OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 76.

19.02.2019 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 712×

Kapitola 76.

Essien

Mal pocit, že sa kamsi prepadol.

V jednom okamihu stál na skale a pozeral sa na obzor v márnej snahe dovidieť až niekam, kam vlastne ani nemohol hľadieť, a v tom druhom ho obklopila temnota v ušiach počul svišťanie vetra. Nevykríkol len preto, že bol na niečo podobné príliš prekvapený. V duchu sa však snažil upokojiť.

Drak by sa ho nepokúsil zabiť.

Aspoň sa nezdalo, že by sa na niečo také chystal.

V posledných dňoch sa zdalo, že si ho dokonca obľúbil a čoraz menej mu dával pocítiť svoj nesúhlas s tým, že obyčajný slabý smrteľník sa nejakým spôsobom ocitol v jeho ríši. Samozrejme, stále ho poúčal a vysmieval sa mu, keď sa mu nedarilo, ale nevedel si predstaviť, že by sa ho práve teraz snažil zbaviť.

To ho dostatočne upokojilo. Aj keď len na chvíľu, pretože vtedy si uvedomil, že sa k nemu čoraz viac dvíha podlaha toho miesta, kam sa prepadol. V hlave sa mu objavila náhla myšlienka... aby sa vzápätí premenila len na nepríjemnú spomienku.

Spoznával to tam. Veď toto bolo jeho miesto. Jeho rodná dedina. Prežil tu celý život. A za jeho pôvod a aj múdrosť ho odmenili tým, že sa mohol stať náčelníkom. Teraz sedel vo svojom stane a pred ním sedel jeden z jeho bojovníkov. Priniesol mu znepokojivé správy.

„Videli sme ich na vlastné oči,“ opakoval jeden z jeho najmocnejších bojovníkov. Accai. Múdry a šikovný, nadaný v mágii. Jeho názor si vždy veľmi cenil. „Prirazili k brehu. Videli naše lode, dom strážcu, ale rozhodli sa nevšímať si to. Chcú tento ostrov pre seba a nezáleží im na tom, že tu žijeme.“

Zadumane prikývol. „Bál som sa, že by sa to mohlo stať.“ Hoci sa počul vysloviť tie slová, nepamätal si, že by sa vedome rozhodol ich povedať. Nezaoberal sa tým ale dlho. Musel čeliť iným, oveľa nástojčivejším problémom.

„Čo chceš, aby sme urobili?“ dožadoval sa odpovede Accai.

Pošúchal si bradu, akoby práve vymýšľal to najlepšie riešenie.

Akoby ho už dávno nemal do najmenších podrobností vymyslené v hlave.

„Prišli na naše územie a očividne nemajú dobré úmysly, ale ešte na nás nezaútočili a preto nechcem, aby ste ich zabili. Miesto toho sa chcem s nimi rozprávať. Doručíš im moje pozvanie.“ V jeho mysli sa však ukrýval aj iný plán, o ktorom nechcel práve teraz hovoriť.

Accai prikývol a vzďaľoval sa. „Budem čakať na tvoju správu.“

Zdalo sa, že čas začal ubiehať akosi rýchlo. Videl sám seba, ako píše správu. Jeho ruka sa rýchlo mihala a nevidel presný obsah riadkov, ktoré práve zhmotňoval. Ale určite to boli zdvorilostné frázy a skryté vyhrážanie. Videl to už toľkokrát. No až teraz, v tomto momente, keď sa sledoval akoby z diaľky, si uvedomoval, že do tej scény celkom nezapadá.

Nepozerá sa na svoje telo, ako sa krčí nad veľkým kameňom slúžiacim ako stôl. Nesledoval neičo, čo sa už stalo. Nenazeral ani do budúcnosti na niečo, čo sa ešte len stane. Toto bol výmysel. Možno sen alebo nočná mora. Lenže v momente, ako sa presunul v čase a opäť sa spojil so svojim telom, ktoré mu vlastne ani nepatrilo, na to všetko opäť zabudol. A bol sám sebou.

Stál na akejsi lesnej čistinke, obkolesovali ho skaly, mach i stromy a pred ním stáli hrdo vystretí traja muži. Neútočili naňho, ale spôsob, akým držali rukoväte mečov stále ukryté v ich pošvách, bol viac ako len výhražný.

Mysleli si, že sú v presile. Pretože ich bolo viac a on prišiel sám. Nevšimli si, že v okolitom lese stálo minimálne osem jeho najlepších bojovníkov, ktorí ho sem nasledovali bez ohľadu na to, že im prikázal, aby to nerobili. Budem musieť nielen im, ale aj ich návštevníkom pripomenúť, že on je tu náčelník.

„Prečo ste prišli na náš ostrov?“ dožadoval sa odpovede.

Udržiaval si pokojný no zároveň pevný tón hlasu.

Chcel im dať príležitosť a odísť, hoci sem neprišli s dobrými úmyslami.

No vždy bol presvedčený o tom, že každému by mal dať druhú šancu.

Aj keby si ju dotyčný nezaslúžil.

Traja muži sa na seba pozreli a potom dvaja z nich prikývli tretiemu, ktorý stál tak trochu v popredí. Očividne ich vodca a pre tento momente aj vyjednávač. Podvedome hodnotil jeho schopnosti.

Bol vysoký a mal mocné paže, čo ukazovalo, že bol silný a pravdepodobne aj obratný a skúsený šermiar, na základe toho, ako stál. Ale určite nevedel veľa o mágii, inak by nevstúpil na miesto, ktoré bolo strážené malými sochami s podobizňami ich posvätných zverov. Práve teraz sa tí traja nachádzali v pasci. Ich slová ukážu, či im dovolí z nej uniknúť.

„Ste pomerne veľká rybárska osada,“ vysvetľoval pomaly a dôrazne muž, akoby sa nazdával, že je hlúpy a zaostalý divoch, ktorý mu nerozumie, „ale napriek tomu ste v ohrození. Od severu sa pohybuje obrovská armáda, ktorá ničí všetko, čo jej príde do cesty.“

„Niečo mi hovorí, že ste mi neprišli povedať o blížiacej sa hrozbe.“

Essien sa ani slovkom nezmienil o tom, že mu prinášali staré správy.

Traja muži sa takmer naraz identicky usmiali.

Akoby sa zabávali na niečom, o čom Essien ani len netušil.

„Prišli sme vám ponúknuť pomoc. Prišli sme vám predniesť... návrh.“ Posledné slovo vyslovil tak veľavýznamne, až sa Essienovi chcelo pobavene zodvihnúť obočie. „Vy potrebujete ochranu pred tým, čo sa blíži. Ja a moji muži sme zase silní bojovníci. S tou správnou dohodou a za správnu odmenu sme ochotní nastaviť pre vás krky.“

Takže pre toto sem prišli. Tvárili sa ako mocní bojovníci, aby mu poskytli falošnú pomoc. Pravdepodobne aj tak patrili k tým blížiacim sa nepriateľom. Mali za úlohu získať na ich stranu čo najviac nič netušiacich ľudí. Ak chcú ovládnuť nejaký kraj, nemôžu úplne vyzabíjať ľudí, ktorí tam žijú. A aj rybári budú najskôr potrební. Všetci potrebujú jesť.

„Moji ľudia nepotrebujú ochranu. To, čo potrebujú, už majú.“

Muži nepochopili varovanie, ktoré do tých slov vložil.

Vlastne ho nechceli pochopiť.

Ich vodca sa zasmial. „Dobre si to rozmysli, maličký náčelník, predsa by si nechcel, aby sa tvojim najdrahším niečo stalo? A čo by oni robili, ak by sa niečo stalo tebe? Kto by potom predniesol ich žiadosti novému pánovi?“

Essien neodpovedal hneď. Pretože vtedy si uvedomil, že sa ešte musí rozhodnúť. Neprišiel sem s mečom alebo inými zbraňami, nakoľko ich nepotreboval. On sám bol dostatočne mocný i nebezpečný na to, aby všetkých ochránil a aby sa porátal s prípadnými útočníkmi. To patrilo k moci, ktorú prijal, keď sa stal náčelníkom.

Lenže títo traja o tom nič nevedeli a na jeho hlave leží rozhodnutie, či sa o tom vôbec dozvedia.

Jedinou myšlienkou by ich mohol zmiesť zo sveta a spolu s nimi pokojne aj celý tento les. Na tejto čistinke bol aj tak najsilnejší, preto si ho vybral na toto stretnutie. No ak by ich zabil, ich problém by to nevyriešilo.

Ich pán by sem poslal len ďalších a tentoraz by ich mohlo byť viac, lepšie ozbrojených a namiesto s rozkazom vyjednávať by ich sem poslal s úmyslom zabíjať a ničiť. Nechcel svojim ľuďom privodiť ďalšie starosti. Nie, miesto útočenia musí zvoliť inú možnosť. Takú, ktorá by ich potenciálnych nepriateľov prinútila zvážiť prípadný útok a to všetko bez toho, aby sa niekto zranil alebo nebodaj zomrel.

To jediné rozhodnutie stačilo, aby sa jeho vnútri prebudila sila, ktorá vlastne nikdy nespala. Tlela v jeho srdci a bola pripravená poslúchnuť každý jeho príkaz. Rovnako ako teraz. Stačila jediná myšlienka a pred tromi usmievajúcimi sa mužmi, ktorí boli presvedčení o svojej výhre, zjavili traja bojovníci tvorení tými najhorúcejšími plameňmi s tasenými mečmi.

Nestáli tak blízko, aby ich čepele priamo ohrozovali. No pôsobili dosť výhražne na to, aby prinútili kohokoľvek zamyslieť sa nad tým, či chcú urobiť to, na čo práve myslia.

Muži automaticky vytasili svoje meče a úsmevy sa premenili na zúrivé úškrny.

Essien sa tváril stále rovnako pokojne.

„Ako som povedal, moji ľudia majú všetko, čo potrebujú. A majú aj dostatok ochrany, ako vidíte,“ skonštatoval očividné, no snažil sa, aby to neznelo ako výsmech. „Preto s vďakou vašu ponuku odmietam a radím vám, aby ste sa vrátili k svojmu dobyvateľskému pánovi a povedali mu, že tento ostrov patrí nám. Sme síce len osada rybárov, ale to neznamená, že sme slabí.“

Videl, ako sa traja muži zarazili. Niečo podobné nečakali a snažili sa ukryť svoje rozčúlenie. Možno čiastočne aj strach. Veď kto by sa nebál, ak by musel čeliť bojovníkom s plamennými telami, ktorí sa vlastne nedali zabiť. Lenže sa nemienili vzdať.

Ich vodca postúpil o dva kroky dopredu. Napriahol ruku s mečom.

Očividne bol odhodlaný zmerať si s nimi svoje sily.

„Toto rozhodnutie môže tvojim ľuďom priniesť veľa bolesti,“ prisľúbil.

Bol v pokušení zasmiať sa.

„Rovnako ako tebe?“ vyzval ho.

Skôr, ako si to stihol rozmyslieť, rozkázal jednému z ohnivej stráže, aby zaútočil. Nemal v úmysle nikoho zabiť, chcel len ukázať vodcovi tejto konkrétnej trojice, že to myslí vážne. Skôr, ako stihol ktokoľvek z nich žmurknúť, plamene sa preskupili. Takmer nepostrehnuteľne sa napriahli.

Keď sa vrátili späť do svojej pôvodnej podoby, vodcov meč sa váľal na zemi a ľavou rukou si tú pravú pritískal v hrudi v imitácii malého dieťaťa, ktoré bolo pokarhané za to, že sa dotýkalo niečoho, čoho nemalo. Lenže v tomto prípade niekoľkonásobne viac bolestivé, nakoľko ho zasiahol svojou horúčosťou magický plameň.

„Toto oľutuješ,“ zasyčal naňho.

„Nie,“ nesúhlasil Essien, „to ty oľutuješ, že si sem niekedy prišiel. To, že neútočíme na svojich susedov, z nás nerobí slabochov. Ak si si to ešte neuvedomil, mal by si zapracovať na svojej chápavosti.“

Vyzeralo to, že zvyšní dvaja, tí nezranení, by ho najradšej rozkrájali.

Ale ich vodca sa nadýchol a zodvihol popálenú ruku, aby ich zastavil.

„Vrátime sa. A keď sa sto stane, z tohto ostrova ostane len prach.“

Essien prikývol, čím ich asi prekvapil.

„Máš pravdu, keď sa vrátite, tento ostrov pokryje prach – z vašich spálených tiel.“

Aby dodal svojim slovám dôraz, dovolil plameňom divoko horieť. Niekoľkonásobne prevyšovali mužov a tí sa nakoniec rozhodli, že sami traja nič nezmôžu. Essien vedel, že sa čoskoro vrátia, no takisto si bol istý tým, že on a jeho ľudia budú pripravený. Bol odhodlaný chrániť ich, aby mohli žiť spokojne a hlavne v mieri. Ale kým sa tak stane, musí ešte pripomenúť svojim bojovníkom, že nie je náčelník len preto, že má najkrajší úsmev. Disponuje silou oveľa väčšinou, než si dokáže ktokoľvek z nich predstaviť. S povzdychom sa otočil a...

.... rozbehol sa. Poobzeral sa okolo seba. Okolo neho sa rozprestierala pustina. Kraj dokonale zničený vojnou a prírodnými živlami. Okrajovo si uvedomoval, že sa neičo stalo, že v tento moment už nebol náčelník, ale obyčajný liečiteľ. Privolali ho neznámi ľudia, pretože jeho nadanie patrilo všetkým. Cítil, že je to naliehavé, preto sa tak ponáhľal.

Nemal pri sebe žiadne talizmany alebo elixíry, ktoré používali iní dôležito sa tváriaci ránhojiči. Jemu stačilo jeho vlastné nadanie. Akoby sa mu chcelo pripomenúť, pocítil v žilách známu a upokojujúcu horúčosť. Vďaka nej sa neunavil a svoj cieľ našiel pomerne rýchlo. Veď kto by ho mohol prehliadnuť.

Zoskupilo sa tam niekoľko desiatok ľudí. Prekrikovali sa. Ich hlasy zneli ako bzučanie divokých včiel. Na zemi v kaluži krvi ležal nejaký muž. Podľa toho, ako ho ostatní strážili, ho považovali za nepriateľa a Essien pochyboval, že ho sem zavolali práve kvôli nemu. Nie, on mal prísť preto, aby vyliečil toho druhého muža – toho oblečeného v najlepších látkach s výzorom aj postojom nesmierne bohatého človeka, ktorý stál na vlastných a k hrudi si pritískal ruku.

Essien vedel, že nebola zlomená, pravdepodobne si ju len odrel. Možno ani to nie.

Nakoniec spomalil a celú situáciu sám prehodnotil.

„No konečne, liečiteľ, nevidíš ako môj pán trpí? Musíš ho okamžite vyliečiť!“ prikázal mu niekto, kto bol očividne len sluha. Jeho slová síce boli vyčítavé, ale jeho pohľad vypovedal o naliehavosti. Prosil ním Essiena, aby čo najrýchlejšie zasiahol, inak to nedopadne dobre.

Práve preto sa rozhodol preveriť, čo sa tu vlastne stalo.

„Čo sa tu stalo?“ žiadal vysvetlenie.

Sluha sa zamračil, ale tentoraz to bol jeho pán, kto sa rozhodol mu odpovedať.

Alebo skôr zakričať na neho svoju verziu udalostí: „Čo by sa asi stalo?! Tento trhan na mňa zaútočil a vážne ma zranil predtým, než si moja stráž uvedomila, že má chrániť mňa a nikoho iného!“

Dôležitý a ublížený hlas niekoho, kto bol presvedčený o svojej významnosti.

Spomínaní ochrancovia však vyzerali, že by sa najradšej prepadli pod zem.

„Tak sa to teda stalo? Tento muž na vás zaútočil a preto leží na zemi v kaluži krvi, zatiaľ čo vy ste utŕžili len škrabanec?“

Podľa toho, ako všetci stíchli, práve toto nemal vysloviť. Ale nezáležalo mu na tom. Cítil, že ak čoskoro niečo neurobí, nemusel by to ten muž prežiť. A to by ho nesmierne trápilo. Bez ohľadu na to, či bol vinný alebo nie. Lenže podľa toho, ako prekvapene a zároveň previnilo si ho niektorí prezerali... Nuž áno, mal neodvratný pocit, že veľkomožný pán si to celé vymyslel a v skutočnosti to bol práve on, kto útočil a nevyšlo to tak, ako plánoval. Bola predsa poškodená jeho veľavážená ručička.

„Tvojou úlohou nie je uvažovať, čo sa stalo,“ upozornil ho pán, „tvojou úlohou je vyliečiť ma. Tvoje schopnosti patria mne! Žiješ v mojej krajine!“

Essien sa usmial. „Žijem možno v zemi, ktorá ti patrí, pane, ale to neznamená, že ti patria aj moje schopnosti. Som liečiteľ a vždy prichádzam k tým, ktorí ma najviac potrebujú. Či už to pán tejto zeme schvaľuje alebo nie.“

Keď niektorí prekvapene zhíkli, vedel s istotou, že jeho slová prekročili únosnú hranicu. Nezáležalo mu na tom. Aj keby ho za to popravili. Nemienil sa tváriť ako niečí otrok len preto, aby prežil. Jeho úloha bola dôležitejšia.

Preto si nikoho a nič nevšímal a sklonil sa k zranenému.

Dýchal namáhavo a trhane. Jeho bolesť Essien cítil ako ostré pulzovanie niekde v zadnej časti mysle. No ešte predtým, než sa k nemu sklonil s úmyslom ho vyliečiť, niečo sa stalo. Rovnako ako predtým mal zrazu rozhodnutie vo svojich rukách. Mohol urobiť čokoľvek. Mohol sa zodvihnúť a zabudnúť na to, že ten muž potreboval jeho pomoc.

Pokojne odtiaľ mohol aj ujsť bez toho, aby komukoľvek zo zúčastnených pomohol. Lenže on to nedokázal. Keď tam videl toho zraneného a precítil jeho bolesť... vedel, že ju musí za staviť. Pretože nikto si nezaslúžil takto trpieť – bez ohľadu na to, či bol vinník alebo obeť. Ich činy môžu súdiť len bohovia.

Položil ruky na mužove telo. Podvedome hľadal pôvodcu jeho bolesti a snažil sa rozlúštiť, kam až siahali jeho zranenia. V duchu ihneď videl, čo musí urobiť ako prvé. Cítil, ako z jeho dlaní sála upokojujúce teplo. Plameň v Essienovom vnútri mal mnoho podôb. Ľudí upokojoval a hrial, no zranenia ničil, vypaľoval a často premieňal na jazvy a zlé spomienky.

Dušu liečiť nedokázal, ale ak bolo v poriadku telo, každý sa o svoje šťastie mohol zaslúžiť sám.

Sústredne pozeral pred seba. Pripadal si ako krajčír, ktorý znovu zošíva roztrhnutú látku. Prechádzal cez časti mužovho tela a napravoval, čo sa dalo. Jeho dych sa čoskoro prehĺbil. Bol pokojnejší, ľahší. A keď napokon Essien zodvihol ruky, otvoril aj oči. Mal v nich vďačnosť. Essien sa najskôr napriamil, aby mohol vzápätí doslova prepadnúť dozadu a...

... posadiť sa na svoj nepohodlný a mrazivý trón. Na hlave ho ťažila masívna koruna, ktorú by najradšej zahodil. No to sa nevyrovnalo mukám tepajúcim mu v spánkoch. Obavám trasúcim mu ruky. Bol panovník, no teraz bol bezmocný ako tí najponíženejší z jeho poddaných. Jeho syn sa stratil – aby sa vzápätí našiel uväznený v temnici nepriateľa.

„Čo žiadajú?“ dožadoval sa odpovede.

Posol sa nezľakol jeho rozhnevaného hlasu. Bol už naň zvyknutý.

„Pane, chcú, aby ste sa vzdali nadvlády na ostrovmi. Keď tak urobíte a posledný z vašich bojovníkov opustí ich brehy, až potom pustia vášho syna na slobodu. Ale za každého nového bojovníka, ktorého by ste snáď poslali, aby vášho syna našiel a vyslobodil....“ Odkašlal si, akoby ho tie slová škrtili. „Za každého ďalšieho bojovníka vášmu synovi odseknú ďalšiu časť tela, až napokon ostane len hlava, ktorú vám pošlú na podnose.“

Zamračil sa, pretože očakával, že prídu ďalšie podmienky.

No posol aj naďalej mlčal.

„To je všetko?“ zahrmel.

Ale nebol to posol, kto mu odpovedal. Bol to jeden z jeho radcov.

„Pane, a čo to nestačí? Máte sa vzdať nároku na ostrovy, ktoré neprávom zabrali a ukradli ich vášmu otcovi! Žiadajú od vás priveľa, pane. Áno, držia v zajatí vášho syna, ale ani to nestačí na to, aby ste sa vzdávali územia, na ktoré máte nárok!“

Essien sa zamračil. Jeho radca naznačoval, že má opustiť vlastného syna.

To bolo rozhodne neprijateľné.

„Obaja vieme, že hoci tí ľudia skutočne ukradli územie môjho otcovi, urobil tak len preto, že moji predkovia ho zabrali ako prví. Tým pádom ich nárok na tie ostrovy je omnoho silnejší ako ten môj.“

„Pane, nemôžete sa vzdať svojho sľubu!“

Essien sa zasmial. Pomalým a žalostným smiechom niekoho, kto sa už rozhodol. „Áno, dal som svojmu otcovi sľub, že ostrovy vybojujem naspäť, ale radšej poruším dané slovo, akoby som sa mal prizerať skaze vlastného rodu. A tá by nasledovala. Dokázali by sme vyhrať ostrovy naspäť. Naši bojovníci majú početnú prevahu a sú naozaj mocní. Ale na čo by mi bolo slávne víťazstvo, ak by som kvôli nemu prišiel o posledného potomka? S ním by zomrel posledný pokračovateľ tohto rodu a mojou smrťou by nakoniec vymrel.“

Videl, ako prekvapene ho niektorí sledovali.

Avšak viac ako nesúhlas sa v ich pohľadoch ukrývalo pochopenie.

„Pane, nemôžete podriadiť osud celej krajine životu jediného muža!“

Zacítil, že opäť dostal príležitosť rozhodnúť sa. No tentoraz ani len nezvážil všetky možnosti. Nemusel. Rozprávali sa predsa o jeho synovi. Nejestvovali žiadne iné možnosti. Iste, mali svoje nezhody, neustále v niečom nesúhlasili a potom sa hádali, aby vzápätí jeden z nich alebo aj obaja mohli namosúrene odpochodovať z miestnosti a tresnúť za sebou dverami.

Napriek tomu však svojho syna miloval a nielen preto, že bol tým jediným, čo mu ostalo po najdrahšej už mŕtvej družke. Jeho syn bol pre neho dôležitý a veľmi dobre vedel, že ak by sa z neho stal muž ochotný obetovať vlastného syna, aby dosiahol vlastný veľkolepý cieľ, stal by sa z neho len obyčajný ziskuchtivý vrah. Aj keby nebol ten, kto zasadí posledný úder.

„Som možno kráľ tejto krajiny, ale takisto som aj otec. A ako otec viem, že život môjho syna nestojí za získanie územia, ktoré moji ľudia zo strachu nikdy neobývali. To miesto je pustinou a okrem toho, že je fľakom na cti môjho otca, je pre nás ničím. Korunný princ a môj syn sú oveľa viac ako spráchnivená zem. Nech si ju nechajú. Ja som o ňu stratil záujem.“

Keď tie slová upustili jeho ústa, cítil nesmiernu úľavu. Akoby mu zo srdca niekto zodvihol nesmierne ťažký balvan. Jeho ľudia sa síce hádali, ale jemu na tom nezáležalo. Jeho svedomie ostávalo čisté. Jeho telo unavené. Zhlboka sa nadýchol a...

... prudko zo seba vyrazil zúfalý krik. Vrieskal a nariekal, no nepomáhalo mu to. Dochádzali mu sily a ich nepriatelia sa blížili. Ak by sa od nich dokázal dostatočne vzdialiť, nabral by dostatok síl na útok mágiou. Lenže... jeho otec nemohol kráčať. Bol príliš slabý a zranený. Krvácanie už ustalo, ale ani to nestačilo, aby sa zázračne uzdravil.

„Syn môj, musíš ma tu nechať,“ zachripel starý muž.

Essien zúrivo pokrútil hlavou. „Nenechám ťa tu, otec. Zabijú ťa.“

„Vieš veľmi dobre, že ja ich nezajímam,“ pripomenul mu zachrípnuto. „Ich zaujímaš len ty. A ja ťa spomaľujem v úteku. Nechaj ma preto tu. Keď naberiem dostatok síl, dostanem sa domov aj sám. Počúvni ma, bude to tak lepšie.“

„Nie,“ trval na svojom Essien, „ja ťa neopustím. Sľúbil som, že ťa budem chrániť.“

Jeho otec sa unavene zasmial. „Chlapče, ja som tvoj otec. To ja sa mám postarať o teba. A teraz ti hovorím, aby si odišiel.“ Jeho hlas náhle nadobudol istotu. „Dopraj mi aspoň kúsok cti. Otec ochraňuje svojho syna a nemalo by to byť naopak.“

„Ale predsa...“ začal, no nebolo mu umožnené dokončiť.

„Ale nič. Povedal som. Odíď odtiaľto. To ty si v nebezpečenstve, nie ja. Dovoľ mi urobiť to pre teba. Buď dobrým synom a počúvni svojho otca. Aspoň tentoraz.“

Essien sa na neho pozeral a naplno preciťoval svoje možnosti. Mohol otca neposlúchnuť, vyhodiť si ho na chrbát a utiecť s ním. Ak by mali šťastie, dostali by sa dostatočne ďaleko a svojich prenasledovateľov by sa nakoniec zbavili. Lenže Essien miloval svojho otca a hoci ho to bolelo, uvedomoval si, že mu musel dopriať nejakú dôstojnosť.

Nemohol ho prenášať ako dieťa a nútiť ho prispôsobovať sa mu, keď by to malo byť naopak. Trhalo mu to srdce, vháňalo mu to slzy do očí. Pretože vedel, že bude súhlasiť. Ak by boli úlohy obrátené a on by bol otec a jeho otec by bol jeho synom... Konal by rovnako. Tiež by sa zo všetkých síl snažil ochrániť svojho potomka a to dokonca aj v prípade, ak by bol od neho niekoľkonásobne silnejší.

S ťažkým srdcom nakoniec prikývol. Pomohol otcovi do provizórneho úkrytu.

Vedel, že ho možno vidí poslednýkrát v živote. No napriek tomu sa nakoniec otočil a...

... poklonil sa až po zem. Jeho pán si ho predvolal.

Čo na tom, že bol zároveň aj jeho otec. Nikdy sa k nemu verejne nepriznal, hoci ktokoľvek, kto mal oči, videl tú očividnú a nápadnú podobnosť. Nielen s ním, ale aj s jeho synom. Pokojne mohli byť dvojičkami, len s tým rozdielom, že ich porodili rozdielne matky s odstupom niekoľkých krátkych mesiacov.

„Pôjdeš do domu môjho nepriateľa v šate svojho brata. Ani slovkom sa nezmieniš o tom, že nie si tým, za koho ťa považujú. Neurobíš to ani vtedy, ak ťa začnú mučiť. Kým sa nevrátiš späť do tohto domu, nepriznáš, kým si v skutočnosti,“ opakoval mu kráľ.

Keď mávol rukou, vzdialil sa. Nemohol k tomu nič povedať. Mohol len splniť rozkazom.

Bol predsa sluha. Len o čosi viac ako otrok. Aj keď na nie na dlho.

Na chodbe ho zastavil princ. Jeho polovičný brat. Tváril sa znepokojene.

„Musíš utiecť. Počuješ? Musíš odtiaľto čo najskôr utiecť a nikdy sa nevrátiť. Pretože ak to neurobíš, nikdy sa do tohto domu nevrátiš. Rozumieš? Otec ťa posiela na smrť.“

Essien prikývol. Áno, veľmi dobre to vedel.

„Musíš utiecť. Kvôli mne,“ nástojil jeho brat.

Essien pokrútil hlavou. „Ak by som utiekol, musel by si ísť namiesto mňa. A tam by si zomrel. To nemôžem dovoliť. Tvoj život je oveľa dôležitejší ako ten môj. Raz musíš viesť túto krajinu. Ak si nepriateľ bude myslieť, že ťa zabil, budeš vo väčšom nebezpečenstve. Môj život za to stojí.“

Jeho brat rozhnevane rozhodil rukami. „Nerozumieš! Otec ťa tam neposiela preto, aby ma ochránil, ale aby sa konečne zbavil svojej hanby!“

Vtedy sa Essien uklonil. Dostal predsa úlohu.

Prišiel čas, aby ju splnil. Pre slávu svojho kráľa. Pre život svojho brata.

„Stoj! Nesmieš to urobiť!“

No on ani na moment nezaváhal. Takto to malo byť. Bez ohľadu na všetko, záležalo len na prežití jeho brata. Jedinej osoby, ktorá sa k nemu kedy správala ako k človeku a nie ako ku kusu nábytku. Ak by on neprežil, do konca života by si to vyčítal. Preto teraz prijal úlohu, ktorú mu určil kráľ. Nie preto, že mu to prikázal, ale kvôli šťastiu svojho brata. Ak prežije, bude môcť svojej milovanej povedať, že si ju vybral za družku.

A tak kráčal ďalej. Jeho brat kričal a protestoval, no on sa nezastavil. Kráčal a kráčal...

... a kráčal neustále dookola. Nepokojne pochodoval po miestnosti tam a zase naspäť.

Až nakoniec prišiel ten, kto ho sem pozval.

„No konečne!“ zvolal až príliš rozšafne. „Už som sa obával, že si sa stratil.“

Zdvorilostne sa objal s druhým mužom.

„Prepáč, nie všetci sedíme tu hore a dívame sa na svet smrteľníkov. Niektorí z nás v ňom musia neustále žiť,“ vysvetlil mu trpiteľsky. „Aj keď to už nebudeme musieť dlho trpieť.“

„Čo tým myslíš?“ čudoval sa Essien.

Jeho návštevník sa zasmial. „Vážne si si myslel, že donekonečna budeme tolerovať smrteľníkom ich správanie? Nevzývajú nás, neklaňajú sa nám, len nás vinia z akéhokoľvek neduhu, ktorý ich postihne. Navyše proti nám začali brojiť. Rozhodli sme sa tento konflikt ukončiť ešte skôr, ako začne. Ja načase vrátiť tento svet do rúk tým, ktorým vždy patril – teda nám.“

Essiena to zaskočilo. „Chcete snáď...“

Muž prikývol. „Prišiel čas. Dali sme im mnoho šancí, ale oni sa nikdy nezmenia. Mali by za to konečne zaplatiť. Mali by zaplatiť za to, ako náš svet zničili a ešte majú drzosť viniť z toho nás.“

Privrel oči. Pretože vtedy pochopil pravý význam jeho slov.

„Nemôžete zničiť všetkých. Žijú medzi nimi aj dobrí ľudia. A tých je vždy viac. Nemôžeš súdiť všetkých podľa toho, čo robí jeden z nich.“

„Dali sme im možnosť, aby počúvali tých spravodlivých medzi sebou. Neurobili to. Preto zlyhali a zaslúžia si rovnaký trest. Všetci.“

Essien krútil hlavou. „To nesmiete.“

„Nedali nám na výber,“ trval na svojom. „Ale my ti na výber dáme – pridaj sa k nám a zaži pravú božskú slávu. Alebo sa pridaj na stranu porazených, chráň ľudí a upadni do zabudnutia.“

„Čo ak chcem byť neutrálny?“

Ľudia si zaslúžili jeho ochranu, ale netušil, či by dokázal bojovať proti svojim bratom a sestrám. Príliš si ich vážil. Boli jeho rodinou. Jeho spojencami. Ak sa aj postavili na nesprávnu stranu, nemalo by to znamenať, že sú z nich nepriatelia. Ale očividne to znamenalo presne to, čoho sa najviac bál.

„Neutralita je len ďalšie slovo pre slabošstvo,“ vytkol mu. „Ak sa k nám nechceš pridať, stávaš sa v našich očiach prekážkou, ktorú treba prekonať.“

Vtedy sa postavil do bojového postoja. Essien mal svoju mágiu, ale tá sa nevyrovnala fyzickej sile a obratnosti boha pred ním. Vedel, že ak sa s ním pustí do boja, neprežije to. Ale ani predstava vlastnej smrti ho nedesila. Nemienil sa postaviť na stranu mocných, aby utlačoval slabých, aby ich nakoniec zabil a potrestal za neičo, čo nikdy nebola ich sila. Ak bol niekto zodpovedný za ich správanie, boli to práve bohovia, ktorí do ich sŕdc vložili podobnú ctižiadostivosť, aká prekliala mnoho múdrych bohov a urobila z nich otrokov ich nižších pudov.

Preto sa nadýchol, tasil svoj plamenný meč a čakal na útok.

Keď prišiel, podvedome privrel oči, pretože vedel, že to bude bolieť...

... no napriek tomu bolesť neprichádzala.

Otvoril oči. Neičo sa zmenilo. Už nebol uväznený v predstave. Vrátil sa späť do dračej ríše. Obklopovali ho kamene, nie nebesá. V hlave nemal spomienky iných ľudí. Len svoje vlastné. A hoci ho naozaj nič nebolelo, nedokázal sa zastaviť, aby sa niekoľkokrát ostentatívne neprehmatal.

„Máš môj obdiv, smrteľník,“ zahrmel nad ním hlboký dračí hlas, „ešte nikto sa doteraz nedostal až k božskej skúške.“

„K božskej skúške?“ začudoval sa Essien.

„Áno, skúške,“ prisvedčil drak. „Tým boli tvoje prevtelenia. Mal si mi dokázať, kam až siaha tvoja mnohotvárnosť. Koľko tvárí skrýva tvoje telo. Väčšina smrteľníkov však so sklamaním zistí, že hoci je pre nich jednoduchý byť napríklad kráľom, už nevedia byť sluhom. Vedia sa správať bratsky, ale zároveň nie sú ochrancami. A tí, ktorí sa stanú liečiteľmi, sa nikdy nestanú dobrými synmi, aby dovolili svojim otcom obetovať sa pre nich. Ale zase neváhajú byť sami otcami a všetkého sa zdať pre šťastie svojich synov,“ vysvetľoval mu. „Kvôli tomu sa nikto z nich nestal bohom a nemusel čeliť poslednej skúške.“

Essien sa však pri tých posledných slovách mračil, hoci drak bol očividne nadšený.

Pravdepodobne nevnímali úspech rovnako.

„Neviem, prečo sa tak tešíš,“ oponoval mu mierne namosúrene Essien, „veď som neuspel.“

„Neuspel?“ zopakoval drak. „Neúspechom by bolo, ak by si podľahol vlastnému strachu a nepostavil by si sa na stranu tých, ktorí to najviac potrebujú. Nie, človiečik, tým, že si prehral si vlastne vyhral, pretože si neváhal obetovať svoj život, aby si dostál svojmu slovu.“

Essien o tom nebol presvedčený, ale nechcelo sa mu hádať.

Nemal na to silu. Po tom výlete bol vyčerpaný. Nohy sa pod ním podlamovali.

„Na čo to ale bolo dobré? Mal som ťa tým všetkým zabaviť?“

Netušil, či by ho predstava jeho ako dračej zábavy mala urážať alebo nie.

Drak naklonil hlavu na stranu, akoby netušil, ako je možné, že si to Essien neuvedomuje

„Nie,“ odvetil napokon, „nebola to len zábava. Bola to skúška. Aby som videl, či vieš byť mnohotvárny. Pretože presne taký musíš byť, aby si dokázal ovládnuť živel zeme, ktorý v tebe o chvíľu prebudím.“

Essien zažmurkal. „Myslel som, že si povedal, že na posledný živel ešte dlho nebudem pripravený. Tvrdil si, že ešte musím počkať a trénovať. Inak sa mi to nepodarí.“

„Áno, to som tvrdil,“ prisvedčil drak, „ale odvtedy sa toho veľa zmenilo. Nemáme času nazvyš. Musíš nájsť svoju cestu späť do zeme smrteľníkov. Budúcnosť tvojich svetov je ohrozená. Temnota sa povážlivo približuje. Nebude trvať dlho a vráti sa. A ty si ešte nesplnil svoju misiu.“

Vedel, že nemá zmysel vypytovať sa draka na vysvetlenia.

S najväčšou pravdepodobnosťou by mu len viac poplietol hlavu.

„Ale ak odídem, kto ma naučí ovládať zem?“

„Budeš sa musieť spoľahnúť sám na seba,“ znela pohotová odpoveď.

Essien vedel, že nemalo zmysel sa tomu vzpierať. Preto tam len stál a čakal, kedy v ňom drak prebudí sľúbenú silu. Pripravoval sa na to, čo bude cítiť. Ale predsa ho to prekvapilo. Čiastočne tým, ako rýchlo to skončilo. Len ľahký závan niečoho v jeho vnútri a potom opäť pokoj. Oveľa viac ho však trápilo, že ani potom vlastne nič necítil. Predpokladal, že bude šťastný alebo.... čokoľvek iné. Lenže jemu sa ani neuľavilo.

Niečo z jeho vnútorného zápasu sa mu najskôr odrážalo na tvári.

Pretože drak sa ho spýtal: „Čo sa deje, človiečik? Netešíš sa zo svojho úspechu?“

Nevedel, či má pokrútiť hlavou alebo pokrčiť plecami.

„A je to naozaj úspech?“ pýtal sa ho na oplátku on. „Predpokladal som, že keď získam aj túto moc, budem o čosi... šťastnejší. Predsa som práve splnil to, prečo som sem prišiel. A napriek tomu... nič. Som rovnako prázdny ako v deň, keď som sem prišiel.“

Essien očakával, že teraz ho drak začne poúčať. To predsa robil zo všetkého najradšej.

Ale on sa začal smiať. Smiechom niekoho, kto bol prekvapený a zároveň pobavený.

„Prekvapujem ma, že to nevieš, človiečik,“ vysmieval sa mu drak. „Myslíš si, že moc prináša šťastie? Nie je to tak. Zistil si to ty a zistili to aj všetci pred tebou, ktorí sa domnievali, že moc v nich prebudí spokojnosť. Ale nemyslíš si, že ak by to tak bolo, prijali by to, čo získali a o viac by sa nepokúšali?“ Drak začal krútiť mohutnou hlavou. „Veru nie, neuvedomujú si to. Preto je svet plný nešťastných zúfalých ľudí, ktorí sa naháňajú za mocou, aby na konci svojich dní zistili, že ich dychtivosť a hlad by im nikdy šťastie nepriniesli. Pretože pravé šťastie sa ukrýva v tele toho, kto prijal to, čo má a naučil sa za to byť vďačný.“

A s tými slovami stále znejúcimi v ušiach sa k nemu drak priblížil a nastavil mu labu, aby na ňu mohol vyliezť. Keď tak Essien urobil, vzniesol sa mohutný zver do vzduchu, aby Essiena zobral na poslednú cestu v tejto ríši. Na cestu domov – nech už to miesto bolo kdekoľvek.

Kapitola 75. ¦ Kapitola 77.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 76.: