Gambit bohov - Kapitola 94. • OurStories.cz ~ naše povídky

Prezieravosť je vždy potrebná

25.06.2019 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 633×

Kapitola 94.

Zara

Tie rôznofarebné oči zazrela len jediný raz v živote, ale naveky si to zapamätala. Bola to jedna z prvých príležitostí, keď mohla vojsť do paláca v Alụrine. Cisárovná si ju a s ňou aj ďalšie cechovníčky nechala priviesť. Chcela ich privítať do svojich služieb, nakoľko len teraz prežili záverečnú skúšku. Boli plné smútku nad stratou životov niektorých sestier, ale takisto nimi kmásala nádej a hlavne snaha zapáčiť sa panovníčke.

Zara však nemala v povahe niekoho si idealizovať. Nohami stála pevne na zemi. No bola zvedavá. Preto sa tak veľmi obzerala. Preto si všimla druha cisárovnej, tichučko usadeného v rohu miestnosti. Nezapôsobil na ňu svojím prejavom alebo osobnosťou, ale práve pohľadom. Pretože sa na svet díval párom očí, ktoré boli úplne neopakovateľné – jedno nádherne modré a to druhé hnedé. Vedela to určiť len preto, že sa na ňu pozeral.

Odvtedy si na ten moment nikdy nespomenula, až teraz, keď sa nachádzala v paláci nepriateľa. Pretože sa do nej zabáral identický pohľad. Predpokladala, že niečo podobné nebolo bežne rozšírené medzi ľuďmi. Okrem toho, videla čosi známe aj v rovnej línii jeho nosa a ostro rezanej čeľusti. Nemohol to byť druh cisárovnej, skôr jeho mladší brat. Alebo syn, ak by nejakého ešte mala.

V Ambare dedila trón princezná, tá terajšia vraj kedysi mala brata – dvojča, ktoré sa narodilo dokonca skôr ako ona. Lenže niekoľko týždňovo po narodení ho niekto uniesol z paláca. Nikdy nezistil kto a prečo, nikto sa k tomu nikdy nepriznal. Nikto nedokázal prísť na to, prečo by to niekto robil. Keďže princ by trón nikdy nezdedil.

Zara predpokladala, že ak by predsa len niekde žil, vyzeral by podobne ako ȧudobský kráľ. Čo bola viac ako len nepravdepodobná myšlienka. Bolo to číre šialenstvo. Ich krajiny predsa boli znepriatelené. Na trón by si nikdy neposadili potomka cisárskej rodiny. Skôr by z neho urobili otroka.

Zodvihla hlavu. Chcela sa uistiť, že videla dobre, že nie je úplne šialená. Lež si uvedomila, že medzitým sa ostatní doradili a ona premeškala, možno aj dôležité, časti ich debaty. Teraz vstávali od stola a pomaly, osamote i v skupinkách, sa vytrácali cez dvere do paláca.

Netušila, koho z nich by mala prenasledovať, preto si nakoniec vybrala kráľa. Essien predsa spomínal, že to, čo hľadá, nájdu práve u neho. Ak to majú nájsť, najlepšia možnosť bude ho sledovať. Predpokladala totiž, že niečo také vzácne a očividne dôležité by nenechal len ta niekde povaľovať. Ona by to nosila so sebou.

Nasledovala kráľa cez niekoľko chodieb. Netušila, kam presne by mohol mieriť, ale určite neočakávala prázdnu komoru. Zadívala sa okolo seba. Použila zmysly. Lenže okrem kráľa v jej blízkosti nikto nebol. Čo bolo nanajvýš čudné. Mal snáď kráľ nejaký zlozvyk, ktorému holdoval a nechcel, aby o tom ostatní vedeli? Pochybnosti prerušil až výrazný zvuk zapadnutia západky. Zatarasil ostatným cestu.

Napäto čakala, čo sa bude diať.

No keď sa kráľ zadíval priamo na ňu, ostala len primrazene stáť.

„Keď ma kráľovná upozornila na našich hostí, očakával som všeličo. No nemyslel som si, že proti mne postavia ducha mŕtvej bojovníčky.“

Jeho hlas bol pobavený a vyčítavý zároveň.

Zara sa zamračila. „Ako to, že ma vidíš?“

Kráľ sa zasmial. „Každý máme v rukáve niekoľko tromfov. Tým mojím je troška zdedenej mágie, ktorá mi umožňuje vidieť to, čo je očiam ostatných ukryté.“ Zare to znelo ako slová niekoho, kto len opakoval to, čo počul od druhých. „Možno to nie je veľa, ale má to svoje výhody. Hoci je pravda, že schopnosť mojej kráľovnej zazrieť to, čo sa ešte len stane, je pri kraľovaní oveľa praktickejšie.“

V ten moment sa rozhodla, že sa prestane hrať na neviditeľnú. Kráľ ju najskôr skutočne videl alebo jej prítomnosť aspoň tušil. Okrem toho sa nezdalo, že by na ňu chcel otvorene útočiť. čo však neznamenalo, že nebola v strechu a neskúmala svoje okolie.

Keď sa zjavia v celej svojej kráse, kráľ mierne kývol hlavou.

Význam toho gesta jej však ostával ukrytý. Mohol to byť posmešok, ale rovnako aj pochvala.

„Myslela som si, že vy Ȧudobčania pohŕdate mágiou.“

„To by som netvrdil,,“ odvetil pobavene. „Ȧudobčania, rovnako ako Ambarčania, nenávidia to, čo sami nemôžu mať. Preto moji poddaní pohŕdajú magickým nadaním, pretože sami žiadne nemajú. Naša bohyňa je možno mocná, ale nevie nám dať mágiu, ako to dokázali vaši bohovia. To, čo niektorým z nás koluje v žilách, sú len pozostatky moci... iných národov.“

Čím jej nepriamo naznačoval, že bol vlastne kríženec.

„Ale predpokladám, že si sem neprišla preto, aby si so mnou diskutovala o mágii.“

Zara sa snažila niečo vymyslieť. No nakoniec sa rozhodla, že najlepšia bude pravda.

Alebo jej najlepšia verzia.

„Na svet sa rúti nepriateľ.“

Kráľ pokojne prikývol. „Áno, o tom vieme. Teda, ja o tom viem. Matka mi to prezradila a tiež to použila ako dôvod, prečo od nás žiada presťahovanie.“ Zara musela uznať, že sa jej pozdávalo, ako sa nesnažil urážať jej inteligenciu tým, že by jej klamal o niečom, o čom očividne už počula. „Prišla si snáď pomôcť so sťahovaním?“

Rýchlo sa snažila vymyslieť čo najpresvedčivejší prehovor. Lenže na niečo také nemala dostatok času. Prišla sem ako špión, nie ako predstaviteľ iného národa. Už nebola poslom. O čom však kráľ nemusel vedieť. Okrem toho bude osviežujúce, ak sa im pre zmenu podarí niečo dosiahnuť jednoduchšou cestou presviedčania.

„Prišla som Ȧudobskému kráľovstvu ponúknuť istú... dohodu. Alebo skôr ponuku spolupráce.“

„Ak si sem naozaj prišla s takýmto poslaním,“ zapochyboval okamžite, „dávaš to najavo veľmi čudne. Zakrádaš sa mi po paláci. Povedz, poslala ťa vôbec cisárovná?“

Zara sa zamračila. „A čo ak áno?“

Nesmela zaváhať. Ani len na jedinú sekundu.

„Tak potom sa cisárovná musela zblázniť. Pretože tým by porušila našu dohodu.“

To ju zaujalo. Možno viac, ako by malo.

„Akú dohodu by tým porušila?“

Kráľ sa začal smiať. Akoby nikdy v živote nepočul nič zábavnejšie.

V Zare sa prebúdzali ešte väčšie pochybnosti.

„Vieš, začínam naozaj pochybovať, že ťa sem mohla vyslať. Ale tak... prečo by som sa nemohol pobaviť, všakže?“ Ten blahosklonný tón ju nesmierne rozčuľoval, ale zaumienila si, že sa mu za to môže odplatiť aj neskôr. Najskôr sa od neho ešte čo-to dozvie. „Spýtam sa ťa takto, moja maličká – naozaj si myslíš, že by nejaká vojna trvala takto dlho, hlavne ak by obe strany pravidelne hovorili o mieri? Dokonca v prípade, že by posielali delegácie k panovníkovi druhej krajiny?“

„Možno ste len nenašli spoločnú reč,“ snažila a ho podporiť v rozprávaní.

Odfrkol si. „Och, ale my sme ju našli. Teda, už naši predkovia ju našli.“ Zara si prestala byť istá tým, že chce poznať odpoveď. Ale nedokázala už kráľa zastaviť. „Zistili sme totiž, že viac ako mier, bude prospešné túto vojnu predlžovať. Pretože je v záujme oboch krajín, aby boje nikdy neustali.“

Zara vypleštila oči. Cítila, ako jej hnev dosiahol najvyššiu možnú úroveň. Pri jeho slovách myslela na všetky tie zmarené životy. Na rozpadnuté rodiny a stratených milovaných len preto, lebo mocní sa dohodli, že takto to bude lepšie. Ruky zatínala do pästí, aby sa naňho nevrhla. No aj tak si predstavovala, ako mu prstami zviera hrdlo.

„V záujme oboch krajín?“ zrúkla, lebo to bolo lepšie ako vrhnúť sa naňho päsťami. „Veď pri tých bojoch zomierajú ľudia! Nielen Ambarčania, ale aj Ȧudobčania! Na tých vám nezáleží?!“

„Smrteľníkov je veľa a množia sa ako hmyz. Prečo by nás mali trápiť tie desiatky, ktoré sem-tam zomrú? Vždy ich ostane dosť na to, aby sme z nich mali úžitok.“

Niekoľkokrát zažmurkala. Jeho slová ju nerozčuľovali on nič menej, ale niečo jej pripomenuli.

Alebo skôr niekoho.

Akoby práve hovorila s bohom, pre ktorého ľudský život znamenal len okamih.

„A čo ak sa nenarodí dosť ľudí? Čo potom? Začnú bojovať králi?“ pokračovala napokon v rozhovore, pretože to bolo lepšie ako premýšľať nad svojimi odhaleniami.

„A prečo by mali? Veď svet je veľký, žije v ňom veľa takých, ktorí nikomu nebudú chýbať.“

Zamračila sa. Otroctvo? To bola jeho odpoveď na túto otázku?

Ohrnula pery. „To je nechutné.“

„Nemôžeš tomu porozumieť. Nikto nemôže.“

Jeho slová už neboli len odmietavé alebo blahosklonné. Ale nahnevané.

„Pretože sa to vzpiera z dravému rozumu!“

„Tak už dosť!“ okríkol ju, no najskôr sa na ňu len skúmavo pozeral. „Bolo zábavné sa s tebou rozprávať, ale všetko má svoje medze. Očividne si sem neprišla preto, lebo by ťa poslala cisárovná. Lebo keby niečo také urobila, vedel by som o tom. Takže znovu – prečo si sem prišla?“

Zaru vlastne upokojilo, že sa rozhodol vrátiť k ich predchádzajúcemu rozhovoru.

„Povedala som, prečo som tu – kvôli nepriateľovi, ktorý hrozí zničiť celý svet.“

Hoci vedela, že je len malá pravdepodobnosť získať tohto kráľa na ich stranu.

Uzatvoril síce nejakú dohodu s cisárovnou, ale len bohovia vedia, či to zahŕňalo aj prípadnú pomoc pred vraždiacou mágiou nasrdenej a zradenej mocnej bytosti. Predpokladala, že uzatváraní dohody asi neboli až takí konkrétny. Čo jej prenechalo trošku priestoru na vyjednávanie. Ale naozaj len trošičku.

„Zdá sa, že svojim slovám veríš. No napriek tomu mi nehovoríš celú pravdu.“

Neprekvapilo ju, že to uhádol. „Prezrádzam len to, čo môžem.“

„Lojalita je úžasná vlastnosť a ja sám si ju veľmi cením. Preto ťa ešte nechám žiť.“

Niečo v jeho slovách ju upozornilo, že jeho úmysly nie sú najčistejšie.

Prižmúrila oči. „Tým si moju lojalitu nezískaš.“

„A prečo by som po niečom takom mal túžiť? Po tvojej lojalite?“ vysmial sa jej. „Nie si ničím, len duchom mŕtvoly, ktorej telo sa kdesi povaľuje. Nemáš mi čo ponúknuť. Nie niečo, čo by som sám nemal.“ Zara sa pri tých slovách zarazila. Naznačoval totiž nimi, že o nej vie až podozrivo veľa. Lenže takisto mohol len zhŕňať očividné – bola duch a tým pádom musela byť mŕtva. Jej telo sa skutočne niekde povaľovalo. Napriek tomu sa nevedela zbaviť nepríjemného pocitu.

„Okrem toho mám iných, ktorí sú mi oddaní. Jedného z nich si dokonca aj stretla,“ dokončil a Zara potriasla hlavou, aby sa vedela sústrediť.

Nie, že by jej to nejako pomáhalo.

Napriek tomu sa jej podarilo spomenúť na toho obrovského chlapíka so zlatou pokožkou, ktorý dokázal ovládať ľudí okolo seba. Netušila, kde bol teraz a či sa otriasol z toho, čo sa stalo, ale netúžila zistiť to. Pretože teraz by ho už vážne zabila. Hoci len plnil príkazy svojho panovníka. To z neho ešte nerobilo obeť – len oportunistu.

„Za svoj život som zabila mnohých. Je ťažké pamätať si konkrétneho muža.“

Až neskoro si uvedomila, že jej naoko nevinný komentár prezrádza priveľa.

„Keď takto hovoríš, tak viem, že ty si tá, o ktorej mi hovoril Nuru. Tá, na ktorú nepôsobili jeho schopnosti. Tá, ktorá sa mu postavila na odpor a spôsobila, že neuspel vo svojej misii.“

Musela uznať, že v jeho hlase nezaznievala ani kvapka horkosti.

Vedel sa teda bravúrne ovládať.

„Takže vieš, kto som,“ provokovala ho.

Lenže on potriasol hlavou. „To som nepovedal. Pretože to ani neviem. Nevedel to ani Nuru. Ale na tom vlastne nezáleží,“ uzatvoril rezolútne. „Dôležitejšia otázka je, prečo ťa sem poslali. A prečo práve teba. Je to pre to, že vieš plynúť so svojim okolím?“

Stále sa pokúšal zistiť viac. Lenže Zara to vedela veľmi dobre rozpoznať.

„Povedala som ti, čo som mohla.“

„A ja ti aj verím.“ Tón jeho hlasu naznačoval, že hovorí úprimne. „Vždy sa ale môžem spýtať tvojich priateľov,“ uzavrel prekvapivo a Zara mierne vypleštila oči.

„Mojich priateľov?“

„Ale no tak, moja maličká, naozaj si myslíš, že sme hlúpi a o niečom nevieme? Mojej kráľovnej nič neunikne. Už je na ceste, aby ich privítala. Neboj sa, čoskoro sa k nám pridajú.“

Zara sa vtedy zvrtla na päte a rozbehla sa.

Ako mohla byť taká hlúpa? Mala si to domyslieť. To, ako ju za stavil samotný kráľ a dal sa s ňou do reči, akoby jej naznačoval, že je dôležitá. Samozrejme, že mu toho veľa neprezradila, ale to nebol jeho zámer. Preňho bolo podstatnejšie zdržať ju. Preto neustále pokračoval v rozhovore, hoci bolo zjavné, že ho otravuje. Navyše jej ponúkal dostatok náznakov bez toho, aby čokoľvek prezradil. Aby zotrvala na mieste a rozprával a sa s ním. Pretože sa spoliehal na jej zvedavosť.

V duchu si za to nadávala. Bohovia, to sa snáď nikdy nepoučí?

Nechá sa oklamať ako malé decko a tým ohrozí všetkých, ktorí sa na ňu spoliehajú.

Rozbehla sa zúrivejšie. Naozaj dúfala, že to stihne.

Pretože ak príde neskoro, netušila, čo bude robiť.

Kapitola 93. | Kapitola 95.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování