Gambit bohov - Kapitola 85. • OurStories.cz ~ naše povídky

Nie všetky skúšky musia byť vražedné

23.04.2019 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 679×

Kapitola 85.

Essien

„Prečo mám pocit, že všetky naše cesty musia viesť dovnútra temných jaskýň?“ nadhodil Essien pochybovačne.

Diallo sa zasmial. „To je len náhoda.“

Ale napriek tomu, čo mu starec tvrdil, sa Essien necítil o nič pokojnejšie. Už niekoľko dní v spoločnosti Dialla a dvojčiat, ktoré ich len mlčky nasledovali a dosť výrazne sa mračili, napredovali k miestu, kde údajne prebýval strážca portálu späť do sveta nad hladinou. Zatiaľ sa však nezdalo, že by vôbec kráčali správnym smerom.

Hoci Essien netušil, ako mohol mať také pochybnosti.

Veď tu nikdy predtým nebol. Diallo mohol pokojne hovoriť pravdu.

Pravdepodobne len nebol naklonený jaskyniam a hlavne miestam, do ktorých napokon ústili. Napriek tomu pokračoval. Hoci keď napokon vyšli z dlhého zatuchnutého tunela a našli sa v obrovskom svete, prebudila sa v ňom otrávenosť. A pritom bol ten svet absolútne dokonalý.

Všade, kam sa zadíval, bola len ničím nedotknutá príroda.

Symfónia vtákov bola nesmierne hlasná a svojim spôsobom úplne prehnaná, ale na druhej strane nádherne pokojná. Akoby spievala niečomu v jeho vnútri, čo ho nútilo upokojiť sa. Neďaleko od miesta, kde zastali, takisto zurčal potôčik, čo len pridávalo celkovej pokojnej atmosfére na intenzívnosti. Ale v konečnom dôsledku to bola práve tá prítomnosťou človeka nedotknutá zeleň vôkol nich, ktorá ho najväčšmi uchvátila.

Vysoké stromy, husté kriaky a kvety všakovakých farieb, tvarov a veľkostí v plnom rozkvete.

„Vieš,“ začala napol rozladene Wen, „ak by som toto videla pred niekoľkými mesiacmi, asi by som sa čudovala. A sama seba by som sa pýtala, čo som to pila a či to nebolo skazené. Ale teraz?“ Rozhodila rukami, akoby tým gestom chcela obsiahnuť celý svet, v ktorom sa opäť ocitli. „Teraz sa už len sama seba pýtam, koľko svetov navštívime predtým, než to už bude dosť.“

Rae mala na tvári svoj veľavravne zachmúrený výraz.

So sestrou súhlasila.

Essien vlastne tiež. A tom mal nevýhodu, že navštívil ďalší svet úplne sám.

Diallo sa ich ponosám len smial. „Snáď ste si nemysleli, že strážca portál, ktoré vedú na rôzne miesta, niektoré tajomné a iné životu nebezpečné, bude žiť uprostred dediny plnej ľudí, kde ho môže ktokoľvek poľahky nájsť a ešte jednoduchšie obalamutiť a zneužiť vo svoj prospech.“

Essienovi sa ani trochu nepozdávali jeho slová.

„Nechaj ma hádať – čaká nás dlhá cesta cez tento les,“ navrhol mu mierne znechutene.

„Ale to vôbec nie,“ namietol Diallo dobrosrdečne, „na čo by sme kráčali cez les? Stačí nám sledovať rieku.“

„Aké jednoduché,“ vyštekla Wen a Essien súhlasil.

Napriek tomu nikto z nich neprotestoval, keď Diallo zamieril niekam, odkiaľ sa ozývalo to krásne a pokojné zurčanie vody. To mu však vôbec nepripadalo také lahodné ako predtým. Teraz sa každým ďalším krokom cítil byť len viac rozladený. Prebúdzal sa v ňom nepokoj a ostražitosť, hoci Diallo bezstarostne kráčal na čele ich skupiny. Dokonca si veselo pískal, akoby práve dosiahol obrovský úspech, o ktorom Essien ešte nič nevedel.

Keď sa zadíval na Wen s Rae, všimol si, že aj ony sledovali okolie oveľa pozornejšie, než by asi mali. Takisto sa cítili nesvoje. Akoby reagovali na nejaký vonkajší podnet, o ktorom nikto z nich nič nevidel. Essienovi napadlo, či jeho podráždenosť nejako nesúvisí s rozpoložením dvojčiat. Strávili spolu skutočne veľa času, takže vedel, že nejakým spôsobom boli spojené s ostatnými cechovníčkami.

Možno ich konanie priamo súvislo s niečím, čo zažívali ostatní.

Ale napriek tejto možnosti Essien nebol dostatočne naivný na to, aby popustil uzdu svojej opatrnosti. Ruku mal aj naďalej položenú na rukoväti toho istého meča, ktorý našiel v kráľovskej zbrojnici. Kráľ trval na to, aby si ho nechal. Vraj v ich kráľovstve nežije nikto, kto by ho dokázal rozospievať tak, ako on. Hovoril to tak veľavýznamne, až mal Essien pocit, že mu uniklo niečo dôležité. Hoci o niečom podobnom pochyboval.

Odkedy sa vrátil z dračej jaskyne, nanajvýš dôsledne využíval svoje schopnosti. Novo prebudenými zmyslami sledoval svoje okolie. Prečesával zem pod ich nohami, ovzdušie hladiace ich pokožku, dokonca aj potok, ktorý slúžil ako ukazovateľ smeru ich pochodu. Nič nezacítil. Široko-ďaleko tu boli len oni štyria.

A predsa... predsa mu chlpy na rukách vstávali dupkom akoby v predzvesti blížiaceho sa nebezpečenstva. Cítil sa, akoby ho niekto sledoval. Ale aj keď sa obzeral okolo seba, nezahliadol absolútne nič. Žiadny tieň nepriateľa ukrytého v kríkoch, dokonca ani len chvost odlietavajúceho vtáka. Všade len pokoj a nekonečná štebotavá pieseň. Napokon sa sústredil na cestu, po ktorej kráčali, ale časť jeho mysle sa stále sústreďovala na skúmanie okolia.

Možno preto bol taký roztržitý. Možno preto si nevšimol, že Diallo zastavil.

Až kým veľmi nepríjemným spôsobom nenarazil do jeho chrbta.

Wen s Rae sa zasmiali. Mal chuť urobiť to isté, ale ovládol sa.

„Prečo vlastne stoj...“ začal požadoval vysvetlenie, no vtedy akurát zodvihol pohľad a zarazil sa. Pred nimi stál mohutný vodopád, ktorého hučanie, teraz, keď si ho všimol, narušovalo dokonca aj jeho myšlienky. Nebol schopný počuť ani svoj vlastný hlas. „Nemôžeme to obísť?“

„Nie, nemôžeme,“ odmietol kategoricky Diallo. „Musíme ísť,“ pobádal ho.

Ale Essien akoby ho ani nepočul. Pretože v hlave mu znela ozvena veľmi podobných slov vyslovených úplne iným hlasom. Jemnejším, ženskejším. Ten druhý patril kráľovnej. Nečakal to, ale teste pred odchodom z vodného kráľovstva za ním prišla. Nehovorila nič konkrétne a za to bol vďačný. Ešte stále si pamätal na smútok v jej hlase i očiach, keď ho označila za svojho strateného syna a on to jednoducho zamietol ako sen pološialenej a zúfalej matky.

Keď sa vtedy objavila v miestnosti, obával sa, že ho čaká niečo podobné.

Ale ona tam miesto toho len stála.

Ruky mala spustené pozdĺž tela, hoci prsty pevne zatínala do pästí. Nič nehovorila, len ho sledovala. Ako niekto, kto sa rozhodol odhadnúť svojho nepriateľa a stále sa mu nedarilo. Po čase začal byť nervózny a dal by čokoľvek, aby niečo povedala. Aj keby sa ho opäť snažila presvedčiť, že sa narodil pod vodnou hladinou a niekto ho ako dieťa uniesol. Lenže ona miesto toho urobila niečo oveľa nečakanejšie.

Zadívala sa mu spriama do očí a prikývla. A následne slabým hlasom odvetila: „Musíš ísť.“

Smútok, ktorý sa ukrýval v tých kratučkým slovách, ho takmer zrazil na kolená.

Keď odišla, takmer sa neovládol a zastavil ju. Hoci netušil, čo by jej mal povedať.

Nebola to jeho matka. Aj keď si veľmi želal, aby mohol tvrdiť opak.

Aspoň by mal konečne rodiča, ktorý by sa o neho strachoval. Ktorý by ho mal rád bez ohľadu na to, kým alebo čím sa stal. Bez ohľadu na to, že by nebol najlepší zo všetkých. Stačilo by, len aby sa o niečo podobné snažil.

Jeho zasnívané myšlienky narušila ruka, ktorá s odrazu zjavila pred jeho tvárou. Podvedome uskočil a vzápätí sa vlastnému počínaniu uškrnul. Nikto na neho predsa neútočil. To len Diallo na neho mával, no on bol až príliš veľmi stratený v myšlienkach na to, aby si to všimol.

„Povedal som, že chodník pokračuje ďalej do vodopádu,“ zopakoval netrpezlivo Diallo ale bohovia vedeli, koľkokrát predtým to vyslovil a Essien ho skrátka nepočúval. „Povedal som, že by sme potrebovali silného mága, ktorý by tú vodu odklonil.“

Essien sa zarazil. „Nie je voda tvoj živel?“ čudoval sa.

Diallo pohodil plecom. „Možno je a možno nie je. Ale prečo nevyužiť nadanie niekoho iného?“

Rukou pri tom ukázal za seba na vodopád, akoby tá masa padajúcej vody nebola ničím výnimočným. A možno skutočne nebola. Možno v tom len Essien chcel vidieť niečo viac. Niečo, čo v tom rozhodne nebolo. Napriek tomu sa nedokázal zbaviť toho čudného pocitu.

Inštinkt mu našepkával, že Diallo s ním zámerne manipuluje.

Lenže to bolo očividné. Aké však mohli byť jeho motívy, to netušil.

Do úvahy však bral fakt, že doteraz im pomáhal. Nebyť jeho, teraz by ešte stále pobehovali po meste v márnej snahe nájsť niekoho, kto by im pomohol dostať sa späť na povrch. Pričom by sa určite nedozvedeli, že svoju časť kúzla na oslobodenie bohov má skutočne v rukách ȧudobský kráľ. Mali síce podozrenie, ale istota bola predsa len výhodnejšia.

Nech už Diallo svojim správaním sledoval čokoľvek, Essien chcel veriť, že im to pomôže.

A ak nie... nuž... Wen s Rae vedeli byť skutočne nebezpečné.

Zadíval sa na vodopád pred sebou. Nebol obrovský alebo mohutný, ale taký vysoký, že z neho voda padala až nebezpečnou rýchlosťou. Navyše bol prúd pomerne silný a nebolo možné vidieť na opačnú stranu.

Takže bez toho, aby rieku prehradili, by sa nikdy nedozvedeli o ceste, ktorá pokračuje ďalej do jaskyne. Našiel v tom podivnú iróniu – že boli v diere v skale a očividne mali prejsť cez ďalšiu, ak sa chceli niekam dostať. Takýmto tempom čoskoro skončia v podzemí. Teda, ak nejaké naozaj jestvovalo a neboli to len rozprávky pre deti. Ale s ich šťastím, ktovie. Možno skončia v hrnci obrovského netvora.

Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchol. Nepotreboval zodvihnúť ruky, vlastne sa ani nepohol. Len sa sústredil na mokrý živel pred sebou. Jeho prítomnosť pociťoval ako pohladenie ruky dávneho známeho. Nebolo to nepríjemné, hoci už zažil aj vrelšie dotyky. Teplejšie. Tento bol rovnako chladný, ako samotná voda pretekajúca vodopádom. Ovládnuť masu pred sebou bolo až smiešne jednoduché. Možno aj preto, že voda bola jeho prvým ovládnutým živlom – to tie ostatné pre neho stále predstavovali výzvu.

Rieka sa odklonila od skaly, po ktorej stekala.

Akoby tam niekto zrazu postavil nejakú striešku. A skutočne – za neutíchajúcim prúdom skutočne bol nejaký priechod. Kam ale viedol nevedel odhadnúť. Pravdepodobne naozaj do nejakej diery. Priblíži ich ale k cieľu. Pretože cesta, na ktorej stáli, sa kľukatila poza vodopád a mizla v temnote.

„Pôjdeme?“ vyzval ostatných.

Snažil sa nevšímať si, akým pohľadom si ho Wen s Rae premeriavali.

Ale predsa ho zaregistroval. Pohladil dávno skrytú časť jeho podstaty.

Tú pravú mužskú, plnú pýchy. Tá škaredá časť, ktorá ho v mladosti privádzala do problémov.

Trochu namrzene kráčal za svojimi tromi spoločníkmi. Na vodu v ich okolí a nad nimi sa ani nemusel sústreďovať. Živel predstavoval len ďalšiu končatinu, ktorú ovládal úplne podvedome a bez toho, aby si to uvedomoval. Aj teraz mal pocit, akoby ho niekto sledoval. Ale schopnosti mlčali. Len les. Kríky. Pôda. A voda zurčiaca nad nimi. Pevne stisol pery. Táto misia v ňom prebúdzala ešte väčšiu paranoju. O chvíľu sa začne správať ako posadnutý.

Táto časť jeho osobnosti mu pri tom ani trochu nechýbala.

Až príliš ochotne sa vybral za Diallom. Potreboval sa sústrediť na niečo iné, nie na svoje šialené myšlienky. Hoci miesto, ktorým práve prechádzali, mu nedoprialo veľa námetov na premýšľanie. Bola to jaskyňa, čo očakával. Avšak nepredpokladal, že miesto toho, aby ich zaviedla niekam na povrch, zvažovala sa stále nadol. Postupovali teda do podzemia. Podvedome sa pripravoval na to, čo príde. Lenže ich najväčšou nevýhodou bolo, že nič nevideli. Dokonca ani jeho zmysly mu veľa neprezradili.

Okrem temnoty a zatuchnutosti tam boli len oni štyria. No a potom ten vetrík. Najskôr im ako vánok ovieval tváre a doprial im akurát dostatok sviežich nádychov, aby jeho prítomnosť mohli oceniť. Dokonca sa im pozdával aj keď im strapatil vlasy. Lenže potom na nich snáď zaútočil. Oprel sa do ich tiel a občas to vyzeralo, akoby o každý ďalší krok museli bojovať. Doslova nahnutí dopredu postupovali skutočne pomaly.

Akoby sa ocitli v srdci obrovskej zničujúcej búrky. Lenže Essien nezacítil žiadny dážď.

V tomto mierne rozladenom rozpoložení nakoniec objavili tú sálu. Obrovské priestranstvo bolo vytesané do skaly. S vysokým stropom a kruhovým pôdorysom pripomínalo zo všetkého najviac práve prepychovú uvítaciu halu. Essien mal možnosť prezrieť si ich hneď niekoľko, čo stačilo na to, aby v ňom začala hlodať ďalšia pochybnosť. Navyše tam okrem štyroch masívnych stĺpov, ktoré podopierali vysoký strop, nebolo vôbec nič. Len cesta, ktorá sa kľukatila k vzdialenému okraju. Chcel navrhnúť, aby sa na chvíľu zastavili, ale nedostal príležitosť. Diallo niečo podobné ani nezvážil. Čo sa ukázala byť chyba.

Spoza stĺpov, ktoré až ponúkali k tomu, aby boli pri pohybe okolo nich opatrní, pretože by sa za ich masívnosťou mohol niekto skrývať, vykukli štyri hlavy. Teda, ak to vôbec boli časti tela. Ako sa ukázalo o niekoľko okamihov neskôr, neboli ničím viac, len stvoreniami vytvorenými z vetra. No predsa boli nejakým spôsobom nažive. Pretože sa hýbali. Ako keď ľudia kráčajú. A podľa toho, ako výhražne sa k nim blížili, najskôr nemali v pláne radostne ich privítať.

„Predpokladám, že toto nebude uvítací výbor,“ zašomral Essien pobúrene.

„Sú to elementáli!“ zakričal na neho Diallo, akoby sa tým niečo vysvetľovalo.

Essien prižmúril oči a sústredil sa. Starec mal vlastne pravdu. Tie bytosti boli tvorené vetrom a ničím iným. Nemali bijúce srdce alebo rozum v hlavách – čo nebolo prekvapivé, nakoľko hlavy vôbec nemali. Skrátka to boli vysoké vzdušné víry s očividným zámerom dostať sa k nim. Essien sa niekoľkokrát nadýchol.

Vzduch mu ešte stále nehovoril pane. Preto očakával, že bude náročné tie bytosti zastaviť. Pretože ich niekto musel vytvoriť a dokonca s dosť očividným zámerom. Napriek tomu však stačila jediná myšlienka a stvorenia sa zastavili – aby sa vzápätí premenili na rovnaké nič, z ktorého boli vytvorené. Takmer akoby chceli, aby sa proti nim niekto pokúsil použiť živlovú mágiu. Essienovi to pripadalo byť nanajvýš podozrivé.

Očakával snáď niekto ich príchod? Zradil ich niekto?

Nenachádzal odpovede. Možno aj preto sa tak svedomito obzeral a vetril zmyslami.

Ale nič nenašiel.

„Toto bolo až príliš jednoduché,“ zašomrala Wen a Essien s ňou rozhodne súhlasil.

Diallo pohodil plecom. „Ktokoľvek sem tých strážcov postavil asi nepočítal s tým, že tadeto bude prechádzať niekto nadaný mágiou.“

To bolo nanajvýš hlúpe vysvetlenie a rovnako nepravdepodobné ako strážcovia vytvorení z vetra, ktorí čakali na to, kým ich premení na jemný vánok, z ktorého boli zrodení. Nech už Diallo o tomto mieste vedel čokoľvek, neplánoval sa o to podeliť. Za čo ho Essien počastoval zamračením, ale nezdalo sa, že by to na starca nejakým spôsobom vplývalo. Len pokračoval ďalej. A on, hoci mal svoje pochybnosti, ho jednoducho nasledoval. Pretože chcel mať toto všetko už za sebou. Čím skôr, tým lepšie.

Postupne si prestal všímať okolie. Jednoducho kládol nohu pred nohu v snahe zachovať si aspoň rozvážny krok. Wen s Rae si niečo šomrali, ale nesnažil sa zapojiť do ich rozhovoru. Diallo zase neustále predstieral, že sa ho tento výlet vlastne ani netýka. Pravdepodobne sa ich ale snažil zabiť, pretože Essien si nevedel inak vysvetliť, prečo by ich zaviedol práve na takéto miesto.

Najskôr nádherný les, no potom nebezpečný vodopád, po ktorom nasledoval pochod kamenným tunelom a v tme, kde ich mali napadnúť stvorenia tvorené len vetrom a ničím iným ako vetrom, aby nakoniec skončili v srdci doslova pekelnej búrky. Zdalo sa totiž, že sa odrazu zastavili uprostred obrovského ohniska, v ktorom ich ohrozoval mohutný požiar.

Essien, znechutený celou tou cestou a poháňaný túžbou zistiť, čo sa vlastne deje, len mávol rukou a plamene skrátka zmizli.

Ostal po nich len slabý štipľavý zápach a trochu popola na kameňoch.

Vo chvíli, keď sa otáčal k Diallovi, aby sa dožadoval odpovede, Wen vykríkla:

„Pozrite, tam niekto sedí!“

Essien sa tam zadíval. Za stenou plameňov, ktorú až príliš jednoducho skrotil, zahliadol nejakú postavu. Nepohnute sedela na zemi. Keď sa však poobzeral, aby videl, čo na to povie Diallo, zistil, že starca nikde nevidí. Dokonca ani necítil jeho prítomnosť. Len... podvedome vykročil dopredu. Akoby sa snáď mihol niekam tam pri tej sediacej osobe. Možno sa vybral práve tam. On by to rozhodne urobil. Lenže keď sa nakoniec dostal až tam, zistil Essien, že tam s ním sú len dvojčatá a spachtoš na zemi.

Ten však náhle prehovoril: „Ak hľadáš svojho sprievodcu, zistíš, že tu už nie je.“

Okamžite sa zadíval tomu neznámemu do tváre. Bola mladá a tak trochu neidentifikovateľná. Akoby v momente, keď sa snažil sústrediť na farbu očí, celkom zabudol, akej farby mal dotyčný vlasy. Po chvíľke sa prestal snažiť. Bolo predsa úplne nepodstatné, ako vyzeral. Dôležitý bol ten hlas, ktorý mu vyšiel z hrdla – taký známy a pritom vzdialený. Hlas, ktorý ho dlhé týždne poúčal.

„Diallo?“ začudoval sa Essien.

Muž sa zasmial. „Nie tak celkom. Skôr by sa dalo povedať, že som niekto, kto ho stvoril a poslal do sveta tam hore. No a teraz, keď už nie je potrebný na to, aby sa s tebou rozprával v mojom mene, som ho zase... premenil na ničotu, z ktorej som ho stvoril.“

Niekoľkokrát zažmurkal. Bolo to úplne prázdne gesto.

„Ničomu nerozumiem,“ priznal po chvíli.

Vôbec pritom nezveličoval. Snažil sa mu ten muž nahovoriť to, o čom si myslel, že sa mu s nažil povedať? Diallo, muž, ktorý sa pre neho stal takmer priateľom... nebol ničím viac, len výplodom jeho predstavivosti. Cítil sa zradený. Horúca bolesť mu zvierala srdce. Chcel na ten dôverne známy pocit zabudnúť. Vypudiť ho zo svojej mysle. Ale nedokázal to. Musel naň neustále myslieť. Pretože sa k nemu neustále vracal. Bol prekliaty. Odsúdený na to, aby ho v živote vždy len zradzovali.

„Tak ti to budem musieť vysvetliť,“ nadhodil takmer nadšene muž. Zrazu stále pred Essienom v plnej výške. Začul, ako sa takmer synchrónne napli dve tetivy. Wen s Rae z neho tiež neboli nadšené. „Ja a moji predchodcovia sme boli stvorení len na to, aby sme strážili zapečatené portály do sveta tam hore. Lenže sedieť tu v tme nie je veľmi zábavné, tak sme sa naučili odpútať svoje vedomie a vytvoriť z neho osoby, ktoré sme potom poslali žiť medzi ľudí vo vodnej ríši. Chceli sme sa uistiť, že ak sa raz narodí ten, kto tieto brány nakoniec znovu otvorí, nájde k nám cestu.“

To Essienovi zatiaľ dávalo zmysel.

„Nám? Kde sú potom ostatní?“ rozhliadal sa okolo seba.

„Ostal som už len ja,“ priznal muž, „pretože ty si ten, na koho sme dlhé roky čakali.“

„Ja?“ zapochyboval.

Muž však začal zúrivo prikyvovať. „Iste, ty,“ nástojil na svojom. „Zacítil som to už keď si sa narodil, ale potom si sa n a dlhé roky vytratil. Keď som ťa opäť zacítil v blízkosti tejto ríše, neodolal som a otvoril ti bránu práve sem.“

„Takže si ma od začiatku ovládal,“ zavrčal Essien.

Už ho naozaj unavovalo, ako ho všetci ovládali.

Najviac preto, lebo bol voči ich hrám absolútne bezmocný.

„Neovládal,“ odmietol ihneď a vyzeralo to, že sa Essienovým obvinením cítil byť dotknutý, „len som ťa postrčil správnym smerom. Ale to ostatné, to si dokázal ty. To ty si prijal svoju moc, ty si sa ju naučil ovládať, aby si potom mohol zachrániť kráľovskú rodinu a ty si prišiel až sem. Ja som ti len ukázal smer, ale prišiel si sem sám. Bolo to tvoje rozhodnutie.“

Essien sa zasmial. „Hej, tak veľmi to bolo moje rozhodnutie, že tí tvoji strážcovia mi dobrovoľne nastavili hrdlá, aby som ich zabil.“

Ak by teraz na toho strážcu zaútočil malým plamienkom, vnímal by to ako osobný útok a nepustil by ich odtiaľto? Vážne sa s tou myšlienkou pohrával. Dokonca natoľko vážne, že ho prestali trápiť možné následky.

„Nuž, za to môžem ja, to priznávam.“ Essiena prekvapilo, že strážca niečo také priznáva, navyše takto otvorene. „Teda, môžeme za to asi všetci strážcovia, ktorí sme kedy čakali na tvoj príchod. Počas rokov naše skúšky oslabli, nakoľko aj naša moc neustále slabla. Preto sa ti zdali tie skúšky také jednoduché.“

Pri tých slovách spozornel. Prižmúril oči.

„A preto si sa mi teraz do cesty postavil ty? Aby si ma osobne preskúšal?“

Muž však zúrivo krútil hlavou. „Nie, tak to vôbec nie je. Tie skúšky mali len preveriť tvoje schopnosti, aby sme si boli istý, že cestu sem nájde len ten naozaj najmocnejší. Ten, ktorý ovláda všetky živly. Ale ja som niečo také ani nepotreboval. Pamätáš? Videl som predsa, ako si oslobodil kráľovskú rodinu.“

Essiena však to vysvetlenie neupokojilo. Skôr naopak.

Pošúcha si bradu. „A čo posledný živel? Ten nie je súčasťou tejto šialenej skúšky?“

Najskôr mu odpovedal za chechtaním.

Až neskôr sa zmohol na slová: „Neboj sa, aj na to ešte dôjde. Je to súčasť toho, ako sa odtiaľto dostaneš späť do svojho sveta.“ Essien mlčky vyčkával. „Ešte predtým som ťa... chcel upozorniť. Keď odtiaľto odídeš, brány sa síce nezatvoria, ale už nikdy sa nebudeš môcť vrátiť. Nie touto cestou. Pretože ja tu už nebudem, aby som ti pomohol.“

„Prečo by som sa chcel niekedy vrátiť?“ začudoval sa Essien.

Muž si ho premeral pohľadom. „Nuž, myslím, že sa to čoskoro dozvieš. Ale vtedy bude už neskoro,“ vystríhal ho, ale Essien na niečo také stále nevidel dôvod.

„Ako sa dostaneme späť na povrch? Musíme dokončiť misiu,“ povedal miesto toho.

Nasledovalo krátke prikývnutie. Akoby tým akceptoval Essienove odmietnutie.

Ale čoskoro na to zabudol. Pretože vredy sa v priestore náhle rozhorelo svetlo. Na stenách boli pripevnené pochodne, ktorých plamene sa práve prebudili k životu. Essien niekoľkokrát zažmurkal, aby tej bolestivej bielobe privykol. Až potom sa skutočne porozhliadol. Hoci veľmi nebolo na čo sa dívať. Bola to len miestnosť vytesaná do kameňa. Veľká a priestranná, ale stále až desivo prázdna. Až na niekoľko oblúkov, cez ktoré ústili temné cesty. Essien tušil, že posledná skúška bude súvisieť s nimi.

„Každá z týchto piatich brán vedie na iné miesto. Nájdi tú, cez ktorú musíte prejsť, a ste voľní. A s vami aj všetci obyvatelia vodnej ríše.“ Poslednú časť svojho prejavu vyslovil naozaj tichým hlasom. Akoby to malo byť pripomenutie a zároveň akoby sa obával, že Essiena to nebude zaujímať.

Čo bola čiastočne pravda. Aj keď s tými ľuďmi súcitil.

Nikto by nemal žiť v podobnej izolácii.

Ale nič nepovedal. Len prikývol a strážcu obišiel. Zastavil sa niekoľko krokov pred kamennými oblúkmi. Cítil, že Wen a Rae ho nasledovali. Ale nesnažili sa s ním rozprávať. Nijako nezasahovali. Len tam stáli a ticho ho podporovali. Čo bolo viac, než si vyslúžil u ostatných. Nepomyslel by si, že sa tak veľmi spriatelí práve s dvomi cechovníčkami. Nikdy o cisárovniných vrahyniach nepremýšľal ako o spojencov. Skôr ako o nevyhnutnom zle. Ako veľmi ho prekvapili. Rovnako ako táto misia. Hoci predpokladal, že prekvapeniam ešte nebol koniec.

Zamyslene sa zadíval pred seba. Natiahol zmysly, hoci netušil, čo presne by mal hľadať. Potreboval sa predsa dozvedieť niečo o svete, ktorý sa nachádzal až za bránami. Ale na to jeho zmysly nestačili. Mohol vnímať len to, čo práve teraz videl a...

Napriamil sa. Jeho myšlienky zrazu prerušila náhla spomienka.

Drak ho opäť poúčal, ale teraz sa mu jeho slová veľmi hodili.

„Kameň nie je len živel, je živý svojim vlastným spôsobom,“ pochleboval mu drak. „Stál tu od počiatku vekov a pretrvá dávno po tom, ako sa tvojich potomkovia premenia na prach, človiečik. Zem si toho pamätá najviac. Nielen o svojom okolí, ale aj o smrteľníkoch, ktorí po nej prešli. Spoznaj zem a spoznáš svojho nepriateľa. Alebo sa tom aj naďalej vysmievaj a doplatíš na to, ty malý červ.“

Essien sa tomu skutočne smial. Pretože mu to všetko znelo až príliš šialene. Lenže čo ak mu drak vtedy hovoril pravdu? Teda, bolo viac než jasné, že by mu neklamal. Nemal na to dôvod. Zmyslom jeho života bolo ostatných poúčať a to iste nemohol robiť tak, že by si vymýšľal. Preto sa Essien sústredil na kameň pred sebou. Netušil, čo presne mal robiť, ale ukázalo sa, že jeho inštinkty to jednoducho vedeli. Akoby sa pred ním otvoril úplne nový svet.

Zrazu videl farby, o akých sa mu ani len nesnívalo. Zacítil vône, ktoré mu nič nepripomínali. A nakoniec počul hlasy, ktoré ho rušili, no napriek tomu ich nedokázal ignorovať. Pretože mu odpovedali na jeho otázky. Vďaka tomu sa dozvedel, že jedna z piatich ciest smeruje niekam, kde je horúco a sucho, kde je veľa piesku a kde nie je žiadny poriadny život. Hoci v tej časti cisárstva nikdy osobne nebol, domyslel si, že tadiaľ by sa dostali do N’Efu.

Zo spomienok nasledujúceho portálu mu takmer zamrzla myseľ, takže od tej sa pratal možno až priveľmi rýchlo. Ȧudobské kráľovstvo, rovnako ako Ambar, bolo požehnané miernym počasím, ktoré bolo pomerne príjemné a teplé a keď už sa ochladilo, isto to nebolo až natoľko extrémne, aby začalo snežiť.

Ostávali teda tri cesty, ktoré všetky viedli na veľmi podobné miesta. V divočine, kde nežili žiadni ľudia, podľa ktorých by mohol uhádnuť, kde presne sa nachádzali.

Nakoniec mu však pomohlo niečo prekvapivé – dotyk šialenstva.

Temné predstavy a nepríjemné myšlienky, ktoré ovládali mysle tých, ktorí niekedy zablúdili do blízkosti Igby, prechodu medzi cisárstvom a kráľovstvom, ktorý celé veky ovládali duše zabitých bojovníkov. Všetky tie hrôzy ešte umocňovali čierne prekliate vody Roztrúsených jazier, ktoré obývali nebezpečné krvilačné bytosti a svojou mágiou oberali pocestných o zdravý rozum. Presne to miesto, z ktorého sa pôvodne dostali pod hladinu a o ktorom s istotou vedel prehlásiť, že je ich cieľom.

Otvoril oči. Zadíval sa na ich bránu. Bola to tá posledná, tá najnenápadnejšia a ukrytá v rohu.

Predsa na ňu ukázal prstom. „To je naša cesta.“

Niekde spoza ich chrbtov sa ozvalo: „A tým si zložil aj poslednú skúšku.“ Možno posledná, ale až určovanie ich cesty pre neho predstavovalo aspoň nejakú výzvu. „Cesta je vám otvorená. Rovnako aj iným pocestným, ktorí sa rozhodnú vrátiť na povrch. Ale nezabúdaj – pre teba už nejestvuje cesta späť. Nech by si si to akokoľvek prial, nech by si akokoľvek prosil, nebudeš sa môcť vrátiť. Pretože tvoj osud je tam vonku.“

Tie reči o osude mu niečo pripomenuli. Ale skôr, ako sa stihol otočiť, ako sa stihol nadýchnuť, aby sa spýtal, ho niečo udrelo do chrbta. Niečo mocné a neočakávané, no zároveň nehmotné. Podľa nasrdeného úpenia si domyslel, že Wen s Rae sa dočkali rovnakej pozornosti.

„A aby som nezabudol – na druhej strane na vás niekto čaká.“

Lenže kto to bola a či by sa ho mali obávať, sa už nedozvedeli.

Miesto toho ich strážca prestrčil cez portál.

Ak sa s ním Essien ešte niekedy stretne, určite mu tú službu oplatí.

Cestovanie portálmi nebolo ani v najmenšom príjemné.

Kapitola 84. ¦ Kapitola 86.

Kapitola venovaná SunShines. Ďakujem za podporu.

Lili

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování