OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 15. časť

01.02.2013 (19:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 944×

6. kapitola

Návrat domov

Zapla som horúcu vodu a nechala ju tiecť na môj chrbát. Na začiatku to pálilo, ale bola to bolesť, ktorú znášam každý deň. Potrvá len pár sekúnd a potom zmizne.

Horúca voda mi tiekla po vlasoch, ramenách a ja som len vzdychla. Bola to moja každodenná ranná sprcha. Bolesť už pomaly ustupovala a ja som zaklonila hlavu. Najprv to bol šok. Rýchlo sa ale vytratil. Pripomenulo mi to bolesť, ktorú cítim každý deň, každú minútu môjho nekonečného života. Tú vnútornú.

Nikdy sa nevyrovnám z jeho smrťou. Nikdy ho neprestanem milovať. Je Darius dôvod, prečo som od seba odohnala Toma? Hoc... on sa vrátil. Po toľkých rokoch sa za mnou vrátil a povedal mi, čo cíti. Čo mám teraz robiť? Opätovať mu to? Otázkou je: čo k nemu cítim ja? Lásku?

Vypla som vodu a vyšla zo sprchy. Nechcela som si klásť túto otázku, až kým nebudem v situácii, kde mu to budem musieť povedať. Ale teraz naňho nebudem myslieť.

Zabalila som sa do uteráka, osušila sa a obliekla si rifľové kraťasy. Výber trička už bola ale zložitejší. Keď som otvorila šatník... nedokázala som sa proste rozhodnúť. Mám v ňom predsa toľko vecí!

Nakoniec zvíťazilo biele tričko na ramienka, ktoré sa ku koncu rozširovalo. Vyzeralo to skôr ako také minišaty.

Tak... a čo teraz? Po meste nám chodí Brian a zabíja dievčatá takým spôsobom, že im vytrhne ich orgány. Čo to môže byť za príšeru? A ako sa o ňom niečo dozviem?

Spadla som  do perín a zadívala sa do stropu. Moja myseľ hneď začala pracovať na plné obrátky. Na niečo predsa musím prísť. Niečo, čo mi uniká. Prečo to robí? Nudí sa? Nenávidí ženy?

Zrazu mi v hlave skrsol nápad a ja som vyskočila na rovné nohy.

„Sam?!“ skríkla som do prázdna a čakala.

Bolo mi jasné, že o chvíľu sa tu zjaví. Ako Ochranca nechráni len Najvyšších, ale aj ľudí  na zemi.

Netrvalo dlho a naozaj. Z čista jasna sa zjavil v mojej spálni. S vážnou tvárou mi hľadel do očí.

„Čo sa deje, Arwen?“ prešiel hneď k veci.

Nikdy som si zo Samom nebola blízka. Ale nechovala som sa k nemu ani zle. No jeho tvár mi neukazovala žiadnu prívetivosť.

„Potrebujem od teba jednu malú službičku.“

Nadvihol obočie. „Akú?“

Odkašľala som si. Tak a von s tým, nakopla som sa.

„Potrebujem, aby si ma dostal k vašim záznamom,“ vychrlila som zo seba čo najrýchlejšie som vedela.

Sam vypúlil oči. „Čo?! Zbláznila si sa?!“

Pretočila som očami. „Ale no tak, Sam, musíš ma tam dostať. Potrebujem niečo zistiť. Týka sa to niečoho zlého. V tomto meste.“

On len krútil hlavou. „Tak na to zabudni. Ja ťa tam hore nevezmem.“

Zaškrípala som zubami. Nie, pre mňa nie je odpoveď. A on by to mal vedieť. Podišla som k nemu a chytila ho za košeľu.

„Tak počúvaj, ucho. Okamžite ma dostaneš do neba, alebo za seba neručím. A ty vieš, že som toho schopná,“ zavrčala som naňho. „A ty sa pekne zoberieš a pôjdeš zabaviť moju sestru. Je ti to jasné?“

Sam len stál a hľadel na mňa. Myslel si, že klamem. Vykrútil sa mi a ďalej nesúhlasne krútil hlavou. Dupla som si nohou! Ako ho presvedčiť, že to myslím vážne?

V ruke sa mi objavili dýky. Sam si ich okamžite všimol, no necúvol. Silou vôle som ich zapálila. Jediné moje zbrane mi pripomínali, kým som kedysi bývala.

Konečne ustúpil. V očiach sa mu po prvýkrát zračil mierny šok a strach.

„Tak čo, chceš pokúšať šťastie, Sam? Vieš dobre, že som toho schopná. Urobila som už aj horšie veci,“ usmievala som sa. „Zobrať jeden život naviac... to ma nemusí trápiť.“

Založil si ruky na hrudi. „Zabiješ aj vlastného?“

„Áno,“ zaklamala som. Nebola by som schopná zabiť iného anjela. A už obzvlášť nie jeho. So Samom sme síce neboli často, ale keď sme boli spolu, bolo to úžasné. Nuda nikdy nehrozila.

„Tak ako sa rozhodneš?“

Na chvíľu zaváhal, ale potom odpovedal: „Ak ťa tam dostanem... akú mám istotu, že keď ťa chytia, nič nepovieš?“

„Myslíš si, že by som ti toto spravila? Učili ma, že mám radšej zomrieť než prezradiť pravdu. Môžem ti dať moje slovo, Ochranca, ale neviem, koľko pre teba bude znamenať.“

Dýky boli zrazu preč a ja som k nemu natiahla ruku. Sam si ma premeral a na môj údiv si so mnou potriasol.

„Dobre teda. Verím ti. Ale pamätaj, Bojovníčka, mňa z toho vynechaj.“

Usmiala som sa. „Ďakujem ti.“ Bola som pripravená na cestu domov. „A nezabudni zabaviť Alliu. O ničom nesmie vedieť,“ dodala som skôr, než ma poslal do neba.

Prikývol a predo mnou už bola len čierňava. Zavrela som oči a nechala sa unášať silou.

***

Otvorila som oči a zhlboka sa nadýchla. Všade okolo mňa bolo svetlo. Očiam chvíľu trvalo, kým sa prispôsobili prostrediu. Po chvíli už bolo všetko jasne zreteľné.

Nachádzala som sa v nejakej miestnosti. Bola pomerne veľká. Pripadala mi ako väčšina kancelárii. Stôl, knihy na policiach a počítač. Za tým bolo veľké okno, cez ktoré dovnútra prenikalo veľa svetla. Ako inak. V prázdnom priestore medzi stolom a dverami bol stolík, okolo ktorého bol gauč s koženým poťahom.

Pomaly som prešla k dverám a opatrne ich otvorila. Pozrela som na menovku, ktorá visela na dverách.

Bolo tam Samove meno.

Rýchlo som ich naspäť zatvorila a začala si to tu prezerať. Veď tu tie spisy určite nebudú! Tak prečo ma premiestnil práve sem? Ako sa odtiaľto dostanem? Ako náhle ma niekto zbadá, už odtiaľto živá neodídem. Prehľadala som celú pracovňu, ale po spisoch ani stopy. Kedysi mi vraveli, že sú veľmi prísne chránené a že k ním majú prístup len tí najlepší a najvernejší Ochrancovia. No a Sam ním bez pochyby je. Tak kde, do šľaka, mám hľadať?!

Z chodby sa ozvali zvuky. Prudko som sa otočila k dverám a srdce mi začalo divo biť. Tak toto nie je dobré!

Niekto zaklopal. Spanikárila som a rýchlo sa skryla po gauč, ktorý bol už tak dosť nízky. Dvere sa otvorili a dovnútra vošla nejaká žena. Dalo sa to rozoznať vďaka opätkom, ktoré klopkali na podlahe. Všade bolo zrazu cítiť vanilku.

„Haló, Sam, si tu?“ prehovorila jemným, priam zamatovým hlasom.

Ako tak vidím, nemá sa náš chlapec práve najhoršie. Dievča prešlo k jeho pracovnému stolu a niečo vytiahla zo šuplíka. Pomalými, ladnými krokmi sa niesla k stene.

Ja som vystrčila hlavu, aby som ju videla. Bola mi otočená chrbtom. V ruke držala maličký kľúč. Natiahla ruku k stene a do vzduchoprázdna strčila kľúč. Zrazu niečo zaškrípalo a ona otočila kľúčom. Pravá časť steny ustúpila a otvorila sa. Vytreštila som oči.

Dievča tam bez váhania vošlo a ja som sa naspäť skryla pod posteľ. Tak aspoň už viem, kde má ten archív. Potom si tam zájdem. 

Čakala som a čakala, kým odtiaľto nezmizne. Asi tak po pol hodine som sa toho aj dočkala. Vyšla von, zamkla... ale neodišla. S nejakými papiermi prešla k stolu a začala čítať.

Do riti! Tak už odíď! kričala som v duchu.

Vtom sa ale ozvali ďalšie kroky. To dievča to muselo začuť tiež, lebo okamžite tie papiere aj s kľúčom schovala do stolíka a postavila sa k oknu. Niekto otvoril dvere. Vyzeralo to, že to bola ďalšia žena.

„Darcy? Čo tu robíš?“ čudoval sa hrubý ženský hlas vo dverách.

Mala som sto chutí ukázať sa. Ale čo všetko by som tým spôsobila? Tak mi ostávalo len čakať, kedy odídu.

„Prepáč, ale... čakala som Sama. Povedal mi, že dnes si dá voľno, ale neviem sa ho dovolať a nie je ani tu,“ obhajovala sa Darcy.

To preto, lebo je s Alliou. Si sprostá, Arwen! Môžeš ho prezradiť! Kričal na mňa hlas v mojej hlave.

„Aha.“ Na chvíľu nastalo ticho, no potom tá žena pokračovala: „Ale tu nemáš čo robiť. Poď... pôjdeme.“

A konečne obe zmizli. Vydýchla som si a vyšla z mojej skrýše. Bleskurýchle a sebavedome som siahla po kľúči a pri tejto príležitosti vybrala papiere, ktoré vzalo to dievča.

Titulok ukazoval: Raveni

Čo? O takom niečom som ešte v živote nepočula. Čo sú to za monštrá? So zvedavosťou som to otvorila a začala listovať v poznámkach.

Raveni. Zvery v podobe ľudskej ukrývajúce sa na Zemi. Neznámi počet doposiaľ, ale ich rasa je stále častejšia. Objavení boli Ochrancom Derekom pri jeho misii ochrániť človeka v roku 86 nášho letopočtu.

Ľudská kože im slúži ako obal. No aj za to musia platiť. Cena je jedno ľudské srdce, avšak aj jeho sila je obmedzená. Raven, čerstvo po prijatí novej potravy, je silný, krásny a neodolateľný. Ale ako plynú hodiny, živiny začnú miznúť a Raven začne chradnúť. Životnú energiu mu dodá ďalšie prijaté srdce.

O môj bože! Brian je určite Raven!

V prílohe boli ešte aj fotky ich obetí. Hľadela som na to, čo som videla včera v noci v parku. Ďalšie rozorvané telá bez sŕdc a orgánov. To, že ich zmasakruje, je určite preto, aby nebol nápadný.

Ale... prečo to dievča vybralo práve tento spis? Čo to má znamenať?

Vzdychla som si. Niečo sa tu deje. Otázkou zostáva zistiť, čo. Ja na to prídem. Ale najprv musím prísť na to, ako zabijem Briana.

Začala som rýchlo listovať v tom spise, ale o ich zabití som nič nenašla. To je hádam zlý sen! Ako sa ho potom zbavím? Načo tu o nich majú záznamy, keď v nich nenájdem, ako to zabiť?!

Beznádejne som si vydýchla a vzdala to. Prišla som na to, čo potrebujem. Skúsim ho zabiť tak, ako ma to kedysi učili.

„Urvem mu hlavu. To by nemal rozchodiť,“ zamrmlala som si pod nos a všetko odložila na svoje miesto.

Niečo ma ale napadlo. Ako sa, kurva, dostanem domov? To som si mala domyslieť skôr... Je to proste v háji. Hoc... už nepotrebujem, aby zabavil Alliu. A k tomu, možno tu už je. Veď ho hľadalo to dievča. Darcy či ako.

„Sam,“ povedala som do prázdna. Potichu, aby ma nikto nemohol počuť. Určite tu sú aj iné kancelárie, ako tá jeho. 

No on sa neobjavil. Okolo mňa sa objavilo čisté svetlo a ja som musela zavrieť oči, aby ma to neoslepilo. Vedela som, že už idem preč...

Tak čo na to hovoríte?

No a čo nás čaká v ďalšej časti? 16. časť bude prvá z pohľadu nášho Ochrancu Sama.

No a dozvieme sa, ako sa postaral Allii o rozptýlenie.

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 15. časť: