Gambit bohov - Kapitola 82. • OurStories.cz ~ naše povídky

Stretnutie s priateľmi

01.04.2019 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 677×

Kapitola 82.

Femi

Netušila, ako dlho čakali pri Nkọche, kým sa niečo stane. Velitelia si ich nevšímali a okrem sporadických kontrol, či s náhodou medzi sebou vojaci doteraz znepriatelených národov nezabíjajú, sa im radšej ani neukazovali na očiach. Možno sa obávali vzbury. Femi sama by im toho rada veľa povedala. Ale mlčala. Čakala. Zdržiavala sa v blízkosti ostatných.

Akoby zahodili svoje zábrany a skrátka trávili spolu čas. Ostaní si možno pomysleli, že to bolo z lenivosti. Iní, že ich k tomu donútili okolnosti. Oni sami to robili preto, lebo len Femi, Kacia a Zeki vedeli, prečo sú tam v skutočnosti. Tiež bolo jednoduchšie byť stále v blízkosti toho druhého. Hlavne v prípade, že by im Sadiki niečo chcela povedať.

A nakoniec im aj povedala. Prišla za nimi s výzvou, že by sa mali presunúť.

Presnejšie k vchodu do Nkọchy, ktorý chránilo aspoň päťdesiat mágov.

„Ak si nás chcela zabiť, mohla si to urobiť rovno. Alebo chceš, aby si ostatní zamazali ruky?“ podpichla ju Kacia a jej hlas znel len napol výhražne. Naozaj znela skôr povznesene. Akoby sa veľmi snažila neútočiť na ňu. Čo bola pre Femi novinka. Nebola to vždy práve Kacia, ktorú museli držať, aby niekomu neskočila po krku?

Zdá sa, že táto misia ich všetkých nenávratne zmenila.

A nakoniec ich aj tak všetkých zabije, takže sa z toho nebudú môcť ani tešiť.

„Nechcem vás zabiť,“ odmietla tú myšlienku Sadiki a znela pri tom naozaj zhrozene. „Musíme ale pomôcť ostatným. Čoskoro prídu a ešte predtým musíme zabaviť tento uvítací výbor. Inak sa môžu odrazu vrátiť tam, odkiaľ prídu.“

Femi sa už-už chcela opýtať, odkiaľ presne to prídu, ale Kacia ju predbehla:

„A ako presne chceš tých mágov zabaviť?“

Sadiki sa usmiala. „Ak by sme mali za spojenca nejaké vážne obrovské zviera...“

Femi si neuvedomila, že hovorí o Zekim, až kým jej druh neprehovoril:

„Mohol by som to skúsiť. Ale predpokladám, že ich nezabavím nadlho. Zistia, že som tu sám.“

„Práve preto musíme vyčkať na ten správny okamih,“ uistila ho Sadiki.

Potom im v skratke vysvetlil svoj plán. Femi sa nepoznával. Až príliš sa spoliehali na „snáď“ a „ak budeme mať šťastie“. V podstate všetko záviselo na tom, či ich Zeki dokáže prinútiť, aby ho prenasledovali. Na čo Sadiki reagovala, že v nich môže prebudiť strach a snáď sa jej podarí odlákať aspoň polovicu strážcov. Naozaj sa jej tento pláne nepozdával. Ale nahlas nič nepovedala. Čo by aj zmohla? Zeki bol odhodlaný konať. Kacia nemala námietky. A Sadiki to celé vymyslela.

Jej hlas bol príliš tichý. Nič neznamenal v záplave ich rozhodného kriku.

Keď Sadiki nakoniec povedala Zekimu, že je čas, zmohla sa Femi len na zúfalý pohľad.

Zeki ho však nevidel. Alebo ho možno len nechcel vidieť.

Jeho premena na Okwụla bola nesmierne rýchla. V jeden okamih tam stál ako muž, v tom ďalšom sa nad nimi týči ako vták. Sadiki potom mávla rukou a niečo sa stalo. Femi to cítila, ale nevedela to opísať. Bolo to ako náhly nepokoj. Snáď strach. Alebo dokonca hnev. Najskôr ale kombinácia všetkého. Keď sa Zeki naprial do svojej skutočnej výšky, mágovia sa k nemu podvedome otočili. Keď vyrazil ďalej od tábora, niekam do divočiny, nasledovali ho. Ale nie všetci. Ostalo tam ešte šesť strážcov, s ktorými si však Sadiki poradila skôr, ako Femi s Kaciou vôbec stihli vstať.

O chvíľu sa už mágovia krútili na zemi, akoby ich trápili neuveriteľné muky.

Nech im už Sadiki urobila čokoľvek, Femi by to nerada vyskúšala na vlastnej koži.

Kacia sa však chcela na niečo spýtať. Femi zazrela jej zvedavosť a všimla si, ako otvára ústa. Ale vzápätí ich opäť zaklapla, keď sa čosi v ich okolí zmenilo. Vzduch bol na chvíľu nesmierne studený a voňal ako mágia. Hoci Femi naozaj netušila, ako to mohla tak presne určiť. Potom sa objavila podivná červenkastá temnota. Vychádzala z vchodu do Nkọchy, ktorý pred chvíľou strážili. Keď sa tam zjavila Zara, Femi jej prítomnosťou vlastne ani nebola prekvapená.

Už dávnejšie cítila jej prítomnosť. Teraz konečne zistila, čím to bolo spôsobené.

Lenže Zara sa nedívala na Femi. Ani na Kaciu. Prižmúrené oči uprela na Sadiki.

„Ty.“ V tom slove sa skrývala ostrá výčitka. „Mala som tušiť, že sa skôr či neskôr ukážeš.“

Sadiki nevyzerala byť znepokojená jej nepriateľstvom. „Vieš, kto som?“

Zara kývla. „Najskôr som si myslela, že si len kňažka, ktorej úlohou je otravovať mi smrť v Ọchiri.“ Femi napadlo, že Sadiki bude najskôr kňažka, ktorá mala Zaru podučiť mágii kňažiek, no očividne zlyhala. „Ale potom som ťa stretla v snoch a zistila som, že to nebude také jednoduché.“ V snoch? Nemyslela si, že mŕtvi snívajú. „Baví ťa predstierať, že si niekto iný?“

Jej posledné slová švihli rovnako rýchlo a nemilosrdne ako bič.

„Najjednoduchšie sa ukrýva nepriateľovi pod nosom.“

„Keď to tvrdíš,“ odvrkla jej Zara, čím najskôr považovala ich rozhovor za ukončený.

Vykročila vpred. Čím odkryla, že za ňou stáli nastúpení ďalší. Accai a potom muž, ktorého Femi nikdy predtým nevidela. Dokonca ich nasledovali obrovské chlpaté stvorenia s parohami na hlavách a znepokojivo inteligentnými pohľadmi. Boli tri a jedno z nich vyzeralo akosi zničene. Vychudnuto. Ale to všetko jej vyfučalo z hlavy vo chvíli, keď sa delegácia presunula, aby odokryla osobu, ktorá kráčala v úplnom závese.

To, že vykríkla, si uvedomila až vtedy, keď sa k nej vrátila ozvena vlastného hlasu.

Potom už však Batu visela na krku. Cítila, že sa k nim pridala aj Kacia.

Nebola mŕtva. Nie ako Zara. Vedela to. Bola si tým istá. Pretože jej myseľ bola opäť na dosah, rovnako ako predtým. Batu žila. Nejako sa... vrátila späť medzi živých. A Zara im o tom ani nepovedala! Mlčala, akoby to bolo najdôležitejšie tajomstvo jej života. Pritom tu išlo aj o ich bolesť. Ich stratu. Batu predsa bola aj ich sestrou! Vyrástli spolu. Učili sa bojovať. Bez váhania by sa obetovali jedna pre druhú.

Ich radostný smiech sa odrážal od prázdneho priestoru.

Čo Femi pripomenulo, že táto situácia naozaj nebola vhodná na podobné správanie.

Odtiahla sa od sestry. Všimla si, ako ich ten neznámy muž pozoruje. Nepripadal jej známy. Tú zarastenú tvár a biele vlasy s jediným čiernym prameňom by si bola pamätala. A podľa všetkého ani on nepoznal ich – až na Batu, ktorú sledoval s láskou milenca. Pri Batuinom tajnostkárstve to pokojne mohol byť aj jej druh.

Ukázalo sa, že Kacia bola rovnako zvedavá.

Rukou ukázala na muža. „Kto je toto?“

Odpovedala jej Zara. A neznela pri tom nadšene. „Jej bláznivý druh,“ ukázala na Batu.

„Temujin nie je blázon,“ oponovala jej Batu.

„Tak si možno šialená ty,“ odvrkla Zara. „Zbláznila si sa v momente, keď si si povedala, že toto všetko je dobrý nápad.“ Aby svojim slová dodala na dôležitosti, rozhodila rukami.

„Nemusela si po mňa chodiť.“

Batu si jej rozhorčenie nevšímala.

„Akoby si mi dala na výber!“

Vtedy už to Femi nevydržala. Otočila sa čelom k Zare. Dívala sa na ňu. Snažila sa pochopiť, čo presne sa stalo. Netušila, čo bolo s Batu a ako do toho zapadala Zara, ale takto by sa predsa nesprávala. Ich sestra sa ich vždy snažila chrániť a pomáhať im. A teraz sa zdalo, že by bola najradšej, ak by Batu ostala mŕtva.

„Zara, čo to má znamenať?!“ dožadovala sa odpovede.

Zara ju počastovala pohŕdavým pohľadom spod zvrašteného obočia.

„Nechaj si ten svoj moralizátorský pohľad pre seba, milá Femi. Nestojím oň.“

Femi sa zadívala na Batu. „Čo je to s ňou?“

Lenže Zara nikomu nedala príležitosť odpovedať. Miesto toho sa ujala slova ona.

„Čo je to so mnou? Čo je to s vami?!“ zakričala na nich. Femi očakávala, že každú chvíľu sa tam niekto zjaví a zaútočí na nich. „Jedna sa nechá zabiť, aby dokázala už ani neviem čo a druhá teraz na mňa zazerá, akoby som jej zabila najobľúbenejšieho koňa. A to ani nehovorím o tom bláznovi, čo nás do tohto dostal.“ Rukami naznačila, akoby niekoho škrtila. „Misie zadávané bohmi sú naozaj na nič.“

Vtedy sa prekvapivo niekto zasmial. Femi sa otočila.

Accai vyzeral nanajvýš pobavene. Pričom toto naozaj nebola zábavná situácia.

„Práve urážaš samu seba,“ pripomenul Accai Zare.

Femi mala pocit, že už naozaj ničomu nerozumie.

Zara na neho ukázala prstom. „Ak nebudeš ticho, možno začnem urážať aj teba.“

A vtedy, v tej najmenej vhodnej príležitosti, sa jedno z veľkých chlpatých zvierat pohlo. Doslova sa vrhlo vpred. Ale nie preto, aby útočilo. Hoci, keď zrazu vrazilo do Zary a zvalilo ju na zem, vyzeralo to všelijako. No nakoniec nezačalo útočiť. Femi si nemohla byť úplne istá, pretože nemala dobrý výhľad, ale akoby sa snáď maznalo. Čo bolo nanajvýš nevhodné.

Keď sa Femi začala chichotať, svoj názor prehodnotila.

Po niekoľkých okamihoch sa vyštverala na nohy. Ruku mala zaborenú v srsti svojho nového maznáčika. Lebo tým to stvorenie mohlo byť. Preto inak by sa držalo v Zarinej bezprostrednej blízkosti? Hoci absolútne netušila, čo je to za bytosť. Nikdy predtým o ňom nepočula, ani ho nevidela v starých knihách.

Muselo pochádzať z inej krajiny.

Možno z tej istej, z ktorej sem prišiel Temujin. Batuin... druh, aspoň podľa toho, čo hovorila Zara.

„Čo je zase toto?“ kývla Femi hlavou smerom k stvoreniu.

Zara pohodila plecom a pohladila svojho spoločníka. „Toto je chlpáč.“

„Mala by si jej dať normálne meno,“ pripomenula jej Batu.

„Je to chlpáč,“ trvala na svojom Zara.

Accai sa celý čas usmieval. Teraz sa zase zasmial.

Až na to, že prejav jeho radosti bol teraz oveľa viac na mieste.

„Už si opäť medzi nami?“ uisťoval sa.

Zara prikývla. „Nikdy som neodišla.“ Keď ju Accai počastoval podozrievavým pohľadom, len sa žiarivo usmiala. „Len moja myseľ bola na chvíľu zmätená všetkými tými mŕtvymi.“

Femi už naozaj ničomu nerozumela. Všetky tie stvorenia, noví ľudia a udalosti, o ktorých očividne nič nevedela... Nech už Zara s Accaiom a Batu prežili čokoľvek, muselo to byť poriadne šialené. Všetci zo toho vyšli o poznanie zmenení. Najviac to však cítila zo Zary. Odrážalo sa to v držaní jej tela. V tom, ako rozprávala. Na jednej strane bola zvedavá. Na druhej sa obávala odpovedi.

Jej fantázia jej ponúkla hneď niekoľko možných odpovedí na jej otázky.

Žiadna z nich sa jej nepozdávala.

Nedostala príležitosť nič z toho vysloviť nahlas. Pretože vtedy všetci začuli, ako sa k nim niekto blíži. Femi sa otočila práve včas, aby si všimla Zekiho, ako k nim beží. Už bol opäť v ľudskej podobe a podľa výrazu v jeho tvári usudzovala, že sa k nim blížili problémy.

„Nechcem vám kaziť zvítanie, ale mali by sme sa pohnúť. Už si všimli, že ste sa tu zjavili.“

Nikto nevyzeral byť prekvapený. Všetci očakávali problémy.

Zara ako prvá reagovala kývnutím hlavy. „Tak je potom dobre, že som priviedla posily.“

Keď jej však Accai odpovedal, znel takmer rozladene. Čo Femi prekvapilo.

Ak by to bol hocikto iný, len nie Accai, pravdepodobne by na Zaru kričal.

Femi si musela pripomenúť, že teraz nebol najvhodnejší okamih na kladenie otázok.

„Povedal som ti, aby si ich tam nechala,“ zavrčal na ňu.

„A ja som ti povedala, že tvojej sestre sa už viac nechce spať.“

Počkať. Jeho sestre?! Nebola jeho sestra mŕtva?

Accai sa stále mračil. „To tvrdíš ty.“

„To tvrdia jej nočné mory,“ vysvetlila.

Nočné mory? Accaiova sestra?

Kým presne sa Zara počas plnenia tejto misie stala?

Lenže Femi nedostala príležitosť na čokoľvek z toho sa spýtať. Dokonca o tom nemohla ani premýšľať. Pretože vtedy pocítila, ako ju zamrazilo v chrbte. Otočila sa tým smerom. Nikoho však nevidela. Dokonca ani nič nepočula. No nedokázala sa zbaviť pocitu, akoby niekto stál vedľa nej. Niekoho, koho dôverne poznala. Jej vnútro sa plnilo hrejivosťou. Napriek tomu, že v jej blízkosti vládol chlad.

„Mŕtve duše nepatria k tvojej doméne. Neovládneš ich,“ mrmlal Accai.

Podľa toho, ako sa mračil, sa Femi nazdávala, že cíti to isté, čo ona.

„Ja ich nechcem ovládnuť. Chcem im dať slobodu.“

„Najskôr si sa mala uistiť, že si aj my zachováme slobodu,“ zamumlal Accai polohlasne.

Takže Femi si nemohla byť istá tým, či to naozaj vyslovil.

Jeho nasledujúce konanie však bolo až žalostne priehľadné. Otočil sa čelom k miestu, odkiaľ mohli prísť nepriatelia. Vyslovil niekoľko nezreteľných slov. dokonca urobil niekoľko nenápadných posunkov. V ďalšom momente sa okolo ich značne rozrastenej skupinky objavila akási stena. Nebola celkom viditeľná, ale Femi vedela, že tam je.

Takže Accai vyčaroval nejaký druh štítu.

Keď sa o niekoľko okamihov neskôr prirútili ich nepriatelia, nedokázali sa úplne priblížil.

Podľa toho, ako Accai zatínal zuby, ich však nebude môcť takto držať večne.

Zara sa priblížila až k stene.

„Nemôžeš ich zabiť. Nie svojou mocou,“ pripomínal jej Accai.

Odpovedala mu bez toho, aby sa k nemu otočila. „A si si tým absolútne istý?“

„Nie som si tým úplne istý, ale tiež nemienim riskovať, že cenou bude smrť niekoho z nás.“

„Máš pravdu, za to riziko to asi nestojí,“ súhlasila Zara sklamane.

„O čom to vy dvaja, pri všetkých bohoch, hovoríte?!“ okríkla ich Kacia.

Ignorovali ju.

„Ọnwụ je už na ceste sem,“ zašomrala Zara. „Určite vie, kde sme boli a tiež vie, že už tam nie sme. Najskôr nám do cesty postavila cisársku armádu a potom nás príde sama doraziť.“

„Mala by si nás odtiaľto dostať,“ navrhol jej Accai.

Femi mala chuť oboriť sa naňho, že niečo také je sotva v silách jedinej cechovníčky, ešte k tomu mŕtvej, ale radšej to nevylovila nahlas. Miesto toho len počúvala. Pretože na to mala dostatok sily. Prípadné plánovanie ich postupu by znamenalo, že verí v ich prežitie. O tom pochybovala už v momente, keď sa dali na pochod smerom k Nkọche.

„Ty si to predstavuješ veľmi jednoducho!“ oborila sa na neho Zara.

„Malo by to byť jednoduché,“ pripomenul jej Accai. „Patrí to k tvojej prirodzenosti.“

„Lenže vtedy v púšti to bolo iné. Nevedela som, čo robím. Chcela som nás odtiaľ len... dostať.“

„A teraz snáď potrebuješ lepšiu motiváciu?!“ rozohnil sa. „Tam na nás čaká armáda!“

Zara si niekoľkokrát povzdychla. Femi vedela, ako sa jej dvíhajú plecia.

„Niekto z vás by nám mal konečne vysvetliť, čo sa tu deje,“ dožadovala sa Kacia.

Ale rovnako ako predtým, ani teraz jej nikto neodpovedal.

„Dobre, dobre,“ vyslovila Zara zvláštne naliehavo. „Posuňte sa viac k sebe a radšej sa pochytajte za ruky alebo čo. A naozaj sa ospravedlňujem, ak niekoho z vás náhodou zabijem.“

„Čože?“ ozvalo sa niekoľko výkrikov.

„Zabiješ? Nezbláznila si sa?!“

Lenže Zara na nič z toho nereagovala. Len ich sledovala, aby sa uistila, že ju poslúchli. Femi teraz z každej strany niekto držal. Pripadala si nanajvýš smiešne. Za tou tenkou bariérou na nich čakala neustále sa zväčšujúca armáda. Po svojom boku mali niekoľko silných a nadaných mágov. Miesto toho, aby sa pripravovali na boj, sa rozhodli utiecť. Čo sa jej na jednej strane nepáčilo. Na tej druhej sa s tým zmierila. Ale považovala to za zbytočnosť. Smrť ich aj tak dostihne kdekoľvek. Bez ohľadu na to, či sa pokúsia utekať, alebo len budú stáť a čakať, čo sa stane.

Zrazu sa však vzduch v ich blízkosti prebudilo napätie. Femi oťažel dych. Zrazu bola unavená a nedostávalo sa jej dostatok priestoru. Do uší jej doľahlo prasknutie. Vzápätí sa v ich okolí prebudil nahnevaný ryk. Niekto zastonal od bolesti. Vzápätí niekto vykríkol. Opakovane. Vedľa nej sa ozvalo zmučené zavytie. Všade hrmot. Ryčanie. Krik. A potom ten nekonečný dlhý pokrik presakujúci agóniou.

Nevydržala to. Chcela sa pozrieť, čo sa deje.

Lenže jej oči videli len temnotu. A zrazu mala pocit, že sa vznáša v povetrí.

Kapitola 81. ¦ Kapitola 83.

A touto kapitolu sa oficiálne končí tretia časť príbehu. Ako to už býva zvykom, moje plány sa opäť nezhodujú s realitou.

Tento príbeh bude mať až štyri časti.

Tak uvidím, kam ma zavedie posledná fáza tohto dobrodružstva.

Lili

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování