OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 61.

06.11.2018 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 977×

Kapitola 61.

Accai

Zabudol.

To si opakoval stále dookola. Bez ohľadu na to, čo všetko tomu obetoval, nakoniec zabudol. Až návrat do Veľkej knižnice mu to všetko pripomenul. Nadával si za to. Keď videl tie trosky, zarmútilo ho to. Dokonca rozzúrilo. Ale takisto ho to prinútilo pochybovať o prioritách. Všade zničené knihy, prevrhnutý nábytok a skaza, kam sa len pozrel.

Mala to byť ukážka sily.

Dôkaz, že bez ohľadu na to, ako veľmi sa budú snažiť, ostatní majú pred nimi minimálne dva kroky náskok. Možno aj viac. Prehrabával sa hromadou trosiek. Nenašil nič použiteľné. Miesto toho v ruke držal pozostatky knihy. Nič by z nej nedokázal prečítať. No napriek tomu ju poznal. Bola to jedna z prvých, ktoré našiel a nejakým spôsobom dokazovali, že to, čo sa stalo jeho sestre sa stalo už predtým.

Vtedy sa tomu potešil. Iskierka nádeje.

Potvrdenie, že možno predsa len konal správne, keď sa vzdal nádejnej kariéry.

Ak by sa nebol vzdal pri záverečnej skúške, onedlho by sa stal veliteľom. Prorokovali mu to mnohí. Ale on to zahodil za hlavu len preto, aby sa dostal do knižnice. Aby mal legálne právo tráviť tam čo najviac času. Pretože jeho nezaujímala mágia, ani sláva a rozhodne neplánoval ochraňovať cisársku rodinu. Chcel len zistiť, čo sa stalo jeho sestre. Potreboval nájsť vysvetlenie. Preto sa vybral na túto misiu. Pretože bol presvedčený o tom, že na svojej ceste pomôže odhaliť pravdu.

A on zabudol.

Škrípal zubami, ako o tom premýšľal. Dostali sa tak ďaleko. Veľa toho stratili. Ešte v ich to možno bude stáť. Pravdepodobne aj zdravý úsudok a pamäť, keďže si nedokázal ani len...

„Pozor!“ okríkla ho Zara, čím ho vrátila do ich mrazivej neútešnej skutočnosti.

Zastavil sa práve v pravý okamih. Ešte jeden krok a skončil by v hlbokej priepasti. Povzdychol si. Pravdepodobne by si podobný trest zaslúžil. Ale potom si spomenul na Batu. Aspoň toto jej dlžili. Okrem toho museli dokončiť svoju misiu. Aj keď kvôli tomu zabudol na svoje predsavzatia. Len si ich musel neustále pripomínať.

Aj tak bol zo seba sklamaný.

S povzdychom sa poobzeral. Okolité hory im neustále pripomínali, kto je pánom. Stačil jediný chybný krok a všetko by sa skončilo – napríklad aj na dne hlbokej priepasti. Zadíval sa na chlpáča, ktorý si vykračoval pred nimi. Od vstupu na územie, z ktorého pochádzal, sa zmenil. Zlomené parohy, ktoré mal predtým na hlave a postupom cesty sa stále zmenšovali až sa nakoniec premenili na prach, teraz začali opätovne rásť.

Rozrastali sa ako mohutné stromy a hoci to bol nepravdepodobný pohľad, tomu stvoreniu pristali. Srsť sa mu predĺžila. Pôsobila ako hrejivý kabát. Čo bolo nepredstaviteľne nefér – oni sa vo svojich plášťoch a s pomocou Accaiovej mágie triasli. Ich telá si nikdy nezvykli na zimu. V cisárstve nikdy nesnežilo. Dokonca ani Ọrọdské hory takmer nikdy nepokrývala biela prikrývka.

V ich krajine bolo stále teplo a príjemne a keď prišiel čas, aby si príroda a aj samotná zem oddýchli, začalo pršať. V Nkite však panovala zima takmer neustále. Povrávalo sa, že také nehostinné počasie tam vládlo kvôli ich mágii. Obyvatelia chceli, aby ich ostatní nechali žiť v pokoji. A ako inak sa zbaviť návštevníkov, než im do cesty postaviť prekážky v podobe mrazivého víchra a takmer neprestajne padajúceho snehu?

Zahundral si popod nos. Táto ich cesta z neho spraví hundroša.

„Ako ďaleko myslíš, že to ešte je?“ spýtala sa ho Zara.

Tieto náhodné rozhovory s ním začínala často. Predpokladal, že to robila len preto, aby sa mohla aspoň na chvíľu sústrediť na niečo iné. Nevyčítal jej to. Hoci jej nemienil pripomínať, že je mŕtva a preto by sa jej nepohodlie spôsobené zimou nemalo týkať. Ale nič nepovedal. Rozumel jej.

Niekde počas plnenia misie si musela uvedomiť, že pre ňu už niet návratu. Ak všetko skončí tak, ako pre nich naplánoval Navid, nebude sa mať kam vrátiť. Jej telo bolo mŕtve a určite zničené. Ale aj keby nebolo, len sotva by sa mohla vrátiť k svojmu predchádzajúcemu životu.

Začínal mať tušenie, že podobne skončia aj ostatní.

Zadíval sa na nadšeného chlpáča pred nimi. Zdalo sa mu to, alebo naozaj vyrástol?

„Náš sprievodca stále nadšene kráča a ja nič nevidím. Povedal by som, že cieľ ešte nebude na dohľad.“

Odfrkla si. Neoklamal ju.

To boli úskalia trávenia času s tými istými ľuďmi.

Skôr či neskôr ho spoznali až príliš dobre.

„Toto prekliate miesto je plné snehu. Okolo nás sú hory. Pred sebou vidím chvost toho nadšeného domáceho maznáčika. Ak čoskoro nedorazíme do cieľ, už sa nebudeme trápiť prípadným splnením misie. Pretože tu zmrzneme!“

Posledné slová predniesla dostatočne nahlas, aby bolo jasné, že neboli určené jemu. Lenže s tým stvorením to ani nepohlo. Vždy prejavoval známky inteligencie. Nebolo to len bezduché zviera plniace príkazy svojho pána. Miesto toho malo vlastné rozvinuté vedomie. Schopné rozhodovať sa samo za seba. A teraz sa rozhodlo, že si ich bude nevšímať.

Akoby v reakcii na ich krátku improvizovanú hádku, alebo snáď na jeho myšlienky, sa ich sprievodca zrazu zastavil. V jednom okamihu sa ladne predieral závejmi snehu a vytváral im tak pomerne pohodlný chodníček a v tom ďalšom stál ani vrastený do zeme a pripomínal sochu. Čoskoro sa mu so Zarou priblížili. S očakávaním na neho pozerali. Domnievali sa, že na nich len čaká, lebo sa mu príliš vzdialili.

Ale mýlila sa.

Len tam postával a rozhliadal sa.

Accai ho napodobnil. V ich blízkosti boli len štíty vysokých hôr. Predpokladal, že do zotmenia chýbalo ešte niekoľko hodín. Prechod pred nimi halila hmla. Lenže tá ich obklopovala od momentu, keď sem vkročili. Čo ho nesmierne znepokojovalo. Ak by na nich chcel niekto zaútočiť, nemuseli by ho vidieť. Snažil sa upokojiť tým, že ak oni nemohli vidieť nepriateľa, nemohol ani nepriateľ vidieť ich.

Nepomáhalo to.

Začínal mať pocit, že niekto v ich blízkosti využil ich nevýhodu vo svoj prospech. Tak pozorne prečesával chlpáč očami každučký kúsok ich bezprostredného okolia. Jeho telo bolo napäté. Keď teraz stál vedľa neho, uvedomil, že mal pravdu – skutočne vyrástol. Keď sa napriamil, dosahoval mu temenom hlavy niekde do polovice trupu. Zara ani tam nie. Čo ho nechalo tušiť, že by dokázal odniesť viac ako len Batuinu mŕtvolu. Ale neodvažoval sa niečo podobné naznačovať. Nie v momente, keď dovtedy väčšinou mierumilovné stvorenie začalo zlovestne vrčať.

Zara mu okamžite stále pri hlave a spýtavý pohľadom sa dožadovala vysvetlenia.

Nedočkala sa. Miesto toho sa len chlpáč sklonil a hlavou do nej strčil.

Nezachytil ju. Dodala do snehu. Podľa výrazu v jej tvári z toho nebola dvakrát nadšená. Preto s nečudoval, keď bleskovo vyskočila na nohy. Výhražne k nemu vykročila. Ale keď bola až tesne pri ňom, opäť do nej strčil. Tentoraz o čosi slabšie, takže sa udržala na nohách. To sa zopakovalo ešte trikrát, aby si Accai uvedomil, o čo išlo. On sa s ňou nehral. Dával jej najavo, ktorým smerom majú ísť.

A Zara si to najskôr uvedomila takisto, pretože sa po poslednom zásahu jeho hlavou nevybrala jeho smerom, ale ostala stáť. Otočila sa tým smerom, kam ich posielal. Accaia neprekvapilo, že absolútne nič nevidí. Skôr by ho prekvapilo, ak by išlo o opak.

„Tam máme ísť?“ spýtala sa Zara.

No nikto jej neodpovedal. Ich sprievodca len sklonil hlavu a vykročil. Nemali veľmi na výber. Túto krajinu nepoznali. A netušili, čo ho predtým tak zarazilo, že kvôli tomu zastal. Takže ho nasledovali. Pre nich neznamenala zmena smeru nič. Ale asi mala. Pretože najskôr nezamierili najkratšou cestou priamo do Nkity a tým pádom aj von z hôr.

Presúvali sa asi do srdca pohoria. Pretože hory začali byť vyššie a zo snehu sa dvíhali veľké balvany pokryté bielou perinou. Napokon dorazili do cieľa. Nebol to koniec cesty. Išlo o jaskyňu. Maličký priestor, ktorého zem pokrýval nafúkaný sneh. Ešte bolo priskoro na hľadanie úkrytu. Navyše miesta na prespanie doteraz chlpáč vyberal svedomitejšie. Predchádzajúce jaskyne a previsy boli omnoho ukrytejšie a hlavne menej otvorené.

Takže teraz sa, pravdepodobne, pred niekým skrývali. Alebo pred niečím.

Bez zbytočných otázok zamieril dovnútra. Zara ho nasledovala. Chlpáč sa pohyboval príliš potichu na to, aby Accai rozoznal zvuk jeho krokov, ale nejako cítil, že kráča za nimi. Rozhliadol sa. Tá jaskyňa ho neohúrila. Fúkalo tam na nich. Nič ich nechránilo. Snáď ak by prešli do vzdialenejšej časti. Tam by mohli nájsť aspoň úkryt, ktorý by netvoril sneh.

Kývol hlavou na Zaru. Prikývla. Tiež súhlasila.

Spoločne sa teda vybrali do tmavej chodby, ktorá v sebe niesla prísľub väčšieho bezpečia a možno aj absenciu snehu. Chlpáč mal však iný názor. Okamžite im zastúpil cestu. Bolo až s podivom, že to stihol tak rýchlo. Musela sa krčiť, lebo strop bol nízky a priestor celkovo malý, ale aj tak dokázal byť obratný. A podľa toho vrčania bolo jasné, že nechce, aby sa odtiaľ niekde pohli – aj keby ich kroky mali viesť len do zadnej časti jaskyne.

„Ale toto začína byť naozaj otravné!“ zakričala na neho Zara.

Tváril sa, že jej nerozumie. Len sa ďalej mračil, akoby boli neposlušnými mláďatami a on ich matkou.

„Najskôr ma vyváľaš v snehu, aby si nás sem dostal a teraz nechceš, aby sme sa tu poobzerali? Ak ti to ešte nedošlo, na zemi je sneh a v tom rozhodne odmietam spať. Nehovoriac o tom, že nás tu každý uvidí!“

Zavrčal. Očividne neoceňoval Zarin krik.

To sa mu síce nečudoval, ale nemienil teraz prerušovať jej tirádu.

Nie keď si myslel presne to isté.

Chlpáč však stál na mieste a odmietal sa pohnúť.

„Výborne, takže sa ráno zobudíme ako snehové gule alebo niečo podobné. Alebo ako sochy!“ rozhodila rukami.

Odkráčala k zoskupeniu niekoľkých skál. Jednu z nich oprášila a posadila sa. Nasledoval jej príklad. Nebolo to tak, že mohol robiť čokoľvek iné. Nedostal všetky potrebné detaily. Ale muselo sa niečo diať. Chlpáč bol nepokojný. Oňucháva vzduch. Aj časti jaskyne. Veľa nechýbalo a priblížil by sa aj k nim. Ale Zara ho zahriakla a neustále sa na neho mračila. Očividne toho mala dosť.

„Nemôžeš mu vstúpiť do mysle?“

Nepozrela sa na neho, ale odpovedala: „Rada by som, ale je náročné dostať sa do hlavy niekomu, kto tvoj útok očakáva a vie sa mu ubrániť.“

Takže tu mohli len sedieť a čakať, čo sa stane.

Vynikajúce vyhliadky.

Podvedome si začala mädliť ruky. Nie preto, že by niečo plánoval. Ale začínala mu byť zima. Kým sa hýbali, bolo jednoduché ignorovať nepriazeň okolitého snehu. Lenže teraz sedel. Nehýbal sa. A pod zadkom ho chladila zmrznutá skala. Mal by niečo vymyslieť a... Zarazil sa. Zadíval sa lepšie na Zaru. Na prvý pohľad bolo zjavné, že je nahnevaná. Nečudoval sa jej. Sám k tomu nemal ďaleko. No hoci mala ruky zaťaté v päsť, nebolo to v dôsledku chladu. Sedela tam ako v lese niekde v cisárstve.

„Zara? Nie je ti zima?“

Zadívala sa na neho, akoby mu preskočilo.

„Prečo sa pýtaš na takú hlúposť. Jasné, že mi je zima! Veď je tu sneh. Komu by nebola...“ Zarazila sa. Naklonila hlavu k strane. „Prečo mi vlastne nie je zima?“

Accai sa nad tým zamyslel. Áno, prečo jej nebola zima? Mohol povedať, že ju niečo vnútorne hrialo. Možno jej vlastná smrť. Mŕtvym určite nemohla byť zima. Alebo áno? Ktovie, nikdy nezomrel, tak to nemá s čím porovnať. Pohľadom prešiel na chlpáča. Jeho hrial hrubý kožuch. Okrem toho pôsobil ako niekto, kto sa práve vrátil domov. Musel sa tu niekde narodiť.

Čo ak boli tie príbehy pravdivé? Mnohé by sa tým vysvetľovalo.

Niečo z toho, o čom premýšľal, sa mu najskôr zrkadlilo na tvári. Alebo len Zara podľahla svojej vlastnej netrpezlivosti. Každopádne zacítil, akým pozorným pohľadom ho sleduje. S povzdychom sa k nej otočil. Čakal, či sa spýta. Zara sa síce domnievala, že má nárok na jeho myšlienky, ale on jej názor nezdieľal. Ak niečo chce, musí to vysloviť nahlas. Čo bolo za daných okolností nesmierne malicherné, ale nemienil sa ospravedlňovať. Už bol zo svojej úlohy informátora vyslovene unavený.

„Ty niečo vieš,“ obvinila ho. Keď sa nenamáhal jej to vyvrátiť, považovala to za potvrdenie. „Aj my vysvetlíš, čo to všetko znamená, alebo to z teba musím vymlátiť?“

Pobavila ho predstava, ako do neho búši, aby sa dozvedela pravdu.

Ale ovládol sa a smiech v sebe udusil.

„Počul som príbehy,“ začal opatrne a nespúšťal pri tom zrak z neustále pochodujúceho chlpáča. „Nkita je krajina opradená legendami. Ich predkovia kedysi žili v Ambarskom cisárstve. Podľa jednej z mnohých legiend sa čosi stalo. Niečo, čo považovali za veľkú neprávosť a ich odpoveďou bol odchod. Podľa iných boli vyhnaní. Avšak bez ohľadu na to, ako sa sme dostali, jedno vždy ostáva rovnaké – vybrali si krajinu, ktorú považovali za opustenú. Ale mýlila sa. Nebývali tu ľudia, ale obrovské chlpaté stvorenia, ktoré na nich útočili bez vyzvania. Keď hrozilo, že sa vyzabíjajú navzájom, rozhodli sa pre prímerie.“

Chlpáč sa teraz na neho uprene díval.

Akoby mu rozumel a vyzýval ho, aby dokončil. Tak ho poslúchol.

„Zástupcovia ľudí boli vyslaní do hniezda týchto stvorení. Dúfali, že sa dokážu nejako dohodnúť. A nakoniec k dohode došlo. Nikto nevie, čo presne sa stalo. Či bojovali, alebo jednoducho diskutovali. Po niekoľkých dňoch, keď už nikto neveril, že prežili, sa títo vyslanci dobrej vôle vrátili. A neboli sami. Po ich bokoch kráčali majestátne chlpaté stvorenia, ktoré ich chránili vlastným telom.“

Zara naklonila hlavu na stranu. „To mi pripomína tohto chlpáča.“

Prikývol. „Áno, je dosť pravdepodobné, že ide o to isté stvorenie.“

„Ale to nevysvetľuje, prečo mi teraz nie je zima,“ napomenula ho.

Zasmial sa. Krátkym a suchým zvukom niekoho, koho už nemohlo nič prekvapiť.

„Príbehom o tejto krajine som nevenoval veľa pozornosti. Ale niečo som predsa len začul a iné som prečítal. V jednom období som tým bol posadnutý. Predpokladám, že to bolo vtedy, keď som stretol Batu prvýkrát a zabudol na to. Niečo vo mne si na to asi predsa len spomenulo,“ uvažoval nahlas. Vzápätí sa zarazil. Nič podobné by nemal preberať nahlas a už vôbec nie v prítomnosti niekoho iného.

„V Nkite žijú obrovské zvery, po ktorých bola neskôr pomenovaná celá krajina. Napriek tomu, že to nie sú ľudia, sú tieto stvorenia vysoko inteligentné a verné. Dokonca dokážu s ľuďmi nadviazať istý druh... puta. Zviaže to ich životy s vybranými ľuďmi. Navonok ich chránia a vedú, všade ich nasledujú. A vnútorne sa s nimi delia o svoju silu.“

Viac nepovedal. Sám si nebol istý tým, že ide o správnu odpoveď. Ale zdravý úsudok mu napovedal, že to ani inak nemohlo byť. Už prestal veriť na náhody. Vedel, že všetko je vopred pripravené. Mal si vtedy prečítať o Nkite, pretože už vtedy bolo jasné, že tu raz skončí. Dúfal, že to isté si uvedomovala aj Zara – že všetko bolo naplánované a oni len zaujali úlohy, ktoré im určil niekto iný.

Zara sa zadívala na chlpáča. Podľa toho pochopil, že si všetko pospájala.

„Chceš povedať, že tento malý otravný nepodarok je vlastne vysoko inteligentné stvorenie, ktoré si ma vybralo, aby ma mohlo do konca života otravovať? Teda, asi do konca večnosti, nakoľko už som mŕtva?“

To bol jeden spôsob, ako sa na to pozerať.

„Všetko tomu nasvedčuje.“

Pošúchala si bradu. „To by aj vysvetľovalo, prečo je taký citlivý na moje myšlienky a prečo to niekedy vyzerá, že ich číta. Takže to znamená, že ja sa do jeho hlavy jednoducho nedostanem. Pretože vždy bude vedieť, čo na neho chystám. To je podlé.“ Vzápätí sa však jej tvár trochu rozjasnila a pery jej skrivil náznak úsmevu. „Ale som ochotná na to na chvíľu zabudnúť, ak vďaka nemu nezmrznem.“

Accai sa na jej hranej veľkorysosti pomerne dobre zabával.

Našťastie sa však dávno naučil dobre ovládať svoju tvár. Takže navonok vyzeral úplne nedotknuteľne. Akoby sa nad niečím zamýšľal. V skutočnosti premýšľal, ako dlho bude trvať, kým zmrzne. V duchu dával dokopy svoju mágiu. Bol vyčerpaný, nakoľko počas ich prechádzky zmrznutou krajinou sa sústreďoval na to, aby sebe a aj Zare dodával dostatok tepla.

Škoda, že si skôr neuvedomil, že ona jeho pomoc nepotrebuje. Teraz bude musieť nájsť iný spôsob, ako sa zohriať. Poobzeral sa. Tá jaskyňa bola úplne prázdna – teda, ak nerátal ich, potom vlastne bola úplne preplnená. Okrem snehu a občasných skál tam však nebolo nič, čo by mohol podpáliť. Navyše boli stále na otvorenom priestranstve. Ak by prešli do zadnej časti jaskyne, určite by mu to pomohlo.

Zodvihol sa teda. Chlpáč sa stále prechádzal. Accai dúfal, že im už nehrozí žiadne nebezpečenstvo. No tej maličkej nádeje sa vzdal, keď sa mu niekto postavil do cesty. Vonku niekto čítal, v jaskyni niekto číhal... ich vyhliadky sa zhoršovali každým uplynutým okamihom. Ak to takto bude pokračovať, do svojho cieľu dorazí ako zmrznutá socha.

Svoj osud nemienil len tak jednoducho prijať. No takisto nemienil bojovať s jediným stvorením, ktoré tento kraj poznalo a mohlo ich doviesť tam, kam potrebovali ísť. Takže sa opäť posadil. Zdalo sa mu to, alebo ten kameň studenil ešte viac, ako predtým? Začal si dúchať do rúk. Potreboval mať funkčné prsty, ak si chcel vyčarovať aspoň malú iskričku.

„Čo myslíš, ako dlho nás tu bude držať?“ spýtala sa ho Zara.

Bolo vidno, že sa len snaží vyplniť to ťaživé ticho rozhovorom. Nečudoval sa jej. Ale takisto netvrdil, že potreboval to isté. Ale nakoniec si povedal, že bude slušné aspoň jej odpovedať.

„Neviem,“ odvetil jednoducho, ale napokon to trochu rozvinul: „Podľa všetkého vonku niečo číhalo. Chlpáč to nejako za chytil. Možno nepriateľ, možno iné zviera. Netuším. Každopádne si asi myslí, že sa tu môžeme pred tým niečím ukryť. Ale keďže nás chce pustiť do zadnej časti jaskyne, asi sa mu to nepodarí. Keď tu budeme sedieť, uvidí nás ktokoľvek. Aj keby bol napol slepý. V tom bielom snehu sa celkom vynímame.“

Tak možno aj jeho bezduché rozhovory upokojovali.

„Možno je tam nejaké zviera?“ navrhla Zara.

„Možno. Ale ak je to tak, tak sa pred ním veľmi neskryjeme. Zvieratá majú dosť dobrý čuch“

Ich rozhovor pokračoval v podobnom duchu ešte niekoľko minút. V podstate hovorili o ničom a o všetkom a podobnými alebo úplne inými slovami hovorili stále o tom istom. Nevedeli sa len zhodnúť na tom, či tam vonku číhalo nejaké zviera alebo ľudia. Obaja navrhovali, aké výhody a nevýhody by mali obe verzie. Problém však nastával v jedinom – netušili, či sa vonku poneviera priateľ alebo nepriateľ. Dúfali aspoň v neutrálne stvorenie s otvorenou mysľou, ale nemohli mať všetko.

Ich bezduché rozprávanie však bolo predsa len na niečo dobré – v tom krátkom čase prestal úporne premýšľať nad mágiou. Takže jeho sila sa mohla hromadiť bez jeho zbytočných zásahov. Nakoniec stačilo, aby sa sústredil. Vďaka kombinácii slov a pohybov prstov nakoniec stvoril zelenkavé plamienky, ktoré tancovali pred ním.

Nepredstavovali obrovský zdroj svetla a v skutočnosti nepálili. Pri kontakte s niektorou časťou tela by pocítil akési nepríjemné bodnutie, ale aj to by rýchlo odznelo. Najdôležitejšie bolo len to, že vydávalo aspoň trošku tepla. On osobne to pociťoval, akoby skočil rovnými nohami do požiaru. Ten rozdiel jasne citeľný a rozhodne vítaný.

Ale niekto si to nemyslel. Dovtedy tichý sprievodca sa k nemu priblížil.

Zavrčal. A vzápätí vydal niečo, čo sa podobalo len na zaštekanie.

Veľmi nespokojný zvuk, ktorý jasne napovedal o tom, že jeho malé plamienky neoceňuje.

Skôr ako stihol žmurknúť, stál chlpáč pred ním. Ceril zuby. Accai sa musel veľmi ovládať, aby ostal sedieť. Pretože vedel, že rozzúrené šelmy by nemal viac pokúšať. Veľká laba preletela vzduchom. Prikrčil sa. Predpokladal totiž, že ho chce zabiť. Ale nestalo sa. Ohnal sa po tých plameňoch. So zasyčaním sa stiahol. No o chvíľu už svoju chybu zopakoval. Accai bol jeho počínaním taký fascinovaný, že mu ani nenapadlo pýtať sa, čo to všetko znamená.

Až kým sa nerozkričala Zara.

Zadíval sa na ňu. „Chce, aby si ten oheň zhasol. Vraj to nie je bezpečné!“

To mu došlo, avšak jeho mágia nefungovala ako sviečka.

Nemohol ju len tak zhasnúť, keď niekto rozkázal.

„Povedz mu, aby s tým prestal!“ rozkázal jej, stavajúc sa na nohy.

Pravdepodobne ho nepočúvla. Alebo chlpáč odmietol naslúchať jej príkazom.

Len znásobil svoje úsilie.

„Nie je to bezpečné!“ zopakovala Zara.

Ešte niekoľko okamihov s ním zápolil. Zakaždým, keď jeho laba dopadla do plameňov, mykol sa. Čo sa len sotva dalo porovnať s mukami, ktoré mu kvárili hlavu. Mračil sa. Dúfal, že keď prižmúri oči, bude to o čosi znesiteľnejšie. Mýlil sa. Len sa to stupňovalo. Zakričal. Zara tiež vrieskala. Chlpáč vrčal. Nikto si nikoho nevšímal. Až do momentu, kedy sa chlpáčovi podarilo to, čo zamýšľal – plamene vyhasli. S hlasným zasyčaním. Sprevádzané neladiacou symfóniou jeho agónie. S výdychom dopadol na kolená. Len okrajovo si uvedomoval, že sa ho niekto niečo pýta.

Čo sa jeho týkalo, mohli ísť všetci do Ọchiri.

Keď mu nakoniec predsa len prestalo zvoniť v ušiach, rozoznal Zarine slová:

„Hovoril ti, aby si ten oheň zhasol.“

Neuveriteľné. Zazrel na chlpáča. „A ja som mu povedal, aby počkal! Bohovia, mágia nie je riadená príkazmi a želaniami! Potrebuje čas! Myslíš si, že ak by som mohol, nezrušil by som to kúzlo?!“ rozzúrene kričal.

Zara na neho gúľala očami.

Ale nedozvedel sa už, čo mu chcela povedať, pretože v ten moment sa za nimi ozvalo:

„Mali ste ho poslúchnuť a ostať ticho. Potom by sme vás aspoň dlhšie hľadali.“

Nemusel sa otáčať, aby si domyslel, kto tam stojí.

Vrčanie niekoľkých chlpatých stvorení mu napovedalo, že sa dostavil miestny uvítací výbor.

 Kapitola 60. ¦ Kapitola 62.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 61.: