OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 34. časť

10.06.2013 (17:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 917×

„Uznaj si, že ma miluješ!“ okríkol ma blondiačik rozčúlene. V očiach mu iskrili blesky. 

Chcela som mu na to niečo drzé odvetiť, no jediné, čo som zrazu cítila, boli jeho pery na tých mojich. Úplne si ich podmanil a ja som sa nebránila. Samú ma to prekvapilo, ale nedokázala som sa odtiahnuť. Na to som ho až príliš chcela. Obtočila som si ruky okolo jeho krku a pritiahla som si ho ešte bližšie.

„Tak čo?“ spýtal sa medzi bozkami a samoľúbo sa usmial. Oči mu znova iskryli, no tentoraz v nich mal také malé diabolské ohníčky. 

„Uvidím,“ odvetila som a zasmiala sa.

Vyhodil si ma na seba a odrazu už sme boli v izbe na posteli. Zrejme za to môžem byť vďačná jeho upírskej rýchlosti.

Zaľahol ma celým svojím telom.

„Milujem ťa,“ hlesol mi do ucha a začal ma bozkávať na krku. Zaklonila som hlavu a zavzdychala. Rukami som mu schádzala o hrudi a snažila sa z neho strhnúť biele tričko. Našťastie sa mi to podarilo vcelku rýchlo. Alex ma bozkával nižšie a nižšie. Jemne mi vyzliekol čierne šaty a už som bola len v spodnom prádle.

Alex si ma rýchlo prehliadol a spokojne sa usmial. Chytila som jeho tvár do dlaní a pritiahla si ho bližšie, aby som ho mohla pobozkať.

„Asi ťa predsa len milujem,“ utrúsila som nakoniec a znova sa vpila svojimi perami do jeho.

Prudko som sa strhla a otvorila oči. Párkrát som zaklipkala a uvedomila si, že to bol len sen.

Utrela som si pot z čela a snažila som sa upokojiť. Dýchala som plytko a na tele som mala zimomriavky. Preboha, Arwen! okríkol ma môj vnútorný hlas.

Keďže mi došlo, že takto už asi nezaspím, namierila som si to pod sprchu. Možno mi studená voda pomôže normálne rozmýšľať. Hneď, ako som ju na seba pustila ucítila som náhly chlad a... prázdnotu. Moja myseľ bola nešťastná a ja tiež. Avšak dôvod smútku... naozaj to bol len sen? Preletelo mi hlavou, až som sa nad tým zarazila.

Ako mi mohlo niečo také napadnúť? Naozaj by som to urobila?

„Si chorá, Arwen,“ skonštatovala som nahlas. Normálny človek by niečo také na mojom mieste neurobil, či?

Ale ty nie si normálny človek, ozvalo sa mi v hlave. Kyslo som sa zaškľabila na môj odraz v zrkadle a nechala sprchu nech m zmáča vlasy. Rýchlo som sa umyla a vyšla som von.

Hodiny ale ukazovali len pol siedmej ráno. Vzdychla som si. Čo budem teraz robiť?

Zbehla som dole do obývačky a pustila rádio na plné pecky. Domom sa rozľahla hlasná hudba a ja som začala cvičiť. Na začiatok som robila kliky a potom som prešla aj na ďalšie cvičenia. Kým som sa udržiavala v pohybe, nemala som priestor na myslenie a to mi vyhovovalo. Nechcela som spomínať na to, čo sa mi snívalo a už vôbec nie na to, ako mi bolo ľúto, že to nebola skutočnosť. Ako je možné, že sa takto cítim?

Zrazu mi na dverách zazvonil zvonček. Vyskočila som na nohy a pozrela na hodinky. Bolo už osem hodín ráno. Ale kto to je v sobotu ráno?

Zhlboka som sa nadýchla rozmýšľajúc o jednom. Ak je to Alex, tak ho vlastnými rukami zabijem vo dverách!

Rýchlo som šla otvoriť.

„Nechápeš, že ťa nechcem...“ Zasekla som sa v polke vety a vytrieštila som oči na návštevníka.

Muž s tmavo zelenými očami sa na mne zasmial a sklonil hlavu.

„Dlho sme sa nevideli,“ poznamenal. „Smiem ďalej?“

Konečne som rozmrzla a len rýchlo prikývla. Pretlačil sa popri mne dovnútra a ja som zavrela dvere.

„Ja... ja som... čakala som niekoho iného,“ vykoktala som sa.

Stisol pery, aby zadržal úsmev. „Tak trocha som sa dovtípil.“

Chvíľu sme len tak na seba hľadeli, než sa odhodlal a objal ma. Ja som mu jeho objatie opätovala.

„Rada ťa znova vidím Liam. Bola to dlhá doba.“ Stíchla som a snažila a prísť na to, pri akej príležitosti sme sa videli naposledy.

„Áno, dlhá doba. Naposledy na deň vďakyvzdania. To ťa k nám doviezol Tom, aby ťa predstavil mame,“ osviežil mi pamäť.

„Presne! A hneď potom som... no... veď vieš...“ Bolo mi trápne spomínať na to. Pamätala som si to, akoby to bolo včera.

Tom ma miloval už vtedy a ja... ja tiež, no bála som sa to pripustiť a preto, keď som sa dočkala toľkej srdečnosti od jeho rodiny, dojalo ma to až tak, že som sa toho sama zľakla. Na druhý deň som už bola vo Phoenixe a Tomovi som sa neozvala.

Odvrátila som zrak.

„To je minulosť, Arwen. Tom mi vravel, že ste sa dali naspäť dokopy,“ prerušil Liam to trápne ticho.

„Naozaj?“ zapišťala som. Liam bol Tomov starší brat, ktorý na neho stále dával pozor. Niekedy som si želala, keby to bol aj môj brat. Taký súrodenecký vzťah, ako mali oni, o tom sa mi môže len snívať...

„A čo ťa sem privádza? Odkiaľ vieš, kde bývam?“ zmenila som tému a prekrížila si ruky na prsiach.

Liam preglgol. „Keďže viem, že si si s Tomom bola blízka, myslím, že bude lepšie, keď ti to poviem ja,“ začal pochmúrnym hlasom.

Prižmúrila som oči. nezačínalo to dobre. Prečo som si s ním bola blízka?

„Čo tým myslíš? Nerozumiem ti.“

Zhlboka sa nadýchol a v očiach sa mu niečo zalesklo.

„Tom včera zomrel,“ vydýchol.

Jasne som cítila, ako mi na sekundu zamrelo srdce. To... to nemôže byť pravda! Oči mi okamžite zaliali slzy, no začala som krútiť hlavou.

„To... to je sprostý vtip!“

„Ja nesrandujem, Arwen. Niekto mu vytrhol srdce z hrude a ušiel,“ doložil.

V tej chvíli sa mi zrútil celý svet. Klesla som na kolená a skryla si tvár do dlaní. To nie je možné! Tom! On nemôže... nemohol ma opustiť!

Liam si kľakol ku mne a objal ma. „Je mi to ľúto,“ šepol.

Začal ma kolísať, tak ako to zvykol robiť Tom, keď som plakala kvôli minulosti a sestre. Ale teraz? Toto je oveľa horšie!

„To nie! Tom nemôže... čo si bez neho počnem?!“ vzlykala som a pred očami som mala jeho krásnu tvár a úsmev, milé slová, ktoré vždy zmiernili môj hnev alebo smútok.

Potiahla som nosom a postavila sa. Pevne som pozrela na Liama. Povedal práve, že mu niekto vytrhol srdce? To je vzhľadom k okolnostiam až príliš veľká náhoda...

„Chcem vidieť jeho telo,“ vyhlásila som odrazu a už som bola na ceste do izby.

„Čože?“

Na schodoch som sa otočila. „Počul si. Ak mu niekto vytrhol srdce... zistím kto to bol a zabijem ho,“ mykla som plecami a pokračovala v ceste.

Liam o mne vie, čo som a preto mal väčší rešpekt. Niekedy mi to prišlo, akoby sa ma bál, ale nakoniec sa ukázalo, že je všetko v pohode a on sa zmieril s tým, že na svete existuje niečo viac ako len obyčajné problémy.

Navliekla som na seba čierne obtiahnuté rifle, bielu košeľu s čiernou kravatou a zopla som si vlasy hore. Keď som na seba pozrela do zrkadla, chcela som znova plakať, ale nemohla som. Musím to prežiť.

Rýchlo som si ešte obula čierne lodičky a zbehla som dole po schodoch. Liam na mňa hľadel, no nepovedal ani slovo. Vedel, že nič už nie je potrebné. Ak je Tom preč, tak všetko je zbytočné.

Nasadla som do svojho auta a nasledovala ho celú tú dlhú cestu do márnice v Salt Lake city.

„Ako si mi to mohol urobiť?“ šepla som do priestoru. Nebolo to obvinenie, pretože on určte nechcel zomrieť, ale... ako sa to vlastne mohlo stať práve jemu? A prečo?

Po neuveriteľne dlhej, tichej ceste sme zastali na parkovisku pred márnicou. Než som vystúpila z auta, musela som sa pár krát zhlboka nadýchnuť, aby som dokázala vôbec vystúpiť.

„Pomôžem?“ ponúkol sa Liam a povzbudivo sa usmial.

S vďakou som prikývla a chytila sa jeho ruky. Spoločne sme potom vkročili dovnútra. Všade bolo nepríjemne veľa svetla. Liam prešiel k recepcii a mňa nechal stáť obďaleč. Chvíľu sa rozprával so silnejšou ženou, ktorej na prísnosti pridávali už len okuliare, ktoré jej trocha spadli z nosa a ponad ne sa na mňa zadívala. Pripadala som si ako dieťa, ktoré sa každú chvíľu rozplače, síce tomu chce zabrániť.

„Tak poď. Môžeme ísť. Dole nás už čakajú,“ vyrušil ma z myšlienok Liam.

„Jasne.“ Prikývla som a nasledovala ho.

Spoločne sme zišli výťahom do suterénu, kde bolo ešte horšie svetlo ako hore. Odvšadiaľ bolo cítiť samý chlad a ja som bola nervózna. Tak tu uvidím Toma? Na takomto depresívnom mieste?

Dýchala som zhlboka a pravidelne, síce som jasne cítila, ako moja neistota a panika narastá.

„Dobrý deň,“ ozvalo sa spoza nás a keď sme sa otočili, hľadeli sme do tváre staršiemu mužovi, ktorému tvár zdobilo dostatok vrások a vlasy mal popretkávané šedinami. Avšak jeho prívetivý úsmev mu uberal na veku. Prstom si dvihol okuliare znova ku koreňu nosa a prehliadol si nás.

„Typujem, že idete za pánom Flemingom.“ Prepchal sa medzi nás a začal nás viesť. „Alebo aspoň k tomu, čo zostalo.“

Zatajila som dych a pozrela na Liama. On ma potľapkal po ruke.

„Neboj sa,“ naznačil perami.

Preglgla som a nechala sa viesť do miestnosti s veľkými boxami na stenách. Bolo mi jasné, že v jednom z nich bude aj Tom s dierou v hrudi.

Muž podišiel k veľkému boxu priamo pred nami a otvoril ho. Vysunul z neho stôl, na ktorom sa pod plachtou skrývalo telo muža.

„Si pripravená?“ zaujímalo Liama a ja som netrpezlivo prikývla.

Doktor odkryl plachtu z tváre muža a ja aj napriek tomu, že som vedela, čo ma čaká, zhíkla som.

Tomova tvár, úplne biela a bez života... v očiach žiaden plamienok, aký som v nich vždy videla... otočila som sa k Liamovi a rozplakala sa mu na hrudi. Som Bojovník, ale stratiť milovanú osobu... to ma nikdy nenechalo chladnou.

„Slečna, ste v poriadku?“

Prikývla som a znova sa pozrela na mŕtve telo.

„Chýba mu niečo okrem srdca?“ zaujímalo ma, síce môj hlas bol dosť slabý.

„Nie, len srdce.“

„A čo nejaké škrabance? Máte nejaké známky toho, žeby sa útočníkovi bránil?“

„Nie,“ znova záporne odpovedal doktor. „Akoby ho niekto len tak z ničoho-nič napadol a vytrhol mu srdce. Neviem si to vysvetliť, ale je to proste tak.“

„Aha.“ Bolo všetko, na čo som sa v takejto chvíli zmohla. „Liam, môžeme ísť,“ dodala som.

„Tak... ďakujeme vám, že ste nám umožnili ešte raz sa naňho pozrieť pred spopolnením.“

„Nemáte za čo. Síce... nepovedal by som, že je to vhodné pre mladé dámy...“ riekol neisto.

„Ona videla už aj horšie veci. Ale... môj brat pre ňu znamenal veľa,“ objasnil a doktor len prikývol. Asi mu to konečne došlo.

„Poďme,“ skočila som im do rozhovoru. Nikdy som nemala rada, keď sa o mne niekto bavil a rozoberal ma.

Už som nemala slzy v očiach. Hľadela som len pred seba a ani raz som sa neobzrela. Vystúpili sme z výťahu a ja som sa rýchlim krokom vybrala k svojmu autu. Pred svetom som sa zrazu obrnila akýmsi múrom, za ktorý už nikdy nikoho nepustím. Človek sa len zbytočne popáli a potom to bolí...

„Arwen!“ kričal za mnou Liam.

Vonku sa medzitým rozpršalo, no mne to bolo jedno. Kráčala som naprieč parkoviskom. Pri aute ma ale dobehol.

„Arwen, čo ti je?!“ zaujímalo ho.

„Nechaj ma,“ zasyčala som a pozrela mu do očí. Jeho pohľad bol plný obáv, strachu, smútku... ale môj bol prázdny. Bez emócií. Ľadový.

„Povedal som niečo zlé?“ kládol otázky ďalej.

Ja som na neho len pretočila očami. „Nie, neurobil si nič. Len potrebujem všetko vstrebať a porozmýšľať, čo ďalej. Ak odo mňa budeš niečo potrebovať, tak zavolaj a a urobím, čo budem môcť. Ale teraz... chcem byť sama,“ vysvetlila som čo najpresvedčivejšie a nasadla do auta.

„Neurob žiadnu hlúposť!“ zakričal ešte za mnou a potom som ho úplne stratila z dohľadu.

Dupla som na plyn a mierila domov. Dnešný deň bol jeden z najhorších, aké som zažila a že ich už bolo dosť.

Určite to urobil Brian. Preletelo mi hlavou. Tým som si bola istá. Za to mi zaplatí. Ja ho bez trestu nenechám. Nemôže si len tak zabíjať. Teraz už nie. Nie, kým žijem a dýcham. Ale... čo by som mala urobiť?

Vedľa mňa sa na sedadle zjavili moje dýky bez toho, že by som ich vyslovene chcela. Moje podvedomie poznalo odpoveď, avšak... to by ho určite nezabilo. Ak by to bola účinná zbraň, bolo by to v spisoch.

Zaparkovala som pred domom a keď som vošla domov, cítila som sa zrazu taká... prázdna. Bez všetkých. Nemala som nikoho, s kým by som sa mohla v takejto chvíli porozprávať.

„Sam?“ hlesla som prvé meno do vzduchu. Veď kto iný by ma teraz nezabil?

Netrvalo dlho a už stál predo mnou. Premeral si ma a ustarane sa mi pozrel do očí.

„Čo sa deje, Arwen?“

Po tvári mi už tiekli slzy. „Raven zabil Toma,“ vysvetlila som. Nemusela som k nemu ani ísť a už ma držal v náručí a objímal.

„Čššš... to bude dobré, Arwen,“ tíšil ma a ja som len dýchala.

„My ich všetkých zabijeme. Raz a navždy,“ dodal šeptom.

Takže... viem, že to trvalo, ale nebolo tej správnej múzy, ktor by ma nakopla k tejto kapitole. Nápad bol, ale spracovanie... veľa krát som mazala. :)

Preto dúfam, že sa vám to aj tak páčilo a tešíte sa na Trishinu časť, v ktorej nás čaká... nuž, trocha normálnosti, konečne. :)

A znova by som túto časť chcela venovať všetkým čitateľom, no najmä TvojLendacik, pretože nebyť teba, neviem, či táto kapitola by tu už bola.

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 34. časť: