Gambit bohov - Kapitola 95. • OurStories.cz ~ naše povídky

Ochota zájsť priďaleko

02.07.2019 (16:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 610×

Kapitola 95.

Femi

Vždy vedela, že sa neoplatí dráždiť bohov. Boli tvrdohlaví, popudliví a jediným mávnutím ruky dokázali kohokoľvek zabiť – alebo ho mučiť. Femi prižmúrila oči, keď jej telom prešla opäť ďalšia vlna bolesti. Uvedomovala si, že jej telo je v poriadku. Nemala polámané kosti, neviseli z nej vnútornosti. No ten pocit sa tomu poľahky vyrovnal. Stále sa vznášala v povetrí, kam ju vyzdvihla sama Efụ. Ruky i nohy jej bezvládne viseli. V krku ju škriabalo. Striedavo kričala a mlčala, no nikdy to nedokázala vydržať dlho.

Rovnako ako ostatní, ktorí sa na ňu museli pozerať.

Zvreskla, keď jej srdcom prešla ľadová čepeľ.

„Toto je tvoj plán?!“ kričal niekto.

Určite Kacia.

Sadiki sa len pozerala. Vždy sa len nemo dívala. Bohyňa uhádla, že ona ich vedieť. Mučila nielen Femi, ale aj ostatných, aby videla, čo nakoniec bude fungovať. Čia bolesť ju napokon obmäkčí. Skúšala Femi. Bezúspešne. Kaciu. Od nej Sadiki dokonca znudene odvrátila pohľad. Zekiho. Zdalo sa jej, že na jeho utrpení sa zabáva. Nakoniec sa vrátila k Femi. Pretože keď jej bohyňa otvorila telo a nechala ju krvácať, falošná kňažka sa mykla. Len trošku, nepatrne, no stačilo to.

Femi ju za to nenávidela.

Rovnako ako nenávidela bohyňu za to, že ju prinútila kričať.

„Tak už jej to konečne povedz!“ zachrčala niekoľkokrát Femi.

Lenže Sadiki sa odmietala vzdať. Nič nehovorila, nič nepriznala. Ani si nič nevymyslela. Pokojne mohla schmatnúť Efụ za ruku a dovliecť ju do Nkọchy. Ukázať jej, čo ostalo z jej božského druha. Neurobila to. Ani nepípla. Nepohla sa. Akoby vyčkávala. No Femi už to viac nevydržala. Každým ďalším náporom bolesti sa viac a viac vzďaľovala sama sebe.

„Bohovia, maj predsa zľutovanie!“ prosil niekto.

Nikto jej neudelil milosť. Až napokon... to zacítila. Bolo prekvapením, že okrem nekonečných múk dokázala cítiť ešte niečo. No stalo sa. Povznášajúce a krásne; niečo, za čím sa bez zaváhania natiahla. A zrazu... zrazu sa dívala na svoje bezvládne pokrútené, polámané a zmrzačené telo.

Viselo tam, všetkým vystavené na obdiv, a ostatní ho sledovali. Kacia so Zekim sa snažili útočiť na bohyňu, no neúspešne. Pri nohách jej ležalo telo jej vlastnej dcéry. Femi zaznamenala, ako sa jej pohla hruď. Dýchala teda. Snáď aj žila. čokoľvek Sadiki urobila, Efụ to presvedčilo úplne dokonale. Veď bohyňa sa tvárila ako stelesnenie pomsty.

Snáď si ani len neuvedomila, že sa zahráva s mŕtvym telom svojej domnelej nepriateľky. Pretože Femi musela byť mŕtva. Nič ju nebolelo, cítila sa ľahká, a navyše všetko sledovala, snáď ako náhodný okoloidúci. Dokonca aj Sadiki, na ktorú sa takmer nevydržala pozerať. Akú pokojnú mala tvár, aká odhodlaná bola všetko obetovať, aby dosiahla svoj cieľ. Bola krvilačná. Femi si to uvedomovala už predtým, ale nikdy netušila, že to okúsi aj na vlastnej koži.

Zastala na mieste. Jej duša sa vznášala nad zemou a už ju nič netrápilo. Všetky starosti od nej odišli. Pamätala si len to, čo bolo dôležité. Ọsis bol strážcom duší. V tejto podobe ho môže nájsť. Prečo si na to spomenula až teraz, presne v tento moment, pre ňu ostalo záhadou.

Určite v tom musela mať prsty Sadiki. Bol snáď tento moment vrcholom jej plánovania? Možno od začiatku vedela, že to niekto neprežije. Možno plánovala, aby to bola Femi. Sadiki sa v správny moment mykla, aby bohyňu presvedčila, že to práve Femi je tá dôležitá. Aby sa potom, keď bude po všetkom, mohla tváriť ohromne nezaujato.

Nahnevalo ju to. Doslova rozzúrilo. Stala sa obeťou v plánoch ostatných. Najradšej by sa vyparila a ukázala tak Sadiki dlhý nos. Zaslúžila by si to. Takto sa zahrávať so životmi ostatných... je snáď bohyňa, aby po niečom podobnom túžila? No potom sa zadívala na zúfalého Zekiho. Na nahnevanú Kaciu.

Oni o ňu bojovali. Do posledného dychu. Boli by schopní rozorvať celý tento svet – alebo ho obetovať katastrofe, ktorá sa naň valila. Na chvíľu si pomyslela, že by to možno bolo správne, no potom tú myšlienku odohnala. Bolo bláznovstvo myslieť si, že jej život je dôležitejší ako prežitie celého sveta. Hnevalo ju, že to Sadiki chápala už od samého začiatku a takýmto brutálnym spôsobom jej to pripomínala.

Tak len sklonila hlavu a odvrátila sa od scény pred sebou.

A vybrala sa hľadala Ọsisa, Pána lesa.

Vlastne to nebolo náročné. Bola ním doslova priťahovaná. Predstavoval záblesk svetla v nekonečnej temnote. Alebo len skrátka vedela, kde presne ho má hľadať. Tak či onak, o niekoľko krátkych okamihov neskôr už stála na okraji Nkọchy a sledovala, ako sa spomedzi mŕtvych stromov vynára ohavná postava Pána lesa.

Ani po rokoch si na jeho zjav nezvykla. No prvý raz od momentu, keď pred ním takmer s krikom po prvýkrát utiekla, jej napadlo, že takto možno vyzerať nemá. Možno za jeho zjav takisto môže Ọnwụ – aby sa ho všetci báli. Tak by nikomu nenapadlo, že Pán lesa je bytosť, ktorá tiež potrebuje pomoc.

„Kto ťa vyslal, zblúdená duša?“ spýtal sa jej Ọsis.

Sklonila hlavu v náznaku úklony.

„Bola som vyslaná, aby som požiadala o pomoc.“

Ọsis však začal krútiť svojou ozrutnou hlavou. „Aj keby som chcel, nemôžem ti pomôcť. Nie viac, ako som pomohol tvojej sestre. Len tým, že sa s tebou teraz rozprávam, všeličo riskujem. A hoci by som rád ukázal tej... tej...“ zhlboka sa nadýchol, „čo si o nej myslím, nebude mi to umožnené.“

Femi si uvedomila, čo sa zmenilo – bola mŕtva a tým pádom s ňou tento zabudnutý boh mohol hovoriť otvorene a bez strachu, že niečo prezradí. Zamrzelo ju, že musela umrieť, aby našla niektoré odpovede. Snažila sa ten horký pocit prekonať. Môže byť ešte prospešná. Vďaka nej by mohol Zeki prežiť. Hoci netušila, či to bude život hodný žitia. Jej samej sa nepozdávala ani tá predstava. Bol jej druh a prišla oňho.

Zhlboka sa nadýchla. „Viem, kde je Efụ.“

Stíchol uprostred slova a len na ňu pozeral.

„Ak je to pravda, ukáž jej cestu ku mne. Pripomeň jej, kde som uväznený.“

Pokrútila hlavou. „Ona nemôže odísť. Je uväznená, no neuvedomuje si to. Myslí si, že robí to, čo by mala. Takú ilúziu nie je možné prelomiť len švihnutím ruky. To by som ja nedokázala. Musíš ísť za ňou.“

„Nemôžem odtiaľto len tak odísť. Len duša, o ktorú sa musím postarať, by ma odtiaľto mohla privolať.“

Tie slová v sebe niesli niekoľko skrytých náznakov. Pochopila okamžite. Aj to, prečo to mala byť práve ona, kto sem príde. Sadiki ju neváhala obetovať, aby mohla priviesť Ọsisa k jeho stratenej družke. Pretože on môže nasledovať len dušu mŕtveho. Strápeného ducha, o ktorého sa musí postarať.

Nahnevalo ju to.

Prečo práve ona mala byť obetovaná? Ak Sadiki vedela, čo sa stane a bola si istá tým, čo musí urobiť, prečo neobetovala samu seba? Možno sa považovala za dôležitejšiu, než bola Femi. Čo bola najskôr aj pravda. No napriek tomu jej to nedávalo právo rozhodovať o jej osude bez nej.

„Tak ma nasleduj. Ukážem ti dušu, ktorá ťa potrebuje.“

A on to urobil. Akoby Femi bola generál a on vojak počúvajúci priamy rozkaz. Pohyboval sa za ňou s eleganciou a rýchlosťou, ktorú absolútne nepredpokladala. Nakoniec spolu utekali, leteli s vetrom opreteky, aby sa vzápätí prudko zastavili, keď dorazili až na miesto.

Tam bola Femi zabudnutá, rovnako ako jej duša a trápenie. Pretože v momente, keď Ọsis videl Efụ, vrhol sa k nej a objal ju. Femi sa zdalo, že v kútiku zorného poľa zazrela niekoho iného než súčasného Pána lesa. Niekoho menšieho a krajšieho. Lenže táto predstava sa veľmi rýchlo vyparila.

Femi sa odvrátila od zamilovaného páru. Pomyslela si, že to bolo až príliš jednoduché.

Ak bolo niečo jednoduché na zomieraní. Ruka bohyne polámala jej telo.

No zrazu pred ňou stála Sadiki a v jej tele ostal len hnev.

„Dokázala si to. Ani na chvíľu som o tebe nepochybovala,“ zanôtila.

Zeki a Kacia im nevenovali pozornosť. Skláňali sa nad jej bezduchým telom.

Femi sa mračila. „Tebe sa to ľahko hovorí. Teba nikto nezabil, aby dosiahol svoje ciele. Pritom si mohla urobiť to správne, to jediné správne, obetovať samú seba a svoju dušu poslať za Ọsisom, keď to bolo všetko také jednoduché.“

Jej výčitky po nej stiekli ako po hladkom kameni. Dokonca sa ani len netvárila kajúcne.

„Nemám dušu, ktorú by som mohla vyslať za Ọsisom. V tomto smere som bezduchá. Preto som musela vyslať niekoho iného. Voľba padla na teba, pretože som vedela, že bez ohľadu na to, aká budeš nahnevaná, chopíš sa príležitosti.“

Hnevalo ju, že jej slová dávali zmysel. „A preto si ma musela zabiť?“

Sadiki niekoľkokrát zažmurkala. „Ale ja som ťa nezabila.“

„Dobre, tak teda inak – umožnila si Efụ, aby ma zabila.“

„Ani to nie je celkom pravda,“ vysvetľovala jej pomaly Sadiki. „Nie si mŕtva, pretože bohyňa ťa nezabila.“ Ukázala na objímajúci sa pár. „Rýchlo som zistila, že neprítomnosť Ọsisa nepomôže Efụ prebudiť sa a uvedomiť si, že toto celé je len divoká predstava. Vedela som však, že na to, aby sme Efụ zastavili, budeme potrebovať jej druha. Tak som vytvorila ilúziu. Oklamala som tvoje telo, ktoré si zrazu myslelo, že je mŕtve, a pustilo tak tvoju dušu, ktorá sa mohla dostať k Ọsisovi a priviesť ho až sem.“

Femi sa na ňu mračila. Bála sa tomu uveriť.

Nakoniec ju však presvedčili Kacia so Zekim. Pretože ak by naozaj zomrela, práve teraz by Kacia útočila na všetkých okolo. Zeki by sa k nej pravdepodobne pridal. Femi to súdila na základe toho, že ak by boli ich pozície vymenené a ona by si myslela, že je Zeki mŕtvy, pokojne by zničila celý svet, aby ho pomstila.

Začala krútiť hlavou. „Toľko námahy pre také jednoduché riešenie.“ Pohodila rukou. „Veď sa na nich pozri, konečne sa našli. Teraz nám stačí už len presvedčiť Efụ, aby sa k nám pridala.“

„Ešte nie je koniec,“ upozornila ju. „Musela som zmeniť plán a priviesť Ọsisa, pretože Efụ sa odmieta prebudiť. Toto väzenie ju zväzuje oveľa viac, než som si pôvodne myslela. Ona sama sa spod jeho moci nevymaní. Čo znamená, že tú ilúziu budem nemusieť zničiť. Čo znamená, že sa budeme musieť ponoriť do Ọnwụinho kúzla. Až do jeho podstaty.“

„Ak si myslíš, že je jednoduché zomrieť, mala by si to sama vyskúšať,“ odsekla jej Femi.

Sadiki pretočila očami. „Lenže ty si nezomrela.“

Čo si však Sadiki neuvedomovala, bola tá myšlienka ukrytá za je konaním. Nešlo o to, či Femi nakoniec zomrela alebo nie, ale o to, že si to mala myslieť. Čo veľa vypovedalo o Sadiki. Bola odhodlaná tento boj vyhrať, pomstiť sa Ọnwụ a záchrana sveta bola len druhoradá. Niečo, k čomu sa náhodne dostala. Celé veky plánovala každý svoj krok.

Len bohovia vedia, či rátala s tým, že niekoho z nich stretne. Alebo ich len možno nepovažovala za dostatočne dôležitých. Pretože ak by jej na nich aspoň trochu záležalo, postarala by sa o to, aby Femi vedela pravdu. Aby si uvedomila, že toto všetko je len ilúzia a ona v skutočnosti nezomrela. Lenže ona nič z toho neurobila a nakoniec to celé začala zľahčovať. Alebo to len Femi vnímala až príliš vážne. Podstatou však ostávalo, že teraz Femi vedela, čoho všetkého je Sadiki schopná. A tá predstava sa jej nepáčila.

O to menej, že na jej krvilačnej schopnosti odosobniť sa závisel osud celého sveta.

Kapitola 94. | Kapitola 96.

Kapitola venované SunShines.

Ďakujem za podporu.

Lili

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování