OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 42. časť

28.07.2013 (20:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 965×

„To nemyslíš vážne!“ uprela na mňa svoj orieškový pohľad.

„Myslím to vážne, sestrička. Som s Brianom. Ľúbim ho a on mňa. A nedovolím ti, aby si mu nejako ublížila!“

Tvár jej preťal komický úsmev. „Naozaj si práve povedala to, čo si myslím, že si povedala?“

Naštvane som stisla pery a naklonila hlavu. Zasa ten jej debilný sarkazmus.

„Počula si celý rozhovor?“ zvážnela napokon.

„Samozrejme. A to, čo som počula mi stačilo. Vieš...“ priblížila som sa k nej a rozzúrene som si ju premerala, „pôvodne som za tebou chcela prísť a vyjasniť si to, ale už mi je všetko jasné.“

Potrebovala som vypadnúť. Ak neodídem zabijem ju na mieste a zbytočne vzbudím rozruch. Chcela som prejsť popri nej, ona ma však chytila za ruku. Okamžite som sa jej vytrhla. „Nedotýkaj sa ma!“ sykla som a odsotila ju. Odhodilo ju, no hneď na to sa postavila.

„Už sa ma nikdy viac nedotkni a nestavaj sa mi do cesty, inak to oľutuješ!“ precedila som.

„Akurát teba sa bojím,“ prepichla ma ľadovými očami.

„Ber to vážne, Arwen,“ zamiešal sa do toho Brian. „Nepleť sa nám pod nohy!“

Pozrela naňho a od srdu ju až striasalo.

„Ideme,“ zavelila som a potiahla Briana za ruku. Celá som sa chvela.

A ja som sa chcela zmieriť...! Striaslo ma. Ešte dobre, že som to neurobila. Suka. Za toto mi zaplatí aj s Alexom!

„To si vážne taká sprostá?!“ zvolala skoro plačlivo a počula som jej naštvané kroky. „Ako mu môžeš veriť?! Veď je to netvor! Nemiluje ťa!“

Z hrdla sa mi vydralo zlovestné zavrčanie a v mihu sekundy som sa zvrtla, schytila ju pod krk a trepla o stenu. 

„Počúvaj ma ty suka, nemienim dovoliť, aby si mi znova zničila šťastie! Už nie!“ zvrieskla som a bolo mi jedno, či ma niekto počuje. Zvierala som jej krk, kým ona mne ruku. Prenikavo sme si hľadeli do očí. Nemala tam strach. Len zlosť, údiv a... sklamanie.

„Odlákala si Daria aj Sama! Briana mi nezoberieš! Skús to a zabijem ťa!“ vypľula som jej do tváre a ešte raz ju zovrela. Pustila som ju a kráčala k Brianovi. Usmial sa na mňa a chytil ma za ruku. Počula som ako Arwen prerývane dýcha, ale nevenovala som jej pozornosť. Zahli sme doprava a pripojili sa k hlučnému davu študentov.

„Milujem ťa,“ zašepotal mi do ucha a pritiahol si ma k sebe. Zaborila som mu tvár do pleca. Čo by som si bez neho počala? Nemôžem ho stratiť.

„Aj ja teba.“ Zahľadela som sa mu do očí.

Jemne ma pobozkal, ja som ale bozk neopätovala. Bola som až príliš rozčúlená.

„Inak by to neskončilo,“ poznamenal a v tom zazvonilo na hodinu. Na rozlúčku ma objal.

Prepochodovala som k svojej skrinke a trhnutím ju otvorila.

Mohlo ma napadnúť, že to takto skončí! Arwen som už skoro odpustila a ona mi chcela znova ublížiť... ! Ach... vzdychla som si a oprela si čelo a skrinku. Krv v tele mi doslova vrela. Asi je to tak lepšie. Mohla som si domyslieť, že bude chcieť zabiť aj jeho. Nikdy neuverí, že je iný.

Pár krát som sa zhlboka nadýchla. Potrebovala som dostať emócie pod kontrolu. Rozmýšľala som, či by som nemala zvyšok dňa fláknuť.

Nie. Neurobím jej takú radosť!

Schmatla som knihy, zatresla skrinku a so vztýčenou hlavou šla do učebne.

Hodina bola zaujímavá. Preberali sme vírusy a jednotlivé ochorenia. To ma aspoň nachvíľu odpútalo.

 „Tak ako dámy?“ ozval sa Brianov hlas zozadu, keď sme so Spencer kráčali na chémiu. Zahľadel sa na mňa. 

„Fajn,“ odvetila som. „A ty?“

„Ja sa mám skvelo. Ozaj, chcel som vás ako prvé pozvať na bál, čo sa bude konať v zámočku. Malo by sa to hlásiť v rozhlase, ale chcel som vás pozvať osobne.“
„Aký bál?“ Spencer nadšene zdvihla hlavu.

„Obyčajný bál. Na rovnakú tému ako bol aj ten školný, ale na tento je pozvané celé mesto.“

Vyčítavo som naňho mrkla. „Nespomínal si mi žiadny ples.“

„Malo to byť prekvapenie,“ žmurkol.

„A načo je v tejto situácii dobrý?“ spýtala som sa a videla som, že pochopil. Prečo robí nejaký bál pred vojnou? Načo chce míňať toľké prachy?

„Začína plesová sezóna a okrem toho, je dôležité pobaviť sa. Človek nikdy nevie, kedy sa môže tak vyblázniť.“

Sklopila som zrak. To dáva zmysel. No mne sa to aj tak zdalo zbytočné. Nemala som z toho dobrý pocit.

„Takže prídeš?“ obrátil sa na Spencer. Blondínka rozjarene prikývla.

„Samozrejme, to si predsa nenechám ujsť!“

Zazvonilo. „Dočerta!“ zanadávala a rozbehla sa na opačný koniec školy.

Brian ma uprene sledoval. „Stále ťa štve sestra?“

„Hej, ale ty tiež. Prečo si mi nič nepovedal?“

Mykol plecami. „Nebol na to čas.“

„Vidíme sa skoro každý deň.“

„Na päť minút.“

„Aj to je niečo.“

„Fakt sa chceš hádať, pre takú somarinu?“ vzdychol si. „Pozri chápem, že dnešok je pre teba ťažký. Rozhodla si sa pre mňa a... viem, že nie je ľahké obrátiť sa proti rodine.“

Skúmala som svoje topánky. Nechcem sa o tom rozprávať. Nehnevala som sa len preto, že ho Arwen skoro zabila, ale aj preto, že sme sa opäť odcudzili. Bola tú nádej, že sa môžeme zmieriť, ale tú sme práve zničili.

Čo si to vlastne nahováram? Náš vzťah sa už nedá napraviť. Ona ma aj tak nenávidí a to už nezmením. Nemám nikoho. Ani Sama, Daria, či niekoho iného. Len Briana.

„Nebavme sa už o nej,“ zamrmlala som. „Ten ples sa mi však nepozdáva. Načo je to? Neverím, že je to len rozptýlenie.“

Uhol očami.

Vtedy mi to došlo a zhíkla som. „Ty... chceš ich nasýtiť. Ravenov.“

„To nie je zlý nápad...“ uznal, na čo som ho počastovala vražedným pohľadom. Opätoval mi ho.

„...ale ak sú moje výpočty správne, Renata a ten, čo šiel po Arwen, boli predvoj. Dal som anjelom zámienku, aby prišli. Budú chcieť ochrániť ľudí pred nami...“

„A tým, zabijú seba,“ dokončila som ticho.

„Presne tak."

Na histórii sa rozoznela zvučka školského rozhlasu. Mrkla som na Briana. Vymenili sme si veľavýznamné pohľady. Keď melódia skončila, triedou sa rozhostil veselý dievčenský hlas:

„Práve sme dostali oznam, že v sobotu o siedmej večer sa v našom malom mestečku uskutoční ples, na ktorý sú pozvaný všetci. Deti, starý, študenti... proste každý kto ma chuť riadne sa zabaviť. Takže hoďte sa do gala v štýle kráľov a kráľovien a zažite noc o akej sa vám ani nesnívalo na našom zámočku. Vstupné je dobrá nálada.“

S týmito slovami sa rozhlas vypol. Žiaci si začali pošuškávať. Najmä dievčatá, samozrejme.

„Ticho! O tom sa predsa môžete rozprávať aj po tom!“ zaškriekala profesorka. Ja som však bola niekde úplne inde. Moje pocity boli v rozpore.

 Nezabránim tomu. V každej vojne sú obete. Táto nie je výnimka.

Na anjeloch mi nezáleží. Ale ľudí... tých dostanem von. Keď sa to začne, odvediem ich.

Je mi jasné, že Brian to bude brať ako podraz, ale stojí mi to za to.

Som s Brianom, áno. Ale mám povinnosť aj voči sebe a ak tam budú deti...

Z myšlienok ma vytrhol zvonec.

Rýchlo som si zbalila veci a trielila na parkovisko. Jednu osobu zachránim určite.

Práve nastupovala do svojho auta.

„Spencer!“

Zvedavo sa ku mne otočila. „Ahoj... stalo sa niečo?“

„Nechoď na bál.“

„Prečo?“ nechápavo stiahla dokonalé obočie.

„Proste, nechoď. Ver mi.“ Poobzerala som sa. Brian práve vychádzal.

„Nezviezla by si ma domov? Cestou ti to vysvetlím.“ Nemusí ma vidieť. Ľahko by si domyslel, čo robím.

Pokrčila plecami. „Tak fajn.“

Naštartovala auto a o minútke sme boli na ceste. Keď som si pomyslela, že by zomrela pichlo ma pri srdci. Ľudí som síce chránila, ale neboli mi veľmi blízky. Avšak táto bláznivá blondínka mi prirástla k srdcu.

„Takže? Prečo by som nemala ísť?“ vypytovala sa a skákala pohľadom z asfaltu na mňa.

„Ja... bude to znieť šialene, ale ja...“ tuho som rozmýšľala, čo mám povedať, „mám intuície. Veľmi silné. A neviem... proste mám pocit, že sa niečo stane. A práve tebe.“

Pobavene si ma prezrela. „Nepila si?“

Prižmúrila som oči. „Nie. Hovorím vážne. Môže sa ti niečo stať. Ver mi.“

Úsmev sa jej začínal strácať.

„Uťahuješ si?“

„Prečo by som to robila? Chcem len tvoje dobro.“

„A... už sa ti to niekedy vyplnilo? Tie intuície?“

Prikývla som. „Skoro stále.“

Vyvalila oči v nemom úžase. „Ale... ako?“

„Netuším. Proste to je. Keď som s nejakou osobou a povie mi, kam ide tak viem, či tam bude v bezpečí alebo nie,“ trepla som.

„Takže... sa mi tam môže niečo stať?“ Hlas jej trocha preskočil.

„Áno.“

Zazerala na mňa vydesene ako zajac v klietke.

„Neklameš mi?“

Otrávene som pretočila očami. „Kriste dievča, snažím sa ti zachrániť krk! Nemám dôvod ti klamať!“

Bola ticho. Jasne som videla ako to trávi. Neverila mi.

O pár minút pomaly zastala pred mojím domom.

„Sľúb mi, že tam nepôjdeš,“ naliehala som. Vážnosť môjho pohľadu ju presvedčila.

„Sľubujem,“ odvetila priškrtene.

„Ďakujem.“ Vystúpila som a s trocha ľahším srdcom som otvorila bránku.

„Ostatný budú v pohode?“ zvolala za mnou.

Privrela som oči. Pomaličky som sa otočila.

„Áno. Nič im nehrozí.“

V každej vojne sú obete. Obete, pre väčšie dobro.

Vydýchla si. „Ďakujem.“

„Niet za čo.“

Zatiahla okienko a dupla na plyn. Chvíľu som sa dívala, ako odchádza.

Môj dobrý pocit bol fuč.

A ďalšia časť je na svete. Prekvapený? Myslím, že áno, ale prosím neukameňujte nás. :D

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 42. časť: