OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 79.

12.03.2019 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 930×

Kapitola 79.

Zara

Bola si istá, že čas plynie nejakým záhadným spôsobom. Pamätala si, ako vkročili do hrdla mŕtvej korytnačky. Temujin to považoval za trochu výstredné, ale inak nič nepovedal. Ukrytí v tej obrovskej kostre boli relatívne v bezpečí, takže sa nesťažoval príliš nahlas. Nikto z nich však nevedel, čo presne by mali očakávať a ich obavy sa podpisovali na ich správaní.

Zara sa obzerala ešte vehementnejšie ako kedykoľvek predtým. Pátrala po akomkoľvek náznaku nebezpečenstva. Nič však nenašla. Akoby si to bola všetko len nahovárala. A pritom by mohla prisahať, že ich niekto sledoval. Neviditeľné oči sa zabárali do jej chrbta a nútili ju krčiť sa akoby pod váhou ťažkého nákladu. To si pamätala. Presne. Každý nádych. Každý pohyb, akokoľvek mimovoľný. Lenže potom ju už pamäť zrádzala.

Matne si vybavovala stretnutie s akýmisi strážkyňami. Tie od nich niečo chceli. Prísady... časti... niečo magické? Nemohla si tým byť istá. Lenže ona im povedala, že miesto toho niečo hľadajú. Vchod. Dávno zabudnuté a najskôr aj zabarikádované dvere do sveta, v ktorom sa nikto nechcel ocitnúť.

Možno ich niekam poslali. Možno na nich zaútočili. A možno tam len postávala, skúmali ich pohľadom a odhadovali ich činy. Ak im čokoľvek povedali, Zara nepočula ani jediné slovo. Vybavovala si len niekoľko viet, ktoré si pokojne mohla aj vysnívať.

„Jedného z vás si vyberú. Nech to bude ktokoľvek, pamätajte jediné – musíte sa poddať svojmu osudu. Čím viac budete vzdorovať, tým väčšmi budú ostatní trpieť.“

Potom nastúpila temnota. Trhala jej telo a nivočila ho, aby ju vzápätí mohla objať a poláskať. Bola jej najhoršou nočnou morou a zároveň vrúcnou milenkou. Vedela, že ak by teraz otvorila oči, nič by nevidela. Preto ich ešte tuhšie zovrela. Ostatnými zmyslami sa snažila zistiť, čo sa deje.

Nič nepočula. Nikto tam s ňou nebol.

Čo bolo čudné.

Vedela, že aj ostatní museli byť na tomto mieste. Podvedome po nich pátrala. A ak by sa tak veľmi nesnažila, ten nepatrný zvuk by určite prepočula. Jemnučký, takmer nesmelý vo svojej nevýraznosti. Podvedome sa tým smerom otočila. Očakávala, že tam nájde Accaia alebo možno svojho chlpatého prenasledovateľa. Ale mýlila sa. Príliš túžila po prítomnosti ktokoľvek známeho, takže nedokázala ani len prijať možnosť, že by sa jej túžby nemuseli vyplniť.

Keď napokon zodvihla viečka, bola sama. Svet okolo nej sa pomaličky rozjasňoval. Žmurkala. Snažila sa čo najrýchlejšie zoznámiť so svojimi prekážkami. Žiadne však nenašla. Privítalo ju prázdno. Len holá vyschnutá zem, ktorou sa prehnala nejaká veľká katastrofa. Netušila, čo by to mohlo byť, ale kvôli nej sa vo vzduchu vznášal prísľub niečoho strašného.

Mrazilo ju z toho v kostiach. Na jazyku jej ostávala slabá pachuť popola.

Okrem nej tam nikto nebol. Kde boli ostatní? Tú otázku si neustále pokladala, no nebola o nič bližšie k nájdeniu odpovede. Zahľadela sa do diaľky. Nič. Nikto. Ale zazdalo sa jej, akoby z jedného smeru niečo začula. Podvedome sa tam pozrela. Akoby ju nejaký nemý hlas k sebe volal. Povedala si, že je to lepšie ako stáť na mieste a čakať, či sa niečo stane.

Vykročila teda. Každý krok sa jej zdal ťažký ako ten predchádzajúci. No napriek tomu sa nevzdávala. A čím ďalej išla, tým väčšmi ju opúšťala sila čokoľvek robiť. Akoby z nej niekto potajomky kradol všetku silu. Akúkoľvek chuť žiť. Čo bolo nanajvýš podozrivé. Lenže nech sa obzerala akokoľvek chcela, nenachádzala nič. A nikoho.

Zrazu sa to však zmenilo.

Zažmurkala proti slnečným lúčom, ktoré ju náhle oslepili. Do uší jej doľahol bolestný rykot a ryčanie zbraní. Keď sa však zadívala, stále ju obklopovala prázdnota. Len vyschnutá zem a šedivá obloha. Žiadne slnko. Nijaká vojna. A keď už si bola úplne istá, že je tam sama a nikdy nenájde cestu a ani ostatných, niečo na ňu zaútočilo. Obrovská mocná entita, ktorá ju zmietla, akoby nebola ničím viac len malým zrniečkom prachu pod zametajúcou metlou.

Zažmurkala a pozviechala sa na nohy. Bola to jedna zo strážkyň, na ktoré narazili pri vstupe do Nkọchy. Ale táto bola o niečo iná. Aj ona mala štyri ruky, obrovské telo a neuveriteľne pôsobivý a zároveň desivý pôvab, ale okrem toho na nej bolo ešte niečo odlišné. Zara to nevedela úplne pomenovať – až kým ju to niečo nepohladilo a neprinútilo ju to presvišťať vzduchom ešte ďalej. Mágia. Táto obrovská žena ovládala mocnú mágiu. A bola odhodlaná útočiť ňou na Zaru.

Len Zara mohla mať toľko šťastia, že pri náhodnom potulovaní sa po pustine narazí na územie, ktoré si nárokovala bohyňa ukrytá v tele obryne. Tá sa ju navyše sa podobné narušenie súkromia s radosťou pokúsi zabiť. Nemala na niečo podobné chuť. Nechcela sa nechať lynčovať len preto, lebo sa náhodou dostala niekam, kam nemala. Hlavne ak to nebola jej vina.

Pozviechala sa teda na nohy a zodvihla ruky.

Snažia sa pri tom tváriť čo najmenej rozčúlene.

„Neprišla som sem bojovať. Ocitla som sa tu len náhodou. Chcem len prejsť nájsť svojich priateľov,“ vysvetlila jej čo najhlasnejšie.

Obryňa sa k nej však neustále blížila.

„To hovoria všetci,“ zahrmela v odpovedi, až sa zem pod Zarinými nohami zatriasla.

Toto nebude také jednoduché, ako si predstavovala.

Akoby na dôkaz tých pochybovačných myšlienok na ňu to stvorenie opäť zaútočilo. Tentoraz však bola Zara pripravená a snažila sa brániť. Ale ostalo to len pri tej snahe. Do jej tela narazila obrovská sila. Na jazyku cítila to nepriateľstvo. Nebola to len obrana, predovšetkým išlo o zákerný útok s jasným zámerom.

Zara tu bola navyše. Nepatrila sem.

Ak nemienila odísť, zomrie kvôli vlastnej nafúkanosti.

To bolo posolstvom toho útoku. Tak na ňu pôsobil. Zmietol ju z nôh a opäť sa váľala po zemi. Mohla sa pokojne otočiť a utiecť odtiaľ. Hoci netušila, kam by mala ísť. No kým si to stihla premyslieť, okienko príležitostí sa zatvorilo. To bola jej jediná šanca, ako sa odtiaľ dostať. Vedela, že ďalšiu nedostane. Rozhodne sa však nemienila vzdať.

Už mala až po krk všetkých tých mocných bytostí, ktoré sa nazdávali, že môžu určovať jej osud. Keď sa tentoraz štverala na nohy, triasli sa jej ruky. Možno nedočkavosťou. Možno odhodlaním. Nepremýšľala o tom. Tentoraz nečakala na útok. Ona bola tá, ktorá zasadila prvú ranu. Mágiou. Nahromadila sa v nej. Frustrácia jej dodala silu. Vrhla sa na svoju protivníčku. Silou sa jej rozhodne nevyrovnala. To si uvedomila hneď na začiatku. Pretože jej výpad ju neprinútil ani len spomaliť.

Ale to Zaru neodradilo.

Spoliehala sa na svoju šikovnosť.

Mala dosť skúseností s bojom zblízka, aby to vedela využiť vo svoj prospech. Uhýbala sa, aby vzápätí mohla útočiť. Jej mágia okolo nej iskrila. Dodávala jej odvahu. A prebúdzala v nej ešte väčší hnev. Všetko ju už rozčuľovalo. Ale najviac to, ako nemala na výber. Musela sa riadiť príkazmi niekoho iného. Nebola ani len presvedčená o tom, že koná správne. Kvôli mocenským hrám ostatných prišla o všetko, dokonca aj o svoj vlastný život.

Bola len bábkou v rukách ostatných.

Zrodila sa pre jediný účel a rozhodne to nebolo pre to, aby robila to, čo uzná za vhodné.

Možno teraz bola na ceste, ktorej cieľom bolo za chrániť Batu, ale to nepokladala za výhru. Ak by sa na túto šialenú misiu nikdy nevybrali, Batu by nepotrebovala zachrániť. Pri spomienke na to, čo sa jej stalo, Zara zaútočila o čosi zúrivejšie. Lenže nebolo jej to nič platné. Napriek prebudenému hnevu cítila, ako pomaly slabne. Ani sily bohyne neboli nevyčerpateľné. Hlavne ak stála proti presile. Pretože tá obryňa bola jednoznačne silnejšia.

Napokon bola Zara nútená prestať. Nie vlastným pričinením. Zrazu sa skrátka nevedela pohnúť.

Predpokladala, že to spôsobila jej protivníčka.

„Tvrdila si, že mi nechceš ublížiť,“ pripomenula jej obryňa výrazne pokojnejším hlasom.

Zara potriasla hlavou. „Len som sa bránila. Ale v skutočnosti som na teba nechcela útočiť,“ dodala priškrtene a dúfala, že dotyčná nedokáže vycítiť klamstvo. V opačnom prípade by mohla mať vážny problém. „Chceme len nájsť bránu do Ọchiri, ktorá bola dávno zapečatená a následne aj zabudnutá. Hľadáme svoju priateľku.“

Dúfala, že ak k nej bude úprimná, pomôže jej to.

Nečakala však, že sa jej strážkyňa vysmeje.

„Och, vy smrteľníci,“ zachechtala sa. „To, že na niečo zabudnete, neznamená, že to nejestvuje. Táto brána nikdy nebola zapečatená. Len vám sa nepozdávala cena, ktorú ste museli zaplatiť, aby sa otvorila.“

Zara zažmurkala. Toto rozhodne nečakala.

„Takže ktokoľvek mohol odísť do Ọchiri a jednoducho sa vrátiť naspäť, ak by chcel?“

Obryňa pokrútila hlavou. „Také jednoduché to nikdy nebolo. Smrteľníci mali len málo dôvodov na to, aby navštívili ríšu mŕtvych. Ale ak sa nejakí našli, museli zaplatiť a ak mali šťastie, vrátili sa naspäť v tom istom stave, v akom zo sveta živých odišli.“

Zamyslela sa nad tým. Určite nemôže hovoriť to, čo si Zara myslí, že hovorí...

„Aká je cena za prechod do sveta mŕtvych?“

„Pýtaš sa ma, ale odpoveď aj tak poznáš.“

Zara potriasla hlavou. „Ale... ako?“

Strážkyňa sa zasmiala.

Akoby to bolo očividné. Akoby nevedela pochopiť, ako je možné, že to Zara nevidí.

„Chceš prejsť do sveta mŕtvych, ale ty si živá. Brána sa otvorí len tým, ktorí zomreli. A ty mŕtva nie si. Takže musíš niečo obetovať.“

Premýšľala nad tým. No stále nevedela pochopiť jediné.

„Ale ak niekto obetuje život, zomrie. Ako sa teda vráti späť z Ọchiri?“

„Na to som tu ja, aby som im život vrátila.“

Zara vedela, že to nebude až také jednoduché. Ale okrem toho si uvedomovala ešte niečo iné – pred týmto ich varovali. Vedeli, že sa dostanú až sem a budú musieť čeliť tomuto všetkému. Preto sa mali poddať. Čo znelo oveľa jednoduchšie, než to v skutočnosti bolo. Zara už dávno zomrela a tým pádom by sa jej mala brána automaticky otvoriť. Lenže prakticky zomrelo len jej staré ja a toto nové s tým životom nemalo už nič spoločné. A hoci sa na to zo všetkých síl snažila nemyslieť, nevedela sa striasť ťaživého pocitu.

Pamätala si na hrôzu smrteľnej prázdnoty. Vedela, ako vplýva Ọchiri na kohokoľvek, kto tam ostane dlhšie. Zaru pri tých spomienkach ešte aj teraz gniavil neznesiteľný strach. Preto mala prejsť touto skúškou – aby ukázala, že je ochotná vzdať sa nielen života, ale aj zdravého rozumu.

Netušila ale, či niečoho takého bude schopná. Čo bolo nanajvýš smiešne. Tu nešlo o ňu. Bola tu kvôli Batu. Kvôli sestre, ktorú nedokázala ochrániť a musela sa pozerať, ako zomiera. Pre ňu by mala byť schopná všetko to bez zaváhania obetovať. A v skutočnosti to bola pravda. Len s tým rozdielom, že nevedela urobiť prvý krok. Nemohla.

Paralyzovala ju hrôza. Strach väčší než jej bolesť a smútok.

Ochromil jej zmysli. Zatemnil myseľ. Znehybnil telo.

Pred sebou videla len temnotu toho pochmúrneho miesta. Kňažky naháňajúce mŕtve dušičky. Pocity a nádeje tých, ktorí už nič z čoho nemohli prežívať. Pretože boli mŕtvi. A len živí mohli čokoľvek z toho precítiť. Čudovala sa kňažkám, že to dokázali vydržať. Lenže ony na to boli zrodené. Zara nie. Zara tam bola vhodená a potom vytiahnutá, čo ju premenilo na nevrlý uzlíček. Ešte teraz si pamätala, aká výbušná bola. Ako ľahko sa dokázala rozčúliť. A to isté ju čaká, ak sa tam niekedy vráti.

Ak bude dostatočne odvážna na to, aby dovolila strážkyni zobrať jej aj tento život.

Odkašlala si, lebo jej vyschlo v hrdle.

„Musia aj ostatní prejsť podobnou skúškou?“

Strážkyňa sa zarazila. „Ostatní? Akí ostatní? Brána si vyžaduje jedinú obeť.“

A preto vybrali tú, ktorá bude najviac váhať.

Zara sa poobzerala okolo seba a podvedome hľadala nejaké dvere. Čokoľvek, čím by mohla prejsť do toho druhého sveta. Lenže nič nenachádzala. Miesto toho pred sebou videla Batu. Len ju a nikoho iného. Nič nehovorila. Tvár jej nezdobil žiadny výraz. Len tam stála a vyzerala ako kedysi. Plná života. To bol Zarin cieľ. Jej odmena za toto všetko. Vedela, že to musí urobiť. Že to chce.

Ale bolo ťažké urobiť ten krok. Vzdať sa sebaovládania a vymeniť ho za počiatky šialenstva.

„Nemusíš sa báť. Vrátiš sa naspäť.“

Preľakla sa, keď začula náhle strážkyne slová.

Pokrútila hlavou. „Nebojím sa toho, že by som sa nevrátila. Mám strach z toho, čo uvidím na druhej strane. Čo všetko tam zo mňa opäť vyrvú. O čo všetko prídem, kým nájdem tú, po ktorú tam musím ísť.“

Obryňa prikývla. Akoby tomu všetkému rozumela.

„Svet patriaci smrti je temný a pochmúrny, ale rovnako môže byť krásny a oslobodzujúci. Smrť na nás vždy vplýva tak, ako jej sami dovolíme. Môžeme sa jej poddať a ona nás z vďačnosti úplne zničí. Ale rovnako sa jej môžeme aj postaviť tvárou v tvár. Môžeme jej čeliť a brániť sa. Môžeme jej ukázať, že napriek tomu všetkému nad nami nevládne. Je to rovnaké, ako keď prídeme o niekoho milovaného – buď nás to roztrhá a pripraví o rozum, alebo sa to prekonáme a naučíme sa opäť usmievať na svet.“

Zara sa dívala na jeden určitý bod a pritom nič nevidela.

„Nezdá sa mi, že by to mohlo byť také jednoduché,“ zamrmlala nakoniec.

„Veď ani nie je,“ oponovala jej strážkyňa. „Každá voľba je náročná, nakoľko nie vždy ovplyvňuje len nás. Musíme dobre premýšľať a zvážiť, čo všetko budeme musieť obetovať a či výsledok stojí za trošku námahy.“

„A ak stojí? Ak za to tá, ktorú nájdem na konci toho všetkého, za to stojí? Čo potom?“

Vtedy sa strážkyňa priblížila až k Zare.

Nie preto, aby na ňu útočila. Ale preto, aby sa k nej mohla skloniť a pozrieť sa jej do očí.

„Potom by som obetovala úplne všetko, aby som sa na tú cestu mohla vybrať.“

Zara nepotrebovala počuť tie slová. Jej vlastné myšlienky sa tým smerom uberali.

Prisahala, že urobí čokoľvek, aby odčinila to, čo sa stalo Batu. Aj keby kvôli tomu mala sama zomrieť alebo zošalieť. Bola rozhodnutá dávno predtým, ako sa strážkyne spýtala na jej názor. Hoci jej slová ju istým spôsobom aj upokojili. Dávali jej nádej, že má ešte nejakú nadvládu nad vlastnými rozhodnutiami. Aj keď najskôr sa musí rozhodnúť urobiť ten prvý krok. Obryňa to najskôr vycítila. Pretože v ďalšom okamihu Zara pocítila náhlu bolesť. Potom akoby sa prepadla.

Dúfala len, že Ọchiri ju o rozum nepripraví. Pretože potom jej trasúce sa ruky nebudú známkou prehnaných obáv, ale oprávneného strachu, ktorý radšej mala poslúchnuť predtým, než sa to tohto šialenstva vrhla doslova po hlave. 

Kapitola 78. ¦ Kapitola 80.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 79.: