OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 62.

12.11.2018 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1036×

Kapitola 62.

Essien

„Takže ak sme to pochopili správne, máme hľadať niekoho, koho nikto nevidel už niekoľko desiatok rokov, tým pádom nikto netuší, kým vlastne je a ako vyzerá, no my ho musíme ohúriť natoľko, aby nám otvoril pradávny portál? A to všetko len preto, aby sme sa dostali na súš?“ zopakovala mu Wen ich niekoľkominútový rozhovor. Teda, skôr takmer hádku plnú frustráciu. Navyše, keď ju takto rekapitulovala, aj sám si uvedomoval, že naozaj nemali veľa stôp. Akoby potreboval ďalšie dôvody byť nervózny.

Ale aspoň sa rozhodli pustiť ich na slobodu. Mohli sa voľne pohybovať.

„Stále mám pocit, že nám niečo nehovoríš,“ obvinila ho Wen už po niekoľkýkrát.

Ani tentoraz jej však nedal uspokojivú odpoveď.

Kdesi okrajovo si uvedomoval, že by mal mať výčitky svedomia. Wen a Rae boli jeho spojencami. Mali by spolupracovať, ak chcú dosiahnuť svoj cieľ. Lenže pre neho bolo príliš náročné zveriť sa im so všetkým, čo si vypočul. Veď keď sa na to pozrel z iného uhla, v podstate na niečo také ani nemali nárok. Týkalo sa to jeho. Jeho pôvodu.

A čo by im aj bol povedal?

Že si ho miestna kráľovská rodina s niekým pomýlila a tvrdili, že pochádza práve z tejto ríše?

Sám tomu neveril. Ani nemohol. Ak by pochádzal odtiaľto, určite by si bol všimol svoju odlišnosť. Na niektorej časti tela by mu určite rástli šupiny. Aj keby ich malo byť len niekoľko. Lenže jeho telo bolo hladké – ak nerátal svoj chrbát, ktorý pokrývali jazvy. S tými sa určite nenarodil.

Otec rád rozprával príbehy o jeho detskom hrdinstve, keď sa snažil zachrániť kone z horiacej stajne. Pri tom kúsku na neho dopadla horiaca slama a podpálila mu halenu. Kým sa z nej dostal, plamene mu škaredo obhrýzli kožu. Čím sa možno čiastočne vysvetľovala jeho averzia ku konskému plemenu. Ak kvôli nim prežil takéto muky, nečudoval sa, že ich nemal dvakrát v láske. Hoci k jeho životu erdžanie neodmysliteľne patrilo.

Všetko nasvedčovalo tomu, že v jeho žilách naozaj nekolovala voda, ale pravá suchozemská krv. On si tým bol istý. Preto Wen a Rae nič nepovedal. Neprikladal tomu dôležitosť. A stále bol presvedčený o tom, že s nimi nemusel úplne všetko zdieľať. Bolo to tak jednoduchšie.

„Hovorím vám všetko, čo je pre našu misiu dôležité. Ten zvyšok by nás len z držiaval,“ uzatvoril nakoniec nielen svojej myšlienky, ale aj Wenine pokusy o vyzvedanie.

Wen si povzdychla. „A to nám naozaj nemôžu viac pomôcť? Ak sa nás nechystajú zabiť – a zatiaľ o tom nie som úplne presvedčená –, nemohli by nás aspoň doviesť k tomu strážcovi?“

Už o tom hovorili niekoľkokrát, no rozhodol sa jej aj tentoraz odpovedať.

„Nikto nevie, kde v skutočnosti žije a ani to, ako vyzerá. Takže nám nemôžu viac pomôcť. To sú ich vlastné slová. Ale aspoň sa môžeme voľne pohybovať po meste.“

Rozhodila rukami. Rae sa zamračila.

Tieto ich zdieľané emócie ho niekedy až desili.

„Po meste? Po meste?!“ rozohnila sa. „Ak si dobre pamätám, sme pod vodou. Možno v tomto dome je relatívne sucho, ale pohybujem, že rovnako je to aj vonku! A ja ani len plávať neviem! Ako teda máme nájsť toho šialenca? To ti už tí kráľovskí šašovia neprezradili, však?“

Pocítil divný záchvev hnevu, keď Wen urážala kráľovskú rodinu. Čo bolo viac ako len scestné. Nepoznal ich predsa. Nikdy predtým ich nevidel – ak nerátal tú podivnú víziu tesne predtým, ako sa prebudil v tejto ríši a aj o tej si myslel, že bola z dávnych čias. Tým pádom nemal žiadny logický dôvod pre svoje podivné správanie. Snáď len...

V mysli sa mu vybavila kráľovnina zarmútená tvár. S akým očakávaním sa na neho pozerala a ako sklamane sa odvracala, keď zistila, že nie je tým, v koho dúfala. Vo všeobecnosti sa o pocity ostatných príliš nezaujímal, pretože to tak bolo jednoduchšie, ale ani on nebol taký krutý, aby zarmútenej žene pripomínal jej bolesť. Alebo aby ju zbytočne urážal, keď očividne nejestvoval spôsob, ako by mu mohla pomôcť.

„Nezabili nás a takisto nás nezajali. Snažia sa nám pomôcť. Nech už ich k tomu vedie čokoľvek. Navrhujem, aby sme to využili,“ odpovedal pokojne, čím ju úplne prekvapil.

Pravdepodobne očakávala, že sa pridá k jej tiráde. A možno by to aj urobil.

Nebyť kráľovninej tváre, ktorej obraz sa mu vypálil do mysle.

Wen si nakoniec povzdychla. Asi s tým mala niečo spoločná ruka jej sestry, ktorá jej práve stláčala plece. Essiena to zaujalo. Fascinovalo ho, ako tie dve dokázali tak dobre spolupracovať, hoci on to nedokázal. Nevedel byť od niekoho takýmto spôsobom závislý. Niekedy ľutoval, o čo všetko ho pripravil výcvik bojového mága. Ak by sa nikdy nedostal do Aghanskej pevnosti, nikdy by ho nezradili a on by teraz nepozeral na blízke priateľstvá ako čosi neznáme.

„Tak dobre,“ privolila nakoniec Wen, „urobíme to, čo hovoríš. Vyjdeme von a skúsime sa porozhliadnuť. Možno tu majú nejakú knižnicu alebo starých bláznov, ktorí by nám mohli odpovedať na otázky.“

... a tak sa jeho nádej menila na zúfalstvo.

Nemienila to brať vážne. Ale snažil sa byť voči nej veľkorysý.

„Daj si pozor, aby si náhodou nenarazil a vešticu, ktorá ti prezradí, že život stráviš ako zatrpknutá opustená babizňa.“

Možno by bolo menej urážlivé, ak by sa pri tom tak zoširoka neusmieval.

Vlastne... asi ani nie. Aj keby sa tváril úplne vážne, stále by to bolo urážlivé.

Prižmúrila oči. „Tak to aby sme vyrazili. A dúfam, že vieš plávať. Aby ťa niekto náhodou omylom neutopil. To by bola tragédia.“

Zasmial sa. Práve sa mu vyhrážala smrťou a on sa na tom len smial. Dosť výrazne ju provokoval, no nevedel si pomôcť. Nedokázal zmeniť svoje správanie. Kvôli nikomu. Wen a Rae sa nestanú výnimkami. Takže sa nesnažil im čokoľvek vysvetliť. Len im rukou pokynul, aby ho nasledovali. Počul, ako šúchajú nohami. Tak len pokračoval ďalej.

Sídlo kráľovskej rodiny bolo prekvapivo malé a veľmi jednoducho sa v jeho útrobách dalo orientovať. Čoskoro už vychádzali von. Netušil, čo majú očakávať. Možno aj to, že budú musieť plávať. Ale nestalo sa tak. Pretože mesto žijúce za múrmi paláca bolo rovnako živé a rovnako suché ako sídlo panovníkov tohto podivného sveta.

Ulice neosvetľovalo slnko, ale akýsi zdroj svetla sídliaci na vysokom kopci za mestom. Oblohu tvorila vodná hladina. Určil to vďaka rybám, ktoré si tam pokojne plávali, akoby si ani neuvedomovali, že pod nimi žijú ich potenciálni vrahovia. Pochyboval totiž, že na takomto miesite sa živili roľníctvom. Ale o tom nechcel premýšľať. Prebudil sa v ňom iný hlad. Dláždené ulice, po ktorých šírkach sa prechádzali vodní obyvatelia.

Boli rôzneho sfarbenia a ich telá pokrývali šupiny. Okrem nich sem-tam zazrel pomedzi ich nohy pobehovať malé zvieratká. Zrastom pripomínali čosi medzi šelmou a drakom. Telo im takisto pokrývali šupiny, hlavy im zdobili uši také veľké, až začal mať pocit, že by ich mohli používať namiesto krídel.

Dlhé chvosty mali zakončené červenkastými plameňmi, hoci zvyšok tela sa menil medzi odtieňmi akvamarínovej cez indigovú až po tyrkysovú. Tie ich chvosty ho aj naviedli na myšlienku, že sa v skutočnosti pozerá na nejakých zakrpatených vodných drakov. A okrem nich pomedzi ľudí poskakovali aj iné stvorenia – z ktorých sa niektoré dokonca aj plazili.

Podvedome sa otriasol. Nie preto, že by sa obával. Skôr pre niečo iné. Toto bol naozaj svet so všetkým, čo k tomu patrí. Mali tu vlastnú kultúru, pravdepodobne náboženstvo, zvyky a aj odlišné zvieratá a rastliny. Ako si mohol čo i len na chvíľku myslieť, že cesta odtiaľto bude jednoduchá?

„Čo myslíš, že sa tomuto miestu stalo, že sa prepadlo do vody?“ prerušila jeho zúfalé myšlienky Wen.

Niekoľkokrát pokrútil hlavou, aby si ju prečistil.

No keď sa za díval na sestry, stále ma pocit, že netuší, o čom rozpráva.

Najskôr sa to odrážalo aj vo výraze jeho tváre.

Wen pretočila očami. „No toto mesto. Je očividné, že ho nepostavili pre vodných ľudí. Je tu sucho, dýchateľný vzduch a dokonca tu majú umelé slnko. Predpokladám teda, že kedysi títo ľudia žili na súši a niečo sa muselo stať. Niečo dostatočne závažné na to, aby ich to prinútilo prijať úkryt práve pod hladinou. Čo ma núti pýtať sa, či je dobrý nápad vôbec tu byť.“

Musel uznať, že jej myšlienky dávali zmysel a neboli príliš vzdialené od tých jeho.

„Nemáme veľmi na výber. Keďže odtiaľto nemôžeme odkráčať, musíme hľadať cestu podľa ich pravidiel.“

„A ako to chceš urobiť? Je to tu obrovské!“

Nebolo to tam obrovské. Mesto určite nedosahovalo rozmerov Alụrinu. Ale takisto nebolo také maličké ako Sachapov cech alebo Aghanská pevnosť. Takže im bude trvať minimálne niekoľko dní, kým to tu prehľadajú. A ďalšie týždne len budú premýšľať, ako tie poznatky majú použiť. Čo do značnej miery komplikovalo ich už tak dostatočne komplikovanú misiu. Za celý ten čas, čo putujú, sa im podarilo zistiť akurát tak to, že hľadajú akýsi druh kameňa. Lenže už nevedeli nič bližšie. Aké boli jeho schopnosti, aký bol mocný a hlavne to, ako vyzeral. Pokojne by na ňom teraz mohli sedieť a nevedeli by o tom.

Povzdychol si. „Navrhujem, aby sme sa dostali niekam do stredu mesta a potom sa rozdelíme. Možno to tu potom rýchlejšie prehľadáme a niečo nájdeme. Navrhujem, aby sme sa pokúsili nájsť archívy alebo knižnice. Tam vždy chodievajú zaujímaví ľudia.“

Čo by dal za to, aby sa teraz mohol porozprávať s Accaiom.

Určite o tomto mieste minimálne počul. Určite by vedel, čo robiť.

Lenže bolo zbytočné zamýšľať sa nad tým, čo by mohlo byť a čo nebude. Dôležitý bol len tento okamih a to, čo s ním urobia. A on rozhodne nemienil márniť ich dochádzajúci čas premýšľaním o hlúpostiach a ľutovaním samého seba. S novým odhodlaním vykročil. Wen s Rae išli po jeho boku. Okoloidúci ich častovali podozrievavými pohľadmi..

No nikto z nich sa k nim nepriblížil.

Uvedomovali si, že boli cudzinci. Veď vyzerali úplne inak, než oni. Ale nikto z nich ich kvôli tomu nechcel konfrontovať. Reagovali ustráchanosťou skôr než agresiou. Čo ho neupokojovalo. Vystrašení ľudia vždy boli nebezpečnejší než tí nahnevaní. Pretože zúfalstvo a strach dokázali ľudí priviesť ku skutočne ohavným činom.

To, čoho svedkom sa nakoniec stali, síce nevyprovokovali oni, ale to nič nemenilo na fakte, že to bolo hrozivé. Len kráčali vpred. Nepremýšľali veľmi o tom, čo sa dialo okolo nich. Aspoň Essien tomu nevenoval pozornosť. Miesto toho sa sústreďoval na okolité budovy.

Možno niektorá z nich bude zaujímavá. Lenže nenašli knižnicu. Ale miestnu krčmu. Čo mu vykúzlilo úsmev na perách. Bez ohľadu na to, kde ľudia žili, vždy potrebovali miesto, ktoré by ich pripravilo o niektoré starosti. Aj keby to malo byť len dočasné.

Vtedy sa dvere rozrazili a niekto vonku vyhodil dvoch mužov.

Ihneď si domyslel, prečo to niekto urobil. Pretože sotva sa pozviechali na nohy, už opäť na seba útočili. Mágiou.

Essien podvedome ustúpil, aby im urobil miesto.

Tí dvaja sa museli minimálne neznášať, keď proti sebe brojili takým agresívnym spôsobom. Essien si pamätal na súťaženie medzi cvičencami z pevnosti, ale tomuto sa to nevyrovnalo. Ani odhodlaním a už vôbec nie úrovňou použitých schopností. Na boj využívali elementy, ale nielen tie.

Keďže žili pod vodou, najskôr sa ich nadanie prispôsobilo mokrému živlu vôkol nich. Dokázali ohýbať vlny podľa svojej vôle. Jednotlivé prúdy predĺžili ich končatiny. Pôsobili ako meče, ktoré síce nedokázali protivníka prebodnúť, ale zraniť by ho dokázali. Aspoň tak usudzoval na základe bolestného úpenia šíriaceho sa kdesi zo srdca celého boja.

Essien netušil, čo presne by mal robiť. Nerád sa pozeral na zápasy ostatných, ale hustnúci dav v jeho blízkosti mu nedával na výber. Čoskoro okolostojaci skandovali mená svojich favoritov. On sa len uprene pozeral na pohyby účastníkov toho zápasu. S veľkým prekvapením si uvedomil, že zatiaľ čo jeden z nich pôsobil mlado a ako člen elitnej bojovej jednotky, ten druhý bol zošúverený a mohol by byť jeho starý otec alebo ešte dávnejší predok.

Kedysi mocný široký chrbát mal teraz pozohýbaný. Hoci jeho telo pokrývali šupiny, od ostatných sa odlišoval pokrývkou hlavy. Namiesto rias jeho tvár lemovali pozliepané pramene skutočných vlasov. Takže pravdepodobne ďalší kríženec. Podobne ako kráľovná. Lenže napriek svojmu pôvodu a veku takmer v ničom nezaostával proti svojmu protivníkovi.

Uhýbal sa a útočil. Bol ním fascinovaný. Nedokázal odvrátiť zrak. A čím dlhšie sa na neho pozeral, tým mu jeho tvár, telo i spôsob boja pripadali známe. No pritom si bol istý, že ho nikdy predtým nevidel. Veď ani nemohol. Okrem toho by si tie šupiny určite zapamätal. Nevedel sa striasť toho pocitu.

Sústredil sa naň. Skúmal ho zo všetkých strán. A popritom pozorne sledoval štýl boja miestnych obyvateľov. Ak všetci bojovali aspoň spolovice tak dobre... mali problém. Ak sa znepáčia kráľovskej rodine, nebude nič, čo by im mohlo pomôcť. Tu jeho len napoly dobrá mágia nebude stačiť a pochyboval, že dvojčatá mali toľko šípov, aby všetkých zneškodnili skôr, ako sa z nich stane hrozba.

„Zabi toho starca!“ kričala jedna časť publika.

Druhá odpovedala rovnako zúrivo: „Ukáž mu kto si!“

Výkriky boli čoraz hlasnejšie. Všetko úmerne tomu, ako zúrivo na seba útočili. To nikoho nezaujímalo, že sa v uliciach mesta odohráva malá vodná apokalypsa? No ani nestihol poriadne dokončiť tú myšlienku.

Pretože vtedy sa odniekiaľ zjavili vojaci s tými mečmi, čo pripomínali sekery, a začali spracovávať dav. Čoskoro ľudia neodchádzali z donútenia, ale len preto, aby sa vyhli prípadnej rane nebezpečne vyzerajúcim ostrím. Všetci sa napokon rozpŕchli – okrem toho starého bojovníka. Teda, ak nerátal seba a Wen s Rae. Wen ho ťahala za ruku.

„Poď, mali by sme ísť. Strácame tu len čas. Potýčky miestnych opilcov môžeme sledovať inokedy.“ Silnejšie ho potiahla, keď sa odmietol pohnúť. „Essien, máme svoje poslanie. Ak tu budeme postávať, mohli by na nás zaútočiť. Nechceme si predsa z miestnych urobiť nepriateľov.“

Znela tak logicky. Mala vlastne pravdu. Skutočne tu len strácali čas. Ale napriek tomu sa nedokázal pohnúť. Pretože to jediné, čo videl, bol unavený starec sediaci na zemi a neschopný postaviť sa. Bojovný duch ho najskôr opustil a on nemal dostatok sily, aby pokračoval. Za normálnych okolností by si ho nevšímal.

Keby mu niekoho nepripomínal.

V podstate išlo o náhodou, že na neho pôsobil podobným dojmom ako jeho starý učiteľ. Bol prvý, ktorého otec priviedol, aby ho naučil používať mágiu. Bol ešte príliš mladý na to, aby si pamätal jeho meno alebo tvár, v mysli mu však uviazlo niekoľko maličkostí. Napríklad to, s akým odhodlaním ho učil, aj keď sa Essienovi veľmi nedarilo. Ako na neho uznanlivo kýval hlavou. A ako mu v deň, keď ho otec nahradil iným učiteľom, ako prvý a zároveň posledný povedal, že je na neho hrdý.

Doteraz na neho vlastne ani nemyslel. Ale tento improvizovaný boj, nech už ho spôsobilo hocičo, ho vrátil do dávnych čias. Muž, ktorý sa tak veľmi podobal jeho starému učiteľovi, tu teraz sedel na zemi neschopný pohybu. Možno skutočne len strácali čas. Rád si však myslel, že ich misia bola hlavne pre ľudí. Ak si však nebudú nikoho všímať, po morálnej stránke zlyhajú. Aj keby vďaka tomu našli to, čo hľadali.

Nevšímal si dvojčatá. Jednoducho vykročil k tomu mužovi.

„Essien. Essien!“ zasyčala na neho Wen. „Prestať sa hrať na spasiteľa. Essien!“

Nevšímal si ju. Nevšímal si dokonca ani to, ako výhražne sa na neho pozerali tí bojovníci.

Podišiel až k mužovi a sklonil sa k nemu. V očiach mal vzdor. Bol pripravený útočiť. Možno sa nazdával, že ho Essien prišiel doraziť. Pretože bol zrazený a slabý. Keď ho však chytil za lakeť a začal ho stavať na nohy, jeho nedôveru presvetlilo prekvapenie. Následne však jeho výraz zahalilo mračno vzdoru.

No nechal sa ním vytiahnuť na nohy. „Tam, odkiaľ pochádzam, sa nemieša do sporov ostatných! Kto si vôbec myslíš, že si? Akoby som potreboval práve tvoju pomoc! To je smiešne! Ja! Ty nie si nič. Len taký malý holobriadok!“

Vrčal naozaj nepriateľsky, ale Essien pod jeho zúrivosťou rozpoznal skôr zranenú pýchu.

Preto si jeho urážky nebral osobne.

„A tam, odkiaľ pochádzam ja, sa za pomoc ďakuje,“ zamrmlal Essien nebojácne. To muža na chvíľku umlčalo. „Môžete si vybrať sám. Buď prijmete pomocnú ruku a dostanete sa domov, alebo ju odmietnete, ja vás pustím a vy skončíte na zadku. Uvážte, čo vašej hrdosti prospeje viac.“

Pozeral sa na neho vzdorovito ako malé dieťa, ktoré rodičia nútia plniť si isté povinnosti. Avšak napriek Essienovmu predpokladu, že buď okamžite prijme alebo odmietne jeho pomoc, dlhú chvíľu len mlčal. A mračil sa pri tom. Možno uvažoval, ako sa čo najlepšie zachovať. Nech už to bolo akokoľvek, počas ich malej výmeny ich zvedavo pozerali bojovníci, ktorí zaostali za zvyškom skupiny. Na Wen a Rae sa radšej nepozeral – nechcel skúmať ich nesúhlas.

„Bývam za mestom na kopci,“ zamrmlal nakoniec starec.

Nebolo to poďakovanie a nebolo to ani prijatie pomoci.

Nie vždy však človek dostane to, po čom túži. Niekedy skrátka musí prijať to, čo sa ponúka.

Vykročili na cestu. Cítil, ako sa mu do chrbta zabárajú pohľady dvojčiat. Ale napriek tomu ich mĺkvo sledovali. Nikto z nich neprehovoril. Ani vo chvíli, keď si ich začali obzerať miestni, ani po tom, keď o nich stratili záujem a ďalej sa venovali svojim povinnostiam. Nikto z nich nevykríkol, keď sa im popod nohy začali pliesť tie malé dráčiky . Ani potom, keď ich opustili.

Starec vedľa neho bol napätý. Opatrne kládol nohu pred nohu a snažil sa o Essiena čo najmenej opierať. Stále sa mračil. Snažil sa pôsobiť statočne. Vzdorovito. Akoby nemal na výber a musel sa podriadiť. Čo sa zmenilo v momente, keď konečne opustili brány mesta. Napriek jeho prvotnému predpokladu totiž pod vodnou hladinou skončilo oveľa väčšie územie zaberajúce aj pasienky, lúky a lesy. A takisto hory a nižšie kopce a na vrchole jedného nižšieho stála drobná chalúpka.

Keď mu pohľad spočinul na tom skromnom príbytku, oprel sa o neho starec o čosi viac.

„Ďakujem, chlapče,“ zamumlal nakoniec. „Moje nohy už nie sú také mocné ako kedysi a tí slabosi mi to nikdy neprestanú pripomínať. Tak ich pohladím svojou mocou, aby som im pripomenul, že som tento svet chránil dávno predtým, ako sa narodili.“

Essien si povzdychol. „Práve preto by ste mali mať dosť rozumu, aby ste si uvedomili, že vás len provokujú. A keď na nich útočíte, robíte presne to, čo od vás najskôr očakávajú.“

Starec sa zasmial. „To som ja – žijem, aby som plnil očakávania druhých.“

Pokrútil hlavou. Mal chuť zasmiať sa. Pretože bez ohľadu na jeho pokročilý vek, je stále rovnako márnivý ako ktorýkoľvek iný mladík. Essien to poznal, aj on taký bol. Ale potom musel veľmi rýchlo vyrásť, keď ho zradili a vyhnali. Na druhej strane, muž, ktorého podopieral, toho zažil dosť na to, aby sa tak mohol opäť správať. Ako mladík túžiaci po uznaní.

„Ty ale nie si odtiaľto. Nikto z miestnych by sa nepostavil, aby mi pomohol. Možno, že tieto krátke súboje vyhrávam, ale ostatní sa nenamáhajú, aby mi pomohli. Asi sú sklamaní, že to dokážem ustáť.“

Pobúrilo ho to, ale čo mohol očakávať. Starec im všetkým ukazoval, že sa vie o seba postarať a má dostatok mágie na to, aby so všetkými nepriateľmi zamietol podlahu. V meste určite žil nejeden človek, ktorý by mu rád pomohol. Ale najskôr sa obávali toho jeho vrčania. Nemohol sa niekomu čudovať, že si radšej nevšíma osobu, ktorá na neho prská, keď sa jej snaží pomôcť.

Essien si povzdychol. „Máte pravdu, ja a moje spoločníčky nie sme odtiaľto. Ocitli sme sa tu náhodou a teraz hľadáme svoju cestu späť na súš.“

Starec sa zasmial. „Tak to hľadáte správcu. Nuž, to vám želám veľa šťastia. Budete ho potrebovať.“

„Vy neviete, kde by sme ho mohli nájsť?“ pýtal sa opatrne pre prípad, že by si podobnú informáciu tiež musel zaslúžiť.

„Dokonca ani ja nie som taký starý, aby som si to pamätal,“ priznal pomaly. „Správca tu niekde stále žije, ale už celé veky ho nikto nevidel. Až nakoniec začali obyvatelia mesta predpokladať, že vlastne nikdy nežil a jeho príbeh je len rozprávkou na dobrú noc pre malé deti.“

Cítil jeho nesúhlas.

„A vy si to nemyslíte?“ navádzal ho k ďalšiemu rozprávaniu.

„Chlapče, ja som toho veľa zažil a takisto veľa videl. Nikdy som síce nebol na súši, ale keď som sledoval ostatných vodných ľudí, uvedomil som si, že my nie sme ako oni. A to aj napriek tomu, že vyzeráme ako ryby.“ Zasmial sa vlastnému vtipu, hoci Essienovi nepripadal ani v najmenšom zábavný. „Niekedy dávno sme museli žiť na súši. Muselo to však byť veľmi dávno. A niečo nás prinútilo hľadať úkryt vo vode. Niečo mocné, čo nakoniec viedlo k zapečateniu portálov a k menovaniu strážcu, ktorý bude naveky dozerať, aby sme boli v bezpečí.“

„Chcete povedať, že strážca je nesmrteľný?“

To starca rozosmialo. „Nesmrteľní sú len bohovia,“ odvetil takmer láskavo. „Strážca však nikdy nebol nesmrteľný, len mal dar znovuzrodenia. Narodil sa, vyrástol a zostarol, aby nakoniec zomrel a mohol sa znovu narodiť z vlastného mŕtveho tela. Teda, aspoň tak mi to kedysi rozprávala matka. Je to vysoko nepravdepodobné, ale je to aspoň dobrá historka, nie?“

Musel uznať, že to bola divoká rozprávka pre deti a zároveň zaujímavá predstava. No predpokladal, že v skutočnosti po smrti strážcu bol menovaný nový a nikto iný okrem kráľovskej rodiny nevedel, kto ním je v skutočnosti. Jeho hľadanie bolo určite formou skúšky. Niečo ako preverenie charakteru. Inak by mohol na súš chodiť ktokoľvek a zapečatené portály by tak neplnili svoju úlohu.

„Už to nie je ďaleko,“ zaševelil Essien, keď cítil, ako starcov krok oťažel ešte viac.

„Chlapče, ja som už vo veku, keď je všetko príliš ďaleko,“ priznal opatrne. Následne však pokračoval v ich predchádzajúcom rozhovore o strážcovi: „Neviem síce, kto ti povedal o strážcovi, ale dúfam, že ti tiež povedal, že jeho pomoc nie je tak úplne zadarmo.“

„Uvedomujem si, že všetko má svoju cenu,“ odvetil neutrálne.

Starca to pobavilo. „To si povedal veľmi pekne, len čo je pravda. Veľmi pekne. Ale pamätaj na to, že tá cena môže byť privysoká. Možno od teba bude chcieť kúsok moci. Možno mu budeš musieť prisľúbiť život svojho budúceho syna.“

Prikývol. „Som ochotný tú cenu zaplatiť. Nemáme veľmi na výber. Musíme splniť svoju misiu.“

Nepýtal sa, o čom Essien hovoril. Asi sa nechcel hrabať v súkromí niekoho iného. Essien bol za to vďačný. Nechcelo sa mu vysvetľovať, čo presne robil a prečo. Hlavne ak tomu ani sám úplne nerozumel.

Poslednú časť cesty prešli v tichosti. Kopec nebol taký vysoký, ako sa na prvý pohľad zdalo, ale aj tak starca vyčerpal. Čoskoro dychčal akoby ho niekto naháňal a Essien sa musel veľmi premáhať, aby si jeho telo neprehodil cez plecia a neodniesol ho až pred dvere jeho skromného domova.

Chcel mu dopriať aspoň ilúziu dôstojnosti. A tá pre neho znamenala, že sa musel sám vyštverať do domu. Po vlastných nohách, hoci sa o Essiena opieral stále viac. Ale nakoniec sa doplahočili až do cieľa. Wen s Rae sa ich ani raz nepokúsili predbehnúť, hoci Essien cítil ich nepokoj. Považovali to za stratu času.

„Výborne, už som doma,“ dostal zo seba priškrteným hlasom starec. „Ďakujem za pomoc.“

Essien sa mierne uklonil. „Bolo mi cťou pomôcť vám.“

Vtedy sa otočil na odchod. Wen s Rae sa na neho významne mračili. Za toto zdržanie si vypočuje ešte poriadnu tirádu. Nech. Tento malý akt vzdoru za to rozhodne stál, nakoľko mu umožnil niekomu pomôcť. Už takmer zabudol, aké oslobodzujúce bolo pomáhať ostatným. Hlavne keď mu to nikto neprikázal a robil to z vlastnej vôle.

Neurobil ani tri kroky, keď ho zastavil starcov hlas: „Vieš, strážcovi by si mohol ponúknuť vlastné schopnosti. Určite by ho ohúrilo, aké sú mocné.“

Bleskovo sa otočil. Neveriacky si ho prezeral. Mágia? Schopnosti? O čom to hovoril? Ako bojový mág sa nikdy nepýšil veľkou mocou, čo mu otec nikdy nezabudol pripomenúť. Možno bol vynikajúci vojak a schopný stratég, ale ako mág nestál za nič. Jednoduché kliatby sa mu nedarili a dokonca sa často obracali proti nemu. Nakoniec sa naučil nespoliehať sa na ne.

Takže tento starec rozhodne nemohol hovoriť o jeho nadaniach bojového mága.

Ale ak nehovoril o tejto jeho mágii, čo iné mohol mať na mysli?

„Schopnosti? Aké schopnosti? Pokiaľ viem, žiadnymi pozoruhodnými nevládnem.“

Starec sa výberu jeho slov schuti zasmial.

„No vidíš. A tu som si myslel, že ma prenasleduješ len preto, lebo hľadáš učiteľa.“

Kapitola 61. ¦ Kapitola 63.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 62.: