Girls in team II. • OurStories.cz ~ naše povídky

Hrôza v podobe novej spolužiačky.

31.05.2015 (20:00) • • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 338×

2. kapitola

Ďalší deň bol pomerne zaujímavý...

„Moje meno je Kamishiro Yuuko. Mám pätnásť a prišla som z Austrálie. Narodila som sa v Japonsku, no ešte keď som navštevovala základnú školu, sa naša rodina presťahovala za prácou do Austrálie. Mám rada ovocný puding a basketbal. Veľmi ma teší!" Nemohla som tomu uveriť! Bola vážne tu, nebol to vtip. Stála pred celou triedou a chystala sa mi vstúpiť opäť do života s novými mučiarenskými nástrojmi, lebo tie staré jej už neprišli nijako zaujímavé.

Zdesene som vypliešťala oči pred tabuľu a nevnímala slová mojich spolužiakov na novú študentku. Cítila som, ako sa mi celý svet rozpadal pred očami... ten svet, ktorý som si tak prácne vybudovala po tom, ako mi ho kedysi zničila.

„Dobre, Yuuko. Môžeš si sadnúť,“ povedala s úsmevom učiteľka.

„Hai!“ Rozžiarila sa dievčina a sadla si do poslednej lavice pred katedrou.

Ohromene som na ňu pozerala.

To... to nemôže byť pravda!

Na prestávke sa k nej každý nahrnul, vlastne skoro každý. Ja som sa namiesto toho vybrala von z triedy. Cítila som na sebe pohľady ostatných, ale nezaujímalo ma to. Nechcela som s ňou byť v jednej miestnosti, hoci som vedela, že sa tam budem musieť vrátiť.

„Škoda, že prestávka netrvá večne,“ poznamenala som otrávene.

„Áno, to je veru škoda,“ ozval sa hlas spoza mňa a ja som sa prudko obrátila. Našla som sa oproti zachmúrenému Hideakimu. Mračil sa ako už dávno nie. Zarazene som si ho premerala a v sebe som mohla spokojne skonštatovať, že aspoň nie som sama, kto má nanič deň. Viem, je to zlomyseľné, ale v tej chvíli som sa cítila mizerne a mojou hlavou sa preháňali hlúpe myšlienky. Už som sa nemohla dočkať, kedy deň skončí a ja môžem ísť na tréning - najlepšie uvoľnenie.

„Čo sa ti stalo?“ opýtala som sa, aby som vyplnila to ticho, ktoré medzi nami padlo.

„Ani sa nepýtaj...“ zamumlal. „A tebe?“

„Ani sa nepýtaj,“ vzdychla som si a kyslo som sa usmiala. Život je sviňa.

„Prídeš dneska na tréning?“ opýtala som sa. „Nevyzeráš práve príťažlivo.“

„Ďakujem... ešte uvidím.“

„Uhm,“ prikývla som a oprela sa o zábradlie. Aké by to asi bolo, keby som skočila? Pripučila by som niekoho so sebou?

„Yuki!“ zakričal niekto, načo som sa trhla a poobzerala som sa okolo seba.

„To si bol ty?“ opýtala som sa Hideakiho.

„Vyzerám na to, že mi narástli kozy?“ uchechtol sa, načo som pokrčila plecami, aby som ho naštvala. Zrejme to bol iný Yuki... alebo iná Yuki?

„Yuki!“ ozvalo sa už bližšie pri mne.

„Yuuko...“ zamrmlala som na dotyčnú, keď sa objavila predo mnou.

„Tak dlho sme sa nevideli! Som rada, že ťa opäť vidím!“

„Kiežby som mohla povedať to isté.“

Zarazene na mňa pozrela. Nuž čo? Keď ma bude chcieť opäť stiahnuť ku dnu, nech má na to aspoň nejaký dôvod...

„Och, Yuuko, tu si! Chcela som...“ Učiteľka sa zarazila uprostred vety. „Yuki! Skvele načasované. Chcela som Yuuko povodiť po škole, no vyzerá to tak, že vy dve si skvele rozumiete. Ukážeš jej to tu namiesto mňa!“

Nie, hlesla som v mysli. Odkiaľ sakra zobrala, že si rozumieme?! Chcela sa len zbaviť tej povinnosti a nechať ju niekomu nevinnému - čiže mne!

„Ale, pani učiteľka-“

„Ďakujem, Yuki. Užite si to!“

A už som len videla strácajúci sa chrbát učiteľky... teda... na to, že má pomaly dvesto je čiperná až, až.

„Som rada, že mi tak nadšene pomôžeš,“ poznamenala Yuuko s úsmevom, ale ja som videla ten jej vyčítavý pohľad, ktorým ma priam prebodla. Na špičke jazyka som už mala niečo nie práve najkrajšie, ale radšej som to zhltla a pozrela som sa na Hideakiho.

„Ty nemáš niečo na práci?“ spýtala som sa trochu viac popudene, než som chcela.

„Ale isteže mám. Idem sa obesiť, príjemnú obchádzku,“ odvetil, potom sa pobral preč.

Vzdychla som si a pohľad som preniesla na Yuuko.

„Tak poď,“ povedala som chladne a s nezáujmom som sa vybrala po chodbe, pričom som jej v rýchlosti sypala čo kde sa nachádza. Robila som to tak rýchlo, ako som len vedela a nedala som Yuuko žiadnu šancu pýtať sa. Nezaujímalo ma, či si to bude pamätať, alebo či sa chce niečo spýtať. V škole snáď už bola aj predtým, ani táto sa od ostatných nelíšila.

„To je všetko. O tri minúty začína hodina. Tak, ak ma ospravedlníš, idem.“ Klamala som... vôbec ma nezaujímalo, či ma ospravedlní. Odišla by som aj keby s tým mala problém. No napriek tomu, že som zrýchlila najviac ako som mohla, dobehla ma a ako poslušný psík ma nasledovala. Zaškrípala som zubami a pokračovala ďalej.

Toto bude utrpenie, prebleslo mi mysľou, keď som prekročila prah mojej triedy. Celé tri roky v jedej miestnosti s ňou... už teraz mi bolo blbo.

Hodiny napokon skončili, ale celé to šlo ako v lete na saniach. Náladu mi nedokázal zdvihnúť ani Akira, ktorý ako vždy každú prestávku došiel za mnou. Pohľad mi neustále ubiehal k Yuuko. Niekoľkokrát som zachytila, že sa díva na nás a nebolo mi to dvakrát príjemné. Neznášala som ju!

Nakoniec, keď skončila aj posledná hodina, ja som rýchlosťou blesku vyrazila do telocvične, nedbajúc na to, že Akira za mnou musel priam bežať. Vlastne som si len myslela, že za mnou beží. Hneď, ako som vošla do telocvične som si totiž zistila, že so mnou nie je. Udivene som sa okolo seba poobzerala, hľadala som ho pohľadom, ale nakoniec zvíťazilo to, že som nedokázala prehrýzť fakt, že od teraz mi na krku bude visieť Yuuko.

„Dajte mi loptu!“ vyštekla som na tých pár chlapcov, ktorí tam už boli, a keď mi v rukách pristála žiadaná vec, dodala som: „A všetci na mňa!“

Všetci ostali zarazene stáť, no sekundu na to sa na mňa s pokrikom vrhli a snažili sa mi zobrať loptu. Hrať sama však nebola žiadna sláva...

„Nepotrebuješ pomoc?“ opýtal sa Hideaki a zachytil letiacu loptu vo vzduchu. Zazrela som naňho, no napokon som prikývla. Keď už som si mala s kým prihrávať, bolo to ľahšie a chalani boli iba traja, takže nebolo veľmi ťažké sa im vyšmyknúť... teda aspoň pre mňa. Som menšia a rýchlejšia, no Hideaki bol vyšší ako žirafa a aj o niečo ťažší. Prebíjala som sa agresívnejšie, ako boli chalani zvyknutí. No nemienila som na nich brať ohľad. Potrebovala som sa vyventilovať. Nechcela som sa obmedzovať. Veď určite zažili aj horších protihráčov.

„Ste banda dievčísk!“ zalapala som po dychu, keď sme mali oddych. Sama som ledva stála, no chcela som hrať dovtedy, dokým by zo mňa tá zlá nálada neopadla.

„Pokoj, Yuki... čo ti niekto stúpil na otlak? Prečo sa takto správaš?“ Vyčítavo na mňa pozrel Keiko, načo som od nich odvrátila tvár.

„Pokračujte, ja idem nájsť trénera,“ zamumlala som a vydala som sa pohľadať učiteľa. Meškal a áno, stúpili mi na otlak! A bol to Keiko!

Trénera som nemusela dlho hľadať, pretože práve mi šiel naproti.

„Už sú pripravení chalani?“ spýtal sa otrávene.

„Sú,“ odvetila som, pričom som trochu kývla hlavou. A myslím, že aj tak trochu mŕtvi, pomyslela som si, na čo sa mi na tvári objavil malý, ale o to zlomyseľnejší úsmev. Pred duševnými očami som videla ako im dá ešte k tomu všetkému zabrať aj tréner a budú totálne zničení, než pôjdu domov.

A tam budeš mať za ten otlak, Keiko!

Sama som nevedela, prečo som zrazu taká škodoradostná, ale aj napriek tomu som sa strhla, keď na chlapcov tréner tak strašne zareval, až sa steny telocvične otriasali.

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování