Gambit bohov - Kapitola 96. • OurStories.cz ~ naše povídky

Vďaka paranoji odhaliť skutočnú hrozbu

10.07.2019 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 655×

Kapitola 96.

Essien

Ich náhle ochudobnená skupinka sa nedokázala upokojiť. On sám sa prechádzal hore-dolu a nedokázal sa prinútiť zastať. Accai ho sledoval pohľadom, no nič nehovoril. Batu si o čomsi šepkala so svojim druhom a v ich blízkosti postávali tri chlpaté čudá, pričom minimálne jedno z nich bolo pripravené prípadného nepriateľa zožrať. Najpokojnejšie a pritom najzlovestnejšie pôsobili práve dvojčatá, ktoré si mlčky vyrábali nové šípy. Akoby v predzvesti boja, ktorý ešte len mal prísť.

Len oni a nekonečné čakanie.

Striedavo si považoval rozhodnutie vyslať Zaru, no následne si za to nadával. Nahováral si, že v smere dôvery voči ostatným nejakým spôsobom vyspel, no mýlil sa. Naučil sa spoliehať sa na Wen s Rae, pretože s nimi strávil dlhý čas. Musel si na ich prítomnosť zvyknúť. Ak by neveril ani im, čoskoro by sa z toho všetkého zbláznil. Dokonca si nahováral, že sa jeho postoj k zvyšku sveta predsa len zlepšil... lenže sa mýlil. Stále bol rovnako nedôverčivý. Preto teraz tak veľmi trpel. V duchu si totiž nadával za rozhodnutie vyslať do nepriateľského mesta niekoho, o koho schopnostiach nič nevedel.

Jeho paranoja bola ešte podporená, keď sa Zara zrazu veľmi nápadne vrátila. Oblečené mala pomerne výstredné šaty a predpokladal, že ak by mal miestny kráľ nejakú družku, vyzerala by obdobne. Veľmi hlasným spôsobom to okomentoval aj jej zvierací miláčik, ktorý na ňu vyčítavo zavrčal. Netváril sa pri tom nadšene. Najhoršie však na tom bolo, že nebola neviditeľná. Videl ju rovnako zreteľne ako všetkých ostatných.

Takže podvedome očakával, že za ňou bude bežať mala armáda.

Keď však aj naďalej ostávali vo svojom pôvodnom zložení, opäť sa sústredil na ňu.

„Toto je dosť nápadný spôsob návratu,“ obvinil ju. „Prečo nie si neviditeľná?“

Zara sa na chvíľu zarazila a pozrela sa na svoje telo. Akoby si až teraz uvedomila, že je viditeľné. Čo ho veľmi neupokojovalo. Mal podozrenie, že svoju schopnosť asi neovládala práve najlepšie, no keď mal teraz pred sebou aj potvrdenie svojich obáv, prebudilo to v ňom ešte väčšiu horkosť. No miesto toho, aby jej to začal vyčítať, snažil sa to nejako zdôvodniť.

Možno len bola rozrušená.

Čo mu automaticky pripomenulo, že by mal očakávať armádu nepriateľov.

Navrátivší člen nakoniec prehovoril: „Mesto je vyľudnené. Vyzerá to tak, že sa všetci niekam pobrali. Neostal tu nikto. Len v paláci je ešte pozostatok miestnej šľachty. No predpokladám, že nebude trvať dlho a aj tí odídu.“

Jej slová dávali tušiť, že nejaký čas strávila priamo pri zdroji informácií.

Sám pre seba pokýval hlavou. „Aha, tak preto ten výstredný odev.“

Keď sa zatvárila nechápavo, pokynul k jej sukni. „Tie šaty?“

Vtedy sa na seba zadívala, akoby si bola spomenula, že sa prezliekla.

Na jeho vkus bola až príliš roztržitá.

„Ach, áno, o to som sa vlastne... snažila,“ zabrblala. „Povedala som si, že sa prezlečiem za jednu z nich a možno mi niečo prezradia. Veľmi mi to nepomohlo. Keď som potom odchádzala, nechcelo sa mi strácať čas prezliekaním.“

„A očividne ani ničím iným,“ skonštatoval, za čo si vyslúžil niekoľko nevrlých pohľadov.

Niekoľkokrát si odkašlal. „Podarilo sa ti zistiť, prečo odtiaľto ľudia odchádzajú?“

Pohodila plecom. „To vie len Matka.“ Pri tých slovách sa napriamil. Nepočul ich už poriadne dlho a nemyslel si, že ich vyslovia práve jej ústa. Niečo z jeho pochybnosti sa mu muselo odrážať na tvári, pretože rýchlo dodala: „Teda, tak to hovoria tu. Matka sem, Matka tam. Asi tým myslia tú svoju bohyňu. Hoci mi nenapadá, prečo by ich bohyňa chcela, aby odtiaľto odišli.“ Pošúchala si bradu. „Možno utekajú pred nejakou hrozbou.“

Jej slová dávali zmysel, no jeho celkom nepresvedčili. Šípil niečo nebezpečné, ale bolo to len veľmi nezreteľné, takže sa tým nemohol zaoberať konkrétne. Čo ho rozčuľovalo. Obrátil sa preto na Accaia, ktorého názor by ho teoreticky mohol presvedčiť. Lenže bývalý mních sa tváril zamyslene a na Essiena sa pritom nedíval. Mohol teda len hádať, čo sa snaží v mysli vyriešiť.

S povzdychom svoj zlý pocit zatlačil do úzadia. Môže sa ním zaoberať aj neskôr.

Navyše jeho ticho povzbudilo ostatných, aby začali pokladať vlastné otázky.

„Ak u tekajú pred tým istým nepriateľom, teoreticky by sme s nimi mohli uzatvoriť dočasný mier. Alebo by sme si aspoň mohli navzájom pomôcť a opäť sa začať zabíjať neskôr,“ navrhol Batuin druh, ktorého meno si musel neustále pripomínať a jeho prítomnosť vnímal ako hrozbu.

V čom ho podporovalo nedôverčivé správanie ostatných.

Ani oni ho nepoznali. Hoci musel uznať, že to, čo hovoril, dávalo zmysel.

Dokonca sa s tou myšlienkou pohrával, no nestihol odpovedať.

Predbehla ho Zara. „Nemyslím si, že by na niečo podobné kývli. Ambarčania a Ȧudobčania proti sebe bojujú dlhé stáročia. Nezmení sa to len preto, že sa náhodou objavil silnejší nepriateľ. Okrem toho, prečo by Ȧudobčania mali pomáhať práve Ambarčanom? Bude len lepšie, ak ich rady niekto preriedi. Potom ich jednoduchšie porazia.“

Tentoraz jej slová boli ešte o čosi výstrednejšie.

„Teda, som si istá, že takýmto spôsobom by sa na to pozerali miestni obyvatelia,“ zahabkala nepresvedčivo, takmer až trápne. Dokonca sa začala obzerať. Akoby nevedela, kam s očami.

Essien sa zachmúril. Uznával, že to, o čom hovorila, bolo pravdepodobné.

Žil tu dosť dlho na to, aby niečo podobné vedel odhadnúť aj sám.

Viac ako obsah jej slov ho však zarazil spôsob, akým ich vyslovila.

S presvedčením a zanietením Ȧudobčana. To sa nedalo napodobniť.

Podvedome sa pozrel na otravného chlpatého miláčika, ktorý tak rád prenasledoval Zaru. Predpokladal, že ak by s jeho obľúbenou osobnou bolo niečo v neporiadku, dal by to nejako najavo. Na jeho prekvapenie však nevrčal a neprskal. Skôr kňučal. Akoby ma obavy. Alebo akoby reagoval na niečiu bolesť svojou vlastnou. Pôsobil dokonca až znepokojene. Takže čokoľvek bolo so Zarou v neporiadku, cítil to tiež.

Otázkou ostávalo, či to bolo potenciálne nebezpečné aj pre ostatných.

„Myslím, že by sme sa mali čo najskôr pohnúť,“ navrhla Zara, neustále sa obzerajúc. Akoby sa k nim blížil nepriateľ. „Nechcem tu ostávať dlhšie, než je nevyhnutné. Toto miesto je... skrátka divné.“

Bol ochotný priznať, že je to pádny dôvod pre jej správanie.

Alebo len hľadal ospravedlnenie, ktoré by upokojilo ostatných.

„Mám pocit, akoby ma v ňom niečo neustále sledovalo. Nejakí duchovia, možno tá ich bohyňa, ktovie. Každopádne by som rada splnila úlohu a odišla odtiaľto. Pokiaľ viem, ešte toho musíme veľa stihnúť.“

Jej slová dávali zmysel. Možno až príliš veľký, ale nechcel jej to vyčítať.

Miesto toho sa rozhodol dávať pozor. Ak ju poznačil len pobyt v meste, čoskoro by sa mala vrátiť späť k svojmu otravnému ja. Predpokladal, že keď mu vlasy na krku konečne prestanú vstávať dupkom, keď sa k nej priblíži, pominie aj čokoľvek, čo sa na ňu stihlo nalepiť u nepriateľa. Bol to plán rovnako dobrý ako akýkoľvek iný. Nemal čas vymýšľať čokoľvek zložitejšie.

„Dobre teda,“ prikývol po chvíľke váhania. „Mali by sme teda vyraziť. Našla si ten kameň?“

Zamračila sa. „Kameň? Aký kameň?“

Podvedome siahol po svojej mágii v predzvesti možného útoku.

„Ten, ktorý má kráľ, no nepatrí mu? Ten, pre ktorý sme sem prišli?“ napovedal jej.

Veľmi dúfal, že ju nakoniec nebude musieť zabiť. Dvojčatá by mu to nemuseli odpustiť.

Takmer zahanbene sklonila hlavu. „Ach, áno... ehm... tento... ehm... kameň.“ Zdalo sa mu, alebo naozaj žmolila látku šiat medzi prstami? Ten obraz absolútne nezodpovedal Zare, ktorú mal možnosť aspoň trošku spoznať. „Pravdou je, že som ho... ehm... hm... no... nenašla,“ priznala nakoniec neochotne. „Teda, nebol v žiadnej z komnát, do ktorej som nazrela. Takže predpokladám, že ho bude mať kráľ pri sebe. Čo je dosť logické. Tiež by som svoj najväčší poklad nosila všade so sebou,“ dodala rýchlo vysvetlenie.

Iste, bolo to nanajvýš logické, ako sama hovorila, no pôsobilo to, akoby jej to niekto pošepkal.

„Hej,“ zamrmlal, „to by dávalo zmysel.“

Cítil, že na neho zazrela minimálne jedna osoba. Alebo aj všetky prítomné.

Odkašlal si. „Takže teraz čo? Plánuješ útok na kráľa?“ navrhoval naoko bezstarostne. „Vopred upozorňujem, že to nebude jednoduché. Jeho zlatý poskok tu určite niekde bude, okrem toho má kráľ v pätách aj niekoľkých strážcov.“

„Na to by som sa nespoliehala. Keď som s ním hovorila, bol sám.“

Zrazu začal dúfať, že má chybný sluch. Alebo sa ocitol uprostred halucinácie.

„Prepáč, zdá sa mi, že som zle počul. Naozaj si povedala, že si klebetila s našim nepriateľom?“

Urazene si založila ruky na hrudi. Ako... dieťa. „S nikým som neklebetila. On skrátka... ehm... prekukol moje... ehm... maskovanie?“ Nervózne si oblizla pery. „Chcel vedieť, prečo som prišla.“

„A čo si mu povedala?“ pobádal ju obozretne.

Za čo si vyslúžil niekoľko zamračení. Ignoroval každé jedno.

„Že sme sem prišli hľadať prípadných spojencov.“

Uznanlivo prikývol. Za daných okolností sa zachovala ešte pomerne rozumne. Čo ho nakoniec prinútilo dívať sa na ňu o niečo zhovievavejšie, no o nič menej ostražito. Predpokladal, že ostatným to ako vysvetlenie stačilo. Opäť sa snažil nájsť podporu u Accaia, lenže ten teraz zamyslene škrabal Zarin chlpáča, ktorý k nemu podišiel. Zvláštne, že sa nechcel vrhnúť na svoju paničku. Veď keď odchádzala, takmer ju nepustil, a teraz si ju nevšímal. Bolo to zviera urazené? Možno sa im svojim správaním snažil niečo naznačiť. A možno mal len Essien príliš divokú fantáziu.

„Predpokladám, že ti asi neveril,“ nadhodil nakoniec, aby umlčal svoju myseľ.

Zara pokyvkala hlavou. „Pravdepodobne nie. Ale možno nás nezabije hneď, ako nás zbadá.“

„Myslel som si, že dokopy máte dosť schopností na to, aby vás to nemuselo trápiť,“ poznamenal Temujin, akoby potreboval ostatným pripomenúť, že tam ešte stále stojí.

Essien mu plánoval niečo odvrknúť, ale v reakcii ho predbehla Zara.

„Schopnosti?“ začudovala sa.

Zodvihol obočie. „Áno, schopnosti. Alebo chceš nazvať to, čo sa deje v tvojej blízkosti zázraky?“

Nervózne sa pomrvila. Pôsobilo to nanajvýš nepatrične.

Tentoraz sa zdalo, že si to mysleli aj ostatní. Ale boli skôr starostliví, nie nasrdení.

Čo bolo stále lepšie ako nevšímavosť.

„Nie,“ zahučala ospravedlňujúco, „len som... len som si na niečo spomenula.“ Vzápätí pokrútila hlavou a tým najviac očividným spôsobom zmenila tému: „Asi by sme mali vyraziť.“

Keď nemal žiadny pádny dôvod, aby jej návrh odmietol, spýtal sa len:

„A čo stráže pri bráne? Cez tie sa asi nepozorovane nedostaneme.“

V ten moment sa usmiala naozaj zákerným spôsobom. Zrazu vyzerala ako svoje predchádzajúce ja. Nie, že by bola krutá, ale určite nebola koktavá a neistá verzia samej seba, ktorá sa k nim vrátila z mesta. Viac podobná jej bola mierne zákerná nedávno prebudená bohyňa so schopnosťou zrovnať svet len silou myšlienky. Teda, teoreticky by to dokázala, podľa všetkého na to zatiaľ nemala silu. Ako mu našepkávali jeho vlastné nadania.

Čo ho nútilo uvažovať, čo presne vyvádzala v zámku, že to takto zdecimovalo jej mágiu.

„Možno som ich tak trochu prinútila hľadať jednu neexistujúcu hrozbu na opačnom konci mesta,“ vysvetlila nevinne.

Reakcie ostatných boli plné úľavy a nervózneho smiechu. Uvedomovali si, že sa niečo stalo, len to nedávali najavo. Asi z úcty k tomu, ako dlho sa poznali.

To ho postupne upokojovalo. Skutočne bol až prehnane paranoidný.

„Veľmi zákerné, Zara,“ zabŕdla do nej so smiechom Batu.

Zara naoko cudne zaklipkala mihalnicami. „Ale zase účinné.“

„To nepopieram.“

Cítil, ako sa naňho ostatní podvedome pozerali. Netušil, ako sa má cítiť pod ich drobnohľadom. Automaticky k nemu začali vzhliadať, nakoľko on jediný o tomto miesto čo-to vedel. Neprekážalo mu rozkazovať, k tomu bol systematicky vychovávaný celý život. No bolo rozdielne byť obyčajným smrteľníkom bez schopností a následne mocným mágom.

Zrazu sa na seba, i na ostatných, pozeral úplne iným spôsobom. Musel priznať, že občas bolo náročné vidieť ich ako seberovných. Viac ako inokedy mal chuť spoľahnúť sa len sám na seba, čím by vylúčil prípadné pochybenia a zrady. Navyše by ostatných aj ochránil, čo bolo jeho cieľom – aspoň čo sa týkalo Wen a Rae.

Lenže jeho myšlienky budú musieť počkať. Hlavne keď na neho všetci pozerali.

„Myslím si, že by sme ich rozptýlenie mali využiť. V meste je veľa domov a úzkych uličiek, v ktorých sa môžeme ukryť. Navyše vedľajšie brány boli už pred rokmi zamurované, takže naším jediným problémom je hlavná brána. Zdolajme ju a budeme zase o krok bližšie.“

Opäť sa sústredil na Zaru. „Kde presne si ich poslala?“

„Do najvzdialenejšieho kútu vonkajšieho sektora,“ vysvetlila hrdo.

V mysli mu opäť bliklo varovné svetielko.

Rozšifrovať pôdorys mesta predsa nevyžaduje génia.

Aj tieto myšlienky pripísal na vrub svojej paranoji. Snažil sa ju potlačiť, keď plánoval, ako budú postupovať. Dokonca aj vtedy, keď pomaly a čo najnenápadnejšie kráčali k mestu. Skutočne ich nikto nečakal. Cesta bola voľná, avšak necítil sa ako víťaz. Mesto bolo ľudoprázdne. Pripadal si skôr ako zdochlinár. Prišiel hodovať až potom, čo všetko významné skončilo. Len sa priživil na sláve niekoho iného a vyťažil z toho maximum.

Potláčajúc osobné výhrady rozkázal čo najrýchlejší presun. Poháňal ostatných. Chcel byť čo najskôr v relatívnom bezpečí niektorého z prázdnych domov. Jeden z nich navrhla Zara, vraj sa predtým dívala dnu, a bol rozmerný, ale s malými oknami, čo im mohlo dodať potrebnú výhodu. Nechcel v tom vidieť nič podozrivé.

Jeho schopnosti mu tvrdili, že v okolí okrem nich skutočne nikto nie je. no inštinkty ho nútili obzerať sa. Bolo to príliš jednoduché. Mesto ostalo prázdne, stáž niekde behala, kráľa zamestnávalo vládnutie. Alebo politikárčenie. Keď stáli v ústi jednej z mnohých slepých ulíc, musel sa do ďalšieho kroku vyslovene nútiť. Pred nimi sa vypínal dom ako každý iný. Čo znamenalo len jeden cieľ. Zároveň im však ostala len jedna cesta von.

A vtedy, keď ho od dverí delilo sotva niekoľko krokov, sa zrazu vchod s rachotom rozrazil. Von vybehlo niekoľko ȧudobských vojakov. Tí, ktorých predtým nebol schopný vycítiť. Pretože ich prítomnosť niekto magicky zamaskoval. Hoci vedel, že v meste nežije nikto, kto by niečo podobné dokázal.

Bleskovo sa otočil, odhodlaný získať aspoň nejakú výhodu. Lenže bolo neskoro.

Na konci uličky ich uzatvorila ďalšia jednotka.

Ako sa tak díval okolo seba, a do učí mu prenikalo nasrdené vrčanie a pobúrené výkriky, uvedomoval si jediné. Toto bola perfektne nastrašená pasca. A oni do nej vkráčali, akoby boli zelenáčmi, ktorých vyslali splniť prvú jednoduchú úlohu. No aj tú pokašlali. Pretože nepriateľ mal neočakávanú výhodu.

Vďaka Zare, ktorá sa ich rozhodla zradiť.

Kapitola 95. | Kapitola 97.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování