OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 10. časť

19.01.2013 (20:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1520×

Niekto ma chytil za rameno.

„Tak dosť, Arwen. Stačilo.“ Nechcela som prestať a rozhodne som nechcela, aby mi do toho blondiačik zasahoval.

Odstrčila som ho a chcela ho udrieť, nech si dá pohov. On mi ale chytil ruku, urobil so mnou otočku a jednou rukou mi zovrel moje obe ruky za chrbtom. A druhú ruku mi pritláčal ku krku, no jemne.

„Prejdeme sa, dobre? Potrebuješ čerstvý vzduch,“ šepol mi do ucha a viedol ma von. Nevnímala som nič, len jeho ruky. Donútil ma vyjsť von zo záchodov a potom ma smeroval von z budovy školy. 

Keď sme boli preč od tých všetkých prekvapených pohľadom, pustil ma. Odstúpila som od neho a naštvane sa naňho pozrela.

„Prečo si sa do toho plietol?!“ oborila som sa naňho.

Prekvapene ostal stáť. Nečakala som na odpoveď, len som vykročila k štadiónu. Potrebovala som sa prejsť a možno aj upokojiť sa.

Alex kráčal za mnou, až ma konečne dobehol. „Ja? Mal som ťa hádam nechať rozbiť jej tvár?!“

Naštvane som sa otočila. „Áno! Nebola to tvoja vec. A ešte k tomu... čo to bol za nápad tak ma ponížiť!“ zvrieskla som po ňom.

Začal sa smiať. Naštvane som rozhodila rukami a zaťala zuby. Ten jeho postoj ma vytáčal.

„Ponížiť? Tak to sa ti podarilo aj bezo mňa. Neobviňuj ma z toho, pretože obaja vieme, ako by sa to bezo mňa skončilo!“

Odfrkla som a vyskočila na tribúnu. Mala som takú zlosť. Všetko to vo mne proste vrelo.

Allia ma naštvala. Pochopila som, že mierila na Daria, ale toto bolo príliš. A k tomu všetkému ešte Alex. No jasne... proste sa musel hrať na hrdinu!

„Prečo ste sa pobili?“ spýtal sa po chvíli.

Utrela som si peru, na ktorej som mala krv. Spodná pera bola roztrhnutá a ešte stále mi z nej tiekla krv.

Mávla som rukou. „Nie je to tvoja vec. Ja sa tiež nestarám do toho, čo máš proti Brianovi.“ Síce... starám sa, ale ty o tom nevieš. Pomyslela som si rýchlo.

Neveriacky si odfrkol. „Ty si proste ako malá! Prečo vôbec neuvažuješ, ha?!“ Jasne som na ňom videla, že už aj on je naštvaný. Na mňa.

„A ako vieš, že ja neuvažujem?“ zaujímalo ma.

„Už len to, že si včera šla vonku s Brianom, hovorí za všetko. A táto bitka... nepovedal by som ani slovo, keby sa pobili chlapci... ale ty?“

Nechápavo a naštvane som naňho pozrela. „Ja?! Ja?! Čo máš proti mne? Prečo sa nemôžem pobiť?“

„Veď si dievča.“

„Páni. Máš postreh. Doteraz som totiž bola na vážkach.“ Na chvíľu som zmĺkla, no hnev ma aj tak premáhal...

„A čo, že som dievča?! Je to moja vec s kým sa pobijem!“ Rozzúrene som okolo neho prešla a rozhodla sa ísť radšej preč.

Rýchlo ma dobehol a chytil ma.

„Arwen, stoj!“

Pozrela som naňho. „Pusti ma. Už som sa dneska pobila. Môžeš byť ďalší,“ precedila som pomedzi stisnuté zuby.

Usmial sa a zahryzol si do pery, aby nevybuchol od smiechu. Našťastie pre neho, pustil ma.

„Tak to by som chcel vidieť,“ zamrmlal keď som odchádzala, no ja som ho počula.

Rozhodla som sa, že na zvyšok vyučovania už nemá zmysel ísť. Riskujem, že budem v rovnakej triede s Alliou alebo Alexom. A teraz som schopná rozbiť držku obom.

Pred školou som ale zbadala Alliu s Brianom. Niečo ma napadlo a musela som sa nad tým usmiať.

Prišla som k nim s úsmevom na tvári.

„Včera som sa zabudla rozlúčiť,“ povedala som milo Brianovi, schytila ho a pobozkala. Vedela som, že Allia a Alex určite teraz vytriešťajú oči. Už len preto som to urobila.

Odtiahla som sa a chytila ho za tričko. Znova som si ho k sebe pritiahla, no už som ho nepobozkala. Kopla som ho do vajec.

Začula som ako zo seba vydal nejaký sykavý zvuk a to ma potešilo. Utrela som si ústa a odkráčala k svojmu autu.

Ďalšia dobrá vec na tomto dni. Naložila som jemu, aj sestre... musím povedať, že blondiačik má teda šťastie, že sa mojej rane vyhol.

Nasadla som do auta a dupla na plný plyn. Musím ísť predsa pre tie lieky. Vďaka tomu, že v tomto meste majú policajti všetko zvysoka na háku, vôbec nevadilo, že môj tachometer ukazoval 120 km/h. Aspoň budem rýchlejšie pri ňom.

Zapla som si hudbu a snažila sa rozmýšľať len nad textom piesne. Nebola som však schopná nemyslieť na Alliu. Proste to nešlo.

Všetky moje myšlienky sa zaoberali len ňou. Stále a dookola. Šklblo mi rukou a pomaly sa začínala triasť. Pevnejšie som zovrela volant a ešte pridala. Musím tam dôjsť čím skôr.

Okrajovo som si všimla uvítaciu tabuľu, ktorá ma vítala v Salt Lake city. Musela som spomaliť a ísť takou rýchlosťou, že aj slimáky boli rýchlejšie ako ja. Ale veď toto je mesto, nie ako to, kde som zavítala.

Zaparkovala som auto na začiatku mesta a vybrala sa na adresu, ktorú som mala na papieriku. Pridržiavala som si ruku a kráčala, čo najrýchlejšie to šlo.

Zazvonila som na dvere rodinného domu.

Nečakala som dlho na odozvu. Dvere sa otvorili a v nich stála nejaká žena.

„Prajete si?“ spýtala sa milo.

Pokúsila som sa o úsmev.

„Áno. Prišla som za pánom Flemingom.“

Prikývla a pozvala ma dovnútra. „Meno poprosím.“

„Brownová,“ dostala som zo seba, ale nevedela som či ma v tom zozname nájde.

Znova sa usmiala. „Ah, samozrejme. Pán doktor vás už očakáva.“

To je rýchlosť. Pomyslela som si a vošla do dverí, do akých mi ukázala.

Ocitla som sa v dosť veľkej miestnosti. Nebola biela, ako som to od ambulancie čakala. Natretá bola na zeleno a v nej biely nábytok. Vyzeralo to dosť prepychovo. V kresle za počítačom sedel muž a civel do monitoru.

„Ahoj,“ ozvala som sa mierne trasľavým hlasom. Dlho sme sa nevideli. Aj keď som potrebovala lieky, tak mi len poslal recept. Už dávno som ho nevidela na vlastné oči.

Muž dvihol zrak od klávesnice a pozrel sa na mňa.

„Arwen?“

Okamžite sa postavil a potiahol ma do náručia. Objal ma, no ja som mu to nemohla opätovať. Moja ruka na tom nebola veľmi dobre a prechádzalo to aj do zvyšku tela.

„Chýbala si mi,“ vydýchol mi do vlasov.

Odtiahla som sa od neho. „Aj ty mne. No teraz by som potrebovala tie lieky.“ Ukázala som na ruku. Aj tak to už bolo dosť viditeľné, keďže sa mi triasla celá končatina.

Zachmúrene sa na to pozrel. Nadýchol sa a prešiel k stolu, kde mal položené moje lieky. Otvoril to a vybral z toho jednu tabletku.

„Pochybujem, že jedna pomôže,“ zamrmlala som, no jeho pohľad ma umlčal. Ako starší pôsobí autoritatívnejšie. Škoda... keď bol ešte také ucho, bola s ním sranda.

Prijala som ju a hodila to do seba. Nečakala som, kým mi dá vodu na zapitie. Sadla som si do kresla a čakala, kedy to ustane. Nakoniec to prestalo. Vydýchla som si.

„Ďakujem.“

Sadol si za počítač a premeriaval si ma.

„Vôbec si sa nezmenila. Vyzeráš rovnako,“ poznamenal.

„Za to ty si sa zmenil.“ Usmiala som sa a on tiež.

„Zostarol som. Už je to predsa pár rokov, či?“ Zmĺkol, akoby nad niečím rozmýšľal.

Začala som sa prechádzať po ordinácii. „Máš to tu pekné. Čo je za týmito dverami?“

„Môj dom.“ Všimla som si, že sa mi díva na tričko. „S kým si si to rozdala tentoraz?“

Kyslo som sa usmiala.

„S mojou sestrou.“

Tom sa okamžite postavil a postavil sa predo mňa. „Arwen..“ Oblizol si pery a snažil sa nájsť vhodné slová. „Myslíš si, že je to správne?“

„Oh bože, Tom! Tu nejde o to, čo je správne! Ide o to, že jej to chcem vrátiť!“

Vzdychol si a oprel sa o moje čelo svojim. „Pamätáš sa, keď som mal dvadsaťpäť? Ako sme sa stretli?“

Nad tým som sa musela pousmiať. „Ako by som mohla zabudnúť. Vyzeral si... úžasne. No ako to súvisí s Alliou?“

„Vieš, ako som začínal. Keď mi jeden debil prebral moje miesto. Chcel som mu to vrátiť. Zničiť ho. Ale ty si bola pri mne a... čo si mi povedala?“ Pozeral mi do očí a mne to prišlo ako včera. Tom bol stále múdry, aj keď bol len človek. Akoby bol oveľa starší.

Povzdychla som si. „Povedala som ti, aby si sa cez to preniesol. Že síce to bol kretén, tak odpustiť a nechať to tak je lepšie. A zdravšie.“

Na ústach sa mu rozhostil úsmev.

„Tak vidíš. Spor teba a tvojej sestry trvá už príliš dlho. K tomu všetkému tvoje šoky... neuvažovala si o zmene prostredia?“

Automaticky som ustúpila. „To v žiadnom prípade! Nebudem utekať! Už nie!“ Začala som chodiť po celej ordinácii. „Celé storočia utekám. Pred spomienkami, pred sestrou,“ na chvíľu sa jeho pohľad stretol s mojim, „pred sebou. No nemôžem to vzdať. Nechcem jej ukázať, že som slabšia.“

„Ale Arwen! Čo ak sa tvoj stav zhorší? Sama poznáš následky.“

Zaťala som zuby. Jedným ťahom som si vyzliekla tričko a otočila sa mu chrbtom. Vlasy som si odhrnula.

„Ak odídem a dovolím Allii vyhrať, tak toto bolo zbytočné!“

Miestnosťou sa ozývali Tomove kroky a potom som už len cítila jeho ruky, ako mi prechádzajú po mieste, kde som predtým mala krídla. Veľké, majestátne krídla, ktoré zdobili môj chrbát. Ale teraz sú preč. Kvôli nej.

Vzdychol si. „Rozmýšľala si nad tým, že za to si môžeš sama?“

Prudko som sa otočila. „Čo?! Ako to môžeš povedať?! To ona ho zabila!“

„No nezabúdaj, že za jeho smrť ju potrestali. Ale padla si aj ty. A prečo?“ Nadvihol obočie. 

Vzdychla som si. Vedela som, kam tým mieri. Vie predsa celý môj príbeh. Vysilene som klesla na gauč a zadívala sa na krv, ktorá mi zaschla na tričku. Pred očami sa vynorili spomienky. Na to, čo sa stalo, keď som ju tam našla. Nikdy predtým som necítila taký hnev. Tú zúrivosť, čo ma ovládla, som nemohla potlačiť. Bolo to... ako nejaký pud, ktorý som mala, len som o ňom nevedela. Dovtedy.

So všetkou zlosťou, s tým rozhorčením a chuťou ju zabiť som sa na ňu vrhla. Nečakala to, síce sa bránila. Tasila som svoje zbrane a bojovalo sa. Nakoniec by som ju aj zabila... nebyť príchodu iných bojovníkov, medzi ktorými bola aj Erin. Zradili ma. Odtrhli ma od nej a všetko nahlásili...

„Arwen. Arwen, si tu?“ vyrušil ma z rozmýšľania Tom.

Potriasla som hlavou. „Mala by som už ísť.“ Rýchlo som sa postavila a vybrala sa k dverám. Tom mi ale zatarasil cestu. Čokoládové oči ma pozorovali.

„Prosím... ostaň.“ Chytil moju tvár do dlaní a pohladil ma po líci.

Vydýchla som si. Cítila som sa... akoby som konečne niekam patrila. Pri ňom sa ma zmocňoval pocit, že predsa len niekoho mám.

„Tak dobre,“ usmiala som sa a jemne ho pobozkala.

No a ďalšia časť za nami. Tak čo hovoríte na tú menšiu hádku? Myslíte... vyrieši sa to? A ako sa to zamotá s príchodom novej postavy? Čo si o ňom zatiaľ myslíte?

No a tu je už Tom:

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 10. časť: