OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 31. časť

03.05.2013 (20:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 863×

Allia mi dala svoje číslo a ja som bez slova odišiel preč. Nechcel som s ňou byť videný. Veď čo ak si Arwen spojí dva a dva dokopy? Potom už u nej žiadnu šancu nedostanem.

Cestou von som ešte raz zazrel Arwen s tou Erin. Mala na sebe biele minišaty s tri štvrťovým čipkovaným rukávom. Vpredu bol väčší výstrih opradený čipkou a zvyšok šiat tiež. Vyzerala sexy. Už len pri pohľade na ňu som vedel, že ju proste musím mať za každú cenu. Ten úsmev, ktorým sa usmievala na Erin, keď ju chválila a tá červeň v jej lícach... možno mi ju neľúbiť?

Keď si predstavím celý ten čas, čo som ju považoval za obyčajné dievča s akousi iskrou, bola ona tou najneobyčajnejšou bytosťou v celom mojom živote. A preto teraz urobím všetky potrebné opatrenia preto, aby som sa zbavil konkurencie.

Vyšiel som nepozorovane von z nákupného centra tak, že ma nezbadal ani jeden z profesorov. Na mobile som vyťukal číslo toho jej frajera.

Usmial som sa. Arwen je možno rýchla, ale moje ruky sú rýchlejšie. Kým sa prezliekala v kabínke, na pár sekúnd som jej zobral mobil a našiel si jeho číslo. Určite o tom nemá ani poňatia.

Začalo to vyzváňať.

„Dobrý deň, Tom Fleming,“ ozvalo sa z druhej strany.

„Uhm... dobrý deň. Ja... rád by som sa k vám objednal na sedenie,“ požiadal som prívetivo.

Začul som listovanie strán.

„Samozrejme, pane. A kedy by ste chceli?“

„Mno... mne je to jedno, len keby to mohol byť taký neskorší čas.  Dlho totiž pracujem. Do ktorej pracujete?“

Odkašľal si. „Každý pracovný deň do šiestej. Môžete sa zastaviť... zajtra?“ spýtal sa.

„Jasné, rozhodne by mi to vyhovovalo...“

„A meno?“ skočil mi do reči.

„Klais. Adam Klais,“ povedal som skoro pravdu.

„Dobre. Už ste zapísaný. Dopočutia.“

Bez slova som zložil. Pôjdem za ním ešte dnes. Nemám času do zajtra. Aj o hodinu by mohlo byť neskoro. A nemusím sa báť, že by ma našla Arwen. Určite už sú na ceste domov. Na mňa čakať nebudú, vedia dobre, že po každom výlete zdrhnem.

Zavolal som si taxík.

„Kam to bude?“ zaujímalo šoféra.

„Do ambulancie pána Fleminga,“ zavelil som a on bez ďalších zbytočných slov vyrazil. Bol som rád, že vie, kde sa to nachádza, lebo ja som nemal ani poňatia. Prešli sme asi na druhý koniec mesta, keď taxík konečne zastavil. Zaplatil som tomu mužovi a s úsmevom na tvári vyšiel von.

Stál som pred dosť veľkým rodinným domom. Pekné od neho, že si všetko spojil pod jednu strechu. Na chvíľu som sa započúval do zvukov predo mnou a dával pozor.

Vo vnútri sa nachádzali len dve osoby. Muž a žena, očividne Tomova sestrička. Tú nepotrebujem, chcem vidieť jeho. Srdce mu pravidelne tĺklo. Bol až príliš pokojný.

Rozhodol som sa vkradnúť do jeho pracovne bočným oknom. Našťastie bolo dokorán otvorené.

„Nie je veľmi bezpečné nechávať okno dokorán. Potom to vyzerá ako pozvanie,“ poznamenal som, keď som už bol vo vnútri.

Tom sa strhol zo stoličky a preľaknuto na mňa pozrel. Prižmúril oči a snažil si vybaviť, kde ma videl.

„Ty si ten upír,“ hlesol.

Pokrčil som plecami. „To budem ja. Som Alex.“ Usmial som sa. „Alex Klais.“

Neveriacky odfrkol. Všetko mu začalo dohádzať. Aspoňže nie je sprostý.

„Čo odo mňa chceš?“ spýtal sa nakoniec.

Pomalým krokom som sa začal prechádzať a obhliadať si to tam.

„Ide o Arwen...“ začal som.

„Ak si jej ublížil...“ skočil mi do reči výhražne, no pohľadom som ho umlčal. Čo si na mňa ten človek vyskakuje?!

„Neboj sa, neublížil by som jej. Teda... nie tak veľmi,“ podotkol som s arogantným úsmevom. „Si pre mňa prekážkou.“

Pokrčil obočie. „Čože? O čom to melieš?“

Vzdychol som si. „Chápem, že sa ti Arwen páči, veď ako by aj nie. Je to kus. Ale...“ prekrížil som si ruky na hrudi a pozrel mu do očí. „Čo si od toho vzťahu sľubuješ?“

Hľadel mi do očí.

„Chceš ju,“ usúdil a ja som len súhlasil. Veď na čo mu budem klamať?

„Prečo by som si mal od toho vzťahu niečo sľubovať? Arwen už poznám zo desať rokov minimálne. Vždy sme k sebe niečo cítili. Tak prečo do toho strkáš nos?“

„Čo nevidíš, že jediné, čo jej môžeš priniesť, je utrpenie?!“ obvinil som ho.

„Ja?! To myslíš naozaj, ja?! Ty si predsa upír!“

„Áno, to som, no ty si len človek. Obyčajný, zraniteľný a smrteľný človek, ktorý raz umrie. A ona je anjel. Bude žiť večne, ty nie. Máš predstavu, akú bolesť jej spôsobíš, keď umrieš? Lebo ona ostane tu, na svete ďalej žiť. Bude sa musieť pohnúť ďalej. Ale ty... ty budeš mŕtvy.“

Pokrútil hlavou. „To by sa Arwen nemohlo stať. Ona je silná, zvládla by to tu bezo mňa,“ trval si na svojom.

„Áno, ona to bez teba zvládne. A vieš prečo? Lebo bude mať mňa.“

Zatváril sa nechápavo. „Ešte neumieram,“ protirečil mi. „A ty nás dvoch nerozdelíš. Milujem ju od prvého dňa, čo sme sa stretli. To, ako sa potkla a spadla presne do môjho náručia... to bol osud. A ty...“ Zhnusene na mňa pozrel. „Si len monštrum, ktoré chce zničiť šťastie iných.“

Naštval ma. Ja že som monštrum?! A čo moje šťastie?! Nemám naň právo?

V sekunde som stál pred ním a hrozivo naňho hľadel.

„Nič ako osud... neexistuje!“ vypľul som mu do tváre a zrazu som už len cítil jeho tlčúce srdce v mojej ruke.

Potiahol som a jeho bezvládne telo sa zrútilo na zem.

Vydýchol som. Otočil som telo na chrbát a rozmýšľal som, ako to zamaskujem. Vtom som ale dostal skvelý nápad. Pozrel som na srdce v mojej ruke a usmial sa. Nemusím už robiť nič. Všetko to bude vyzerať ako taká Brianova rýchlovka. Ja budem mimo podozrenia.

Zrazu sa ale ozvalo klopanie a následne sestrička otvorila dvere. Než si ma stihla všimnúť, vyskočil som von oknom a rozbehol som sa preč medzi stromy. Jeho srdce som hodil do akéhosi jazierka a umyl si ruky.

Pocit viny neprichádzal. Urobil som dobre. Zbavil som sa ho. Navždy. Veď aj ja mám právo na šťastie, nie? Nikdy som netúžil byť upírom, tak prečo ma obviňujú, že som monštrum? Keby som ním byť nemusel, tak nie som. Ale iná možnosť mi neostala, a tak s tým musím žiť.

Ale Tom... ten je mŕtvy a nikdy mi už nič neprekazí. Žiadna konkurencia teraz nie je. Už mám voľný parket.

Vytočil som Alliino číslo a čakal, kým nezdvihne.

„Prosím?“ ozvala sa.

„Ako mám začať?“ spýtal som sa.

Troška šok, nie? Teraz som zvedavá, aký máte názor na Alexa aj cez toto. Zmenil sa váš prístup k nemu? Samozrejme, je tu ešte jedna otázka. Čo spraví Arwen, keď sa o tom dozvie? Vrhne sa Alexovi do náruče? To sa dozvieme v 32. časti, ktorá bude z pohľadu Arwen.

No a túto kapitolu by som chcela venovať všetkým čitateľom, ktorých táto poviedka ešte neomrzela: mima33, izzie22, leainka, simones, LOLstories, channina, Theressa,TvojLendacik a všetkým ďalším. (Je dosť možné, že som na niekoho zabudla, takže sa ospravedlňujem. V pohode mi za to môžete vynadať.) :D

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 31. časť: