OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 81.

25.03.2019 (15:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 660×

Kapitola 81.

Accai

Nikdy neuvažoval o tom, aké to bude zomrieť. Predpokladal len, že sa jedného dňa do Ọchiri predsa dostane. Buď ho tam pošle niektorí jeho nepriateľ, alebo vlastné zdravie. Nikdy si však nepredstavovala, že sa v ríši mŕtvych objaví ešte za života. Zvedavo sa poobzeral. Podvedome asi očakával niečo oveľa honosnejšie, nie pustatinu, v ktorej prevládala najmä čierna a červená farba. Udupaný prach pod nohami, šíri ale prázdny obzor a obrovská kamenná stavba v pozadí – čo všetko nejako umocňovalo pochmúrnosť smrti a predsa si nikdy nemyslel, že to bude vyzerať práve takto. Mal sa spýtať Zary, veď tá tu...

Zarazil sa. Následne sa otočil. Zrak mu padol na jeho spoločníkov. Všetci tam boli. Všetci až na Zaru. Kým však začal dôkladnejšie uvažovať o tejto situácii, zjavila sa. Padla akoby odnikadiaľ. Dopadla na rovné nohy. Muselo ju to však oslabiť, nakoľko dosť zúrivo krútila hlavou. Akoby sa snažila zobudiť zo strašného sna. Návrat do sveta mŕtvych pre ňu musel byť ekvivalentom najhoršej nočnej mory.

Lenže spôsob, akým zatínala ruky do pästí, hovoril aj o čomsi inom.

Ọchiri bolo miesto, kde bola Ọnwụina moc najsilnejšia. Pretože toto bola jej doména, tu vládla. Predpokladal, že pre Zaru ako nedávno prebudenú bohyňu podobná skúsenosť nemohla byť príjemná. Podvedome ju ľutoval, hoci nahlas nevyslovil nič.

Napokon si vzdychol. „Predpokladám, že toto miesto nepatrí k tvojim obľúbeným.“

Snažil sa znieť neutrálne, ale aj tak si vyslúžil nevraživý pohľad.

Ruky sa jej triasli. Začínal uvažovať, čo presne by mal od nej očakávať.

„Ty si ale premúdrený, čo?“ vybafla naňho.

Áno... na presne toto sa mal pripraviť.

Zara bola za normálnych okolností niekedy nestála.

Teraz sa jej povaha niekoľkonásobne zhoršila.

„Niečo mi uniklo?“ zamiešal sa do ich výmeny Temujin. „Pred chvíľou ste boli ako najlepší priatelia a teraz sa správate ako starí rozhádaní druhovia. Mám sa obávať?“

Snažil sa znieť povznesene. Čo bola rozhodne chyba.

Vyslúžil si za to Zarin prižmúrený pohľad.

„Ty a tie tvoje starosti,“ obvinila ho. „Stále iba chceš niekomu niečo vysvetľovať. No hádaj čo – ja ťa nepotrebujem. Pretože vlastného rozumu si aj tak veľa nepobral. Len počúvaš ostatných.“

„A čo je na tom zlé?“ ohradil sa Temujin, stále si neuvedomujúc Zarino rozpoloženie. „Niekto predsa musí počúvať. Nemôžeme všetci len rozkazovať rukami a dávať ostatným príkazy. Nie všetci môžu byť bohmi, vieš.“

„Nie všetci môžu byť bohmi,“ zamumlala posmešne. „Aj sa počúvaš? Takéto sprostosti vypúšťať z úst. Nečudujem sa, že Batu radšej spáchala samovraždu a...“ Vtedy sa zarazila. Meno milovanej sestry, ktorej smrť ju stále trápila, na ňu pôsobilo ako vedro studenej vody. Pohľad sa jej náhle rozjasnil a hoci stále pôsobila napäto, už nevyzerala ako nadradená bohyňa. Bola opäť Zarou, s ktorou putoval cez polovicu sveta.

Rukou si pretrela tvár. „Toto prekliate miesto,“ zastonala. Potriasla hlavou. „Bohovia, toto je fakt nechutné...“ Dvíhala obočie a vypliešťala oči, akoby sa snažila zbaviť nepríjemnej chuti v ústach. „Mali by sme čo najskôr vyraziť. Najlepšie predtým, než zabudneme, kým vlastne sme a prečo sme sem prišli.“

„Než zabudneme, kým sme?“ začudoval sa Temujin.

Zara sa naliehavo zadívala na Accaia. Pohľadom ho prosila, aby to vysvetlil miesto nej.

Nebadane prikývol. Zara sa mierne pousmiala a otočila sa im chrbtom.

Akoby sa rozhodovala, ktorým smerom by mali vykročiť.

„Toto miesto je určené mŕtvym,“ pripomenul Temujinovi, čím na seba opäť strhol jeho plnú pozornosť. A nielen jeho. Aj nkity, doteraz sa potulujúce neďaleko od nich, akoby hliadkovali a dávali pozor, že ich nikto neprenasleduje, podišli o niekoľko krokov bližšie. „Živí tu nemajú čo robiť, a preto na nich toto miesto pôsobí pomerne... nepriateľsky.“ Odkašlal si. Nevedel, ako najlepšie by to mal vysvetliť. „Povráva sa, že toto miesto dokáže uľahčiť bolesti. Mŕtvi tu zabúdajú na svoj žiaľ, na všetko, čo stratili. Čím dlhšie tu sú, tým viac by toho zabudli. A predstav si, že tá istá sila pôsobí niekoľkonásobne silnejšie na kohokoľvek, kto nie je celkom mŕtvy.“

Temujin začal pokyvkávať hlavou, akoby niečo podobné očakával.

„To dáva zmysel,“ súhlasil, „ale nevysvetľuje to, aký ma ona problém.“

Hlavou pohodil Zariným smerom, akoby mohla vzniknúť pochybnosť, o kom hovorí.

Chrbát mala stuhnutý, ale inak nedala najavo, že ich rozhovoru načúva.

Accai si povzdychol. „Toto je ríša inej bohyne. Zara sa len nedávno prebudila a tým pádom ešte neovládla svoju plnú silu. Nevie sa brániť. Čo spôsobuje, že je momentálne nevrlá. Pretože zatiaľ čo Ọnwụ je na tomto mieste najsilnejšia, ona je najslabšia. A nemôže s tým nič urobiť.“

„Očividne môže,“ oponoval Temujin. Accai zodvihol obočie. „No, môže na nás jačať.“

„Ver mi, keď začnem jačať, spoznáš rozdiel,“ zamrmlala Zara práve dostatočne nahlas na to, aby ju obaja počuli. Čím im dala jasne najavo, že sa ešte stále ako-tak ovláda a nemali by ju zbytočne pokúšať.

Preto už ani jeden z nich neprehovoril. Miesto toho tam len stáli a čakali, kým sa rozhodne. Accai sa nevedel zbaviť pocitu, že niečo hľadá. Čo ho nútilo ľutovať všetky tie premrhané príležitosti. Strávili spolu naozaj dlhý čas. Väčšinou niekam putovali. Accai si v duchu vynadal, že ani jeden z tých napätých večerov nevyužil na to, aby sa jej opýtal na to, čo prežila. Podobná príležitosť, stretnúť sa s niekým, kto bol v Ọchiri, sa predsa nebude opakovať.

Lenže vtedy bolo prvoradé zistiť, kde je jej telo a potom sa u dialo všetko ostatné.

Skrátka, vyzvedanie bolo to posledné, na čo myslel.

A teraz bude mať vlastnú skúsenosť, ktorú môže po večeroch skúmať.

„Mali by sme vyraziť,“ skonštatovala napokon Zara a nejasne ukázala jedným určitým smerom.

„Vyraziť?“ začudoval sa Temujin. „A kam presne ideme?“

Vtedy sa Zara konečne otočila. Accaia zaujalo niečo v jej tvári. Akoby jej výraz odrážal jej vnútorné rozpoloženie. Bola napätá a v očiach jej zároveň svietil akýsi vzdor. Dostala sa jej snáď Ọnwụ do hlavy? Veľmi dúfal, že niečo také nedokáže. Lebo potom sa tu odrazu môžu zabývať – pretože sa odtiaľto nikdy nedostanú živí. Snažil sa však na to nemyslieť. Nechcel sa zbytočne trápiť niečím, čo bola len šialená predstava. Pravdepodobne.

„A čo si si myslel? Že keď sem prídeme, Batu nás bude čakať s otvorenou náručou?“ oborila sa naňho. „Preber sa! Keby to bolo také jednoduché, robili by to všetci.“

Temujin sa jej hnevom nenechal zastrašiť.

„Len som chcel vedieť, kam presne ideme,“ opravil sa pokojne.

Čo Zaru rozčúlilo ešte viac. Blahosklonné správanie toleroval len málokto.

Napriek tomu však na neho nezačala kričať. Miesto toho sa na dlhý okamih odmlčala.

Zbierala snáď pozostatky svojho sebaovládania?

„Uvidíte, keď dorazíme,“ vysvetlila nakoniec.

Tým pre ňu rozhovor skončil. Otočil sa a vykročila smerom, ktorým predtým ukázala. Im nestalo nič iné, len ju nasledovať. Bola jediná, kto tu už predtým bol a domnieval sa, že tým pádom aj vedela, kam by mala ísť. Napriek tomu ju pozorne skúmal. A nebol jediný. Všetci ju pozorovali. Jej nkita sa k nej dokonca ani len nepriblížila. Len ju potichu nasledovala a udržiavala pri tom rovnaký odstup ako ostatný.

„Myslíš, že na nás bude stále len jačať alebo po čase začne aj útočiť?“ pošepol mu Temujin.

Lenže v pustatine sa zvuk rozliehal viac ako kdekoľvek inde.

Len to, ak Zara spomalilo, dávalo tušiť, že ho počula.

„Neviem ako ty, ale nechcem poznať odpoveď,“ odbil ho Accai.

„Ak sa chcete rozprávať o mne, robte to aspoň tak, aby som vás nepočula!“ okríkla ich namrzene. „Okrem toho nemôžete očakávať, že vám odpoviem na niečo, na čo ste sa nepýtali,“ vytýkala im ďalej. „V skutočnosti chcete vedieť, prečo idem tam, kam idem. Odpoveďou je, že nevieme. Zo svojho času stráveného na tomto mieste si veľa nepamätám. Viem len, že by som mala ísť na jedno miesto. Tam nájdeme Batu.“ Jej hlas znel asi najnormálnejšie od momentu, keď sa ocitli v Ọchiri.

„Ako teda vieš, že to miesto je skutočné? Veď si naň nespomínaš ani ty,“ pripomenul jej Temujin.

Zara opäť pridala do kroku. Takmer až utekala.

Accai sa nazdával, že zvolila stratégiu zbabelca. Len aby s nimi nemusela hovoriť.

Lenže Temujin jej to nemienil uľahčiť. Pretože tu boli kvôli záchrane jeho družky.

Nedokázal Zaru nechať na pokoji.

„Tak ako?!“ nástojil namrzene. „Ako vieš, že nás nevedieš do pasce?“

Vtedy to už Zara naozaj nevydržala. Nielenže zastavila, ona sa aj otočila.

A zrazu ju mal Temujin doslova nalepenú na tele a zúrivo sa mu dívala do očí.

„Neviem to! Dobre?! Neviem to!“ rozhodila rukami. „Len dúfam, že je to správne miesto? Ale čo mám asi tak robiť? Nie je to tak, že by ktokoľvek z vás vedel, kam presne máme ísť. Ani Batu ti to nepovedala! Tak čuš a nechaj ma premýšľať. Už aj bez tvojho pyskovania je to náročné!“

Lenže podľa všetkého presne to Temujin nemal v pláne urobiť.

Možno za to mohol Zarin tón. Možno to, ako na neho kričala.

Pravdepodobne k tomu prispelo aj samotné Ọchiri.

Pretože keď Temujin prehovoril, v hlase mal provokáciu.

„Tak by sme si mali možno zvoliť iného vodcu.“

Accai si pretrel tvár. Uvedomil si, že toto ich dobrodružstvo bude naozaj dlhé.

„Hej? A koho? Teba? Vieš snáď, kam ideme?“ vysmievala sa Zara.

Temujin pohodil plecom. „Nie, ale keďže to nevieš ani ty, nebude v tom nijaký rozdiel.“

„No tak ma ohúr, ty úbožiak,“ zavrčala Zara a nebezpečne sa k Temujinovi priblížila. Aj to len preto, aby mohla v prstoch zovrieť jeho tuniku. Ak sa začnú biť, pokojne môžu svoje snaženie vzdať. „Vyber si mapu tohto miesta zo zadku. A rovno si odtiaľ vyber aj hlavu. Pretože očividne nevieš, o čom hovoríš.“

„A ty snáď áno?“ provokoval Temujin.

Accai netušil, koho z tých dvoch chcel väčšmi udrieť.

„Ja som tu už bola predtým! Koľko dní si tu strávil ty?“

Každým slovom sa zvyšovala intenzita ich hlasov.

„Ale nepamätáš si všetko!“ obvinil ju.

Zara rozhodila rukami a zadívala sa do nebies, ktoré však v Ọchiri neboli. „Bohovia, prečo sa vlastne namáham ti pomáhať. Keď si taký múdry, povedz nám, kam máme ísť!“

Vtedy Temujina opustila bojovnosť. Alebo aspoň jej časť. Plecia mu ovisli a tvár sa zachmúrila. Vyzeral, akoby v duchu načúval niečiemu hlavu. V skutočnosti sa však určite snažil prísť na to, čo presne by mal odpovedať. A to, čo z neho nakoniec vyšlo, asi nebolo také úžasné, ako chcel.

„Musíme nájsť Batu!“

To už mal aj Accai chuť sa zasmiať.

„Výborne, ty génius,“ vybafla Zara a zagúľala očami, „a čo si myslíš, že asi tak robím? Turistického sprievodcu?“ Začala okolo seba rozhadzovať rukami, akoby na niečo ukazovala. „Pozrite vpravo, je tu nádherná pustina. A vľavo, ešte nádhernejšia pustina! A ak počkáte dostatočne dlho, vyrútia sa oproti nám kňažky a skutočne vás pozabíjajú. To bude nádhera! Možno im príde pomôcť aj Ọnwụ!“

Accai zaťal ruky v päsť.

Toto miesto vplývalo na každého inak. Aj on sa cítil nesvoj. Ale to, čo predvádzali títo dvaja, bolo až zahanbujúce. Okrem toho ich to akurát tak zbytočne zdržiavalo. Čo ho rozčuľovalo viac ako čokoľvek iné. Po prvýkrát po naozaj dlhom čase sa aspoň na chvíľu prestal ovládať, aby tak jeho nesúhlas mohol naplno zaznieť.

„Prestaňte sa hádať! Tým nikomu nepomáhate! A najmenej Batu!“

Netušil, či mali jeho slová taký účinok, alebo len ich tón, ale tí dvaja najskôr stuhli.

Potom sa k nemu obaja otočili a obozretne ho sledovali, akoby ho nikdy predtým nevideli.

„Dobre, tak nás veď,“ zašomral neochotne Temujin.

Zara znechutene vykrivila pery. „Ďakujem, ale tvoje povolenie k tomu nepotrebujem.“

Napriek svojim slovám sa otočila a obaja, tentoraz už bez zbytočných slov, vykročili vpred. Oboch ale pozorne sledoval. Podľa toho, ako sa Temujin podivne nadychoval a opäť zo seba vypúšťal vzduch bolo jasné, že sa chystá niečo povedal. Ale napokon si to vždy rozmyslel. Zara zase mal vypnuté plecia, akoby očakávala, že bude musieť zniesť nejednu urážku. Len nkity sa právali relatívne normálne, keď vetrili vo vzduchu a oňuchávali prach pod ich nohami. Akoby sa chceli uistiť, že sú v bezpečí. Tí chlpáči asi nevedeli pochopiť, že jestvujú mnohé druhy útokov a takisto nepriateľov.

Teraz bojovali proti niečomu, čo nevideli.

Ọchiri sa živilo na ich obavách. Umocňovalo v ich strach a prebúdzalo ich horšie ja, ktoré normálne dokázali ovládať. stávali sa takými, akými by mohli byť, ak by ich konanie neobmedzovalo svedomie. Alebo naučené zásady. Zara bola od narodenia výbušná, no a tu nič nekrotilo jej horúcu hlasu. Temujin bol prirodzene pokojnejší, ale jeho obavy o Batu a fakt, že by ju už nikdy nemusel vidieť, z neho robili nervóznu trosku.

Kombinácia týchto dvoch osobností navyše vyrábala naozajstné napätie.

Accai sám netušil, čo v ňom toto miesto prebúdzalo. Nazdával sa, že na neho nepôsobí, ale to bola len domnienka. Možno bol len lepšie pripravený, pretože počas výcviku a neskoršieho života v mníšskom habite musel vždy predstierať, že je niekto iný. Alebo v ňom toto miesto prebúdzalo jeho pýchu a on si len nahováral, že je dokonalý. Dúfal len, že tu neostanú dostatočne dlho na to, aby našiel jednoznačnú odpoveď.

V skutočnosti napredovali až prekvapivo rýchlo. V momente, keď sa vybrali jedným smerom, celé miesto akoby sa posunulo k nim. Dokázali tak prekonať veľké vzdialenosti len za niekoľko okamihov. To určite zjednodušovalo prácu Ọnwụiným kňažkám. Ak sa niektorá duša zatúlala, mohli by večnosť stráviť jej prenasledovaním. Takto nemuseli, pretože priestor sa približoval k nim.

Napokon sa ocitli pred dierou, ktorá mohla byť jedine vstupom do jaskyne.

Tam pravdepodobne celý čas mierili, pretože Zara ani nespomalila.

Vošla dnu. Ocitli sa v tuneli. Podľa toho, ako sa v ňom lámalo svetlo, určite nemohol byť dlhý. Do nosu ho udieral prekvapivo svieži vzduch. Mal pocit, akoby sa prvýkrát od príchodu na toto miesto dokázal zhlboka nadýchnuť. Keď sa ocitli na druhej strane, rozhliadol sa okolo seba. A niekoľkokrát si musel pretrieť oči, aby sa uistil, že je to skutočné.

Ọchiri vyzeralo ako pustatina. Sucho a mŕtvo, akoby zosobnenie konca všetkého. A predsa teraz stáli uprostred zelenej oázy plnej vysokánskych stromov, divokých krov a bujnej trávy. Vo všetkej tej zeleni sa preháňal slabý vánok a do uší mu doliehalo vtáčie švitorenie. Musel si pripomínať, že toto nie je krásne a dokonalé miesto, v ktorom by sa chcel zdržiavať.

Stále boli v ríši smrti.

„Je tu tichšie, než si pamätám,“ zamumlala Zara. Zadíval sa na ňu. „A kde sú tie... och, tamto.“

Zadíval sa smerom, kam sa aj ona dívala.

Pri vchode do jaskyne postávalo niekoľko kňažiek. Takže stráž.

„Naposledy, keď som tu bola, tak tancovali,“ skonštatovala tónom, ktorý dával tušiť, že si priala, aby to tak bolo aj teraz.

„Ty si tu už bola?“ pýtal sa jej Temujin.

V tej otázke nebola žiadne zákernosť. A v jej odpovedi sa neukrýval hnev.

Čo Accaia nútilo si myslieť, že teraz už neboli v Ọchiri.

„Bola som tu v sne,“ začala pochmúrne Zara, „ukázala mi to tu Nrọ. Hoci doteraz som nevedela, prečo sem vlastne idem.“ Potriasla hlavou, akoby to nedokázala pochopiť. „Toto je miesto, kde ukladajú duše tých, ktorí sa neprebudili. Spia tu večným spánkom a nikdy sa znovu nenarodia. Predpokladám... že Batu asi bude tu?“ Nakoniec sa jej do hlasu vkradla neistota.

Znela ako niekto, koho kroky boli vedené proti jeho vôli.

Accai pokrútil hlavou. „Tak to predsa nefunguje. Nie je to tak, že duše sa po smrti rozhodnúť, že hej, ja sa nechcem znovu narodiť, tak zomriem. Podľa toho, čo som čítal, duše nemajú veľmi na výber.“

„Takže ich Ọnwụ prinúti znovu sa narodiť?“ vyzvala ho posmešne Zara.

„Nie, tak to nie je,“ nesúhlasil. „Ọnwụ s tým vlastne nemá veľa spoločného. Ide o koncept nášho sveta, ako to vytvorili bohovia. Tí stvorili ľudskú radu svojou mágiou. Vedeli však, že ak by smrteľníci na konci svojho života jednoducho zomreli, museli by mágiou vytvoriť ďalšie duše, ktoré by sa narodili. Tak sa miesto toho rozhodli, že duše sa budú rodiť opakovane. Toto miesto ich malo zbaviť spomienok, neskôr ich poslali na ostrov, kde by vyčkali aspoň jednu generáciu, aby sa mohli opäť narodiť.“

Zara naklonila hlavu k strane. „Prečo by ale Nrọ tvrdila, že jestvujú také duše, ktoré sa nechcú prebudiť?“

„To neviem,“ pokrútil hlavou, „ale nečudoval by som sa, keby v tom mala prsty Ọnwụ.“

Odpoveďou mu bolo Zarine pokyvkávanie hlavou.

„Nemali by sme ísť dovnútra?“ uisťoval sa Temujin.

„Áno, mali,“ odpovedala Zara neutrálne. „Ale tamtie to strážia,“ ukázala na kňažky.

„Je ich len zopár. Poľahky ich zvládneme.“

Čo nebolo asi to, čo chcela Zara počuť. Opäť sa na Temujina mračila, ale tentoraz to bolo zachmúrenie skôr z nechápavosti. Napriek tomu ostal Accai ostražitý. Netúžil po tom, aby sa opäť začali záhať. Teraz bola väčšia pravdepodobnosť, že by ich mohli chytiť.

„To, že sú kňažky ešte neznamená, že sú naši nepriatelia. Majú len tú smolu, že náhodou slúžia bohyni, proti ktorej my bojujeme. To z nich robí len lojálne slúžky so zlým vkusom, ale určite nie niekoho, koho by sme mali pozabíjať.“

Accai v tých slovách počul aj to, čo v skutočnosti nevyslovila.

Chytil Zaru za ruku. „Ak teraz použiješ svoje schodnosti, Ọnwụ sa o nás určite dozvie. Neviem, či je dobrý nápad čeliť jej práve na tomto mieste. Tu je najsilnejšia a ty najslabšia, mohla by vyhrať a ak nás všetkých zabije... potom to všetko bude zbytočné,“ pripomenul hlasom, ktorý nezodpovedal naliehavosti, ktorá sa v ňom prebudila.

Keď mu odpovedala, nepozrela sa na neho. „Ja viem, že nás nájde. Pravdepodobne aj tak už vie, že sme tu. Ako si povedal, toto je jej ríša. Tento svet jej patrí. No napriek tomu... tie kňažky nechcem zabiť. Nemôžem im ublížiť. Pretože potom by som bola taká istá ako ona. A ja nechcem byť taká. Nechcem si len brať len preto, že môžem. Nechcem vyhrávať bez ohľadu na následky. Byť bohyňou by nemalo znamenať robiť si čo sa mi zachce. Malo by to znamenať, že mám svedomie a ušetrím niečí život nie preto, lebo musím, ale práve preto, lebo môžem. A ja chcem byť práve taká bohyňa. Aj keď to znamená, že ma pri tom Ọnwụ možno pristihne.“

Vedel, že mala pravdu. Bez ohľadu na to, ako veľmi si prial povedať jej opak, nemohol. Pretože hovorila presne to, čo on sa ani neodvážil vysloviť. Pretože napriek všetkému sa nebála vlastnej smrti. Jej záležalo na ľuďoch. Napriek tomu si nemohol pomôcť a premýšľal o ich nedávnom rozhovore. Čo všetko budú musieť tejto misii obetovať?

Len svedomie? Morálne zásady?

Alebo duše?

Neprehovoril. Len ju potiahol za ruku. Keď sa na neho zadívala, mlčky prikývol.

Ani nemohol inak reagovať.

Keď s zadívala na kňažky, začali klesať k zemi. V tých pohyboch nebolo nič elegantné ani jemné. Skrátka sa zložili na zem ako kôpky kamenia. Zara ani nepočkala, kým úplne dopadnú. Vykročila ich smerom a razom bola v jaskyni. Nasledoval ju. Keď vstúpil dnu, všimol si, že v stenách sú vyryté výklenky zhruba rovnakej veľkosti. Vzhľadom na ich predchádzajúci rozhovor si vedel veľmi dobre predstaviť, čo sa v nich skrývalo.

Zara však nezastavovala. Netušil, kam išla a ako vedela, čo má robiť, ale nepochyboval o nej. Skrátka vykročil tým istým smerom. Pravdepodobne ju viedlo puto, ktoré s Batu ešte stále mala. Alebo za to boli zodpovedné jej božské schopnosti. Keď sa odtiaľto dostanú živí, spýta sa jej na to. Teraz na to nebol čas. Hoci od vstupu do jaskyne až po zastavenie pred jediným určitým výklenkom nezabralo viac ako niekoľko krátkych úderov srdca. Keď sa Zara natiahla a niečo odtiaľ zobrala, ani ho neprekvapilo, keď zrazu v náručí zvierala Batu.

„Polož na zem jej telo,“ prikázala priškrteným hlasom.

Snažila sa byť statočná, ale videl, ako sa jej chveli ruky i hlas.

Stále si jej smrť vyčítala. Aj keď to bola jednoducho pasca.

Možno Batu s podarí pre svedčiť ju o opaku.

Temujin spravil to, o čo ho požiadala. Mlčky, bez zaváhania. Aj on tušil, že ona jediná vie, čo presne by mali robiť. Zvedavo sa díval na Batu. Teraz by už jej telo malo byť rozložené, jej kosti obhryzené. Miesto toho pôsobila akoby spala. Len pokožku mala podivne sivastú, nakoľko jej telo celkom nežilo. Lenže taká dlhá stagnácia jej mohla uškodiť... Niečo, čo budú musieť vyriešiť neskôr.

„Musíme ju spojiť s jej telom,“ pošepla Zara a opatrne položila Batuinu spiacu dušu do jej nehybného tela.

Podvedome od nej o krok ustúpili.

Lenže nič sa nestalo. Nespojili sa. Bolo vidieť obrysy duše, aj tela.

„Možno by sme ju najskôr mali prebudiť?“ navrhol Temujin.

Zara sa na neho zadívala, no nakoniec pohodila plecom.

Nemala lepší nápad a podobný pokus nemohol vlastne nič pokaziť.

Sklonila sa nad Batu a jednoducho luskla prstami. Ešte sa ani nestihla narovnať do vzpriamenej polohy, keď sa Batu pohla. Prudko a vystrašene, ako niekto, kto práve zazrel prízrak a ten sa rozhodol vykročiť jeho smerom. Začala sebou hádzať. Pohyby boli čoraz prudšie a zúrivejšie. Mykala hlavou zboka na bok. Akoby bola v zajatí desivej nočnej mory. A potom vykopla nohami.

Ako niekto, kto sa pokúša vstať. Hoci telo bolo stále nehybné.

Len duša bola nepokojná.

„Držte ju! Ak sa nespojí s telom, naveky ju stratíme!“ vystríhala ich Zara.

Niekto sa nepýtal, ako to vedela. Nikto si nedovolil pochybovať. Všetci ju poslúchli naraz. Akoby sa boli dohodli, každý sa sklonil k nej časti. Accai zavalil jej nohy. Zara pravú a Temujin zase ľavú časť trupu. Hodili sa na ňu celou váhou, akoby sa snažili zadržať utečenca alebo pomäteného spojenca. Lenže zabudli, že ona už nebola živá. Napriek ich snahe Accai cítil, ako mu cez telo prechádzajú jej nehmotné končatiny. Mohli udržať na mieste jej nehybné spiace telo, ale jej nepokojnú dušu nedokázali skrotiť.

Pretože Batu sa nenaučila ovládať svoju dušu.

Nevedela sa zhmotniť rovnako, ako predtým Zara.

„No tak! Snažte sa viac!“

„Strácame ju!“

„Nie, nesmieme sa vzdať!“

Výkriky sa miešali, až sa premenili na neidentifikovateľný hrmot.

A zrazu, rovnako rýchlo, ako na jej telo padli, z neho boli zhodení.

Nie Batu. Tá sa ešte stále snažila zodvihnúť zo zeme.

To jej nkita, dovtedy polomŕtva žiaľom, sa zhostila svojej úlohy.

Accai nehybne sledoval, ako sa opatrne sklonila k svojej ľudskej polovici. Mohutnú hlavu jej položila na hruď. Zvyšku tela sa ani nedotkla. A hoci to neurobila, jej pohyby sa spomalili. Najskôr len veľmi jemne, takže si nebol istý, či vidí správne. Potom náhle. V jeden moment sa jej nohy stále mykali, v tom ďalšom nehybne ležali. Veľký zver si úľavne vydýchol. Prejav spokojnosti nasledoval prekvapivý pohyb – Batu zodvihla ruku a pohladila nkitu po hlave.

Tentoraz sa však hýbala jej hmotná končatina.

„Tiež som si myslela, že ťa už nikdy neuvidím,“ mrmlala Batu zachrípnuto, hlasom niekoho, kto pridlho mlčal.

Všetko sa udialo tak rýchlo, že Accai si pripadal ako niekde v príbehu.

Zara s Temujinom sa spamätali rýchlejšie, ako on.

V čase, keď sa ešte len pomaly zbieral na nohy, oni už stáli vedľa Batu a vyťahovali ju spod chlpatého závažia. Len preto, aby ju Temujin mohol ukryť do svojho náručia. Hoci nehovorili a len sa držali, Accai mal pocit, že narušuje veľmi intímny moment. Odvrátil sa. Vtedy to zacítil o po prvýkrát. Akoby ho niekto ťahal za ruku. Lenže keď sa tam pozrel, nikto tam nebol. A potom opäť. Tentoraz pol ten pocit naliehavejší, akoby ho niekto obviazal lanom a ťahal ho za cválajúcim koňom.

Vybral sa tým smerom.

Okrajovo stále vnímal rozhovor ostatných.

„Ty si o tom všetkom vedela?“ pýtala sa práve Zara Batu.

„Nevedela som o všetkom,“ reagovala stále zachrípnutá Batu, „ale vedela som toho dostatočne veľa, aby som vedela, že každá obeť, ktorú môžem ja alebo ktokoľvek priniesť, bude hodná výsledku.“

„Mala si mi to povedať!“ hrešila ju Zara napol ublížene.

„Neverila by si mi.“

Accai sa chcel otočiť a súhlasiť, pretože Batu mala pravda. Zara a ani nikto z ich malej skupiny by jej neveril, keby im predtým, ako sa vybrali na túto cestu, povedala, čo všetko na nich čaká a prečo. Dokonca ani on. Lenže nič z toho nepovedal. Pretože vtedy dorazil k miestu, kam ho to ťahalo. Našiel sa stáť pred jedným z výklenkov.

Zvedavo nazrel dnu. Jeho telo skamenelo.

Dívala sa na neho známa spiaca tvár. Žena, ktorej sa kedysi dávno rozhodol obetovať svoju budúcnosť.

Jeho sestra.

Kapitola 80. ¦ Kapitola 82.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 81.: