Gambit bohov - Kapitola 93. • OurStories.cz ~ naše povídky

Plánovanie nenaplánovateľného

17.06.2019 (15:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 631×

Kapitola 93.

Femi

Neobjavila ich tam bohyňa, ale jej dcéra. Lenže podľa toho, ako sa strážkyňa božského väzenia tvárila, to nebola dobrá správa. Vyzerala nanajvýš popudene. Hoci už nebola taká vysoká, ako si Femi pamätala, stále vyzerala hrozivo. Aj keď zmena jej výšky bola rozhodne znepokojivá. Možno boli jej rozmery súčasťou kúzla miesta vo vnútri mŕtvej korytnačky. Malo to pôsobiť znepokojivo, čo sa nakoniec aj podarilo. Ale inak, než si Ọnwụ pôvodne myslela.

Strážkyňa ich tlačila pred sebou. Zvolila si pomerne dlhú cestu, akoby okľukou. Snáď akoby sa bála, že by mohli zasahovať do stále prebiehajúceho boja. Efụ a jej spoločník im pritom nevenovali žiadnu pozornosť. Sústreďovali sa na boj – aj keď ho očividne nedokázali vyhrať a asi ani prehrať. Sily boli vyrovnané. To všetko vďaka Sadiki. Ak mala nejaký šialený plán, musel byť poriadne prepracovaný. Alebo v tom zohrávala úlohu tvrdohlavosť...

Femi sa obzrela. Kráčala prvá v rade pred strážkyňou. Mala teda najlepší výhľad na jej tvár – a zároveň bola najbližšie ostriu kopije, ktorý držala pred sebou. Femi však zaujal predovšetkým jej rozladený výraz. Akoby to, čo teraz robí, bolo tým posledným, po čom túžila. Čo jej osobne dodalo nádej a neskôr aj odvahu, aby otvorila ústa a prehovorila:

„Predsa si nás pamätáš. Stretli sme sa síce dávnejšie, ale musíš si na nás pamätať. Pomohla si nám už vtedy. Nemôžeš nám pomôcť aj teraz?“

Ešte netušila, akú pomoc by od nej mohli žiadať, ale detaily naplánuje neskôr.

Na tvári strážkyne sa mihol pobavený výraz.

Napovedali o ňom kútiky úst, ktoré sa mierne zavlnili. A vzápätí zvädli.

„Vylučujem, že by som sa s vami niekedy stretla. Či teraz, v domácom väzení mojej matky, alebo predtým na mieste, ktoré musí z donútenia strážiť. Ak by som vás niekedy videla, pamätala by som si to a dúfala, že vám pomôžem znovu, pretože tým pomôžem aj rodičom.“

Tón bol odmeraný. Reč tela neprístupná. No jej slová...

Nahlas hovorila to, čo bolo bezpečné. No spomenula väzenie a miesto, ktoré mala strážiť. Čo znamenalo, že stále vedela o smutnom osude svojej matky a chcela jej pomôcť. Takisto si pamätala na nich a tiež im prisľúbila pomoc. Lenže podľa všetkého ich niekto sledoval. Buď ten jeleň, alebo samotná Ọnwụ. Takže si budú musieť pomôcť sami. Ale ak sa o to pokúsia, pravdepodobne im v tom nezabráni.

Femi sa snažila zachytiť Sadikin pohľad, ale neúspešne.

Falošná Ọnwụina kňažka ju zaryto ignorovala. Pravdepodobne mala vlastný plán.

Strážkyňa ich priviedla k trom vysokým stromom. Z ich druhej strany, čo však nemohli vidieť zo svojho pôvodného úkrytu za kameňmi, sa rozprestierala maličká čistinka. Tam zastavili a čakali. Femi zo začiatku netušila, na čo presne. Pomedzi listy zahliadla, že Efụ sa stále snaží poraziť votrelcov.

Predpokladala, že strážkyňa ich sem priviedla, aby sa s bohyňou stretli. Možno ich bude prezentovať ako zdroj tohto chaosu. Alebo tu čakali na svoju popravu. Netušila. A tá nevedomosť ju ubíjala viac ako čakanie samotné. Čiastočne ju upokojoval Sadikin výraz. Nebola pobúrená alebo znepokojená. Na perách jej ihral veľmi mierny úsmev. Potešenie niekoho, koho plán vychádzal do poslednej bodky.

Lenže ak toto všetko plánovala, bolo to číre šialenstvo.

Buď to, alebo Sadiki nejako predvídala budúcnosť, čo nemusel byť nutne zlý predpoklad. Femi však štvalo, že sa jej na nič z toho nemohla opýtať. Navyše tu bola zazerajúca Kacia a Zeki pripravený okamžite začať konať. Necítila to, ale predkladala, že zbieral svoju vnútornú mágiu. Tak si len povzdychla a obrnila sa trpezlivosťou. Pretože nič iné robiť nemohla.

To rozhodnutie jej čoskoro prinieslo ovocie.

Nezdalo sa jej, že by sa bojové pole nejako zmenilo, ale zrazu, medzi jedným žmurknutím a tým nasledujúcim, pred nimi stála Efụ. Napriek prvotnému predpokladu sa netvárila nasrdene. Skôr zvedavo. Dokonca sa usmievala. Len ruky, voľne spustené a prsty prepletené, až kŕčovito stískala.

Vrúcne sa zadívala na dcéru. „Našla si škodnú, moja Kọta?“

Strážkyňa, Kọta, sa matke uklonila. „Ako zbabelci sa ukrývali za kamením.“

Pohľad, ktorý Efụ uprela na nich, bol zdrvujúci.

„Nech ste do mojej domoviny zablúdili z akéhokoľvek dôvodu, žiadam, aby ste svoje úmysly vyjavili a odvolali svojich malých bojovníkov. Ak o nich nechcete prísť.“

Femi sa zadívala za bohyňu. Podľa všetkého jeleň nebol o nič úspešnejší k bojovaní proti živlovým monštrám. Ak bola na obzore porážka, nehrozila nepriateľom. Skôr domácim. Ťažko povedať ako veľmi si to bohyňa uvedomovala a ako veľmi sa to rozhodla ignorovať a tváriť sa ako ten, ktorý má nad nimi navrch. Hoci Femi si uvedomovala, že by bolo hlúpe Efụ nejako provokovať. Oni štyria neboli takí odolní ako vodné príšery.

Možno až na Sadiki, ktorá sa tvárila stále rovnako spokojne.

„Tí bojovníci k nám nepatria. Sú takisto naši nepriatelila ako vaši,“ poznamenala Sadiki.

Femi netušila, čo svojimi slovami sleduje.

Ako im tento konkrétny rozhovor mohol pomôcť v prebudení Efụ?

„To z nás nerobí spojencov.“

Takmer si odfrkla. Bohyňa to vystihla.

„Ale ani nepriateľov,“ pripomenula Sadiki. „Prišli sme navštíviť mocnú Efụ, ochrankyňu prírody a života. Nositeľku svetla. Tú, ku ktorej sa utiekajú zúfalí a bezmocní.“ Prečo jej pripomínala všetky tiet tituly? Myslela si, že je Efụ márnivá? „Prišli sme sa pokloniť bohyni, ktorá oslavuje život každým ďalším nádychom.“

Efụ nevyzerala potešene. Skôr otrávene.

„Hovoríš, že ste sa prišli pokloniť a pritom mi drzo hľadíte do očí s chrbtami vystretými, akoby sme boli seberovní. Ak takto prejavujete úctu, potom sa toto stretnutie skončí skôr, ako vôbec začalo.“

Jej hlas švihal ostro ako bič. Femi sa zadívala na svojich spoločníkov. Sadiki stála stále rovnako, výraz v jej tvári sa nemenil. Akoby vedela viac než všetci ostatní dokopy, čo ju stavalo do nadradenej pozície. Nezdalo sa, že by sa bohyni plánovala pokloniť. Na Kaciu sa nemusela ani zadívať a vedela by, že sa tvári vzdorovito.

Ak by si to Efụ nevyžadovala, uklonila by sa jej, ale za takýchto okolností ju k tomu bude niekto musieť prinútiť. Najskôr násilím. Zeki bol rovnako neistý ako ona, ale podľa zaťatej sánky si uvedomovala, že nemá v pláne poslúchnuť príkaz. Ak by ho o to Femi požiadala, hlavu by sklonil, hoci by s tým nesúhlasil. A preto, hoci si tým rozhodnutím nebola úplne istá, ostala len nečinne stáť.

Snáď to nebude chyba, ktorá ich pripraví o život.

„Možno by sme si mali vypočuť, čo nám prišli povedať... matka,“ ozvala sa nečakane Kọta.

Efụ sa zadívala na dcéru. „Priviedli sem boj.“

„My sme ich sem nepozvali,“ oponovala pokojne Sadiki, „v skutočnosti pred nimi utekáme.“

Femi sa zdalo to prehlásenie čudné. Iste, vodné príšery ich vlastne nasledovali, ale nebolo to tak, že by pred nimi vyslovene utekali. Pretože okrem Sadiki nikto z nich nevedel, že za nimi vyrazili. Nevedomosť bola svojim vlastným druhom klamstva. Lenže na druhej strane Femi neurobila nič, aby Sadiki opravila. Najmä nie vtedy, keď si všimla zamyslený výraz na tvári bohyne.

„Hovoríš pravdu,“ zamrmlala. „Alebo aspoň to, čo za pravdu považuješ.“

Na základe tých slov si domyslela, že táto bohyňa okrem iného dokázala rozoznať pravdu od lži. Takže bolo rozhodne dobré, že niečo podobné prehlásila Sadiki. Pretože z jej úst to znelo správne a pravdivo. Ale otázkou ostávalo, či im to nejako pomôže. Na rozdiel od Sadiki, oni neožijú, ak ich niekto zabije.

„Tak teda hovorte,“ vyzvala ich Efụ.

Femi to tak zaskočilo, že sa nezmohla na slovo. Toto najskôr nikto z nich neočakával. Samozrejme okrem Sadiki. Tá už-už otvárala ústa, že niečo povie, keď vtom sa to stalo. Jeleň zaručal, akoby trpel veľkými bolesťami. Efụ sa pri tom zvuku až strhla. Následný výkrik bol o čosi jemnejší, ale stále varovný. Zadívala sa na bojisko. Zviera ležalo na zemi, ale nevyzeralo byť vážne zranené. Vzápätí pochopila, čo mal znamenať ten rev. Snažil sa varovať svoju pani. Blížili sa k nim nepriatelia. Keď si to uvedomila, bolo už neskoro na nejaké prípravy.

Mali len dostatok času na tasenie mečov.

Ani po druhý raz sa s tými príšerami nebojovalo o nič jednoduchšie.

Skôr naopak. Akoby sa z ich predchádzajúcej potýčky poučili. A tiež sa naučili predvídať.

Nech sa snažila akokoľvek, stále jej unikali. Boli ako prízraky. Tu v jeden moment, preč v ten nasledujúci. Zadýchane poskakovala. Škrípala zubami. Oháňala sa mečom. Lenže jej to nebolo nič platné. Zdalo sa jej, že je ich príliš veľa.

Najskôr len niekoľko.

Potom desiatky. Ba stovky. Nemala čas sa nad tým zamýšľať. Len bojovala. Pomáhala. Snažila sa prežiť. Niekoľkokrát sa jej z dalo, že ju už-už zasiahnu, ale nestalo sa tak. Vždy sa im vyhla. Čo bolo podozrivé. Nebola neporaziteľná. Žili šikovnejší šermiari ako ona. A predsa, teraz akoby nemala seberovného. Prišlo jej to čudné. Nanajvýš nepravdepodobné. Ale nemala čas o tom premýšľať.

Výpad. Výkryt. Zarinčanie. Výpad. Výkryt. Zásah? Možno nie.

Ako nekonečný kruh, v ktorom uviazla. Prestávalo ju to baviť. No skôr, ako stihla niečo namietnuť, alebo na to aspoň nazbierať sily, zem pod jej nohami sa začala triasť. V ušiach sa jej ozýval ryk niečo mocného a zraneného. Stále sa zhoršoval. Napokon zastala. A chytila si uši. Len-len že sa nezmárnila vlastným mečom. Zúrivo sa obzerala okolo seba.

Na jej prekvapenie sa nepriateľa začali vytrácať.

Premieňali sa na nič. Akoby boli len... predstavami.

Zadívala sa na Sadiki. Netušila, aké presne má schopnosti, ale mala podozrenie. Keďže ju tvorilo svetlo i temnota rovnakým dielom, stala sa stvorení chaosu. A čo lepšie vyvolá zmätok, než neexistujúci nepriatelia. Len ich predstava. Falošná ilúzia.

Ak to ale bola pravda, potom bolo nemysliteľné, aby jednoduchá predstava mohla niekoho zraniť. A Kọta musela byť vážne zrazená, keď bezvládne ležala na zemi a jej matka práve roztriasla zem pod ich nohami. Čo znamenalo jediné – musela ju nejako zraniť Sadiki. Femi v jej tvári hľadala odpoveď, ale nachádzala len chladnú neutralitu. Snáď záujem. Začínala sa ich najnovšej spoločníčky báť. Neštítila sa ničoho.

To z nej síce robilo nepredvídateľného nepriateľa, ale zároveň aj neistého spojenca.

Všetky tieto myšlienky jej preleteli mysľou v niekoľkých okamihoch.

Vzápätí začala Efụ na niekoho volať. Podľa všetkého svojho druha. Presne ako predpovedala Sadiki. Lenže nikto neprichádzal. Nech sa snažila akokoľvek, stáli tam osamotení. Sadiki však zabudla, že strach a bolesť sa dokážu prejavovať rôznymi spôsobmi. A je ťažké predvídať konanie niekoho, koho zaslepia oba tieto city.

Femi sa ani len nestihla nadýchnuť, keď v tom do nej niečo prudko udrelo a zrazilo ju to z nôh. Prekvapene vykríkla, keď bolestivo dopadla zem. Nepriateľ? Netušila. Šmátrala po meči, no nenachádzala ho. Vzápätí naň aj zabudla. Keď ju tá istá sila tentoraz vyzdvihla do vzduchu. Bol to náhle oživený konár niektorého stromu.

„Kde je môj druh? Čo ste s ním urobili?!“

Femi netušila, čo bohyňa urobí. Ale mala pocit, že to bude bolieť...

Kapitola 92. ¦ Kapitola 94.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování