OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Girls in team III.

07.06.2015 (14:00) • • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 311×

3. kapitola

Keď som došla do kabinetu a uvidela tie hory papierovačiek, ktoré mi tréner znova nechal, hodila som rovno spiatočku.

„Tréner... necítim sa dobre. Môžem ísť domov?“

„Ugh! Kakeru! Čo to vyvádzaš s tou loptou? Ak chceš tancovať, mal si sa prihlásiť na spoločenské tance... dobre, Yuki, choď. Hideaki! Nedychči toľko! Však hráš iba päť minút!“

„Tréner... hral som s Yuki... nemôžem ani dýchať!“ vydal zo seba a rozčapil sa na parkety. „Studené, príjemné...“ brblal neprítomne.

„Tak na toto sa cítiš dosť dobre?“ vykríkol tréner a zabodol do mňa pohľad. „Do kabinetu!“ skríkol, pričom ukázal smerom ku dverám.

Otrávene som si vzdychla a zazrela na Hideakiho.

„A ty tam už toľko nezdochýnaj! Na nohy a do toho!“ nariadil Hideakimu, ktorý sa horko-ťažko pozviechal. Ja som sa nepohla z miesta, ba trochu som sa posunula k dverám, dúfajúc, že som dosť nenápadná. Avšak trénerovi to neušlo. Prirútil sa ku mne, čapol ma za ruku a začal ma za sebou ťahať.

„A do práce!“ vyhlásil, potom za sebou zabuchol dvere a mňa nechal so stĺpmi papierov týčiacimi sa k nebesám ako Empire State Building.

„Bože! Prečo ma tak nenávidíš?!“

Úplne zdochnutá som sa dostavila domov, skopla zo seba topánky a ani neviem ako, ocitla som sa na posteli. Chvíľu som oddychovala, no nakoniec som načerpala sily a išla sa aspoň umyť.

„Ťažký deň, čo?“ Vošla mi do izby mamka a súcitne sa na mňa usmiala. Prikývla som a posadila sa na posteľ.

„Dáš si?“ Až teraz som si všimla, že niesla tácku s džúsmi a tyčinkami.

„Mami... ty si bohyňa!“ vyhŕkla som a natiahla sa po pohári.

S mamou som strávila príjemnú chvíľku, potom som do postele padla ako taký kus dreva a rovno som aj zaspala. Čo ma po tom, že som sa zase nestihla naučiť?

Ráno však prišlo na môj vkus príliš skoro. Až sa mi plakať chcelo, keď začal rinčať ten odporný budík. A keď som pomyslela na Yuuko... mala som pocit, že mojimi slzami by som vyplavila celý svet! Vyliezla som z mojej milovanej postele, pripravila sa a trochu dolámaná od včerajšieho výbuchu na ihrisku, som sa pobrala do školy.

Bola som nadšená, keď sa mi pri bráne zase okolo krku hodil Akira. Bola som na tom približne rovnako ako Hideaki, ktorý kráčal za svojím bratom, akoby mu dušu dementori vysali.

„Yu-kki!“ vyhŕkol rovno do môjho ucha, čo spôsobilo, že som sa úplne prebrala.

„Moje ucho nie je megafón,“ informovala som ho, na čo sa on zasmial... znova do môjho ucha a znova dosť nahlas.

„Akira, prestaň, lebo tvoj hlas spôsobuje, že moje črevá pracujú nadčas,“ oznámil mu Hideaki a popri tom, ako vedľa nás prešiel, ho buchol po hlave.

„Tak budeš musieť celý deň presedieť na hajzli, braček. A ja ti pritom budem spievať,“ odvetil Akira a konečne ma pustil.

„Nie som zvedavá na vaše zdravotné problémy,“ vyhlásila som mrzuto, na čo ma Akira capol do ramena.

„Ale nebuď taká otrávená, veď je krásne ráno!“ vyhŕkol nadšene, pričom ukázal na zamračenú oblohu nad nami.

„Oh, skutočne?“ Pozrela som sa na neho s nadvihnutým obočím.

„No, tak nie! Človeku zoberiete aj chuť do života vy dvaja!“ povedal už aj on otrávene a vybrali sme do budovy školy.

Keď som vošla do triedy, pohľad mi okamžite padol na Yuuko. Sedela v lavici, vlasy medovej farby mala voľne rozpustené a v nezábudkovo modrých očiach jej svietil zvláštny plamienok. Sedela a rozprávala sa so svojimi novými kamarátkami.

Podvedome som si odfrkla. Čo, samozrejme, neušlo môjmu osobnému dvornému šašovi.

„Čo s ňou máš?“ Nechápal, keď sa jeho pohľad zatočil rovnakým smerom ako ten môj.

Nič. Iba mi tá osoba zničila skoro celý život... a potom si len tak odišla do Austrálie. Bez trestu.

Aj keď... dokázala by si jej ublížiť? ozval sa tichý hlások v mojom vnútri, načo som iba neprístupne stisla pery a vydala sa do mojej lavice.

Hodiny ubiehali, na podiv, znova ako ten najpomalší slimák, ktorý práve išiel na porážku a z posledných síl sa snažil dostať ešte poslednýkrát na miesto svojho narodenia. Umučene som si tresla hlavu o lavicu pri poslednej prestávke.

Si silná. Ty to vydržíš.

„Narastie ti roh,“ ozval sa Akira s plnými ústami.

„Nech,“ zamumlala som s čelom ešte stále pritisnutým k drevu.

„Si divná,“ skonštatoval.

„A ty si pažravec a teraz mi daj, prosím ťa, pokoj,“ vyhlásila som. Akira sa neozval a ja som preto zdvihla hlavu, mysliac si, že už odišiel. Ale on tam zarazene stál s keksíkom v ruke a nechápavo na mňa žmurkal. Keď sa naše pohľady stretli, neviem čo z toho môjho vyčítal, ale pokrčil plecami a vrátil sa na svoje miesto.

Hlava mi znova klesla na lavicu, kde som si zamumlala: „Som hrozná.“

A to všetko kvôli Yuuko, dodala som v sebe. Vtom sa ozvalo zvonenie na poslednú hodinu a mne prebehol mráz po chrbte. Ďalšie mučenie v podobe hlúpej angličtiny.

A samozrejme, že som mala pravdu. Bolo to zdĺhavé a trápne, pretože celú hodinu rozprávala Yuuko, ktorá vedela po anglicky perfektne vďaka tomu, že žila v Austrálii a každý ju za to obdivoval. Liezlo mi to na nervy a v momente, ako zazvonilo, schmatla som svoje veci a ďakujúc všemohúcemu, som pálila na zastávku priam svetelnou rýchlosťou.

„Hoj!“ Zamrzla som na mieste. Ten hlas...

„Akira?“ pozrela som na opierajúceho sa chalana pri zastávke. Vyzeral tak cool, až som začala pochybovať o tom, že je to on.

„Stará mama,“ zašomral a zabodol do mňa svoj tvrdý pohľad. „Vieš, akú to dalo námahu sem doletieť skôr ako ty, oprieť sa o stenu ako borec a nevyzerať pri tom zadýchane?!“

Vyprskla som a začala sa nahlas smiať.

„A... čo tu robíš?“ spýtala som sa, keď som si utierala posledné slzy smiechu.

„Chcem sa s tebou porozprávať.“

„O čom?“

„O tom dievčati, čo má kvôli tebe v zátylku teraz dieru.“

„Volá sa Yuuko,“ vzdychla som. „A nechcem to teraz rozoberať. Aspoň nie tu.“

„Dobre,“ prikývol, no neodišiel.

Mohla som si myslieť, že sa nebude mať k odchodu bez vysvetlenia.

„No, fajn, pán borec, ak chceš vedieť, čo sa stalo, tak ti to poviem u nás,“ vyhlásila som a čakala, či sa nespýta kedy a kde bývame, ale namiesto toho spolu so mnou nastúpil na autobus a bez slova ma nasledoval domov. Predtým, ako som však vstúpila do domu a ako zvyčajne zakričala svoje „som doma“ , som sa na neho pozrela.

„Výborný spôsob, ako zistiť, kde niekto býva,“ skonštatovala som.

„Mal som byť radšej nenápadný, aby si potom robila hystérie kvôli tomu, že ťa niekto prenasleduje?“ spýtal sa s úškrnom.

„Ty nevieš byť nenápadný. Vždy si ako taký vlk medzi ovcami.“

Urazene vypleštil oči.

„Tak poď dnu, keď si ma už nasledoval,“ povedala som skôr, ako stihol otvoriť ústa a reagovať na moje vyhlásenie aj slovami. Stačil mi jeho výraz. „Som doma!“ skríkla som ako obyčajne a na moje prekvapenie v tej chvíli z kuchyne vyletela moja mama s varechou v ruke a so širokým úsmevom na tvári.

„Yuki! A nejaký chlapec! Miláčik! Naša dcérenka si domov priniesla chlapca! Počuješ?!“ vykrikovala nadšene a bežala do obývačky.

„Kde mám pušku!?“ ozvalo sa odtiaľ a ja som prevrátila očami.

Milujem svoj život, je plný príjemných prekvapení! pomyslela som si. My máme predsa pušku!

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Girls in team III.: