OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Girls in team IV.

16.06.2015 (18:00) • • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 450×

4. kapitola

Kútikom oka som pozrela na Akiru... bol vydesený. Celkom normálna reakcia. Kebyže nebývam s mojimi rodičmi už od narodenia, asi by som sa tvárila ako Akira. Potiahla som ho za rukáv, aby som ho prebrala z tranzu.

„Pôjdeme radšej do mojej izby.“ Jeho pohľad sa stretol s mojim, no nič nepovedal. Začala som pochybovať, či ma vôbec počul.

„Tak poď hore." Kývla som mu, načo ma začal nasledovať, takže bol pri zmysloch! Aspoň, že to... vybrali sme sa do mojej izby.

„Nuž, “ začala som, keď som Akiru prinútila sadnúť si na posteľ a sama som si sadla na stoličku pri stole. „Yuuko je moja bývalá spolužiačka a priateľka z detstva. Každodenne sme sa spolu bavili a smiali na našich bláznivých myšlienkach. Chodili sme do nášho obľúbeného parku a tam vymýšľali rôzne príbehy na okoloidúcich ľudí. Mali sme veľa spoločného – dokonca sme spolu hrávali aj sem-tam basket.“ Uchechtla som sa pri pomyslení na jednu našu hru, pri ktorej sme sa váľali na zemi a doťahovali sa o loptu. „Jedného dňa sa však začala správať dosť... inak.“ Zakrútila som záporne hlavou a pekné myšlienky, ktoré som mala pri pomyslení na naše dávne kamarátstvo, sa rozplynuli a ja som sa bolestne pozrela von z okna. 

„Prestali sme spolu chodiť do parku, nenavštevovali jedna druhú, naše rozhovory sa postupne stávali malým divadlom. Dovtedy som nevnímala, že som okrem Yuuko nemala nikoho, s kým by som sa bavila tak ako s ňou. A ani mi to nevadilo...“ Vydýchla som a na chvíľu som sa odmlčala.

„Nepríjemné to začalo byť vtedy, keď sa začala baviť s ostatnými dievčatami v triede a za mnou prišla jedine vtedy, keď si potrebovala opísať domáce úlohy. Nechápala som to. Ako ma mohla len tak odkopnúť? Ako obyčajné smeti! Nenapadlo jej, že aj ja mám city?!“ Nahnevane som zavrela oči a postupne sa upokojovala. Keď som bola schopná opäť hovoriť, uvoľnila som stisnutú čeľusť a rozprávala.

„Neviem, čo som jej spravila, no od toho okamihu sa mi snažila stále podkopávať nohy. Rozprávala o mne veľmi, veľmi škaredé veci a vďaka tomu sa so mnou nikto neodvážil ani len porozprávať. A ja som nechápala, prečo to robí  – bývali sme najlepšie kamarátky, tak prečo, došľaka, ma takto zranila?“

Pozrela som si na ruky založené na kolenách a premáhala plač. Napokon sa mi však podarilo dotieravé slzy "zhltnúť" a namiesto plaču som len zaťala päste. Avšak už som sa nedokázala ozvať. Nevedela som, ako pokračovať. To, čo som sa neskôr dozvedela. To, čo o mne Yuuko vtedy ostatným natárala bolo pre mňa ešte stále bolestivé. Boli to len banality, ktorými by som sa dnes už ani nezaoberala, neranili však moje terajšie Ja, ale to minulé. To malé decko, ktoré kvôli tomu toľko času preplakalo. Nechcela som sa už tým trápiť. Bolo to dosť vtedy.

Zdvihla som zrak a zadívala som sa na Akiru. Ten sedel na kraji mojej postele, akoby práve zhltol metlu. S naširoko otvorenými očami sa na mňa pozeral a ja som sa neubránila úsmevu.

„Tak spokojný?“ spýtala som sa a v mojom hlase už nebola žiadna trpkosť.

Ba naopak, v podstate sa mi riadne uľavilo. Keď sa Akira ani po pár minútach nepohol a iba na mňa zízal, zachmúrila som sa. Tak veľmi ho to jednoducho nemohlo zaskočiť. „Tak konečne už ožiješ, alebo čakáš na princa na bielom koni, ktorý ťa svojím bozkom prebudí?“ ozvala som sa znova.

Až vtedy zavrtel hlavou. „Ona je naozaj taká malá mrcha?“ opýtal sa. 

„Neveríš mi?“ Prižmúrila som oči.

„To som nepovedal. Len... takto skončené kamarátstvo... muselo to byť pre teba ťažké,“ skonštatoval.

„Hej, bolo,“ zamumlala som.

„A môžem sa opýtať, čo také na teba povedala?“ spýtal sa opatrne. Všetky svaly v tele sa mi napli a žalúdok sa mi stiahol. Avšak toto napätie po malej chvíli pominulo.

„Prepáč, ale na tvoju otázku momentálne odpovedať nemôžem.“ Zakrútila som záporne hlavou a postavila sa na rovné nohy.

„Tak, zoznámim ťa s mojimi rodičmi, aby sa potom necítili o niečo ukrátení.“ Zoširoka som sa usmiala a škodoradostne sa vo vnútri smiala.

Akira stuhol.„Otec má na mňa pripravenú pušku, pamätáš?“ pripomenul celý bez seba.

„Hádam sa len nebojíš?“ usmiala som sa nevinne.„No poď,“ postrčila som ho k dverám a ja som začula, ako prehltol.

Hehe... toto má za to, že je taký zvedavý, prebleslo mi mysľou.

Nakoniec sme spolu prežili naozaj krásne popoludnie. Hrali sme sa spoločenské hry, vtipkovali, robili voloviny a Akira sa postupom času čoraz viac uvoľňoval. Tešilo ma, že sa mojim rodičom páčil...

Večer som sa nakoniec uložila do postele s príjemným pocitom, až kým mi na um neprišlo to, že som sa zase neučila! A zajtra je zase nejaký trápny test. Vyskočila som z postele a prirútila sa k stolu, na ktorý som vycapila všetky knihy. Horlivo som sa začala učiť, ale toto nadšenie rýchlo opadlo, pretože som si z vysvetľovania učiteľky nič nepamätala! Text bol akoby písaný po čínsky. Až som mala chuť svoj zošit aj s knihou vyhodiť von oknom. Už som dopredu videla, akí budú moji rodičia nadšení, keď zajtra prídem s krásnou známkou.

Napokon som to vzdala a ľahla som si spať. Nech som aspoň trochu vyspatá, keď už Nobelovu cenu zajtra nedostanem.

No, nestalo sa tak. Celú noc som sa iba prehadzovala a mohol za to aj fakt, že mi napadol nábor do tímu, ktorý sa rapídnou blízkosťou blížil. Nemôžem predsa dopustiť, aby bol taký úbohý ako minulý rok! Musí to byť  niečo veľkolepejšie, aby sme upútali pozornosť.

Ráno som potom vyliezla z postele ako taká vyžmýkaná handra a vydala sa na svoju každodennú cestu do školy.

„Tachibana!“ začal na mňa hulákať Hideaki už z druhého konca ulice, načo sa na mňa začali otáčať študenti naokolo.

„Ferdo...“ zamumlala som mu naspäť, keď ku mne nadšene dobehol, načo mu na čele navrela žila.

„Nie som Ferdo!“ zavrčal a ja som ho úspešne odignorovala.

„Čo si hneď od rána hlučný? Takto nikoho nepritiahneme do tímu...“

„Tak o toto ti ide?“ Zasmial sa a jeho nálada bola opäť niekde v nebi.

„Počuj, čo sa ti stalo? Si nejaký nezvyčajne veselý...“ zamrmlala som.

„Je taký krásny deň, prečo by som nemohol byť veselý?“ spýtal sa a aj on ukázal, rovnako ako predtým jeho brat, na zamračenú oblohu.

„Vám dvom načisto preskakuje,“ skonštatovala som, potom som sa vybrala do školy. „A máš nejaký nápad na ten nábor?“ spýtala som sa a kútikom oka pozrela na vysmiateho Hideakiho.

„Samozrejme... že nie,“ vyhlásil a mne ovisla huba, pričom mi na čele navrela žila.

„To naozaj mám robiť všetko ja?!“ vyhŕkla som.

„Si dievča,“ odvetil stále rovnako veselo.

V tej chvíli som sa po ňom zahnala rukou a poriadne ho tresla do ramena. „A ty si kretén!“ vykríkla som otrávene a vbehla do školy. Celú cestu do triedy som frflala.

Veď toto nie je možné, že všetko musím robiť ja. 

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Girls in team IV.: