OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 29. časť

23.04.2013 (15:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 892×

12. kapitola

Provokácia

Zabuchla som dvere na aute a porozhliadala sa po parkovisku. Boli tu už tri autobusy čakajúce na nás. Študenti sa schádzali pomaly a profesori boli dosť netrpezliví. No kde sa ponáhľajú?

„Slečna Brownová... mali ste tu byť už pred pol hodinou!“ nakričala na mňa profesorka biológie.

Pokrčila som plecami. „Čakáte len na mňa?“ spýtala som sa okamžite.

„Nie. Ešte sa sem neuráčil prísť ani pán Klais,“ vysvetlila. „Obaja máte rezervované miesto hneď pri šoférovi,“ dodala.

Zaškrípala som zubami. Od toho incidentu, čo sme si všetko vyrozprávali, som ho nevidela. A ani by som ho už vidieť nechcela. Problém je, že nemám na výber.

„To nie je fér!“ zamrmlala som a napochodovala do jedného z autobusov. Sadla som si hneď na prvé miesto k oknu a snažila sa nerozmýšľať. Problémov mám vyše hlavy a teraz on...

„Pani profesorka...“ začula som z diaľky Alexov hlas dohadujúc sa s profesorkou.

„Dohovorila som! Vy a slečna Brownová budete spolu. Koniec diskusie. Keď neviete chodiť načas, naučíte sa to!“

Ani som sa neunúvala pozrieť z okna, vedela som, že naštvane mieri k autobusu. Vyšiel hore schodmi a sadol si vedľa mňa. Hľadela som von oknom, no jasne som cítila jeho pohľad na mne. Keď si ale uvedomil, že ja sa neotočím, pozrel sa inam.

Táto cesta do Salt Lake city bola tá najdlhšia, akú som za celý svoj život vykonala. Nemala som sa s kým rozprávať, ku komu sa otočiť ba ani komu zavolať. Hoc možno...

Otočila som sa na profesorku. „Budeme mať potom aj nejaký rozchod?“

Prižmúrila oči. „Áno, budeme. Ale až po skončení prehliadky.“

S úsmevom som vytiahla mobil a vytočila Tomovo číslo. Chýbal mi. Dlhší čas som sa s ním nerozprávala. Možno to bolo aj preto, že šoky už konečne ustali, alebo kvôli tomu incidentu s Alexom. No teraz... musím sa porozprávať s niekým normálnym aj za cenu, že to blondiačik bude počuť.

Ale veď ty chceš, aby to počul, upozornil ma hlas v mojej hlave a nad tým som sa musela pousmiať. Aj to je predsa možné.

„Haló?“ ozval sa z druhej strany Tom.

Počuť jeho hlas po toľkých dňoch bolo nanajvýš upokojujúce, až som si musela úľavou vydýchnuť.

„Ahoj. Máš dnes veľa práce?“

„Mno...“ Počula som šuchtanie strán v zozname a čakala som kladnú odpoveď.

„Ani veľmi nie. Mám tu samé objednávky. A čo potrebuješ, Arwen?“

„Nič, ja len že budem dnes v Salt Lake city a tak mi napadlo, že by sme to mohli využiť,“ usmiala som sa.

„Nie, žeby som nechcel, ale dnes mi to nevyhovuje. Hoc, ak by si sa tu stavila potom, tak by sa dalo niečo podniknúť. Alebo musíte ísť hneď do školy?“ spýtal sa.

„Asi áno. Tak potom nič. Budem sa musieť bez teba zaobísť,“ povedala som smutným hlasom.

„A čo ten upír? Bude tam tiež?“

Pri zmienke o Alexovi som po ňom hodila očkom a videla som, že všetko počul. No super, pomyslela som si a vzdychla.

„Áno, bude.“

„Tak si na seba dávaj pozor. Nebol by som rád, keby sa ti niečo stalo. Hoc verím, že ty by si ho zvládla,“ poznamenal s úsmevom a ja som sa zasmiala.

„Samozrejme. Veď čo ja nezvládnem, nie?“

„Jasné. Tak zatiaľ ahoj.“

„Čauko,“ pozdravila som a keď som zložila, konečne som si všimla uvítaciu tabuľu mesta s počtom obyvateľov.

Onedlho sme došli do centra a odtiaľ to trvalo už len tri minúty kým sme zastali na parkovisku.

„Všetci si berte veci a rozdeľte sa do dvoch skupín,“ zahlásila profesorku. „Samozrejme, vy a pán Klais budete špeciálna tretia skupina,“ dodala s pohľadom upretým na mňa.

Zaťala som ruky do pästí. To nie je fér! Veď som nikomu nič neurobila! Nechcela som s ním tráviť viac času ako bolo nutné, no teraz? Akoby sa proti mne celý svet postavil a snažil sa ma udržať s ním pokope!

„Nejaké pripomienky?“ Nadvihla profesorka obočie.

„Ani by ma to nenapadlo, milosť slečna.“ Nahodil svoj úsmev Alex a ja som nad tým len pretočila očami. Profesorka sa začervenala a nepovedala už nič.

Všetci sme vyšli von z autobusu a v sprievode učiteľov sme vyrazili k múzeu. Personál nás ešte spočítal, aby mali istotu a pustili nás dovnútra. Začali sa dosť únavné dve hodiny prehliadky.

Kráčali sme a kráčali kade tam, no ja som bola zabratá len do mojich myšlienok a úvah.

Sam sa nezachoval k Allii tak, ako som čakala. Nepovedal jej, že sa zmýlil, len poďakoval. Ako mohol byť tak trápny a ani ju neobjať? Myslela som, že medzi nimi niečo je, ale asi som sa zmýlila. No Samove city... zdali sa mi byť... jasné, predpokladateľné.

Našťastie ma od rozmýšľania oslobodil začínajúci šum. Poobzerala som sa a došlo mi, že už končíme. Bude nasledovať rozchod a cesta domov. 

„Takže... dnes sme spoznali ďalší kúsok našej kultúry a histórie. Dúfam, že ste dávali pozor a že vás to aj zaujalo. Na ďalšiu hodinu si z toho napíšeme taký menší test. Verím, že si isté veci ešte zopakujete pomocou internetu, alebo učebníc.“ Pozrela sa na hodinky a potom znova na nás. „Dáme si rozchod tak na hodinu a pol a potom sa stretneme na námestí,“ zahlásila a všetci sa začali drať von. Akoby v meste neboli už večnosť.

Ja, znudená a sama som sa pobrala do obchodného centra. Potrebujem si oživiť šatník nejakými novými jesennými strihmi. Už dlho som nebola na nákupoch. Kedysi som ich milovala. Bolo to ale vtedy, keď som nevedela, že moja sestra je v tom istom meste, keď som nemala na krku všetkých anjelov z neba ktorí chcú moju hlavu a hlavne... keď som sa nemusela zaoberať nejakými citmi. Tie som vtedy asi ani nemala. Len niektoré, ale teraz sú späť všetky.

Vošla som do prvého, na pohľad luxusného obchodu a začala sa tu obzerať. Mali tu celkom pekné veci, ktoré sa dali úžasne pokombinovať. Pre mňa to tu vyzeralo ako raj.

„Môžem sa pridať?“ ozvalo sa za mnou a ja som sa strhla.

Erinine modré oči si ma premerali a potom sa jemne usmiala. Ja som si vydýchla.

„Jasné. Prečo nie?“ Pokrčila som plecami. Určite tu je preto, čo sa stalo tam hore. Ináč by za mnou neprišla, keďže je to nebezpečné.

Bez slova si začala prehliadať trička. Ani jedna z nás nehodlala začať konverzáciu. Ja som vedela, čo sa chce spýtať, ale nechcela som začať odpoveďou.

„Takže... dostali ste ho?“ spýtala sa po hodnej chvíli mlčania.

S jemným úsmevom som prikývla. „Áno. Uniesli ho anjeli.“ Obviňujúco som na ňu pozrela. „Ako je možné, že ich nemáte pod dozorom? Uvedomuješ si, že môže nastať vzbura?“ dodala som rýchlo.

Tvár jej stvrdla.

„Ty máš teda čo hovoriť. Od kedy si preč, veľa vecí sa zmenilo, Arwen. Hore už to nie je také, ako kedysi. Rada trestá oveľa viac, snaží sa predísť takýmto veciam, no očividne... sa v niektorých zmýlili.“ Snažila sa ich tam obhajovať, ale ja som vedela svoje. Nerobia nič a nikdy ani nebudú. Trestajú nevinných a tí, ktorí by si zaslúžili padnúť, tých nechajú hore.

„Zmýlili?! Veď takmer zabili Sama!“ vyhŕkla som. „Sú síce teraz mŕtvi, ale my nevieme, koľkých ďalších majú na svojej strane, Erin!“

Ona si len vzdychla. „Ja chápem tvoje rozhorčenie, ale tým, že zabiješ svojich bratov, tým nič nevyriešiš,“ kázala mi.

Pretočila som očami a mávla rukou. „Už to nie sú moji bratia. Už cez tritisíc rokov. Ja už nemám nikoho,“ odbila som ju a snažila sa potlačiť vzlyk, ktorý sa mi dral z úst.

Nemôžem! Nikdy som na verejnosti neprejavila známku slabosti a teraz to nebude inak!

„Arwen, to nie je pravda. Pre mňa si vždy ako sestra. Možno to ty tak nevidíš, ale stavím sa, že hore máš stále kamarátov, ktorým na tebe záleží. Len nemôžu riskovať stretnutie s tebou, keďže by ťa mali zabiť,“ vysvetľovala. Síce som ju nechcela počúvať, to, čo hovorilo bolo čiastočné pohladenie pre moju dušu.

„Vďaka, sestrička,“ usmiala som sa a po líci sa mi skotúľala jedna jediná slza.

Rýchlo som si ju utrela a zasmiali sme sa.

„Tak a teraz si už vážne chcem niečo kúpiť!“ zahlásila som a pustili sme sa do hľadania. Vyskúšala som asi milión vecí. Kombinovala som všetko, čo sa len dalo a nevedela som sa rozhodnúť, ktorý outfit je pre mňa ten najlepší.

„A len tak medzi rečou... vie Allia, že ste v ohrození?“ zaujímalo ju.

„Áno. Bola to ona, ktorá mi pomohla zachrániť Sama. Bez nej by som nevedela, že je za tým Timael. Pomohla mi.“

„To znamená, že ste sa dostali cez to, čo sa už stalo?“

Automaticky som pokrútila hlavou. „Nie! Jednoznačne to na veci nič nemení. Nemyslím si, že po tom, čo sa medzi nami stalo, ju ešte budem môcť s hrdosťou nazvať sestra.“

Erin si zahryzla do pery a mlčala. Z jednej poličky vytiahla bordové šaty.

„Čo ty na to? Je to celkom prijateľné k tomuto počasiu, nie?“ Nadvihla obočie a usmiala sa.

Premerala som si ich a nakoniec som sa rozhodla, že to skúsim. Veď prečo nie? Nevyzerali zle, možno práve naopak.

Vošla som do skúšobnej kabínky a už asi po stýkrát som sa začala vyzliekať. No zapínanie bolo na zips, ktorý sa mi tiahol celým chrbtom.

Vystrčila som chrbát z kabínky.

„Erin, mohla by si ma, prosím, zapnúť?“ požiadala som.

„Ehm... jasné,“ prikývla.

Na koži som zacítila chladný dotyk rúk. Chytila mi zips a opatrne ho vyťahovala hore. Cítila som jemné šteklenie. Zips bol zapnutý, no stále som mala na tele aj jej ruky. Prechádzala mi jemne po chrbte. Prišlo mi to divné.

„Erin... môžem jednu otázočku?“

Chvíľu mlčala. „Mhm-hm.“

Zhlboka som sa nadýchla. „Ty si lezba?“ vyletelo zo mňa bleskurýchlo.

Erin sa ale rozosmiala. Prudko som sa otočila, aby som zistila, čo jej je na tom smiešne, no hneď mi to došlo.

Neboli to jej ruky, ktoré som mala na svojom tele. Boli Alexove.

„Prekvapenie, drahá,“ povedal s úsmevom. V tej chvíli som mala neskutočne veľkú chuť rozbiť mu tú fasádu.

Zhlboka som sa nadýchla a vyšla von z kabínky.

„Mimochodom, v tých šatách vyzeráš sexy,“ podotkol ešte.

„My dvaja sme skončili! Čomu si nerozumel?! Nechcem mať s tebou nič spoločné!“ precedila som pomedzi zaťaté zuby a snažila som sa ovládať. Neviem, či to bolo nutkanie Bojovníka vytiahnuť zbrane, alebo len proste moje nervy.

„Ale no tak, Arwen... obaja sme niečo povedali. Môžem ja za to, že nevieš prijať pravdu?“ Nadvihol obočie a spýtavo na mňa pozrel.

Na sekundu som zamrzla. „Ako prosím? Ako... prosím?!“ Adrenalín som mala taký vysoký, že by som bola teraz schopná všetkého. „Pravdu? Ty si mi povedal pravdu?!“ Pristúpila som k nemu bližšie. „Zmizni odtiaľto skôr, ako oľutujem, že žiješ,“ šepla som, ale s ním to ani nehlo.

„Nezabúdaj, že nebyť mňa, už dávno si mŕtva,“ vrátil mi to.

Medzi nás sa zrazu votrela Erin, prezerajúc si raz jedného a raz druhého.

„Okej, ľudia. Dáme si time out. Čo tak, keby ste mi isté veci vysvetlili?“

Pokrčila som plecami. „Alex je na odchode. Nemám pravdu?“

Sklonil hlavu a zasmial sa. „Samozrejme.“ Otočil sa bez slova odišiel boh vie kde.

Víťazne som si vydýchla a prešla k zrkadlu pozrieť sa na seba. A fakt mal pravdu. Celkom mi išli.

„Kto to bol?“ zaujímalo Erin.

Zahryzla som si do jazyka. Mám jej to povedať? Je to predsa moja jediná kamarátka, ale... čo si potom o mne pomyslí?

„Je to upír,“ oznámila som ledabolo a ďalej sa obhliadala v zrkadle. Jej výraz mi ale neušiel.

Vytreštila oči. „Čože?“ Okamžite sa postavila predo mňa. „A ty si ho nezabila? Arwen!“

„Nemohla som, Erin. Zachránil mi život. Bez neho... bola by som mŕtva. Dlžila som mu,“ obhajovala som sa, ale jej pohľad bol zarytý. Odvrátila zrak a na tvári sa jej zračil smútok.

„Cítiš k nemu niečo?“

Automaticky som pokrútila hlavou. „Samozrejme, že nie! Veď je to upír! Čo by som k monštru mohla cítiť?“ Nadvihla som obočie v predstave, že by si o mne mohla myslieť niečo také.

Avšak keď som to povedala, netvárila sa príliš nadšene. Prehrabla som si vlasy.

„Prepáč, Erin. Nemyslela som to tak. Chápem, že si myslíš, že bol Richard iný...“ Nechcela som vetu dokončiť, pretože by som ju len urazila.

Richarda naozaj milovala. Bol to jediný “muž“ ku ktorému niečo cítila. Ale ako všetci upíri, aj jeho sme museli zabiť. Síce sa ho snažila chrániť, bola som to ja, ktorá mu dýku zaryla priamo do srdca. Nikdy sa to nedozvedela a ja musím zariadiť, aby to tak aj ostalo.

Keď na mňa konečne pozrela, pohľad mala tvrdý.

„Jasné, nevadí. Ale vieš, Arwen. Keď budeš všetko vidieť čierno-bielo, nikdy sa neposunieš vpred,“ upozornila ma.

Založila som si ruky vbok.

„To mi chceš povedať, žeby som mala skočiť po prvom stvorení, ktoré sa o mňa obtrie?“ spýtala som sa urazene.

Pokrútila hlavou. „Tak som to nechcela povedať, Arwen. Ja len tvrdím, že pre toho blondiaka asi niečo znamenáš. Videla som mu to v očiach. Ale ty si... ty,“ skonštatovala.

O môj bože! Erin a tá jej romantická duša! Síce bola prísna, vedela dávať druhú šancu! Nevyzerá na to, ale je to proste veľká romantička. Ja, na rozdiel od nej ani veľmi nie. Nerada, ale musím si uznať, že som nikdy nebola zástanca romantiky. Možno preto ma ten školský večierok s Alexom tak prekvapil. Pri spomienke na to... srdce sa mi rozbúchalo ako o preteky. Bolo to krásne a ja som sa cítila ako v siedmom nebi. Možno to bola jedna z chvíľ, kedy som niečo zacítila. Je možné, že by to mohlo byť viac ako nenávisť?

„Pýtam sa ťa znova. Cítiš k nemu niečo?“ vyrušila ma zo zamýšľania.

Hodnú chvíľu som hľadela do zeme. No nakoniec som zdvihla a hlavu a vyrovnane jej odpovedala:

„Nič pre mňa neznamená.“

Tak čo poviete na túto kapitolu? Sklamala vás Arwen, alebo vás naopak prekvapila? Myslíte si, že to myslela ohľadom Alexa vážne? Naozaj k nemu nič necíti?

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 29. časť: