadej ríše. Tie hady unikali pred blížiacou sa armádou.“

Zara zasyčala. Možno nespokojnosťou. Možno kvôli nevedomosti.

Netušil. Nevenoval jej plnú pozornosť.

Snažil sa prísť s nejakým vysvetlením toho ticha. Nedokázal však priznať očividné.

„Kto má toľko sily, aby nás takto preniesol?“

Bol roztržitý. Neustále sa obzeral. Očakával... jednoducho čokoľvek.

Preto musela Zara zopakovať otázku ešte dvakrát predtým, než na ňu konečne odpovedal:

„Toľko sily, aby nás všetkých preniesol z púšte do hôr bez toho, aby sa komukoľvek z nás čokoľvek stalo a ešte aj bez toho, aby prebudil toho tvojho chlpáča? To by dokázal len boh. Len oni majú toľko moci.“

Mračil sa. Viac ako to, ako sa sem dostal, ho trápil dôvod, pre ktorý tam skončil.

„Len boh? Myslíš si, že by Navid...“

Och, áno, Ọnwụ nakoniec potvrdila jedno z jeho podozrení. To jediné vlastne dávalo zmysel. Navid bol pisár a vedel toho až príliš veľa. Žil dlho, oveľa dlhšie, ako by dokázal akokoľvek šikovný a nadaný smrteľník. Do úvahy by prišlo prekliatie, ale to by nevysvetľovalo, kde žil.

Ten svet bol vlastne len väčšou a o čosi slušivejšou celou. Niekto ho väznil. Niekto dostatočne mocný, kto sa obával jeho moci, tak nad jeho hlavou postavil magické väzenie zo zubu obrovského hada, ktorého steny vystužovala moc bytostí zatvorených vo vnútri dutiny, ktorú všetci považovali za jaskyňu v magickej hore. Takú pozornosť by si sotva vyslúžil len preto, že o niekom písal nie práve lichotivé historky.

Nie, to všetko si vyslúžil ako niekto oveľa nebezpečnejší. Taký nebezpečný, že ak by sa mu podarilo získať späť ukradnutú moc, mohol by Ọnwụ posadiť na jej právoplatné miesto.

A to by rozhodne nebolo na výslní.

„Navid by niečoho takého nebol schopný. Nemá na to dosť sily. Keby bol však v podobe, v ktorej sa zrodil... Áno, Eze bol prvý z bohov. Ten by nás poľahky dokázal preniesť aj na opačný koniec sveta.“

Ak ich však mohol preniesť kamkoľvek, prečo si vybral práve Ọrọdské hory?

Zara premýšľala najskôr nad tým istým ako on.

„Prečo by nás ale niekto prenášal práve sem?“

Accai sa zamyslel.

„Toto je vstupná brána do Veľkej knižnice. Táto je o niečo menej na očiach a zabezpečuje návštevníkom bezpečnosť a istý druh anonymity, nakoľko tento jediný vchod nevyžaduje otvorenie od niektorého mnícha. Ale...“

Opäť sa zadíval na les, dúfajúc, že sa niečo stane.

Vyzýval mocnosti, aby niečo vykonali. Čokoľvek.

Naďalej okolo nich panovalo to nepríjemné ticho.

„Ale?“ vyzývala ho Zara k odpovedi.

Potriasol hlavou. „Je tu príliš ticho. Takmer akoby...“ ... sa niečo chystalo, dokončil v duchu.

Zara vrátila meč späť do pošvy. To ho prekvapilo.

Otočil sa k nej.

„Toto miesto je pustina, ktorú nikto neobýva. Tí, čo tu kedysi žili, sú dávno mŕtvi. A zver najskôr stíchla, pretože vycítili našu prítomnosť. Nehľadaj za tým viac, než v tom je,“ odvetila unaveným hlasom.

Veľmi rád by prijal jej vysvetlenie. Lenže nemohol.

„Možno máš pravdu,“ pritakal opatrne, „ale ja viem, že to tak nie je. Toto miesto je vstupnou bránou do knižnice, ktorú sa rozhodli ochrániť samotní bohovia. Vyzdvihli ju na oblohu, aby sa k nej nikto nemohol len tak rýchlo dostať. A postavili tu stráže.“ Keď videl, ako chce Zara namietať, rýchlo vysvetlil: „Nie také, ktoré by ktokoľvek dokázal vidieť. Sú to vlastne duše tých, ktorí zomreli pri obrane tohto miesta. Ọnwụ láskavo prepustila ich duše mníchom a tí ich zakliali, aby dávali pozor. Pre bežného pocestného predstavujú len vzduch. Ale keď sa sústredí niekto so štipkou mágie v krvi... začuje ich tiché šepkanie. Ak poznáš správny jazyk, môžeš ich poprosiť, aby ťa vyzdvihli do knižnice.“

Zara sa postavila k nemu a hlavu naklonila na stranu.

Akoby načúvala – načúvala niečomu, čo tam nebolo.

„Teraz sú ticho.“

Accai prikývol. „Veď práve.“

„Predpokladám, že asi nestíchli preto, lebo sa hanbili.“

Pokrútil hlavou. „Odkedy sa tu prvýkrát zjavili, nedokázali stíchnuť. Dokonca ani v prípade, že ich o to niekto požiadal. Ak niečo, tak sa začali prejavovať ešte o niečo hlasnejšie.“

„Myslíš, že sme sa tu neocitli náhodou,“ skonštatovala.

„Doteraz nič nebola náhoda. Ani jediný krok našej cesty.“

Postavila sa vedľa neho. Rovnako ako on, aj ona sledovala ich okolie. Ale pri nej bolo očividné, že sa pozerá v diaľ a vlastne nič nevidí. Nevyčítal jej to. Na zemi ležalo mŕtve telo jej sestry. Batu mu síce nebola blízka, ale jeho smrť ho zasiahla. O to viac, že stál vedľa nej, keď sa to stalo. Nevedel si predstaviť, čo práve teraz prežíva Zara. Určite bola plná hnevu. Toho istého, ktorý je predtým prepožičal takú veľkú moc, že ňou bola schopná zahnať Ọnwụ na odchod.

V duchu si to vybavil, akoby sa to práve teraz odohrávalo pred jeho očami.

Zara bola za života cechovníčkou. Jej mágia spočívala v hľadaní stratených ľudí. V prenasledovaní. V stopovaní. Určite nie v útočení na bohyne. Ešte k tomu úspešnému útočeniu. Nevedel si predstaviť, aká moc v nej musela kolovať, aby dokázala zatlačiť Ọnwụ. Nepredpokladal, že by sa s ňou narodila. Takú moc mohli mať jedine potomkovia bohov. Ak by Zara bola božským dieťaťom, skôr alebo neskôr by sa o tom určite dozvedela.

Nie, jej náhla prevaha musela mať iné vy svetlenie.

Možno súvisela s tou istou osobou, ktorá ich preniesla na toto miesto.

Uvedomoval si, že jeho teória má mnoho nedostatkov. Napríklad nevysvetľovala, ako sa Zara naučila pracovať s podvedomím ľudí. Zdalo sa, akoby mala istú prevahu nad ľudskými snami. To ukazovalo na Nrọ. Lenže Nrọ nikdy nemala potomkov a takisto nemala dostatok sily, aby im takýmto spôsobom pomáhala.

Takže kým teda Zara bola? Mohla byť len bábkou v božských rukách. Nádobou, ktorú Eze naplnil svojou mágiou a zabudol jej o tom povedať. Čo by dávalo zmysel. Veď nakoniec aj tak len boli bábkami v rukách ostatných. Vydali sa na túto misiu. Dobrovoľne. Možno s istou presvedčivou pomocou. No dalo by sa povedať, že išlo o ich slobodnú vôľu. Logicky by preto Eze nemusel na Zaru preniesť svoju silu, aby ju tak usmerňoval.

Ostala jediná možnosť. Taká, o ktorej sa obával aj premýšľať.

Desilo ho, čo by sa mohlo stať, ak by mal pravdu.

A ešte viac, ak by ju nemal.

„Pán lesa povedal, že by sme Batu mali zobrať domov.“

Tými slovami ho Zara prinútila myslieť na niečo iné.

Obzrel sa na zabalené telo. „A ty vieš, kde je jej domov?“

Zara sa zasmiala. „Bola som veliteľkou našej skupiny. Vedela som o mnohých tajomstvách, ktoré sa snažili sestry predo mnou chrániť. To, že som o nich nehovorila, ale neznamenalo, že som si ich nikdy nevšimla.“

Čo... tak celkom nezodpovedalo jeho otázku. „Vedela si aj o jej tajomstvách?“

Hlavou pohodil smerom k mŕtvemu telu.

Sklonila hlavu. „Niečo som tušila. Niečo vedela s istotou. Vedela som, že do cisárstva neprišla preto, aby sa stala cechovníčkou. Sledovala vlastné ciele. Lenže ona o nich nehovorila a keďže neohrozovali naše životy, ja som sa nepýtala. Ale áno, viem, odkiaľ pochádza.“

Accai prikývol. „Z Nkity.“

Zara sa na neho zadívala. „Ako si...“

Pohodil plecami. „Pred niekoľkými rokmi som sa stretol... s jej príbuznými. Vtedy mi povedala, že sa stretneme opäť. Vzápätí som však na to stretnutie zabudol a nespomenul si naň až do momentu, keď som ju znovu uvidel. Len na základe tej dávnej príhody viem, odkiaľ pochádza. Myslím, že odtiaľ pochádza aj náš malý chlpáč.“

„Vieš o ňom niečo? Vieš, prečo ma prenasleduje?“

„Počul som len príbehy.“

Čo nebola tak úplne pravda. Kedysi sa dočítal o stvoreniach, podivných chlpáčoch, ktorí prenasledovali svojich pánov kamkoľvek a ktorí ich chránili pred smrťou a bojovali po ich boku. Lenže nesúviselo to so zmiznutím jeho sestry. Preto tomu nevenoval pozornosť.

Teraz už vedel, že urobil chybu.

„Myslíš si, že ak zoberieme Batu späť domov, dozvieme sa niečo viac o tom, prečo je stále s nami?“

Pozrel s na chlpatého prenasledovateľa.

Teraz už prebudený ich ticho pozoroval, akoby presne vedel, o čom sa rozprávajú.

„Nie som si ničím istý. Ale viem, že ak sa o to nepokúsime, odpoveď nenájdeme.“

Zdalo sa mu, akoby ich niekto sledoval. Lenže nech sa snažil akokoľvek chcel, nikoho nezazrel. Čo bolo viac ako len podivné. Iste, tieto lesy neboli obývané. Ak nerátal duchov. Kam sa všetci podeli? Prepadol ho nepríjemný pocit. Akoby mu niekto siahol do hrude a snažil sa mu rozdrviť srdce.

Vrstvou myšlienok prenikol Zarin hlas:

„Poznáš cestu do Nkity?“

Musel niekoľkokrát potriasť hlavou, aby pochopil, na čo sa ho pýta.

„Nie, ale kde inde by sme našli mapu, ako vo Veľkej knižnici?“ ponúkol jej neutrálne.

Zara sa zadívala na oblohu.

Lenže zo zeme nebolo možné vidieť ostrovy, na ktorých sa knižnica vznášala.

„Takže preto sme tu? Aby sme našli mapu?“

Zamračil sa. „Pre niečo tu určite sme a kým sa nepohneme z miesta, pravý dôvod neodhalíme.“

Začínala sa v ňom prebúdzať netrpezlivosť.

Čím dlhšie tam stáli, tým viac strácali drahocenný čas.

„Možno preto je tu také ticho. Ktokoľvek nás sem poslal, umlčal tých strážcov, aby o našej prítomnosti nikto nevedel. Viem, že mnísi sa nezapájajú do vonkajšieho života, ale predpokladám, že aj oni podliehajú cisárskej autorite.“

Prekvapene sa na ňu pozrel. O tom nepremýšľal. „Podliehajú,“ odvetil opatrne.

„Možno nám takto niekto dáva možnosť získať aspoň nejakú výhodu.“

On si tým taký istý nebol. „Možno,“ odtušil opatrne.

„Tak ideme nájsť tú mapu?“ súrila ho.

Ešte raz pohľadom pohladil okolité stromy. Niečo ho zadržiavalo na mieste. Nebola to jeho nerozhodnosť ani nič podobné. Len mal pocit, že ak odtiaľto odíde už teraz, nikdy sa nedozvie, čo sa tam presne stalo. Čo bolo viac ako len smiešne. Mali dosť problémov aj bez toho, aby sa zaoberal zbytočnosťami.

Prinútil sa urobiť ten prvý krok.

„Ideme,“ zamumlal.

Ak duchovia stíchli a dokonca ani neboli tam, kde mali, museli zvoliť oveľa oficiálnejší spôsob cestovania. To sa mu nepáčilo. Ak by im pomohli strážcovia, trvalo by mágom a mníchom oveľa dlhšie, kým by si uvedomili ich prítomnosť. Čo by pre nich predstavovalo výhodu. Mnísi, ktorí zbabelo utiekli pred svojim trestom a následne sa do knižnice vrátili, nikdy nedopadli dobre. Čakal ich veľmi nepríjemný osud. Ale miesto toho, aby sa tým ďalej zaoberal, sa rozhodol na to nemyslieť.

Vyriešia to, keď k tomu prídu. Všetko porade.

Miesto toho sa sústredil na to, aby Batu nepustil na zem. Zara síce trvala na tom, že sestru ponesie, ale nenaliehala príliš svedomito. Jednoducho sa sklonil k telu a vyhodil si ho do náručia. Očakával, že bude stuhnuté a neforemné. Miesto toho bolo poddajné. Akoby... akoby Batu ešte stále žila. Čo bolo nanajvýš smiešne. Videl ju padnúť. Videl jej nevidomý pohľad.

Myslieť si, že by mohla byť ešte nejakým spôsobom nažive, bolo čírym bláznovstvom.

Onedlho sa presunuli až pred ďalšiu vstupnú bránu. Táto bola majestátnejšia a stála na konci širokej cesty. Tá síce nebola rovná, skôr pripomínala širšiu lesnú cestičku vyšliapanú niekde v poraste. Zastavil sa. Započúval sa do ich okolia. Opäť to mŕtvolné ticho. Ani vtáčik nezapípal. Ani vietor nezavial. Len ticho.

Ak by ešte stále boli uprostred lesa, pokladal by to za znamenia, že za stromami sa ukrývali ich nepriatelia. Lenže na tomto mieste boli najbližšie stromy vzdialené poriadny kus od cesty. Ak by ich chcel niekto napadnúť, musel by byť výnimočne dobrým lukostrelcom.

Načrel do svojich nových hadích schopností. Necítil žiadnu prítomnosť. Ani ľudskú, ani hadiu. Po chrbte mu prebehol mráz. Snažil sa otriasť z toho pocitu. Ako ľahko sa vzdával výcviku bojového mága. Možno používal tie isté kúzla a kliatby, vedel sa oháňať mečom a celkom schopne aj dýkou, ale podliehal paranoji. A bojový mág, ktorý si nedokázal zachovať chladnú hlavu, bol mŕtvy mág.

Zamračil sa a otočil k bráne. Kamenný oblúk bol voľakedy nádherne vytesaný, ale postupom rokov a nápormi prudkého vetra sa reliéf obrusoval, až nakoniec ostal takmer hladný povrch, teraz obrastený popínavými rastlinami. Prešiel popod masív. Zara mu išla po toku a ich skupinku uzatváral chlpáč. Zvláštne, ako ho tá nepatrná prítomnosť upokojovala. Pravdepodobne za to všetko bola zodpovedná spomienka, ako tá chlpatá bytosť útočí na kráľovnú hadej ríše.

„Prešli sme z jednej pustiny do druhej? Ako sa odtiaľto chceš dostať tam hore?“ pýtala sa ho Zara, jej hlas zhrubnutý potlačovanou netrpezlivosťou.

Len mlčky prešiel aj zvyšok cesty a postavil sa na kamennú plošinu nevinne ležiacu na tráve obďaleč. Batu opatrne položil. Potreboval mať voľné ruky. Chlpáč sa k nej automaticky posadil, stále rozhodnutý ju chrániť. Jeho správanie bolo potvrdenie jeho teórií – že Batu naozaj pochádza z Nkity a o tých stvorenia vie viac, ako dávala najavo. Teraz už bolo príliš neskoro nad tým uvažovať.

„Povedal si predsa, že sa nemôžeme len tak niekam presunúť. Alebo si klamal a mágovia túto schopnosť naozaj majú?!“ osopila sa na neho Zara.

Proti svojmu lepšiemu úsudku sa zasmial. „Nie, nevieme sa presúvať. Ale celkom dobre sa nám darí ovládať vzduch okolo seba.“

Takmer nonšalantne začal vytvárať pomerne zložité, no svojej podstate veľmi jednoduché kúzlo. Používal ho naozaj často, keď ešte prebýval v knižnici, tak takmer denne, nakoľko sa pri bráne vystriedali povinne všetci. Stráženie knižnice a sprevádzanie návštevníkov patrilo k ďalším trestom, ktoré si museli padlí bojoví mágovia odpykať. Očakával, že na plošine bude stáť jeden z jeho spolutrpiteľov. Nenašiel však nikoho. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažil.

Zmiznutí duchovia. Podivné ticho. Chýbajúci strážca.

To všetko ukazovalo, že sa vo Veľkej knižnici dialo čosi podivné

Nepáčilo sa mu to.

Po niekoľkých okamihoch hladko prekonali vzdialenosť medzi pevninou a vznášajúcimi sa ostrovmi. Tie kedysi boli súčasťou cisárstva, ale po tej veľkej katastrofe, sa bohovia rozhodli vydvihnúť ten kus zeme na oblohu. Keď dorazili až pred Veľkú knižnicu, bolo okamžite jasné, prečo to urobili. Budova knižnice bola kedysi palácom cisárskej rodiny. Jeden z jej dávnych členov sa však narodil s mocnými schopnosťami, ktoré nedokázal ovládať.

Raz v noci jeho podvedomie uchvátila hrozivá nočná mora. Jeho vlastné schopnosti sa ho snažili ochrániť. Výsledok videl pred sebou aj dnes. Celý hrad a jeho bezprostredné okolie prerástli nádherné fialkové krištále. Tie narušili dokonca aj vonkajšie hradby niekdajšieho opevnenia.

Stali sa tak prostriedkom, ktorý by mohli využiť nepriatelia cisárstva.

Avšak nie preto bohovia vyniesli tento kus zeme na oblohu. Išlo o bezpečnostné opatrenie. Niekto náhodou zistili, že tie krištále nielen, že vznikli za pomoci mágie, ale nimi doslova pretekala. Ak by o tom niekto vedel, mohol by to zneužiť. Vo Veľkej knižnici o tom okrem neho vedel len Ọbaak, knihovník. A od neho sa to dozvedel Accai.

Teraz tie krištále zvláštnym spôsobom hučali. Stávalo sa to aj predtým. Akoby varovali obyvateľov knižnice, že sa niečo chystá. Ale nikdy predtým neboli takéto hlučné. Siahol po meči, ktorý sa mu dovtedy nehybne hompáľal na páse. Takmer ho tasil. Ovládol sa ale. Nemal žiadny dôvod, aby sa takto správal. Ak niečo, tak knižnica práve upozorňovala ostatných, že sa zradca vrátil domov.

Opäť zobral Batu do náručia. Nemal na výber. Rozhodne neutečie len preto, že má pochybnosti. Museli splniť misiu. Pomstiť Batu. A ak to chceli dokázať, potrebovali mapu. Pretože do Nkity neviedli oficiálne cesty. Viedlo tam len niekoľko prechodov, pretože celú krajinu chránil nejaký druh magického štítu. Ak by sa snažili prekonať ho násilím, pravdepodobne by zomreli. Dozvedel sa o tom v jednej z kroník, ktoré napísal Navid. Doniesol mu ju Ọbaak. Najvyšší z bohov mu už vtedy naznačoval, kam povedie jeho cesta.

Podišli až k veľkej bráne. Zara v ruke zvierala meč.

Chlpáč sa zakrádal, akoby lovil.

On sám ostražito sledoval ich okolie.

Nič ich neodkázalo pripraviť na pohľad, ktorý sa im naskytol, keď vstúpili dovnútra. Hneď za obrovskými dverami sa rozprestierala široká chodba. Tá sa rozvetvovala do prvých vysokých políc plných kníh. Tá zbierka tvorila pôvodnú knižnicu cisárskej rodiny. Teraz po nej ostali len trosky. Vo vzduchu sa vznášal silný pach spáleniny. Popol zafarbil steny do zlovestného odtieňa čiernej. Sadze pokryli podlahu jemnučkým prachom.

Všetky knihy... všetky poličky...

Všetko bolo zničené.

Cítil, ako sa mu začali triasť ruky. Z Veľkej knižnice, z majestátneho raja vedomostí, ostali len ohorené steny. Nádoba vyplnená bolesťou a troskami. Sústredil sa. Mágia knižnice vyprchala. Tá mu umožňovala spojiť sa s ostatnými mníchmi žijúcimi medzi týmito stenami. Boli snáď všetci mŕtvi? Neodvažoval sa to priznať. Hoci si uvedomoval, že to bola najskôr pravda.

Mlčky sa vybral do miest, kde kedysi pracoval. Miestnosť patriaca len jemu, kde si mohol hromadiť knihy, ako sa mu zachcelo. Dvere boli otvorené. To ho malo pripraviť na to, čo prišlo. Ale nič ho nedokázalo pripraviť na pohľad, ktorý sa mu naskytol. Holé steny. Kúsky vytrhaných stránok. Popol. Krvavé šrámy. Ktokoľvek tu bol, niečo hľadal. Alebo skôr niekoho. A keď to nenašiel... vyvŕšil sa na všetkom ostatnom.

Batu položil na zem v miestach, kde kedysi sedelo staré kreslo.

Ostali po ňom len triesky.

Predral sa troskami k svojmu stolu. Knihy, ktoré tam mal, všetky zmizli. Vrátil ich predsa knihovníkovi. Ale to neznamenalo, že ich niekto nenašiel. Chcelo sa mu kričať. Vrieskať na všetko a všetkých. Nepomohlo by mu to. Len by uvoľnil tlak, ktorý sa v ňom hromadil. Musí vedieť, čo sa tu stalo. Musí... Sústredil sa. Keď odtiaľto odchádzal, veril tomu, že už nikdy nebude musieť vyvolať svojho pomocníka. Mýlil sa. Stačila jediná myšlienka a prízrak sa zjavil vedľa neho. Mohutný, tvorený dymom a s rukami prekríženými na hrudi. Jeho oči planuli rovnakým plameňom, ako kedykoľvek predtým.

„Nájdi...“ Koho vlastne? Prežil to niekto? Odkašlal si. „Nájdi kohokoľvek, kto to prežil a priveď ho.“

Mọ sa vyparil. Accai vedel, že ak tam niekto niekde bol, privedie ho.

Veľké šance tomu ale nedával.

„Kto myslíš, že má toto všetko na svedomí?“ ozvala sa potichu Zara. V hlase jej zaznieval ťažko potlačovaný hnev. Čo ho nejakým podivným spôsobom upokojilo.

„Niekto, kto niečo hľadal a nemohol to nájsť,“ odvetil.

Zara si odfrkla. „Skôr niekto, kto nechcel, aby to niečo našiel niekto iný.“

S tým musel súhlasiť. Nech to urobil ktokoľvek, mal určitý zámer. Ak by hľadal knihy, odniesol by ich odtiaľto. Rozhodne by ich ale neničil. Domnieval sa, že by to mohlo mať niečo spoločné s ich misiou. Nenahováral si, že je taká dôležitá, aby sa o ňu všetci zaujímali. Lenže na druhej strane...

Ọnwụ pôsobila ako niekto, kto bol stále o krok pred nimi. Nemohla ich síce nájsť tak ľahko, ale vedela, kam asi zamieria. Určite poznala prísady toho kúzla. Bola predsa bohyňa. Tým pádom by vedela, čo by potrebovali, aby sa k tým prísadám dostali. Možno zničila Veľkú knižnicu, aby im zamedzila v prístupe k vedomostiam.

Čím im v podstate hatila ďalší postup.

Zrazu sa Mọ vrátil. Prehliadka netrvala dlho. Jeho predpoklady boli najskôr správne. Ak tu niekto bol v čase útoku, neprežil to. Alebo sa mu podarilo utiecť a teraz sa skrýval kdekoľvek, len nie v knižnici. Chcel to skonštatovať aj nahlas. Ale vtedy sa za prízrakom dovliekla aj iná postava. Okamžite ho spoznal, hoci vôbec nevyzeral ako predtým. Ọbaak. Knihovník, ktorého telo tvorili stránky kníh a staré dosky, vyzeral rovnako zbedačene ako miesto, ktoré nazýval domovom.

„Knihovník,“ oslovil ho Accai.

Akoby ho ani nepočul. „Všetko zničila. Knihy. Zvitky. Mníchov. Rozmetala ich ako suché lístie. Moje knihy... moje...“ mumlal zničený strážca kníh z popola.

„Kto je to ona?“

Predpokladal, že hovoril o bohyni. Ale potreboval to počuť z jeho úst.

„Všetko zničila,“ zopakoval rovnako zúfalo.

Accai sa snažil načrieť hlboko do zásob trpezlivosti. „Áno. Ale kto to bol?“

„Knihy. Zvitky. Mníchov.“

To ho už rozčúlilo. Potreboval odpovede a potreboval ich teraz.

A on bol stále príliš zničený...

„Knihovník! Kto to bol!“

„Moje knihy...“

Rukou udrel do steny. Frustrovalo ho to. Nie preto, že mu knihovník nedal dostatočne uspokojivú odpoveď. To nie. Skôr preto, že ho niekto takýmto spôsobom zničil. Bytosť žijúca z lásky ku knihám. Nekonečne múdra. A teraz bola vyslovene odpísaná a zničená, pretože niekomu stála v ceste.

Keby tak mohol...

„Ten nám už nepomôže,“ skonštatovala očividné Zara.

Sledoval, ako chlpáč podišiel Ọbaakovi. Oňuchal ho. Akoby bol zvedavý, kto to je. Možno by sa s ním dalo hrať. Možno by ho mohol zjesť. No keď mu nos pošteklil jeho pach, odskočil, akoby ho niekto udrel. Predpokladal, že jeho šialenstvo nielen odpudivo vyzeralo, ale aj zapáchalo.

Accai pomaly pokrútil hlavou.

„Nie. Nepomôže. Možno ho nechali nažive, ale úplne ho zničili.“

Za čo by ich s najväčšou radosťou pozabíjal.

„Ako teraz nájdeme tie mapy?“

Bola to veľmi jednoduchá otázka. Vo svojej podstate.

Ale odpoveď na ňu už nebola taká jednoznačná.

Povzdychol si. „Nenájdeme. Pretože neviem, kde presne by mohli byť. Veľká knižnica nie je jediná knižnica v cisárstve. Aj v pevnosti je jedna, aj cech má svoj archív a cisárska rodina takisto vlastní nejeden vzácny zvitok. Ale my nemáme čas chodiť po cisárstve a pátrať po mapách, ktoré možno ani neexistujú.“

Maličká nádej, ktorá sa na chvíľku objavila, práve mizla v diaľke.

Zara rozhodila rukami. „Takže tu sme skončili? Ďalej sa nedostaneme?“

Začul vrčanie. Chlpaté stvorenie nejakým spôsobom citlivo reagovalo na Zarine prehnané reakcie. Nepobodalo sa ničomu, s čím sa v cisárstve stretol. Pretože nepochádzalo z tejto krajiny. Možno aj preto ho niekto chytil a zatvoril do Edetu. Pre jeho neopakovateľnú mágiu a silu. Odvtedy sa ich držalo a odmietalo ich opustiť. Teda, skôr nasledovalo Zaru a on sa k tomu priplietol len náhodou.

Možno prišiel čas, aby bol užitočný...

Hlavou ukázal chlpáčovým smerom. „To by som netvrdil. Ešte máme jeho.“

Zara sa obzrela. „Jeho?“

Nevyčítal jej tú očividnú nedôveru.

„Ak sa nemýlim, pochádza z Nkity. Možno nám nájde cestu on.“

Aj jemu samému to znelo ako chabá nádej.

„A kde budeme vôbec Nkitu hľadať?“

„Za púšťou. Predpokladám.“

Za Efụinou púšťou skutočne bola krajina. Málokto poznal jej názov a nikto sa nestretol s ľuďmi, ktorí ju obývajú. A ak sa s nimi aj stretol, nevedel o tom. Accai o nej vedel pomerne veľa, lebo mu o nej zvykla rozprávať matka. divoké historky, ktoré sa najskôr zakladali na pravde. Niečo si z nich stále pamätal. Ten zvyšok bude musieť oželieť. Rozhodne neplánoval do tohto šialenstva zapájať aj svoju matku. Už toho prežila dosť.

„Ak sa chceme vydať na cestu, potrebujeme viac ako len domnienky a teórie,“ pripomenula mu Zara, čím ho vrátila to prítomnosti.

Akoby na ňu mohol čo i len na chvíľu zabudnúť.

Práve sa jej chystal odpovedať. Ale niečo ho zastavilo. Ọbaakove správanie. Stále tam sedel na zemi, akoby nebol ničím viac, len neposedným dieťaťom čakajúcim na trest. Mrmlal si popod nos. Accai predpokladal, že hovoril to isté, že predtým. Zaujali ho však jeho ruky. Zničené po útoku na knižnicu, ale napriek tomu dosť mocné. Prstami hrabal v nánosoch trosiek.

Akoby hľadal...

Takmer sa zasmial, keď mu to napadlo. Veľká knižnica bola miestom plným mágie. Nie len pre knihy, ktoré sedeli na policiach a čakali na svoje objavenie. Bolo to aj kvôli tajným zákutiam a policiam, ktoré sa jeden deň objavili len preto, aby hneď nasledujúce ráno opäť zmizli. Netušil, či za to mohla mágia bývalého cisárskeho paláca, alebo to zariadil mocný knihovník. Tak alebo onak, v týchto pohyblivých častiach ukrýval tie najcennejšie kúsky. Napríklad aj Navidove kroniky. A určite by sa tam našli aj oveľa prospešnejšie kúsky.

Také, ktoré by tu mohol niekto tak usilovne hľadať, že by to tu zničil.

Usmial sa ešte širšie.

„Nemáme dosť času, aby sme všetko dokázali, ale... možno by sme mohli skúsiť aspoň niečo.“ Hlas mu znel takmer až zasnene.

„Ten tvoj výraz ma desí,“ napomenula ho Zara.

„Prepáč.“ Neznelo to ako ospravedlnenie.

Cítil, ako si ho svedomito prezerá. „Aj mi povieš, čo si vymyslel?“

Snažila sa opatrne pátrať v jeho plánoch. Silou vôle ovládol svoju tvár. Snažil sa tváriť tak, ako vždy. Neutrálne. Možno to zabralo, pretože si všimol, ako viditeľne sa uvoľnila. Nemyslel by si, že je Zara niekto, kto by sa naľakal obyčajného úsmevu.

O to viac ho to potešilo. Tú jeho maličkú malichernú časť, o ktorej ani len netušil, že ju má.

Rozhodil rukami. „Toto je knižnica. Prastaré miesto, v ktorého útrobách sa ukrývali knihy, ktoré Ọnwụ dlhé desaťročia ničila, pretože sa bála toho, čo je v nich napísané. Knihovník ich pred ňou dokázal skryť. Možno tu niečo z nich ostalo.“

Zara zažmurkala. Niekoľkokrát.

„Chceš povedať, že by bohyňa mohla niečo prehliadnuť?“

S každým slovom sa tvárila o čosi škodoradostnejšie. Teraz pôsobila, akoby to opäť bola ona. Vrátila sa jej stará iskra. Aj keď bolo nebezpečné, že ten očividný návrat spôsobil fakt, že bohyňa možno nedokázala zničiť úplne všetko. Nechcel jej to však vyčítať. Ak ju to teší, tým lepšie pre ich misiu.

Zodvihol ruky, aby trošku miernil jej nadšenie. „Len hovorím, že toto miesto je plné skrýš. Mali by sme sa uistiť, či niektoré z nich neostali skryté.“

Bál sa prepadnúť nádeji. Ale na druhej strane si nevedel pomôcť. Vedel, že ak by sa vybral k zvyšným dvom budovám knižnice, privítal by ho rovnaký pohľad. Ak nie aj horší. Nevedel, či by dokázal vydržať pohľad na toľkú skazu. Zbytočné ničenie a všetko preto, aby si jedna zlodejka mohla o čosi dlhšie ponechať ukradnutú moc.

Tá márnivosť ho rozčuľovala. Asi by mal bohyni ďakovať, že v ňom niečo podobné dokázala rozpútať. To všetko kvôli nej. A keď toto dokázala s ním, ako asi dopadli ostatní, ktorí mali menej rozvahy. Prešla ním vlna odhodlania. Využiť každý kúsok nádeje, aby proti nej bojoval. Aj keby sa to malo nakoniec ukázať ako strata času.

Všetko im môže pomôcť.

„A čo knihovník?“ ozvala sa Zara, čím prerušila jeho premýšľanie.

Zmätene zamrkal. „Zhodli sme sa na tom, že nám nepomôže.“

„To je pravda, on nám nepomôže. Ale nemôžeme pomôcť my jemu?“

Zahanbene sklonil hlavu. Vo svojom plánovaní ani len nepomyslel na to, že by mu mohol nejako pomôcť. Stával sa z neho sebec. Ktorým bol vždy, ale tentoraz sa jeho nedostatky prejavovali ešte o čosi výraznejšie. Miesto toho, aby si na hlavu sypal popol, sa poobzeral. Nenašiel nič, čím by dokázal utešiť zlomené srdce papierového strážcu.

Pochyboval, že vôbec jestvovalo niečo, čo by mu dokázalo uľaviť.

Odkašlal si. „Nemám knihy, ktoré by som mu mohol dať do opatery. Nepoznám spôsob, ako zvrátiť jeho šialenstvo.“ Vtedy si všimol, ako Zara podozrivo odhodlane zvierať rukoväť svojho meča. Tak takúto pomoc mala na mysli? Rýchlo dodal: „A nechcem ho ani zabiť.“

„Možno by pre neho smrť bola lepším riešením,“ namietla takmer láskavo.

Prešiel výcvikom bojových mágov. Poznal utrpenie a takisto zažil súcit. Vedel, že niekedy sa dalo človeku pomôcť tým, že ho zbavili trápenia. Pamätal si na tých, ktorí boli takí doriadení, že pre nich nejestvovala nádej. Lenže nikdy predtým nezabil niekoho, kto sa pomiatol zo žiaľu.

Zara uvažovala prakticky. Ọbaak bol magická bytosť a ako taká nepodliehal rovnakým pravidlám ako smrteľníci. Nepotreboval jedlo, ani vodu, pochyboval o tom, že knihovník niekedy spal. Jediné, čo vyžadoval, boli knihy. Živili jeho podstatu a teraz ho ich neprítomnosť ničila. Možno by bolo naozaj lepšie, keby ho zbavili utrpenia.

Lenže potom si spomenul na tú iskričku nádeje. Nemienil sa vzdať len preto, že to vyzeralo byť náročné. A rovnako to nevzdá ani s ním. Prejaví mu súcit tam, kde ho bohyňa kruto podviedla. Nevzdá to s ním. Nezabije knihovníka len preto, že by to tak bolo jednoduchšie. Život vždy nebol o tom vybrať si tú jednoduchšiu možnosť. Bol o tých ťažkých voľbách a o sile pokračovať vpred aj keď sa všetko stavalo proti vám.

Odhodlane sa zadíval na Zaru.

„Ak by som ho ale zabil, nebol by som lepší ako tá, ktorú sa snažíme poraziť.“

Kapitola 55. ¦ Kapitola 57.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 56.: