OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 35. časť

22.06.2013 (15:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1061×

Slabulinké cinknutie. Alebo sa mi to len zdalo? Tlmený náraz. Tichý povzdych. Prudko som otvorila oči a vyskočila s dýkou v ruke. Pritlačila som neznámeho k stene a dýku mu držala pod krkom.

„All! Pokoj! To som ja!“ pišťala Spencer prestrašene a vypuľovala na mňa oči veľké ako tenisové loptičky.

„Čo tu, kurva, robíš?!“ zjačala som a sklopila dýku. Stále som ju však pritláčala k stene.

 „Ja... mala si otvorené dvere. A...“ lapala po dychu.

Prižmúrila som oči. „Blbosť! Dvere vždy zamykám! Tak ako si sa sem dostala?!“

„Veď ti vravím,“ odvetila trasľavo. „Mala si otvorené dvere.“

Skúmavo som si ju prezerala. Zdalo sa, že neklame. No niečo mi nesedelo. Zamykala som predsa. Jasne si to pamätám... Pomaly som ju pustila a dýku znova schovala pod vankúš. 

Spencer sa odlepila od steny, šúchajúc si hrdlo a chrbát.

„Máš riadnu ranu,“ poznamenala a pozrela na vankúš. „Načo máš tú dýku?“

„Na ochranu,“ odvetila som stručne. Až teraz som si všimla, že vedľa postele je veľká, tmavomodrá cestovná taška.

Nechápavo som sa k nej otočila a premerala som si jej dokrčené oblečenie, kruhy pod očami, domotané a mastné vlasy. Vlastne celkovo vyzerala ako zmoknuté kuriatko. 

„Prečo si prišla?“ opýtala som sa miernejšie.

„Vieš ja...“ dala si vlasy za ucho a zahryzla si do pery, „naši ma vyhodili z domu. A... neviem. Blúdila som po meste, až som skončila tu.“ Slabo sa usmiala. „Nechcela som ťa vydesiť. Len... len som sa chcela ísť trocha umyť. Veď vidíš... ako vyzerám.“ Trocha zbytočne na seba ukázala.

Súcitne som prikývla. „Jasné, bež sa umyť. Prinesiem ti uterák.“

„Vážne?“ nadšene zdvihla hlavu. „Ďakujem!“ Usmiala sa.

Vybrala som jej teda čistý uterák a kým sa sprchovala šla som skontrolovať dvere. Nedalo mi to. Vedela som, že som zamykala. No dvere boli neporušené. Žiadne známky po vlámaní. Aj okná boli v poriadku. Musela som sa zmieriť s tým, že hovorila pravdu. Aj keď nerada.

„Páni! Cítim sa ako znovu zrodená!“ pochvaľovalo si to zmoknuté kuriatko, schádzajúce po schodoch do kuchyne.

„Tu máš kávu,“ podala som jej šálku.

„Jéj, vďaka. Si milá, ďakujem.“ Sadla si k drezu, kým ja som krájala chlieb na raňajky.

„Tak a teraz mi môžeš povedať, čo sa stalo,“ vyzvala som ju.

Úsmev jej primrzol na tvári. „Nechce sa mi o tom hovoriť...“

„Ale no...“ priskočila som k vedľajšej stoličke, nahla sa k nej, zvedavo naklonila hlavu a vypúlila oči.

Zvonivo sa zasmiala.

„Tak dobre,“ nadýchla sa a spustila. Kým rozprávala musela som sa pousmiať. Bolo to také klasické! Dobré dievčatko si začne s chalanmi a odrazu je z nej levica. Rodičia to nezvládajú a tak ju vyhodia. Ľahké ako facka.

„... nevedela som, kam ísť. Sama neviem ako som sa ocitla pred tvojím domom. No uvidela som otvorené dvere, tak som si pomyslela, že sa aspoň umyjem.“

„A kedy si ma plánovala zobudiť? To si ku mne chcela len tak na kráčať a ani nepípnuť?“

„Nie! No videla som, že spíš tak som si pomyslela, že to urobím neskôr.“

„Aha,“ hlesla som sucho. „ Ale aj tak si ma mala zobudiť.“

„Chcela som, no potom si sa na mňa z ničoho nič vrhla ako šialenec.“

„A čo by si robila ty, keby ti niekto cudzí o piatej ráno pochodoval po izbe?“

„To neviem.“

Rozhostilo sa ticho.

„A... máš kam ísť?“ spýtala som sa opatrne.

„Neviem. Asi... asi pôjdem ku krstnej. Síce veľmi nevychádzame, ale lepšie ako nič.“

Prikývla som. Úprimne, rada by som jej ponúkla, aby tu zostala, keďže viem akéto je, no to by bola hlúposť. Najmä, keď sem každú chvíľu môžu vpadnúť Bojovníci.

„Prečo máš pod vankúšom dýku?“ vytrhla ma Spencer zo zamyslenia.

Pokrčila som plecami. „Dnes sú nebezpečné časy. Človek sa musí mať na pozore.“

„Pripadá mi to skôr, akoby si sa niečoho bála.“

Ruka z kávou mi zamrzla na polceste k ústam. Ovládla som sa však a snažila sa o ľahký tón.

„A čoho by som sa mala báť? Som len opatrná, to je všetko.“

„Aj môj otec je opatrný a nespáva s nožom,“ podotkla.

Po ňom nikto nejde!

Pozrela na mňa hlbokými tmavými očami. „Bojíš sa niekoho.“ To nebola otázka, ale konštatovanie. Zamiešala som si kávu a zo sileným úsmevom sa k nej obrátila. „Tak to si na omyle. Nebojím sa, som len ostražitá. To je rozdiel.“

Ešte chvíľu na mňa hľadela a ja som jej pohľad opätovala. Nakoniec to vzdala.

„A čo Brian?“ spýtala sa po pár minútach.

Mykla som plecami. To je dobrá otázka. „Čo by malo byť?“

„Tak či spolu chodíte alebo ste spolu len pre sex,“ vyzvedala.

„Chodíme spolu,“ Aj keď... kto vie ako to teraz bude. Ten obrad... striasla som sa. Moja výchova, všetko v čo som kedy verila mi hovorilo, že je to zvrátené. A je to tak. Je to choré. No aj tak mi niečo hovorí, že všetko, čo Brian robí je správne. Nie úplne, ale predsa. 

Zatvorila som oči a želala si nemyslieť. Prečo o tom musím rozmýšľať práve teraz?

„Hej, no tak...“ Cítila som na ramene jej hebkú ruku. „Ak ťa na niečo trápi, mne to môžeš povedať.“

„Aj tak by si to nechápala.“

„Čo vieš? Možno ťa prekvapím.“ 

Pousmiala som sa. Arwen by mi odvetila rovnako. Povzdychla som si a skôr, než som to stihla zastavť, mi vyhŕkli slzy.

Spencer ma pohotovo objala. Bolo to také úprimné gesto až ma to zaskočilo.

„Povedz mi, čo sa stalo.“

Smrkla som. „Ak by to bolo také ľahké...“

„Skús to.“

Odtiahla som sa. Vedela som, že to zo seba musím dostať inak explodujem. Naraz sa udialo až príliš veľa.

„Vieš...“ začala som zvažujúc každé slovo, „ ide o moju výchovu. Brian... je typ ľudí, ktorých by som mala nenávidieť...“

„Ale ty ho ľúbiš,“ dokončila Spencer chápavo.

Mlčky som prikývla. „No je zložitejšie. On... celý svet mi obrátil naruby a ja už netuším, kto som, čo chcem, v čo verím...“

Zaborila som si tvár do dlaní.

„Ja... vždy som vedela kto a som kam patrím. A vlastne... istým spôsobom to viem aj teraz lenže... neviem, či je to správna cesta.“

„Prečo? Čo ťa odrádza?“

Zamyslela som sa. Čo ma odpudzuje na Ravenoch? Chcela som povedať: všetko. To zabíjanie, obrad, ich násilná povaha... A predsa majú tak veľa protikladov! Alicia je k svojim deťom nežná a láskavá, Brian je pozorný a jemný. Albrecht je síce drsný, ale v podstate je ako veľký plyšový macko.

No anjelsky hlas sa nezaprel.

Anjeli sú moja rodina. Moje zázemie, súčasť mňa...

Ale to, čo som za posledné roky, aj dni videla... Sú krutejší, falošne obviňujú, ničia aj tých dobrých a ani si nedajú námahu objasniť niečo hlbšie. Koľkých tak zabili? Obvinili? Ešte aj Arwen! Tá síce je prudká, ale anjela by nezabila. Nie, kým by nešlo do tuhého. A Sam! Veď on ani nič neurobil. Len bol s nami v kontakte.

„Čo ma odrádza? Moja kedysi rodina,“ to slovo som priam zasyčala, „ma falošne viní z niečoho čo som neurobila. A nie len mňa. Dopustili sa vecí...“ trhla som hlavou. Nebudem hovoriť všetko. „Skrátka, Brian mi otvoril oči. No sú tu veci, ktoré tak ľahko neprehltnem.“

„Prečo si vlastne vyberáš Al? Dobre ľúbiš ho, ale vidím, aká si nerozhodná. Prečo jednoducho neuhneš z cesty?“ Pozrela na mňa zvláštnym pohľadom. Tak... neprirodzene.

„Tak to nie! Ja sa nezašívam! Okrem toho, pochybujem, že by mi to len tak dovolili.“

 „Za pokus to stojí.“

Chvíľu som si premeriavala. Ten tón, slová... niečo mi to pripomínalo... ale čo?! „Som typ, ktorý je vždy tam, keď sa niečo deje. Navyše týka sa ma to. A ja nie som zbabelec.“

Pokrčila plecami a znova to bola Spencer akú poznám. „Tak ti neostáva nič iné, len sa rozhodnúť. Ešte mi však povedz... ten Sam, či ako sa volá...“
„Toho mi radšej nespomínaj!“ zavrčala som. Dala som si sľub, že preňho nepremárnim už žiadnu myšlienku. Nezaslúži si to!

Otvárala ústa, že niečo povie, ale môj vražedný pohľad ju zastavil.

„Takže... čo si dnes mala na pláne?“ spýtala sa po chvíli.

„Upratovať.“

„V tom som celkom dobrá,“ usmiala sa.

Pustili sme sa teda do toho. V celom dome sme vytreli prach, umyli parkety, kachličky, okná, vytepovali koberce a nakoniec vytriedili môj šatník. Celý ten čas sme počúvali hudbu a tancovali do rytmu či už s metlou, s mojimi šatkami, alebo sme spievali do hrebeňov, či fénu.

Neviem, či som sa niekedy cítila lepšie. Pripadala mi ako sestra. Smiala som sa pri nej ako už dávno nie. Zabudla som na všetkých Ravenov aj anjelov.

Až mi bolo ľúto, keď musela odísť. Krstná ju nakoniec prijala a ja som ju šla odprevadiť na zastávku.

„Škoda, že už ideš. Tak dobre som sa už dávno nebavila.“

„Stále si to predsa môžeme zopakovať,“ usmiala sa a na rozlúčku ma objala.

„Jasná vec! Tak nabudúce!“

Keď som sa potom vracala mimovoľne som pozrela hore. „Zmenili ste sa. A ja tiež. Preto budem bojovať, aby zasa bolo všetko tak, ako má byť.“

Ja viem, taká krátka a dokopy sa tu nič nedeje... ale čo, aj také predsa musia občas byť, či? ;) 

P. S.: Prepáčte, že som ju dala tak neskoro, mala som skúšky v škole a nebolo veľa času.

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 35. časť: