OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 65.

03.12.2018 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 654×

Kapitola 65.

Zara

„Zvládneš to. Veď aké ťažké môže byť uloviť jednu príšeru?“

Keď sa ju Accai snažil povzbudiť, len sa na neho upäto usmiala a myslela si svoje. No chcela tým slovám veriť. Lenže teraz, o niekoľko hodín neskôr... sa mu chcela vysmiať. Možno mu aj ublížiť. Nič v tomto kraji nebolo jednoduché. Všetko bolo až príliš náročné. Netušila, čomu mala veriť. Dokonca ani na vlastné inštinkty sa nemohla úplne spoliehať.

Toto miesto bolo zamrznutým peklom. Neútočili na ňu síce démoni, ale aj to časom príde. Porozhliadla sa. Keď jej predtým povedali, že aby získala prísadu do toho kúzla, musí len prekonať zamrznuté planiny a nájsť svojho chlpáča, pomyslela si, že niečo také jednoduché snáď ani nemôže byť skúškou. Až príliš skoro si uvedomila, že samu seba voviedla do omylu.

Tie pustiny ju desili.

Plnili ju neznámym strachom, ktorý ju nútil neustále sa obzerať.

Nech sa však vykrúcala ako chcela, nedokázala zahliadnuť zdroj svojho znepokojenia. A možno to nebol jej strach, ktorý jej pretekal žilami. Možno to bol jej malý prenasledovateľ. Posledné týždne jeho prítomnosť cítila ako akési svetielko blikajúce jej v mysli. Upokojovalo ju, možno dokonca vypĺňalo a dodávalo jej pocit istoty vo chvíľach, keď to všetko chcela vzdať. Teraz však toho veľa necítila. Vedela len, že chlpáč žije. Čo nebolo veľa. Pokojne ho mohol niekto napadnúť a ona by sa o tom ani len nedozvedela. A pritom mali splniť tú úlohu.

Mali nájsť jedna druhú. Stretnúť sa v pomyselnom strede a prežiť. Nech už to znamenalo čokoľvek. Kto mohol tušiť, že pod ozrutnou budovou starého hradu sa nachádza jaskyňa, ktorá je vlastne vchodom do iného sveta. Ten svet bol zamrznutý a desivý, no pri tom nádherný. Mráz vytvoril z vody krásne stromy, ozdobil svojimi krehkými kvetinkami jednotlivé vetvičky. Rozľahlé planiny prikrývala ťažká perina snehu. Brodila sa ním len s vypätím všetkých síl.

Zodvihla hlavu k nebu. Znášal sa na ňu jemný poprašok. Akoby boli v obrovskej pekárni a pekár si práve oprašoval od múky zašpinené ruky. Vytriasal si zásteru rovno na jej vlasy i pokožku. Napriek tomu jej nebola zima. To bolo jediné milosrdenstvo, ktoré jej dopriali – začarovali ju, aby tam nezmrzla. Čo znamenalo, že na ňu číhali horšie nástrahy.

Nebezpečnejšie. Možno aj krvilačnejšie.

Povzdychla si. Dych sa pred ňou zrazil do mliečnej pary. Zodvihla zrak k nebesiam. V sotva preniknuteľnom šere zazrela obrysy obrovských kamenných oblúkov. Boli to brány, popod ktoré mala prejsť. Ak sa ich bude držať, nikdy sa nestratí. Ak sa spod ich prítmia nevzdiali, bude v bezpečí. Akoby ju niečo podobné mohlo ušetriť. Krútila nad tým hlavou. Ale držala sa cesty.

Zadívala sa pred seba. Netušila, ako dlho ešte bude musieť kráčať. Možno naveky. Chlpáča necítila nikde vo svojej blízkosti. Ako sa však sústreďovala len na svoje bezprostredné okolie, zrazu niečo začula. Vietor k nej priniesol hlas. Nazdávala sa, že jej z toho všetkého preskočilo.

Predstavuje si, že krutý víchor má hlas, ktorým by sa jej mohol vysmievať. Ale mýlila sa. Boli to stony. Zúfalstvom sfarbené vzlyky niekoho, kto bol nanajvýš bezmocný. Niekto tu s ňou bol. Možno dievčatko alebo mladá žena. Sama.

Zúrivo sa okolo seba obzerala. Až kým nezahliadla v diaľke postavu. Potácala sa. No napriek tomu stále pokračovala vpred. Dokonca aj potom, ako padla do snehu. Skôr, ako mohla spadnúť do záveja druhýkrát, vrhla sa k nej Zara a zachytila ju. Triasla sa. Nie však od zimy. Bola zababušená v hrubej kožušine, z ktorej jej vykúkali len oči a čelo. Bola rozrušená. Niečo ju vydesilo. Lebo niekto.

„Už je to v poriadku. Ja ti neublížim,“ pošepkala jej Zara a znela pri tom, akoby sa snažila utíšiť divú šelmu.

Vlastne ani nebola ďaleko od pravdy. Vzápätí sa jej začala vzpínať v náručí. Mlátila okolo seba rukami. Vykopávala nohami. Zara ju nakoniec pustila. Vinou svojej vlastnej zotrvačnosti opäť skončila v záveji. Až dotyk studeného snehu ju aspoň čiastočne upokojil. A takisto fakt, že ju už nikto nedržal. Vtedy vzhliadla k Zare. Bolo to len malé dievčatko.

Ale čo v tejto pustine robilo dieťa?

„Prosím... neubližuj mi...“ pošepkala tichučkým tenkým hláskom.

Zodvihla obočie. „To som nemala v pláne. Chcela som ti len pomôcť. Jediný, kto tu útočí, si ty.“ Dúfala, že jej hlas znie dostatočne povznesene a nevinne. Natiahla k nej ruku. „Ja som ti chcela pomôcť.“

Nedôverčivo pozerala na jej natiahnuté prsty. Keďže jej nemohla byť zima, neobťažovala sa Zara obliekaním rukavíc. Len jej bránili vo voľnom pohybe. Hoci je pravda, že rukoväť meča by dokázala v prstoch zovrieť aj napriek hrubej zimnej látke.

Dievča nakoniec prijalo jej pomoc a nechalo sa vytiahnuť na nohy.

„Čo sa ti stalo? Vyzeráš, akoby si pred niečím utekala.“

Vtedy sa nanovo rozfňukala. „Moja... oni... uniesli...“ Takmer až čkala od toho, ako zúfalo plakala. Zara k nej podišla a snažila sa ju utíšiť tichými zvukmi. Napokon to ale vzdala a jednoducho to dieťa objala. Vyzeralo to, že to na ňu pôsobí o čosi lepšie. Určite bola privyknutá na matkino objatie. „Uniesli ju. Moju nkitu. Odniesli ju preč. A povedali... povedali... že ak neodídem... tak... tak ju... tak... ju zabijú...“ zaševelila.

Zara stuhla. Povedali jej to. Tvrdili, že počas skúšky môže stretnúť aj iných, ktorí budú mať podobnú úlohu. Pretože na hore teraz žilo veľa detí a mnohé z nich už svoje spriaznené duše našli. Čím skôr podstúpia túto skúšku, tým skôr sa naučia pracovať so svojim novým putom. Pripravila sa teda na to, že možno niekoho stretne. Ale netušila, že ten niekto bude taký mladý. Bolo kruté na takéto miesto posielať dieťa. Tento desivý kraj aj v nej prebúdzal strach a behal jej z neho mráz po chrbte. Ani netušila, aká vydesená musela byť tá malá.

Pukalo jej srdce pri pohľad na jej žiaľom zvraštenú tvár. Na slzy, ktoré jej primŕzali k lícam. Na triašku, ktorá jej podlamovala kolená. Nemôže ju tu len tak nechať. Určite zablúdi. Spadne do snehu a už nikdy nevstane. Hoci teoreticky by jej nemala byť zima, jej chvejúce sa telo ukryté pod kožušinami hovorilo čosi iné. Možno za to mohol strach. Tak či onak, ak s tým nič neurobí, to dievča sa nedožije ďalšieho rána.

A to nemohla dopustiť. Aj ona bola niečia dcéra. Možno aj sestra.

Nemôže ju sklamať. Ju nie.

Čo na tom, že v nej videla niekoho, kým nebola. Nemala správnu farbu vlasov. Ani očí. Plakala a to by ona... to by... nikdy nespravila. Postavila by sa tejto skúške čelom a so svojou mĺkvou odhodlanosťou. A potom by ešte tvrdila, že tak to jednoducho malo byť. Aj keby sa z tej misie mala vrátiť bez ruky alebo nohy. Toto ale nebola Batu. Ničím sa jej nepodobala. No napriek tomu jej srdce odmietalo načúvať argumentom.

Nedokázala ochrániť svoju sestru. Ale tejto malej pomôcť môže.

Odtiahla sa od nej a aby jej videla do očí, pokľakla pred ňou.

Sneh jej vŕzgal pod nohami.

„Tak potom ju musíme nájsť. Pamätáš si, kde si ju videla naposledy?“

Nesmelo dvakrát prikývla. „Pri hore. Chceli sme prespať v jednej jaskyni.“

Neprišlo jej to čudné. Lebo aj na to ju upozornili. Povedali, že na každého čaká úplne iná skúška, ktorá bude prislúchať podstate ich puta. Úlohou výletu do ľadovej nočnej mory bolo aj to, aby zistili, prečo sa vlastne spojili. Prečo jedna druhú potrebovali. Tá malá asi vďaka svojej nkite vždy dokázala prežiť. Pre čo iné by sa ukrývali v jaskyni? Tam ich nemohol dočiahnuť nepríjemný vietor.

Nastalo medzi nimi ticho. Dievčatko sa ihneď otočilo a zamierilo tam, odkiaľ prišlo. Zare to pripadalo trošku čudné, ale potom si uvedomila, že nestretla dospelú osobu, ale dieťa. Podľa jej detskej logiky bola práve Zara tou, ktorá jej mohla pomôcť. Pretože tí, čo zajali jej nkitu povedali, že ona má odísť. Nepovedali nič o iných osobách.

Takže svoje pochybnosti zatlačila to úzadia a sústredila sa na kráčanie.

Teda, skôr na brodenie sa snehom. Postupovali skutočne pomaly. Avšak napredovali istým vyrovnaným tempom, čo bolo stále lepšie ako nič. Zare sa o hodný kus cesty neskôr zdalo, že ich začína objímať príliš veľa svetla. Zodvihla hlavu. Skutočne. Práve svitalo. Hoci bolo náročné presne to určiť, nakoľko sa okolo nich zdvíhala nepreniknuteľná hmla a lúče nedokázali prerezať ich tvrdohlavú prítomnosť.

Potriasla hlavou. Radšej vykročila. V tom stále prítomnom pološere by veľmi ľahko vedela stratiť smer. A ona tu nie je preto, aby sa potulovala po krajine a obdivovala prírodné útvary. Bola tu preto, aby našla svojho chlpáča – hneď po tom, ako pomôže tomu dieťaťu. Navyše ten otravný balík srsti bol v poriadku. Nebolo mu ublížené. Len ju bombardoval svojou rozladenosťou. Asi mu tiež liezol na nervy ten sneh. A to sa tu pritom narodil. Čo mala hovoriť ona, ktorá bola privyknutá na nikdy nekončiace letá a zimy, ktoré vyzerali len ako prietrž mračien nasledované teplým dažďom.

Netušila, ako dlho kráčali. Len si zrazu uvedomila, že sa jej okolie premieňa. Sneh začal miestami ustupovať, aby odhalil pohľad na ostré skaly vykúkajúce spod bielej prikrývky. Pripomínali jej obrovské ostne alebo zuby. Striaslo ju pri spomienke na iný obrovský zub, do ktorého útrob kedysi vstúpili a tým sa celý jej život obrátil hore nohami. Nemienila na to teraz myslieť. Jej myseľ bola dostatočne unavená vstrebávaním všetkých nových vnemov.

Tento ľadový svet jej ponúkal dosť zákutí na zamyslenia. Napríklad to, ako všetky ostré skaly napokon vytvorili hrboľatú cestičku vedúcu až k vrcholu hory, kde musela byť oná tajomná jaskyňa. Čo si však Zara nepredstavovala ani v najdivokejšom sne, bol tvar vstupu do kamennej dutiny. Pripomínal jej hlavu nejakej šelmy. S ostrými zubami a zúrivým výrazom v tvári. Niekto ju tam musel ale vytesať. Niekto, kto dúfal, že ho to znepokojí natoľko, že tam nebude chcieť hľadať útočisko.

Ale deti niečo také väčšinou netrápi. Vidia jaskyňu a zamieria dovnútra.

Pretože potrebujú úkryt. Zvyšok ich nezaujíma.

No ten, kto to miesto obýva, na to mal určite iný názor. Snažil sa všetkých prinútiť, aby sa tam neponevierali. Nemohla sa teda čudovať, že to skončilo zajatím votrelcovho domáceho miláčika. Možno to nakoniec nebude až taká tragické, ako sa tvárila tá malá. Zadívala sa pred seba. Kam zmizla? Zažmurkala. Nie je to jej chrbát, ktorý práve mizne v šere jaskyne?

Zara potriasla hlavou. Kto iný by to asi bol? Vykročila tým smerom. Ostražito však sledovala aj svoje okolie. No nič nevidela. Nič necítia. Len ozvenu mierneho znepokojenia svojho chlpáča. Čo nemuselo nič znamenať. Možno aj to stvorenie už pochopilo, že táto pustatina je poriadne rozľahlá a nájsť si v nej cestu bude oveľa náročnejšie, než im zo začiatku tvrdili.

Keď vošla dovnútra, nikoho však nevidela. Ani nepočula. Akoby tam bola... sama.

Odkašlala si. „Haló?“ zaševelila potichu.

Nebol to práve jej najlepší nápad, ale potrebovala zistiť, či tam niekto je. Lenže nikto sa neozval. Čo bolo nanajvýš čudné. Veď pred chvíľou tam videla vstúpiť to dievča. Nemohlo sa jej za tých niekoľko krátkych chvíľ až tak veľmi vzdialiť. A necítila tu ani inú prítomnosť. Bol to prázdny rozľahlý priestor. Tým, ako sa v ňom všetko ozývalo, si uvedomila presný okamih, keď sa to podozrivé ticho premenilo na čosi zlovestnejšie.

Začalo to ako škrabot – ako keď niečím ostrým omylom prejdete po kamennom povrchu. Ako keď niekto krája mäso a úplne náhodou pri tom zrazu poškriabe aj kamennú podložku, na ktorej je položené. A potom to niekoľkokrát zopakuje. Mala chuť zakryť si pred tým nepríjemným zvukom oči. Jej nutkanie sa zhoršilo v momente, keď začula ten smiech.

Škriekavý a hrdzavý, akoby niekto starou pílou rezal kosti. Keď už si myslela, že toho viac neznesie a radšej ohluchne, než tomu dlhšie načúvať, ostalo v jaskyni ticho. Čoskoro ho však narušil niečí chechot. Zákerný ako smiech niekoho, kto vyhral a veľmi dobre si to uvedomoval. Premkol ju zlý pocit.

„Och, vy ľudia. Ste takí predvídateľní. Stačí, keď vám do cesty pošlem uplakané dieťa a ste hneď ochotní pomôcť mu. Dokonca kvôli nemu zídete z cesty, hoci vám hovorili, aby ste to nerobili,“ vysmieval sa jej hlas, ktorý všetky chlpy na jej tele postavil do pozoru.

Otočila sa. Chcela vyvrátiť jeho slová. Poprieť jeho pravdu.

No nemohla. Pretože tam, kde sa pozrela videla to, čo sa obávala, že by tam ohla zbadať – kamenné oblúky lesknúce sa pod lúčmi vychádzajúceho slnka. Ale ona na tej ceste nebola. To predsa ako jediné mala splniť. Držať sa tých oblúkov a pokračovať v pred. Neurobila to. Miesto toho sa nechala zlákať tým hlúpym dieťaťom, pretože sa nazdávala, že keď zachráni toho krpca, zachráni aj Batu. Akoby niečo také bolo možné!

Nechala sa napáliť. A ešte sa pri tom aj usmievala.

Cítila, ako sa jej varí krv v žilách. Poobzerala sa okolo seba.

Kde je ten malý prekliaty... nech ho môže zabiť.

Niečo sa k nej blížilo. Teda niekto. Ten, kto sa jej vysmieval. Otočila k nemu hlavu. Netušila, čo vlastne očakávala. Mocného čarodejníka. Nepriateľa všetkých svetov. Namiesto toho sa objavili oči. Pár modrých dúhoviek, ktoré by inokedy považovala za príťažlivé. Takto ju skôr znepokojovali. Kde bol zvyšok tela? Rozsekaný na kúsky a ešte ho nestihli poskladať? S istotou vedela len toľko, že to musel byť obrovitánsky nepriateľ. Pretože čím viac sa približoval, tým ďalej od seba oči lietali. Možno krvilačný obor.

Avšak neprišiel na ňu útočiť. Aspoň zatiaľ nie. Mal ju rozptýliť. Darilo sa mu. Čoskoro pozerala len na neho, nevšímala si okolie. Len zvažovala, či by už mala tasiť zbraň alebo radšej nie. Cítila, ako sa prehlbuje chlpáčov nepokoj. Vedel, že mala problém. Snažil sa k nej dostať. Ale nebolo mu súdené stihnúť to. Ozval sa rachot. Dutý a násilný, akoby sa za ňou valila lavína obrovských balvanov.

Nebola ďaleko od pravdy.

Pretože vtedy sa ten obrovitánsky pysk plný ostrých zubov, za ňou zatvoril. Chňapol po nej ako po hlavnom chode hostiny. Nemalo to byť ale možné. Veď to zviera nemohlo byť živé! Lenže ono sa nestaralo o to, čo si ona myslí, že je možné alebo nemožné. Na potvrdenie jej obáv ju nakoniec prehltlo. Akoby bola dúškom životodarnej vody. V jednej chvíli stála pred poletujúcimi očami. V tom ďalšom padala do hlbokej priepasti.

Očakávala, že keď dopadne, obklopí ju nejaký druh otrávenej vody. Čosi, čo pomôže obrovskej príšere stráviť ďalšie jedlo. Mýlila sa. Dopadla na skaly. Cítila, ako cez ňu v niekoľkých miestach prechádzajú. Ak by ešte žila, zomrela by. Našťastie pre ňu takáto možnosť nejestvovalo. Čo vak neznamenalo, že keď sa štverala na nohy, necítila pri tom aj kosti, o ktorých prítomnosti doteraz nič nevedela. Zamračila sa. Toto si niekto odskáče.

Zúrivo sa obzerala. Vedela, že sa musela ocitnúť na úplne inom mieste. Skaly tu boli vyššie, mohutnejšie a takisto ostrejšie. Nechcela, aby ju pohladili svojou krutosťou. Mohla by odprisahať, že tu bola aj väčšia zima a sneh, ktorý sa v hustých zástupoch znášal z neba, jej dosť výrazným spôsobom sťažil videnie. Ale aj napriek istému premenlivému pološeru zbadala čo, čo hľadala – svojho obrovského nepriateľa.

Teraz z neho videla viac ako len oči. Bol majestátny. Vysoký ako hora, o ktorú sa nedbalo opieral. Koža farby oblohy osvietenej slnkom pokrývala ozrutné svalnaté telo. Oči žiarili z celkom príťažlivej tváre. Okrem tejto žiary jeho črty osvetľoval aj modrý plameň, ktorý mu šľahal z úst. Predpokladala však, že ju tým dychom skôr zmrazí ako upáli.

Jeho veľkolepý zjav dopĺňala dlhá brada a vlasy siahajúce minimálne pod lopatky, ktoré mal pospletané do vrkočov, aby mu čo najmenej padali do tváre. Na rukách mal ostnaté náramky a prstami zvieral rukoväte veľkých sekier. Pochybovala však, že práve stála zoči-voči drevorubačovi. Nie, oproti nej stále obor pripravený na boj. A ona bola jeho nepriateľom.

Ale napriek tomu, že sa na ňu zákerne vyškieral, sa nepokúsil priblížiť.

Miesto toho sa zasmial. Ten zvuk sa odrážal v priestore a niekoľko snehových gúľ sa vďaka nemu skotúľalo z najbližších úbočí. Toto je tvor zvyknutý na to, že mu ostatní padajú k nohám. Spoznala to vďaka tomu, ako hrdo tam stál. S ním si len tak nepodarí. Obzerala sa. Hľadala čokoľvek, čo by jej mohlo pomôcť. Našla len kŕdeľ vtákov, ktoré sa mu ponevierali pri nohách a čosi hľadali. Zdochlinári. Tí jej len sotva pomôžu zabiť niekoho živého – ale s radosťou ho zožerú, ak ho zabije.

V duchu uvažovala, koľkokrát môže niekto zomrieť predtým, než sa premení na ničotu.

„Dúfal som, že aspoň ty budeš výzvou. Ale mýlil som sa. Dala si sa oklamať rovnako ako iní pred tebou. Tu nie je nikto, kto by ti mohol pomôcť. Tu si v mojej ríši!“ skríkol na ňu obor.

Čo ju presvedčilo o tom, že nech bol kýmkoľvek, naozaj rád sa počúval.

Nevlastnila nič, čím by ho mohla prepichnúť. S jej mečom si akurát tak mohol špárať mäso spomedzi zubov. Ak by ho aj bodla, najskôr by to necítil. Myslel by si, že ho uštipol nejaký otravný hmyz. Do úvahy prichádzal nejaký jed, ale vzhľadom na jeho rozmery by potrebovala aspoň plný kotol a aj také množstvo by ho len možno prinútilo sadnúť si.

Určite by ho však nezabilo. Zadívala sa na kamenné ostne trčiace z hory. Neboli ktovieako ostré, ale už dávno sa presvedčila o tom, že nepotrebuje ostrú zbraň na to, aby niekoho zabila. Postačilo vyvinúť dostatočne veľkú silu – a to by dokázal len ten obor. Pochybovala však, že by sa s láskou hodil na tie ostne len preto, že ho o to pekne poprosí.

„Teraz si však moja! A už nikdy odtiaľto neodídeš!“ vyhrážal sa jej.

Zadívala sa na neho. „A kto vlastne si?“ zakričala.

Nadobudla pocit, že ho tým urazila. Nemienila sa ale ospravedlňovať.

Bol jej nepriateľom. To, že zraní jeho city, jej ani v najmenšom neprekážalo.

„Kto som? Kto som?!“ zahrmel. „Som vládca tejto ríše! A ty si do nej vstúpila bez pozvania. Preto tu teraz naveky ostaneš uväznená. Budeš otročiť na mojich poliach. Pridáš sa k mojim poddaným! A do svojho sveta sa nikdy nevrátiš!“

Zara zažmurkala. Stále mala pocit, že toto všetko bolo len súčasťou obrovského divadla.

„Ja som sem predsa nechcela prísť! Pamätáš si? Tvoja jaskyňa ma prehltla,“ pripomenula mu. Podvedome na neho kričala, hoci vlastne nemusela. Tu sa všetko tak príšerne ozývalo, že by ju bol aj tak počul.

Tie slová by sa mu nepáčili o nič viac len preto, že by ich vyslovila normálnym hlasom.

„Ja som ťa predsa nenútil, aby si nasledovala to dievča. To bolo tvoje rozhodnutie. A teraz zaň prijmi zodpovednosť.“

Netušila, čo si pod tým má predstaviť. A vlastne sa to ani nikdy nedozvie. Pretože presne v ten moment ju to jeho nekonečné kvákanie naozaj prestalo baviť. Nebude ho počúvať. Musí proti nemu bojovať. A keď to nepôjde fyzicky... v rukáve má predsa zopár trikov. Stačilo by ho len uspať a zmárnil by sa sám. Lenže skôr, ako stihla niečo poriadne vymyslieť, uvedomila si niečí prítomnosť. Jej chlpáč ju našiel. Netušila ako a ani pre čo, ale potešila sa tomu, že je v poriadku.

No vzápätí ju premkol nepríjemný pocit prerastajúci do hnevu.

Čo to vyvádza?!

V duchu mu dohovárala. Prehováralo ho, aby to nerobil, že je to zbytočne nebezpečné a k tomu aj hlúpe. Ale nedal si povedať. Rozhodol sa, že ju pomstí. Že pomstí to, čo jej ten obor urobil, hoci doteraz ju vlastne len preniesol do svojho sveta. Hoci Zara pri tom trávení určite cítila strach a ten malý chlpáč... Potriasla hlavou.

Podvedome sa vrhla vpred, ale bolo neskoro – ten otravný prenasledovateľ sa vrhol na jednu z obrových nôh. Zahryzol sa a začala škriabať. Trhal. Vrčal. A púšťal, len aby mohol znovu útočiť. obor si to najskôr neuvedomoval, no neskôr sa začal smiať. Chlpáč na neho útočil s vervou krvilačnosťou posadnutého vojaka a on sa zabával.

Zara vedela, že to nedopadne dobre. Utekala k nim. Ale jej nohy boli príliš pomalé.

Zarazene sledovala, ako sa obor opatrne skláňa k svojim nohám. Ako do ruky berie zmietajúcej sa chlpaté telíčko. Zdvihol si ho ku tvári. Špičkou prsta prešiel po rohoch, ktoré mu narástli po návrate do vlasti. Obrovi sa ale najskôr veľmi zapáčili, pretože čoskoro sa na jeho hlave objavili jeho vlastné. Mohutné a hrubé vyzerali takmer majestátne – keby nesedeli na hlave ich momentálneho nepriateľa.

„Aké rozkošné malé zvieratko. Teba si nechám a budeš ma zabávať,“ prorokoval chlpáčovi.

Jemu sa však taký osud nepáčil. Zara na neho zakričala, keď pochopila, čo sa chystá urobiť. Opäť neskoro. Mohla už len sledovať, ako svoje ostré zuby silno zaboril do jeho prstu. Hoci na nohách toho veľa necítil, jeho ruky boli asi citlivejšie. Zrúkol tak mocne, až sa zem pod ich nohami otriasla. Zara sa nemala čoho chytiť. Padla na zem. Omráčilo ju to.

Nie však natoľko, aby necítila... aby nevidela... ako obor zovrel drobné telíčko v ruke.

Len preto, aby ním vzápätí hodil na zem. Neuvedomovala si, že kričí. Jej hlas sa ozýval so žiaľom, ktorý ju prestúpil. Cítila nesmiernu bolesť. Trýzeň takú horúcu... ani nevedela, komu patrí. Chlpáč sa zmietal. Polámané kosti ho boleli. Prosila ho, naliehala, aby ostal ležať. Neposlúchol ju. Akoby ju nepočul. Postavil sa na nohy. Hrdý sa tvrdohlavý. A vtedy obor zodvihol nohu. Vedela, ako to skončí.

Sledovala to dvíhajúce sa chodidlo. Prebúdzal sa v nej hnev. Zlosť taká mocná, až jej roztriasla telo. Niečo sa v nej hromadilo. Narastalo to. Prelievalo sa to. Zahmlievalo jej to zrak. Čistá moc. Opojná. Taká vítaná. Priala si, aby mohla niečo urobiť. Čokoľvek. Toto bola odozva jej tela. Zodvihla ruky. To, že sa vznášala vo vzduchu, si uvedomovala len okrajovo. Prstami namierila na obrove koleno. Zovrela ich do neuzatvorenej päste. Keby vo svojej moci práve zvierala muchu, nespoznala by rozdiel.

„Necháš ho na pokoji,“ prehovorila strašidelne hlbokým hlasom. „Ak chceš s niekým bojovať, vyber si niekoho svojej veľkosti. Ale toho chlpáča sa už ani nedotkneš.“

„Prečo by som sa ho mal dotknúť?“ zaševelil obor.

Zara ešte viac zatlačila proti jeho pokusom oslobodiť sa. Bol mocný, ale proti nej bol slabý akoby bol len maličkým červom zmietajúcim sa v hline. Lenže kým sa ona sústreďovala na obra, zabudla, že tam s nimi boli aj iné stvorenia. Napríklad tie vtáky. Dovtedy len ticho poskakovali po zemi a hľadali zvyšky. No vtedy s zodvihli ako smrtiaci kŕdeľ a zniesli sa na chlpáča.

Vykríkla, keď zacítila tie zobáky. Ostré a nepríjemné. Chceli ju roztrhať. Chceli roztrhať tú otravnú guču chlpov. Oslepená jeho bolesťou nedokázala nijako reagovať. Len cítila a sledovala a zatínala zuby... Ak sa dovtedy triasla, teraz jej telom začalo mykať.

Veľké šklbnutia nasledované bolestným úpením. Nedokázala sa sústrediť. Pierka. Zobáky. Srsť. Krv. Jedlo! Jedlo! Večera! Potriasla hlavou. Potrebuje sa sústrediť. Musí ich umlčať. Zabiť. Rozomlieť na kašu. A tú hodiť do tváre ich pána. Musí... nemôže... nesmie... Jedlo! Jedlo!

Rukami zaťatými v päsť si udrela do stehien.

„Dosť!“ vykríkla a jej hlas sa odrazil od kamenného masívu.

Nikto ju však nepočúval.

Zaťala zuby a gesto zopakovala. „To už by stačilo!“

Plná hnevu a odhodlania... niečo urobila. Aspoň sa nazdávala, že to mala na svedomí ona. Vychádzalo to z jej vnútra. Obrovská smrtiaca masa plná energie. Hnevu. Mágie. Moci. Odhodila vtákov na stranu. Prigniavila ich ku kamenej stene. Rozmliaždila im kosti.

V kakofónii škriekania sa premenili na svetelné fakle. Zahoreli jej nenávisťou. Hnevom. Túžbou po pomste. Prižmúrila pred tým výjavom oči. Nie zo strachu. Nie kvôli znechuteniu. Ale v náznaku slasti. Vychutnávala si pohľad na ich horiace telá. Keď sa o niekoľko okamihov odvrátila, ostala z nich len malá kôpka popola. Ešte sa z nej dymilo.

Otočil sa k obrovi. Sledoval ju so zmesou zvedavosti a znechutenia. Vedela to, lebo sa dvihla ešte do väčšej výšky, aby sa mu mohla pozerať do tváre. Netušila, čo vlastne plánovala. Ale poddala sa svojmu telu, inštinktom, ktoré jej našepkávali, aby sa pustila. Aby nenástojila na ľudskosti, ktorá jej už nie je vlastná. Nie je smrteľníkom. Už viac nie. Zabili ju, zničili a ona sa vrátila... iná. Presne takáto iná. Keď si to priznala, prúdila jej žilami sila, nie strach. Nie bezmocnosť.

Nadvláda. Moc. Pomsta.

Tie jej teraz patrili.

„Nemal si ma sem nalákať. Mal si ma nechať jednoducho odísť. Bolo by to pre teba jednoduchšie,“ zašepkala mu jemne a citlivo, akoby boli milenci a nie nepriatelia.

Nedovolila mu odpovedať. Poslala na neho výboj mágie. Možno ho ten pohyb len prekvapil. A možno ho len omráčia sila toho úderu, keď mu guľa dopadla na nos. Cítila, ako jej mágia zodvihla vlasy. Ako jej tancovala po pokožke. Tak či onak, vďaka tej reakcii vlastne splnil jej vôľu a ani o tom nevedel. Najskôr sa zatackal dozadu.

Ešte stále stál na jednej nohe. Možno zakopol, možno len zle stúpil. Každopádne to malo za následok to, že sa zaknísal. Zakolísal sa, aby chcel spadnúť. Na zem s rachotom dopadli jeho sekery. Zamával rukami. Dúfal snáď, že sa niečoho bude môcť zachytiť? Zatackal sa dozadu. Jeho telo sa naklonilo. Padalo. Očakávaním sa jej rozžiarili oči. Presne toto chcela od samého začiatku vidieť. Ako ho za bije jeho vlastná hora. Ale nakoniec sa nestala svedkom jeho konca.

Pretože v momente, keď jeho telo dopadlo a okolo neho sa zodvihla stena snehu...

Ocitla sa na inom mieste.

Už viac nelietala vo vzduchu, ale stála na podlahe vyhriatej pracovne. Chlpáč skuvíňal pri stene. Vykročila k nemu, nevšímajúci si pri tom obdivné i ustráchané pohľady ostatných. Len Accai sa na ňu povzbudzujúco usmial. Možno mu za to neskôr aj poďakuje.

Klesla na kolená. Cítila chlpáčovu bolesť, ale aj jeho hrdosť.

„Nikdy v živote som nič takéto nevidel,“ ozval sa za ňou ohromene Temujin.

Zamračila sa a prehodila ponad plece: „Nevidel? Zvláštne. Myslela som si, že takto zabíjate všetkých svojich hostí. Jednoducho ich pošlete ako zákusok obrovi.“

Niekto sa zasmial. Nebol to radostný zvuk. Skôr nervózny.

„Každá skúška je iná a odráža silu a účel puta, ktoré vzniklo medzi človekom a nkitou. To vaše musí byť nesmierne siné, keďže si hneď skončila u obra. Je len málo tých, ktorí ho videli a vrátili sa odtiaľ.“

„Nemáte za čo,“ odvrkla. Prečo ju stále otravuje?

Cítila za sebou pohyb. Postavila sa im teda čelom. Zároveň tak mohla ochraňovať chlpáča...

... pred ich upretými pohľadmi. Mala snáď na tvári šmuhy alebo čo?

„Ale jednému nerozumieme,“ zamumlal Temujin. „Toto všetko si podstúpila, vy obe, a vaše puto nebolo spečatené. To je ale hlúposť. Všetci sme videli, ako si vyhrala. A ani jedna z vás nie je mŕtva, takže...“

Prestala ho počúvať. Vypleštila na neho oči. „Čo myslíš tým mŕtve?“

Temujin zažmurkal, akoby ho vyrušila z tranzu. „No ty a nkita. Prešli ste skúškou. Splnili ste ju dokonca nad očakávania dobre. Ale vaše puto ešte stále nie je spečatené. Čo je hlúposť. Niečo také sa stáva len vtedy, ak jeden z dvojice pri skúške zomrie. Ale vy ste očividne obe živé a...“

Prerušila ho svojim smiechom. Pretože čo vlastne mohla urobiť? Prešli takú dlhú cestu. Pochopili, čo je ďalšou prísadou do toho šialeného kúzla, ale nebolo im to nič platné. Keďže ona jediná, kto by mohol to niečo získať, vlastne na to nemá potrebné schopnosti. Nebola viac živá! Smiala sa na tej irónii a nedokázala prestať. S týmto Navid určite nepočítal, keď ich sem posielal. Neočakával, že jej smrť, sa stane skutočnosťou prekážkou v plnení misie.

Nakoniec sa ale ovládla a stíchla. Všetci ju nechápavo sledovali.

Všetci až na Accaia, ktorý sa tváril, akoby jedol niečo neuveriteľne kyslé.

Povzdychla si. „Povedal si, že obe musíme prežiť skúšku na to, aby naše puto fungovalo. Škoda, že si mi to nepovedal predtým. Toho obra som zabila celkom zbytočne.“ Čo síce neľutovala, ale každá zbytočná smrť je hrozná bez ohľadu na to, kto sa stane jej obeťou. „Naše puto nikdy nebude spečatené,“ pokračovala vo vysvetľovaní.

A vtedy to urobila – dovolila im uvidieť ju takú, aká naozaj bola. Priesvitná. Bledá. Už nepatrila medzi živých. A oni si to uvedomili hneď, ako ju zbadali. Prečo by inak tak híkali a nadávali?

„Nemôže byť spečatené,“ zopakovala ponuro, „pretože ja už som mŕtva.“

A nikdy tú skutočnosť nepreklínala s takou vervou ako práve teraz.

Kapitola 64. ¦ Kapitola 66.

Venované SunShines. Ďakujem za podporu. 

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 65.: