OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 18. časť

05.02.2013 (19:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1004×

7. kapitola

Zmätok

„To nemyslíš vážne!“ zasyčala som do telefónu. „Ako to, že nemôžeš? A prečo... prečo si mi to nepovedal skôr?!“

Bola som úplne bez seba. Do toho sprostého plesu ostávajú už len tri hodiny, ja nie som oblečená, upravená... vlasy mám mokré a môj partner mi povie, že má prácu! Páni! Tak toto už lepšie asi ani byť nemohlo!

„Prepáč, Arwen. Vážne ma to mrzí, ale nedá sa inak,“ ospravedlnil sa mi už asi po stý krát.

„Ale... uvedomuješ si, že teraz nemám svojho tanečníka?“ zasipela som. Adrenalín som mala úplne najvyššie a mala som pocit, že mi praskne hlava. Jediný dôvod, prečo na ten ples idem, je ten, že musím. Roztlieskavačky ho budú otvárať. O to sa postarala moja úžasná sestrička. Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa upokojiť.

„A s kým podľa teba budem tancovať? Musím mať partnera na otvorenie. A teraz nemám nikoho.“

„Ty to nejako vymyslíš. Verím ti.“

Pretočila som očami. No jasné, chlapi. Ako inak...

„Tak dobre teda. Musím sa ísť pripraviť. Choď pracovať.“

„Ahoj,“ pozdravil a zložil.

Hodila som mobil na posteľ a utekala do kúpeľne pred zrkadlo. Opláchla som si tvár a pustila sa do toho...

***

Otvorila som dvere a vystúpila z auta. Opravila som si šaty a porozhliadala sa okolo seba. Ups... Väčšina dievčat mali naozaj oblečenie ako zo stredoveku. Korzety na sťahovanie, pudrukávy...

Uistila som sa, že mám pevne stiahnutú masku a nervózne som vykročila ku škole. Ja a nervózna? Preboha. Kedy som sa ja niečoho bála?

Nad tým som sa musela pousmiať. Práve teraz sa bojím, ako na mňa budú ostatní civieť. Ako na exota.

Keď som šla hore schodmi, nadvihla som si šaty, aby som ich náhodou nezašpinila. Ako naschvál boli zdola len biele. Ako náhle sa predo mnou otvorili dvere, doniesla sa ku mne hudba.

Mala som pravdu. Všetci na mňa pozerali akoby som si zmýlila ples. Bojovne som vystrčila bradu a s povznesenou hlavou som okolo nich kráčala rovno do telocvične. Nech už mám ten tanec za sebou a môžem ísť domov. Moje kroky mi zneli v hlave a zdalo sa mi, že počujem tlkot svojho srdca, taká som bola... neistá. Nikdy sa mi to nestalo. Ale teraz je to iné. Som tu sama medzi ostatnými. Bez hocikoho, kto mi môže podať pomocnú ruku.

V telocvični sa ešte stále zhromažďovali študenti a v strede sa utváralo miesto pre nás. Všimla som si Anette. Tú jej blonďatú hlavu sa proste nedalo prehliadnuť. Podišla som k nej.

„Anette, nemôžem tancovať,“ povedala som hneď na úvod.

Ona na mňa vytreštila oči. „To má byť stredovek?!“

Pokrčila som plecami. „História mi nikdy nešla.“

„Nevadí... niekoho ti zoženiem. Ty sa postav na svoje miesto,“ precedila pomedzi stisnuté zuby a opustila svoje miesto.

Vzdychla som si a šla sa postaviť oproti Anette. Keď budeme tancovať, budem si s ňou musieť vymeniť pozíciu, takže sa pred nikým neskryjem. Ale čo... aj tak ma nikto nespozná.

Po chvíli Anette došla aj s nejakým chlapcom. Postavu mal výbornú.

„Brian, budeš jej robiť partnera. Ty tie kroky poznáš,“ oznámila mu a spojila naše ruky.

Brian?! Do šľaka! Musím byť pokojná. Nedať na sebe nič poznať. A v tom... som ja jednička.

„Dobrý večer, študenti. Vítam vás na tomto plese. Ako každý viete, každý rok sa u nás koná otvárací ples, aby sme sa odreagovali predtým, než sa so všetkou silou vrhneme do učenia,“ vítala všetkých riaditeľka. Ja som len stála a počúvala ten nekonečne dlhý monológ s modlitbou, nech čím skôr skončí. „Tak a teraz už prenechávam slovo... vlastne parket našim úžasným a očarujúcim roztlieskavačkám, ktoré si pre vás prichystali otvárací tanec!“

A všetko sa začalo. Začala hrať hudba, Brian ma chytil jednou rukou za pás a už to celé viedol. 

Spoločne sme pomaly postupovali dopredu v rytme pesničky. Pomalá predohra tomu dávala krásny, romantický nádych. Škoda, že tu nie je Tom. S ním by to bolo krásne. Všetci na nás upierali svoje pohľady. Usmievali sa a premeriavali si nás všetky do jednej. Naše šaty, vlasy a masky.

Začal hrať refrén. Brian si ma pritiahol k sebe a zatočil ma. Naše ruky sa oddelili a vo vzduchu už ma chytila iná ruka. Prijala som ju a telom sa nalepila na telo môjho nového partnera. Zahľadela som sa mu do očí. Prišli mi... také známe a zároveň také vzdialené. Vedela som, že už som ich videla.

Zrazu sa pohol a mne došlo, že musím tancovať tiež. Kĺzali sme sa po parkete, ale pritom sme si nepretržite hľadeli do očí. Zaujímalo ma, kto je ten muž pod maskou. Stále, keď sme sa pohli a on si ma pevnejšie pritiahol k sebe, mnou prebehol akýsi zvláštny prúd energie. Srdce mi začalo splašene biť. Bolo to... bol to ten najkrásnejší pocit, aký som zažila.

Môj tanečník si ma pritiahol k sebe a potom ma zaklonil. Pesnička skončila. Všetci nám začali tlieskať. Ja som vplietla partnerovi ruku do vlasov a čakala, čo urobí. Aj on bol napätý... rovnako ako ja. Pomaly sa začal skláňať ku mne. Vedela som, čo bude nasledovať. A chcela som to. Naozaj.

Pery sa nám skoro spojili... ale v mojej hlave sa ozval hlas: Veď ho nepoznáš! Tá jediná veta mi stačila na to, aby som pokrútila hlavou a postavila sa.

Chlapec ostal zmätený.

Odtrhla som sa od neho a chcela som ujsť preč. Preboha, čo som to skoro urobila? Chytila som si šaty a nadvihla ich, aby som sa pri behu nepotkla.

„Počkaj! Stoj!“ kričal za mnou on, ale ja som nezastavovala. Ako strela som vybehla z telocvične a zamierila doľava, smerom k zadnému dvoru. Tu už nebolo nikoho a on ma tu hľadať nebude.

Cez jedáleň som vyšla von. Chladný vietor ma hneď ochladil a ja som sa striasla. Vonku už bola zima. Na nebi svietili hviezdy a mesiac bol v splne. Pohľad na to bol na nezaplatenie.

Prechádzala som sa a vychutnávala si to ticho. Hoc zvnútra ku mne ešte dochádzala hudba z rozhlasu.

„Tak tu si,“ vydýchol si niekto za mnou.

Prudko som sa otočila. Hľadela som na môjho tanečníka. Srdce mi bilo ako besné. Chcela som mu niečo povedať, ale všetky slová mi došli.

„Zabudla si sa mi predstaviť,“ dodal a očarujúco sa usmial.

„Zabudla?“ Nadvihla som obočie. „Čo ak som nechcela?“

Podišiel ku mne bližšie. „Takže ťa mám volať Popoluška? Ktorá svojmu princovi utiekla?“

Nad tým som sa musela pousmiať. Princovi? Chlapec si trocha fandí. Ale bolo to to najkrajšie, čo som kedysi od moderného chalana počula.

Načiahol ku mne ruku. „Nestihli sme si poriadne zatancovať. Smiem ťa teda poprosiť o tanec?“

Na chvíľu som zaváhala. Mám mu to dovoliť? 

Vložila som svoju ruku do jeho a prikývla. On si ma k sebe privinul a jednou rukou ma chytil za pás. Tancovali sme v tichosti. Slová neboli potrebné. Hľadeli sme si do očí a ja som sa cítila ako v siedmom nebi. Konečne nejaký gentleman ako sa patrí. A ešte k tomu pekný.

Keď pesnička skončila, znova sme tam len tak stáli a pozerali jeden na druhého. Už to začínalo byť trocha trápne. Zavial studený vietor a mne naskákala husia koža.

Môj “princ“ ma pustil a vyzliekol si sako. Nechápavo som naňho pozrela. Ako mu môže byť teraz teplo? Avšak on mi ho jemne prehodil cez plecia. Sklonila som hlavu a pozrela na jeho ruku, ktorá sa ma dotkla. Cítila som na sebe jeho pohľad a hneď ma obliala červeň.

Chytil mi bradu a nadvihol tak, aby sa na mňa mohol pozrieť. Jeho oči... modrejšie ako oceán... Niekde som ich videla.

Jemne ma začal hladiť po líci. Bolo to príjemné. Dráždil každý nerv v mojom tele.

Keď sa ku mne sklonil tentoraz, neuhla som. Nechala som jeho pery, nech priľnú na tie moje v jemnom, priam motýľom bozku. Celý svet sa so mnou zatočil. Okamžite som si vplietla ruky do jeho vlasov a viac sa naňho nalepila. Jeho pery boli mäkké a zároveň drsné. Bozky... akoby sa mi nimi snažil niečo vyjadriť. Niečo, čoho pointa mi ale v tej chvíli nedochádzala. Ruky mal na mojom páse a pridŕžal si ma pri tele. Jazykom mi prešiel po spodnej pere a potom ním skúmal vnútro mojich úst. Čo to, do čerta, robíš?! zakričal zrazu hlas v mojej hlave. Rozum po mne chcel, aby som sa odtiahla, ale srdce... Ono chcelo niečo úplne iné. Zrazu pre mňa prestalo všetko existovať. Bol len on, ja a bozk. Zdalo sa mi to, alebo som presne na túto chvíľu čakala celých tri tisíc rokov? Je možné, že on je naozaj môj “princ“?

Po chvíli sa ale jeho pery začali odťahovať od mojich. Sledovala som jeho reakciu a bola som prekvapená, že som sa necítila hlúpo. 

„Smiem vedieť, kto si?“ šepla som zrazu rozochvene.

On sa len usmial a zobral moje ruky do svojich. Priložil si ich k tvári. Ďalej som už nepotrebovala pomôcť. Postavila som sa na špičky a rozviazala mu zo zadu masku. Keď som si stúpla späť, plná napätia a očakávania tej najkrajšej tváre, som mu ju zložila.

No môj úsmev hneď vystriedal šok.

„Alex?“ zachripela som.

Tak toto je zlé! Veľmi zlé! Čo budem teraz robiť? Rozmýšľala som rýchlo.

Blondiačik sa zatváril prekvapene z môjho výrazu.

„Deje sa niečo?“ zaujímalo ho. „Môžem vedieť, kto si ty?“

O krok som cúvla. „Nie.“ Došľaka, nesmie prísť na to, že som to ja!

„Tak ty takto?!“ zvrieskla z diaľky Anette a už k nám bežala. Tak toto je čím ďalej tým lepšie!

Pribehla k nám a stiahla k sebe Alexa. Potom mi venovala pohľad, ktorým by ma najradšej zabila.

„Ja som vedela, že mám pravdu. Vravela som ti, aby si sa držala ďalej, ty štetka!“ oborila sa na mňa a jedným ťahom mi strhla masku.

Tá padla k zemi a ja som zaspätkovala. Keď som zdvihla hlavu a pozrela na Alexa, tak ten bol prekvapený tiež.

„Arwen?“ hlesol.

Anette sa nad jeho pohľadom uspokojujúco usmiala. „Myslím, že je na čase, aby sme išli. A ty... teším sa na tréning v pondelok!“

Potiahla Alexa, ktorý bol stále ochromený a spolu odišli. Ostala som tam stáť ako socha, neschopná pohybu. Čo sa to práve teraz stalo? A prečo sa cítim hrozne?

Do očí sa mi tlačili slzy. Nie, nebudem plakať! Párkrát som rýchlo zaklipkala a nenechala slzám cestu von. Zo zeme som si zodvihla masku a rozhodla sa ísť naspäť dovnútra. Potrebujem na to zabudnúť. Ako náhle som vošla späť... prepadla ma zlosť.

Prečo Anette nenávidí mňa? Nie je to moja vina! To on ma chcel pobozkať! Prečo to nevidí?!

Otočila som sa, chytila šaty a vybehla znova do noci. Poháňal ma adrenalín. Inak by som sa k takémuto činu neodhodlala. Poviem jej všetko, čo si myslím!

Nocou sa ozývali moje opätky. Mala som čo robiť, aby som sa udržala na nohách. Predo mnou som už počula hlasy. Spomalila som a začala sa zakrádať. Chcela som počuť, o čom sa zhovárajú. Rozoznávala som Alexov nahnevaný hlas.

„To bolo naposledy Anette!“ zrúkol na ňu a tá blondína sa až prikrčila. „To, čo robím a s kým, nie je tvoja vec! Nezabúdaj, na čo si tu ty!“

„Ale... Alex... prečo si ku mne taký? Čo nevidíš, že ťa milujem?“ Chcela ho oblapiť okolo krku, no on ju odsotil.

Dievčina začala vzlykať. Alex si vzdychol.

„Asi je na čase ukázať ti, aké miesto zastávaš.“ Obzrela sa okolo seba. Podarilo sa mi rýchlo uhnúť.

Blondiačik podišiel k nej a zdrapil ju za vlasy. Anette sa bránila, no bolo to zbytočné. Vytiahol ju na nohy a naklonil hlavu nabok. A vtom...

Očné zuby sa mu nebezpečne predĺžili. Jediné, čo som po tomto videla, boli jeho zuby v jej krku. Čakala som krik, ale dievča nevydalo ani hláska.

Odvrátila som od toho pohľad a pomaly sa odkradla preč. Tak toto je ešte horšie, ako som si myslela. Dnes ráno bol môj problém, že Brian je Raven, ale teraz? Dozvedela som sa, že ani blondiačik nie je len chlapec.

Alex je upír.

Čo, dopekla, mám teraz spraviť? Moja hlava a výchova na túto otázku ale mali odpoveď.

Musím ho zabiť.

Tak a teraz chcem vedieť vaše názory. Hocaký komentár poteší. Myslím si, že tto kapitola prišla vhod tým, ktorý majú radi Alexa.

A ďalšia časť je z pohľadu Allie. Čo sa stalo pri nej na plese. Ako to je so Samom?

Túto časť by som chcela venovať mima33 za to, že pravidelne komentuje každú jednu časť, píše svoje postrehy, dojmy a všetko. Som veľmi rada, že máme takú čitateľku ako ty a dúfam, keďže máš rda Alexa, že sa aj toto páčilo. Menšia dávky romatiky.

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 18. časť: