OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 58.

16.10.2018 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 939×

Kapitola 58.

Zara

Nekompromisné púštne slnko jej pohládzalo tvár. Ukrývala sa za ojedinelými nízkymi kameňmi. Vedľa nej postával chlpáč. Na chrbát mu pripevnili Batuino mŕtve telo, pretože potrebovali mať voľné ruky. Po tom, ako celé hodiny strávili prehľadávaním zničenej Veľkej knižnice, nenašli žiadnu poriadku mapu. Len starú fresku v jednej z prázdnych miestností, ktorá im prezradila akurát tak toľko, že v severnej časti púšte kedysi jestvoval kamenný priesmyk vedúci do Nkity.

„Možno by sme sa mali vybrať tým smerom,“ navrhol jej vtedy Accai.

„Znie to ako rozumný nápad,“ odvetila mu napol nádejne.

Teraz by si za to rozhodnutie najradšej vynadala. Nielen, že nenašli to, čo hľadali. Ani len sa k tomu miestu nepriblížili, pretože ho chránilo niekoľko desiatok vojakov. Bohovia, len oni mohli mať také prekliate šťastie! Obísť ich nemohli, pretože vytvárali nerovnú neprekonateľnú líniu.

Bojovať s nimi takisto nemienili. Potrebovali sa niekam dostať. Nemohli riskovať, že niektorí z nich stihne poslať správu svojej veliteľke a... Ọnwụ by s radosťou prišla vybojovať druhé kolo. Zara pochybovala o tom, že tentoraz by mala také šťastie, aby bohyňu zastihla nepripravenú. Pretože to sa stalo predtým. Jednoducho sa jej niečo náhodne vydarilo.

Netušila, či by to dokázala zopakovať.

Ale asi v to bude musieť dúfať, pretože Accai sa stále nevracal zo svojho prieskumu.

Zovrela ruky do pästí. Na čo jej osobný prenasledovateľ reagoval podivným zakňučaním.

Zodvihla obočie. Predsa ho neplánovala udrieť.

Ten moment si vybral Accai na svoj návrat. Bol zadýchaný, akoby bežal. Pravdepodobne však bol len vyčerpaný, pretože používal svoju hrdzavú mágiu. Čo boli jeho vlastné slová, Zara sa zatiaľ nerozhodla jeho schopnosti vedome urážať. Výraz v jeho tvári sa jej ale veľmi nepozdával. Asi pre ich žalostnú výpravu nemal dobré správy.

„Je ich tu viac,“ zašomral namrzene. Ak bol tento výlet na niečo dobrý, tak na prebúdzanie jeho nejestvujúcich emócií. „Táto línia je len zlomok toho, čo na nás čaká ďalej. Zacítil som celú légiu. Pravdepodobne sú to tí istí mágovia, ktorým sme predtým tak záhadne unikli. Bohyňa ich najskôr odvelila sem. Pretože asi tušila, že tadiaľto budeme chcieť prejsť.“

Asi by sa nemal nikdy stať generálom svojich vlastných bojovníkov.

Nedokázal by ich nijakým spôsobom povzbudiť a motivovať k boji.

Zara zanadávala. „Predpokladám, že nás sem aj sama priviedla. Najskôr nás preniesla do Veľkej knižnice, kde sme mali nájsť tú maľbu a mali by sme prísť až sem. V podstate tu na nás čakala celý čas.“ Snažila sa znieť čo najrozumnejšie, ale bolo to náročné.

Ako veľmi ťažké je zabiť bohyňu? Musí predsa existovať nejaký spôsob.

„Vyzerá to tak,“ súhlasil Accai.

Čím ju ani v najmenšom neupokojil.

Rozhodila rukami. „Tak toto je teda koniec našej cesty? Niekde uprostred púšte, kde nás zabijú a potom nás zožerú hady a...“ Náhle sa napriamila, nahnevaná sama na seba, že jej to neprišlo na um skôr. Zadívala sa na Accaia. Podľa všetkého mal rovnaký názor.

„Hady,“ vyhŕkli spoločne.

Zara sa snažila rýchlo plánovať. „Púšť je plná hadov. Cítili sme ich prítomnosť predtým. Stačilo by, ak by sme ich poštvali na vojakov. Zabavili by ich a my by sme nepozorovane prešli až k priesmyku.“

Snažila sa neprepadať nadšeniu. Ich oči síce stále žiarili tým podivným hadím čarom, ale to ešte neznamenalo, že by im to mohlo aj pomôcť.

„Lepší plán asi dokopy nedáme,“ súhlasil svojim vlastným spôsobom Accai.

„Čo teda urobíme?“

Zara sa zamyslela. „Bolo by hlúpe pokúšať sa spolupracovať. Tie schopnosti nie sú úplne naše. Nevieme, ako presne ich použiť a netuším, či by sme vôbec mohli spojiť sily. Navrhujem, aby sa každý z nás sústredil na inú časť púšte. Zistíme, koľko plazov tu žije.“

Accai súhlasil. Čo bola tá jednoduchá časť.

Vycítiť prítomnosť hadov bola jedna vec. Ale pokúsiť sa ich ovládnuť? To bolo čosi úplne iné. Navyše ich nikto netrénoval. Sachap im dal tú moc a predpokladal, že to bol úžasne nenahraditeľný dar. Čo bola na jednej strane pravda. Lenže na tej druhej... ak ste mali schopnosti, ktoré ste nedokázali ovládať... mohli sa obrátiť proti vám. A zo zbrane by sa mohla stať skaza.

Sústredila sa. Nelíšilo sa to veľmi od prípadov, keď niekomu prenikala do snov. Tiež sa musela ponoriť do svojho vnútra, aby tam našla... to čosi. Nepomáhalo jej, aká rozčúlená stále bola. Prítomnosť vojakov ju znepokojovala. Naplňovali ju obavy. Čo ak ich je omnoho viac? Čo sa ak sa niekde ukrývajú, číhajú na ich každý pohyb a potom... Potriasla hlavou. Musí myslieť na Batu. Ide predsa o jej pokoj. Ona by toto chcela. Chcela by, aby pokračovali za každých okolností.

Pri spomienke na svoju mŕtvu sestru ju však prepadol ešte väčší hnev. Otvorila oči. Hľadel na ňu chlpáč. Doteraz si nevšimla, ako ľudsky vyzerajú jeho oči. Akoby všetkému rozumel. Precítil jej pocity. Mal strach z jej obáv. Hnevali ho jej krivdy. Ňufák jej položil na plece. Imitácia objatia? Bola by sa zasmiala. Lenže jeho prítomnosť... jeho blízkosť... v nej čosi spustila. Ako neviditeľná lavína odhodlania.

Zrazu sa dokázala lepšie sústrediť. Nejakým spôsobom... jej pomáhal?

Nepýtala sa otázky, na ktoré nechcela poznať odpovede. Nie teraz. Nie za takýchto okolností. Tak to prijala. Akoby ju obklopila horúčosť prikrývky. Cítila ostrejšie. Dokázala objať tú časť seba, ktorá patrila hadovi. Cítila svojich plazivých príbuzných. Boli všade vôkol nej. Aj Accai k nim patril.

Započula ťažobu jeho volania. On nemal problém s používaním svojich nadaní. Pre neho to bolo len predĺžením prstov. Ďalšia končatina, ktorú zmenil v nástroj. V zbraň. Privrela oči. Neviditeľnou rukou pohladila tie syčivé vedomia. Vzpínali sa proti nej. Nastavovali hlávky. Hľadali očami. Zavolala ich.

Podišli k nej. Nie kvôli jej príkazu. Zo zvedavosti. Mala v sebe mágiu ich panovníka. Chceli vedieť prečo. Ich pohyb jej pripadal známy. Cítila jeho ozvenu na pokožke. Akoby sa plazili po nej. Keď otvorila oči, zistila, že to nebola len predstava. Drobné háďatká sa jej plazili po nohách i rukách.

Cítila, že jej tým prejavujú náklonnosť. Oni mali pocit, že z nej vyžaruje čosi známe. Ako z matky. Zadívala sa na Accaia. Sledoval ju so zmenou fascinácie a znechutenia. Iste, ani ona nebola nadšená, že po nej lozia, ale nemienila ich nechtiac uraziť. Boli ich najlepšou šancou, ako z toho vyviaznuť.

Vôkol nich sa na piesku i pod ním krútili stovky telíčok.

Dlhé, kratšie; tenšie i hrubé. Jedovaté. Neškodné.

Všetky syčali. Ak nebudú tichšie, ešte ich prezradia.

„A čo teraz?“ spýtala sa Zara Accaia.

Nepredpokladala, že sa dostanú až takto ďaleko.

„Je tu veľa hadov, viac, ako by sme osamote dokázal zvládnuť. Takže navrhujem rozdeliť ich na relatívne rovnaké polovice.“ Prikývla. S tým dokázala súhlasiť. Znelo to tak rozumne. „Problém ale tkvie inde – nedokážem ich ovládať odtiaľto.“ Takže nebola jediná, kto si to všimol. „Privolať som ich dokázal, ale až keď boli takmer pri mne, zacítil som ich mysle v hlave. Až keď boli tu, mohol som im rozkazovať.“

Súhlasne prikývla. „Niečo podobné cítim, keď sa ľuďom vkrádam do snov.“ Netušila, prečo mu to vlastne rozprávala. Doteraz o tom s nikým nehovorila. Ak nerátala Strážcu snov. Lenže Ahụhụ bol jej učiteľ. S ním hovoriť musela. „Ak ich chceme ovládať ako svoje zbrane, musíme ísť s nimi.“

Nebola z tej predstavy nijako zvlášť nadšená.

Podľa všetkého ani Accai.

„Len čo sa zjavíme na obzore s armádou hadov pri nohách, vypália po nás. Museli by sme mať veľké šťastie, aby nás ani jeden z ich šípov nezasiahol. Zomrieme skôr, ako sa k nim vôbec priblížime.“

Mala chuť ho upozorniť, že ona technicky vzato nemohla zomrieť druhýkrát.

Ale nechcela byť malicherná.

Miesto toho sa zadívala na svoje ruky. Okolo prstov sa jej ako prstene ovíjali jemnučké chvostíky.

Napriamila sa. „A čo takto?“ Zodvihla svoje obmotané ruky do vzduchu. „Necháme ich pokryť naše telá. Tí tam dolu nebudú vedieť, kým sme. Budú nás považovať za nejaký prelud. Kým si stihnú uvedomiť svoj omyl, už na nich budú otočiť naše hady.“

Accai vyzeral byť... prinajmenšom zaskočený.

„Chcel som si navrhnúť, že by si tam mohla ísť neviditeľná.“

Zara sa zarazila. Tak veľmi si zvykla na to, že je relatívne hmotná, až zabudla na svoju priesvitnú podstatu. Sústredila sa. Snažila sa prinútiť svoje telo zmiznúť. Aj keby to bolo len preto, aby si overila, že je toho stále schopná. A naozaj to tak bolo. Predstavovala si, že to bolo jednoduché ako krokom prekonať malú riečku. Na jej opačnom brehu našla svoje nové ja. Ale aj o niečo prišla. Najskôr si to neuvedomila. Považovala to za jednoduché otupenie zmyslov. No potom si to uvedomila s istotou – hady jej myšlienkam nenačúvali.

Krútili sa v mieste, kde stále sedela, ale nevedeli ju nájsť.

Pretože bola neviditeľná. Tým pádom cez jej telo skôr prechádzali.

Opäť sa zhmotnila.

„Nebude to fungovať. Keď ma nevidia, nemôžem ich ani ovládať.“

Accai sa tváril... pomerne vydesene. „Takže budeme musieť pristúpiť na tvoj plán.“

Zodvihla obočie.

„Keby som ťa lepšie poznala, povedala by som, že máš strach.“

Nepokúsil sa to poprieť. „Povedzme... že hady nemám príliš v láske.“

„Bol si na návšteve v hadej ríši. Dokonca dvakrát,“ pripomenula mu.

„Nepovedal som predsa, že som si to tam užíval.“

Tlmene sa zasmiala. „Kto by to bol povedal. Takže veľký zlý bojový mág sa bojí hadov.“

Prižmúril oči, ale jeden kútik sa mu zodvihol v predstieranom úškrne.

„Nehovor to nahlas. Vraj dokážu vycítiť strach.“

Nemusela ho presviedčať. Uvedomoval si, že lepší plán nevymyslia. Aspoň nie v tejto minúte. Tak sa postavil. Nech povedal svojim hadom čokoľvek, začali sa mu plaziť po tele. Len pri pohľade na jeho pevne zaťaté päste si uvedomila, koľko sebaovládania ho to stálo – len nehybne stáť a dovoliť im nárokovať si jeho telo ako oddychový priestor.

Nechcela ho vystavovať zbytočnému napätiu. Čoskoro stále vedľa neho ako nejaká hadia bohyňa, prerastená a nechutná. Problém nastal jedine v tom, že sa nedokázala veľmi hýbať. Našťastie mali k dispozícii dostatok plazivých priateľov. Zdalo sa totiž, že zatiaľ čo sa dohadovali o ďalšom postupe, pridali sa k tým predchádzajúcim hadom ďalšie.

Asi sa plazili z väčšej diaľky. Namiesto stoviek malých telíčok mali teraz na povel tisícky.

Pokým len niektoré z nich pokrývali ich telá ako akýsi druh hmýriaceho sa brnenia, ďalšie sa im krútili pod nohy. Skôr cítila ako videla Accaiovu túžbu utiecť. Mierne ju pobavilo zistenie, že aj tento mocný naoko bezcitný bojový mág má nejakú slabosť. Začali sa pohybovať. Takmer stratila rovnováhu. Držala sa len s ťažkosťami.

Vycítila, kde sa asi nachádza chlpáč. Pohyboval sa v závese.

Medzi ním a Zarou sa teraz plazilo tisícové nenápadné vojsko. Necítila vánok na pokožke. Nedoliehali k nej slnečné lúče. Cítila len zamatový dotyk. Prekvapil ju. Očakávala slizkosť. Drsnosť. Nie jemnosť. Tlmené hlasy. Sústredila sa. Stáže začali kričať. Boli na dosah ruky. Sústredila sa. Ako ruky pripravené na dotyk. Nohy chystajúce sa utiecť. Stačila myšlienka. Príkaz. A oni poslúchli.

Bolo to jednoduchšie ako pracovať so snami.

Tiež opojnejšie. Absolútna moc.... nadvláda.

Potriasla hlavou. Pohyb trhaný. Nesúrodý. Stačilo málo. Z jej ochrancov sa mohli stať väznitelia. Ak by ju vtedy nepohrýzli... Nechcela na to myslieť. Miesto toho rozkazovala. Videla skrz ich oči. Živila ich inštinkty. Tu zaútočiť. Tu uskočiť. Začula krik. Takmer tých vojakov ľutovala. Poslúchali rozkazy. Neprevinili sa. Tak ich vycvičili. A teraz za to zožali takúto odmenu. Precítila hadie prekvapenie.

Ich korisť utekala. Chceli viac.

Potrebovali zabiť každého.

Zara si uvedomovala, že ich musí poslúchnuť. Tak im to dovolila. Popustila im uzdu. Dovolila im robiť to, čo sa im zachcelo. Zdvíhal sa jej z toho žalúdok. Popravila ich. Áno, presne to urobila. Jej telo sa začalo triasť. Hady z nej zliezali. Čoskoro opäť voľne dýchala. Lapala po dychu. V predklone. Rukami zapredá do kolien. Na jazyku cítila horkosť. Pachuť. Naprázdno dávila. Žalúdok mala prázdny. Aj tak sa jej zdvíhal. Toľko premárnených životov. Toľko skazy.

Na plece jej dodala ruka. Strhla sa. Bol to Accai. Neutišoval ju. Tváril sa rovnako zdrvene.

„Mali by sme ísť.“ Hlas mal tichý. Preskakoval mu.

Podivným spôsobom ju to upokojilo. To, že aj on to cítil.

Tú zbytočnosť ich smrti.

Odmietala zodvihnúť zrak. „Ktorým smerom?“

„Na východ.“

Nechcela to vidieť. Cítila smrť. Akoby ju obchádzala. Stará známa. Len si to predstavovala. V skutočnosti to boli len mŕtve telá. Accai ich tiež ignoroval. Miesto toho kontroloval zásoby pripevnené spolu s Batuiným telom na chlpáčovom chrbte. Záťaž mu neprekážala. S ľahkosťou podišiel k Zare. Hlavu jej zaboril do hrude. Väčšinou sa pri nej krčil. Aj zabudla, aký je mohutný. Upokojoval ju. Čičíkal. Akoby bola nepokojné dieťa. No pomáhalo to. Aspoň na chvíľu.

Potom sa od neho odtiahla a chvíľkový pocit pokoja pominul.

„Mali by sme vyraziť.“

Nikto neprotestoval. Jednoducho vykročili, akoby nikdy nerobili nič iné. Hady nechali za sebou. Tie sa zabávali s mŕtvymi bojovníkmi. Opäť ju zamrazilo. Ak by mohla snívať, už naveky by ju prenasledovali nočné mory. Sústredila sa na kráčanie. Jednu nohu. Potom druhú. Tvrdohlavo napredovala.

Accai bol za ňou. Chlpáč po jeho boku.

Akoby cítili jej potrebu byť osamote.

Blkotal v nej krutý hnev. Ak by mohla, zabila by Ọnwụ. Čo iné si za to všetko zaslúžila? Nepomáhala ani predstava, že by ju mohli poraziť. Aj keď bolo naivné niečo podobné si myslieť. Arogantne predpokladali, že môžu súťažiť s bohyňou? To nemôže nikto. To jej v upokojení nepomáhalo. Miesto toho myslela na sestry.

Prepadol ju zármutok.

Keby tu bola Femi, povedala by jej, že hnev nie je odpoveď. Kacia by zúrila a ostrila si meč. Wen s Rae by mlčky postávali obďaleč, možno by počítali šípy. A Batu... tá by povedala, že je to všetko osud. Takmer si odfrkla. V očiach sa jej hromadili slzy. Ak bol toto osud, len bohovia vedia, či ho Batu predvídala. Či vedela o tom, ako to všetko skončí, keď sa s nimi vydávala na cestu.

A ak áno, ako dlho jej trvalo prijať túto jej nútenú obetu.

Bola zabratá do svojich myšlienok. Až tak, že si nevšimla varovanie hadích zmyslov.

Niečo sa k nim blížilo.

Pocítila ostré bodnutie v bruchu. Sprudka vydýchla. Ohla sa v páse. Niekto kričal. Asi ona. Trčal z nej šíp. Pripravoval ju o dych. Prebúdzal v nej bolesť. Hnev. Bezmocnosť. Schmatla ho do ruky. Všetko v nej kričalo, aby prestala. Staré inštinkty. Jej nová zúrivosť ale žiadala niečo iné.

Vyrvala zo seba hrot. Zavrešťala. Alebo zavrčala? Ktovie. Chlpáč sa k nej pridal. Zodvihla hlavu. Zazrela na obzore postavu? Alebo hneď dve? Nedostala príležitosť premyslieť si to. Jej dovtedy poslušný spoločník sa vrhol vpred. Rýchlosťou, o ktorej ani netušila, že jej je schopný. Vôkol sa ozývala ozvena jeho revu. Niekoľkokrát sa zablyslo. Modrý blesk? To bolo podivné.

„Zara, dovoľ mi ti...“ začal Accai a pomaly sa k nej blížil.

Bola taká zaujatá chlpáčom, že ani neprotestovala, keď jej začal prezerať brucho.

„Ale veď...“ začal nechápavo.

Zadívala sa na neho. „Som mŕtva. Len ťažko ma môže niekto zraniť.“

V hlase mala istotu, ktorú dovtedy necítila. Ale keď nevidela žiadnu krv, bol to predsa dôkaz.

Svedectvo jej nepremožiteľnosti.

„Ale kričala si.“

„Bolesť cítim,“ skonštatovala, prekvapená svojou ľahostajnosťou.

Zakrátko bolo po boji. Už tak zafúľaný biely kožu teraz farbili aj krvavé fľaky. Očakávala, že jej opäť príde zle. Ďalšie premárnené životy. Lenže tentoraz... necítila ľútosť. Len úľavu, že mierili na ňu a nie na niekoho iného. Niekoho viac... zraniteľného. Na jej veľké prekvapenie sa však na obzore objavilo aj Ďalšie stvorenie.

Viac šupinaté. Prispôsobené na život v púšti.

Jọkwa.

Niečo jej našepkávalo, že to bola tá, ktorá ich sprevádzala na ceste. Myslela si, že zahynula pri útoku na osadu púštnych ľudí. Očividne vyviazla. Podľa niekoľkonásobných tieňov si našla priateľov. A dávali... na nich pozor? Pôsobili ako stráže na hliadke. Preto pred chvíľou počula mnohonásobné vrčanie.

Chlpáč si nárokoval jej pozornosť. Zblízka sa jej zadíval do očí.

Akoby sa uisťoval, že je naozaj v poriadku. Hoci ten jeho pohľad bol trošku karhavý.

Akoby opäť bola dieťaťom, ktoré nahnevalo svoju matku.

Sklonila hlavu. „Ehm... asi by sme... mali... ísť ďalej?“

Hlas mala váhavý. Accaiovi slúžilo k cti, že bez slova vykročil.

Tentoraz si už viac dávala pozor na svoje okolie. Podvedome k sebe privolal niekoľko hadov. Síce sa jej z toho ježili vlasy, ale nemala na výber. Kým sa k nej príliš nepriblížili, jej žalúdok bol v pokoji. Beztrestne mohla ich očami sledovať okolie. Žiadni vojaci v dohľade. Možno ich vydesilo procesie tvorené jọkwami. Zara predpokladala, že takto vyzerala ich vďačnosť. Niečo ju na tom tešilo. Snáď upokojovalo. Ten pocit, že toto všetko malo svoj zmysel. Aj keby len vďaka tomu všetkému pomohli jednej matke pomstiť sa tým, ktorí jej pozabíjali deti.

Uvedomovala si, že sa blížili k svojmu cieľu. Z piesku čoraz častejšie trčali dlhé kamene. Ponášali sa na obrovské zuby. Neboli ostré. No vietor sa pomedzi ne preháňal a vytváral tak zlovestnú melódiu. Niečo ju okrádalo o vnútorné teplo.

Telo sa jej začalo triasť. O chvíľku pochopila prečo. Ostala stáť ako prikovaná. Stála v púšti. No predsa pred sebou videla obrovskú kamennú priepasť vystlanú ľadovými kryhami, na druhej konci ktorej sa v diaľke črtali štíty vysokých hôr. Ich vrcholky zakrývali divoké búrkové mračná.

„Chceš povedať, že toto je naša cesta?“

Nevedela, koho sa vlastne pýtala. Ale odpoveď nakoniec nepotrebovala. Uhádla ju.

Pretože chlpáč nezastavoval. Len sa vydal v ústrety ľadovému objatiu.

Kapitola 57. ¦ Kapitola 59.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 58.: