OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 43. časť

04.08.2013 (14:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1037×

17. kapitola

Niekto iný

Stála som na mieste ako prikovaná a nechcela som veriť, že to, čo sa teraz stalo, bolo naozaj. V hrdle mi navrela poriadna hrča a do očí sa mi tisli slzy. Netušila som, čo teraz.

Moja sestra si zvolila jeho! Nie mňa, ale jeho! Aj napriek tomu, že počula celý náš rozhovor si jednoducho zvolila druhú stranu! Ako mi to mohla urobiť?

A čo myslela tým, že som odlákala aj Sama? Predsa len medzi nami nič nie je! Ako si môže myslieť, žeby medzi nami dvoma mohlo niečo byť? To je predsa tak absorudné!

Začala som plytko dýchať a vedela som, že zvyšok dňa tu už neprežijem, ináč by som niekomu asi vrazila. No a na to ma napadalo až priveľa vhodných kandidátov. Bolo by odo mňa sebecké, želať si, aby to všetko bol proste len jeden veľký zlý sen, z ktorého sa nakoniec prebudím a ostane po ňom len spomienka?

„Arwen!“ začula som doliehať odniekiaľ cudzí hlas, ale nedokázala som rozoznať, komu môže patriť. A vlastne... bolo mi to jedno. Chcela som byť sama a vyrovnať sa s tým po svojom.

Odrazu ma chytila čiasi ruka a ja som sa mykla. Hľadela som na Alexa a až teraz mi došlo, že plačem. Videla som ho totiž rozmazane.

Vydesene na mňa pozrel a nečakal na nič. Prosto ma chytil a silno ma objal. Nebránila som sa. Nemala som na to dosť síl a vlastne mi to bolo aj jedno. Nezáležalo mi na tom.

„Šššš... to bude dobré,“ tíšil ma ako malé dieťa.

To ma naštvalo. Ja nepotrebujem tíšiť! Zvládnem všetko sama! Alebo... alebo nie? Začala som zhlboka dýchať, ale nešlo mi to. Nedokázala som to. Allia ma úplne odrovnala, zničila.

Zazvonila a ja som sa odtiahla od Alexa.

„Musím ísť,“ zamrmlala som neprítomne a smerovala som k východu.

Upír ma však chytil za lakeť a nechcel ma pustiť.

„Hej, počkaj! Takto si chceš sadnúť za volant?!“ Vytrhla som sa mu a síce ma to bolelo, nedala som na sebe nič pozorovať.

„Ako takto?“ potiahla som nosom. „Som úplne v poriadku. Nevyzerám tak?“

Nadvihol obočie a prekrížil si ruky na hrudi.

„Dúfam, že si robíš len srandu,“ kontroloval si. „Veď si rozrušená!“ obvinil ma.

Schladila som ho pohľadom.

„Je to moja vec. Idem preč a ty, ak ti je život milý, nepôjdeš za mnou,“ varovala som ho a na päte som sa otočila.

Smerovala som k východu a bolo mi jedno, čo dnes premeškám. Odrazu mi boli všetky tieto ľudské veci úplne ukradnuté. Akoby som k nim ani nepatrila. Akoby som sa... ja stala tým najväčším monštrom.

Dupla som na plný plyn a vydala sa domov. Cestou som si zapla rádio na plné pecky, ale ako naschvál tam šla pesnička Liar liar od Christiny Grimmie a začal hrať refrén. To mi veľmi nepomohlo, tak som to radšej čím skôr vypla.

Prečo sa vlastne cítim blbo? Nechápala som, nakoľko to rozhodnutie spravila ona. Aj cez to, že všetko vie, on jej bol prednejší.

Zastala som pred domom a s rachotom som vošla do domu. Nevedela som, čo robiť skôr. Cítila som sa... naštvane, podvedene, ukrivdene, vyčerpane... slová ani nedokázali popísať moje pocity.

Bolo to, akoby vo mne explodovali všetky emócie. Každá, ktorú som potláčala sa dostala na povrch a ničila ma. Po lícach mi tiekli slzy a cítila som sa, akoby som mala plné pľúca vzduchu, ale zároveň som sa dusila.

Prešla som do kuchyne a napila sa. Dúfala som, že ma to aspoň na chvíľu rozptýli a tak som sa snažila sústrediť na osviežujúcu mätovú príchuť.

Niekto ale zaklopal. Trhla som sebou. Nemala som v pláne ísť otvoriť a tak som len ďalej stála v kuchyni a hľadela do neznáma, kým sa neozvalo mierne vŕzganie a ja som začula niečie kroky. Behom dvoch sekúnd už stál vo dverách Alex s ustráchaným výrazom v tvári.

„Arwen,“ vydýchol si, no ja som ho prebodla pohľadom.

„Vravela som ti, aby si mi dal pokoj!“ štekla som po ňom zostra.

Blondiačik len ohrnul pery a zatváril sa urazene. Rozhodil rukami a pozrel mi do očí, ktoré som mala celé červené a uslzené.

„Nie žeby si bola rada, že sa nájde niekto, komu na tebe záleží, ale ty sa chováš ako dieťa! Prečo ma od seba tak neúnavne odháňaš?“

Už som otvárala ústa, že mu odpoviem, ale on ma zdvihnutím ruky umlčal.

„Je to tým, že som upír?!“ vyletel na mňa. „Veď ty už predsa nie si hore. Padla si a teraz ťa chcú zabiť. Nie sme na tom rovnako?!“

Zaškrípala som zubami. Nepáčilo sa mi, keď hovoril o mne a tobôž nie o tom, že ma teraz chcú zabiť. Okamžite sa mi v mysli vybavil Marcell.

Oblizla som si pery a s plačom na neho pozrela.

„Myslíš, že to neviem?! Netušíš, aký to je pocit, Alex!“ zvreskla som. „Celý svoj život som pomáhala druhým bez toho, aby som niečo chcela na oplátok! Celý môj posratý život!“ precedila som cez zuby. „A potom... padla som. Len kvôli tomu, čo spravila moja sestra! A po viac ako tritisíc rokoch sa dozviem, že ma chcú zabiť. A za čo?! Za niečo, čo som nikdy neurobila!“ kričala som a plakala zároveň. No v istom slova zmysle som sa cítila aj lepšie. Konečne som to zo seba dala von.

Sklonil hlavu, aby sa vyhol môjmu pohľadu.

„A akoby to nebolo málo, dolieza za mnou upír a ani neviem prečo a moja sestra je zamilovaná do Ravena, ktorý sa m pokúsil zabiť!“

Vtom Alex dvihol hlavu a prižmúril oči.

„Je do neho zamilovaná?“ zopakoval, ale znelo to dosť zvláštne.

„Áno. Dokonca ma tam skoro zaškrtila...“ Pri tej spomienke som okamžite siahla na krk a ešte teraz som cítila odtlačky jej prstov. „Pritom všetko, čo som chcela, bolo pomôcť jej. Ale ak sa rozhodla...“ Vtom mi to došlo. Už predsa nie sme malé, aby to muselo byť, že staršia sestra Arwen chráni svoju malú sestričku. Už za ňu nie som zodpovedná!

„Ponesie za to následky,“ dokončila som a prešla do obývačky. Zadívala som sa na krb, nad ktorým bol rámik a v ňom jedna jediná fotka.

Ja, Erin, Sam, Allia a Darius. Naša päťka.

„Takže si prídu pre obe,“ začal Alex a počula som jeho pomalé kroky. „Zabijú Ravenov, Alliu a prídu si aj po teba.“ Jeho hlas znel odrazu hrozivo, no neotočila som sa k nemu, len som prikývla.

„Áno.“

„Takže zomrieš?“

„Nie!“ zarazila som ho. „Ja o svoj život a pravdu budem bojovať. Ak to bude nevyhnutné... ja zabijem ich!“ rozhodla som sa. Už to viac nie sú moja rodina. Sú len ďalší netvori, ktorí iných odsudzujú.

„Zabila by si ich aby si dokázala, že máš pravdu?“

Zhlboka som sa nadýchla a konečne sa k nemu obrátila.

„Urobila by som toho ešte oveľa viac,“ šepla som.

Nad tým som sa pousmiala, ale zároveň ma aj striaslo, s akou istotou som to povedala. Avšak svojimi slovami som si bola úplne istá. Teraz už na ničom nezáleží. Aj keď som sa snažila tváriť, že mi na sestre nezáleží a najradšej by som ju zabila, až teraz mi došlo, že mi na nej aj tak záleží. Alebo aspoň mi na nej záležalo.

„Naozaj?“ vyrušil ma zo zamýšľania Alex.

„Jednoznačne.“

Odrazu sa ale stalo niečo, čo som vôbec nečakala. Jeho ruka vyletela k môjmu krku a zodvihol ma asi pol metra nad zem.

„Tak v tom prípade ako prvá zomrieš ty!“ zasyčal a začal ma škrtiť.

Ostala som ako omráčená a vôbec som netušila, čo sa práve deje. Vzduchu som mala čoraz menej a dusila som sa.

„Alex..“ zachrapčala som slabo.

Zaškrípala som zubami a v ruke sa mi okamžite zjavili dýky, ktorými som ho poškriabala. V sekunde ma pustil a ja som začala lapať po dychu. Niečo bolo zle, niečo sa s ním stalo. Ako je ináč možné, že sa ma práve pokúšal zabiť?

„Mrcha,“ zanadával a pozrel si na potrhané tričko. Po rane už stopy ale neboli.

„Alex... čo je to s tebou?“ nerozumela som.

Pozrel na mňa a vyceril upírske tesáky. Skôr, než som stihla ustúpiť ma kopol a ja som behom pár sekúnd narazila do steny. Vybilo mi to dych a keď som dopadla na zem, on už bol pri mne a dvíhal ma. Vrazil mi päsťou do tváre.

Bolelo to. Bolelo ma to viac ako keď som bojovala proti Brianovi. Mala som pocit, akoby každou chvíľou mal prísť posledný úder. Nevládala som a síl som mala nedostatok.

No tak Arwen, bojuj! Okríkol ma hlas v mojom vnútri.

Schytila som dýku a zapichla mu ju do chodidla. Čas, ktorý sa mi naskytol som využila na to, aby som sa postavila a oprela sa o stenu. Než som sa ale stihla pohnúť, tesne vedľa mojej hlavy sa do steny zabodla dýka.

„Tak toto beriem osobne“

Vytrieštila som na ňu oči. Alex sa ku mne rozbehol a vyzeral dosť naštvane. Silno som sa odrazila a preskočila ho. Dopadla som za ním a rozbehla som sa preč. Blondiačik ma schytil za nohu a ja som spadla.

„Nechaj ma!“ zasipela som a kopla ho do hlavy.

Keď som bola znova na nohách, niekto zazvonil. Pretočila som očami a pohľadom preletala po Alexovi.

„Ak ma chcete zabiť, zapíšte sa do poradníka a ja sa vám ozvem!“ zakričala som a snažila sa vyhnúť jeho útoku.

Niekto rozkopol dvere a miestnosťou sa ozvali kroky. Alex odo mňa odstúpil a ja som svoj pohľad zamerala na návštevníka. To som ale ostala stáť s vytrieštenými očami.

„Alex?“ preglgla som a otočila sa na toho druhého, ktorý akoby mu z oka vypadol.

„Tak počkať!“ zarazila som sa. „Ktorý z vás bol so mnou dnes ráno?“

„Ja!“ ozval sa ten, čo práve vošiel.

Prižmúrila som oči. Nevyzeral, že by klamal. Ale kto je potom on?

„Kto si?“ spýtala som sa toho druhého.

Ten nás oboch len prepichol pohľadom a okamžite sa dal do behu. Vyšiel z obývačky zadnými dverami a určite vedel, že o jednu miestnosť ďalej sú únikové dvere, cez ktoré sa vychádza do záhrady. Alex sa za ním rozbehol a tak som ostala sama. Pomaly som sa vyškriabala na poschodie do kúpeľne, kde som si trocha opláchla tvár, ktorá nevyzerala veľmi pekne.

Cítila som sa dosť zvláštne. Vôbec som nechápala tomu, čo sa to tu práve stalo. Dvojníci predsa neexistujú. Nemali by. Ale ako je možné, že to bol tiež upír a vedel to, čo skutočný Alex? Určite to nebol jeho bráško dvojča.

Posadila som sa v izbe na posteľ a snažila sa o ničom nerozmýšľať. To už ale bol vo dverách pravý, otravný Alex.

„Si v poriadku?“ spýtal sa a podišiel bližšie.

Neprehovorila som, len som prikývla a pozorne ho sledovala. Nespúšťala som z neho zrak a keď si prisadol ku mne, chcela som sa trocha odsunúť.

„Uisťujem ťa, že ti neublížim,“ oznámil.

Založila som si ruky na prsiach.

„Čo tu vlastne robíš? Hovorila som ti, že chcem byť sama.“

„Viem, ale ja...“ zahryzol si do pery a potom len pokrútila hlavou. „Ide o to, že som sa snažil. Naozaj som ťa chcel nechať a tak som šiel na ďalšiu hodinu, ale... nemohol som. Prišla si mi príliš ranená a chcel som vedieť, čo sa stalo. No a keď som sem dorazil, našiel som nejakého chlapa, ktorý sa mi podobá...“

„Podobá?!“ skočila som mu do reči. „Veď to bola tvoja presná kópia!“

Pozrel mi do očí.

„Viem, ale... nerozumiem, ako je to možné.“

„Ani ja. Ale zistím to,“ zaumienila som si.

Okamžite ma zarazil už len jeho pohľadom.

„Nie! Ty si akurát tak pôjdeš ľahnúť a načerpať sily. Potom si rob, čo chceš.“

Zasmiala som sa.

„Naozaj si povedal, že si pôjdem robiť, čo chcem?“ vystrčia som bradu a naklonila hlavu nabok.

„Áno. Viem, že aj keby som chcel, aby si sa zastavila, mala by si ma v paži,“ vysvetlil prosto.

„Prečo sa staráš či sa mi niečo stane? Nie je tvoj problém, ak umriem.“

Pokrčil plecami.

„A prečo sa staráš ty?“

Ja som si len odfrkla.

„Nestarám sa,“ oponovala som mu okamžite, ale niečo mi vravelo, že to je klamstvo. Žeby mi na ňom záležalo viac, ako si som ochotná pripustiť?

Na tom sa len zasmial a odhrnul mi vlasy z tváre.

„Tak prečo si ma zachránila pred Brianom? Mohla si ma v tom kostole nechať čakať na smrť. No ty si prišla... prečo?“

Zahryzla som si do pery a bolo mi jasné, že už teraz som určite červená ako paradajka. Obaja sme sa na tom zasmiali.

„Povedzme... že som stratený prípad a snažím sa pomáhať ostatným...“

„Strateným prípadom?“ dokončil za mňa.

„Presne,“ pritakala som s úsmevom.

Alex ma chytil za líce a jemne ma pohladil. Prstom prešiel vyššie k oku, kde som mala šrám od úderu toho dvojníka.

„Arwen... ja... chcem ti niečo povedať,“ dostal zo seba nakoniec.

Mojimi čokoládovými očami som ho pozorne sledovala a chcela som to počuť. Neviem či to bolo len tušenie, alebo skôr sen, ale povie mi niečo pekné? A prečo vlastne chcem, aby niečo také povedal? Lebo to cítim aj ja?

„Ja... ja...“

„Tak ma už pobozkaj,“ hlesla som a prekonala tú vzdialenosť, ktorá nás delila. Spojila som naše pery. Po prvý krát ja.

Alex stuhol, akoby sám nevedel, čo sa práve stalo. Váhavo ma objal okolo pása a bozk mi opätoval. Už oveľa sebavedomejšie mi jazykom vkĺzol do úst a venoval mi vášnivý a oveľa dravší bozk, ako som čakala. 

Pocítila som, ako mi jeho dlaň vkĺzla pod tričko a začal ma hladiť po chrbte.Zosilnil ľadové zovretie a trocha ma nadvihol, neprerušujúc náš bozk. Bolo to tak príjemné! Bol vysoký, vyšší ako ja a jeho mohutné ramená ma objímali z oboch strán. Bolo takmer nemožné ujsť.

„Arwen," zašepkal, keď som mu ruku vplietla do vlasov a nešetrne ho za ne potiahla. 

„Uber trocha," zasmiala som sa, keď mi rozopol gombík na nohaviciach.

Alex záporne pokrútil hlavou. Opäť sa ma zmocnil ústami a nekompromisne mi stiahol tričko. Behom sekundy ma donútil ľahnúť si, využívajúc pri tom svoju silu. Prižmúrila som oči, nakoľko sa mi to vôbec nepáčilo. Chcela som ho prevaliť a dostať sa tak z jeho zovretia, ale nepodarilo sa mi to. Blondiačik sa na mňa len pobavene zaškeril.

„Ale čo, žeby si bola nespokojná? No tak, Arwen. Som si viac ako istý, že si to užívaš."

Debil! Prebehlo mi mysľou.

„Ale ak sa ti to naozaj nepáči," pokračoval takmer okamžite. „Posatarám sa o to, aby sa ti to zapáčilo." Žmurkol na mňa a zohol sa ku mne. Perami sa mi dotkol krku a pomaly smeroval nižšie, k odhalenej pokožke a čipkovanej, takmer priesvitnej podprsenke. Zahryzla som si do pery, no aj tak mi ušiel jeden tlmený vzdych, keď mi zubami prešiel po bradavke. Alex sa samoľúbo usmial a dal si dole košeľu.

Dravými očami som rýchlo prešla po jeho vypracovanej postave, zaprela som sa do hrude a zvalila ho na chrbát. Nechty som mu zaťala do ramien, zatiaľ čo som ho nenásytne bozkávala.

„Beštia!" sykol, keď som ho uhryzla do pery a rukou mu prešla po vypukline na nohaviciach. Alex zaklonil hlavu a úpenlivo zastonal, chvíľu neschopný ďalšieho pohybu. Potom len otvoril svoje krásne modré oči a zapichol ich do mojich čokoládových, ktoré sa mu vysmievali. Zhlboka dýchal. Moja ruka sa ocitla v jeho nohaviciach a on opäť vzdychol. 

Odrazu ma ale prevalil pod seba a uväznil ma pod váhou svojho tela. Prekvapene som na neho hľadela a tým on využil svoju situáciu, aby mi vyzliekol nohavice a to isté spravil aj so svojimi. Pobozkal ma tak vášnivo, až som sa od túžby po ňom začala celá chvieť.

„Posledná šanca vycúvať," šepol chrapľavo. Jeho veľká túžba ma tlačila až do brucha a ja som nechcela nič viac, ako byť s ním. Obmotala som si nohy okolo jeho bokov a celá som sa k nemu primkla. 

„Nechcem vycúvať," odvetila som, opatrne mu sťahujúc boxerky.

Hľadel na mňa svojím ľadovým pohľadom a mne sa to veľmi páčilo. Vzrušovalo ma to a donútilo ma cítiť sa krásnou a žiadanou viac ako kedykoľvek predtým. Blondiačik mi úsmev opätoval a dychtivo mi rozopol podprsenku a hneď na to mi aj stiahol nohavičky.

Na sekundu zatajil dych a prezrel si ma. 

„Počkaj," zarazila som ho vo chvíli, keď už chcel spojiť naše telá. Zmučene privrel oči. „Povedz mi to... prosím," zašepkala som hľadiac mu na ústa. 

Odrazu akoby stuhol a už nebol taký sebavedomý, ako pred pár sekundami. 

„Ja..." zhlboka sa nadýchol. „Milujem ťa, Arwen. Viem, že sa budeš smiať, ale milujem ťa," zopakoval a čakal na moju reakciu. 

Srdce mi rázom začalo biť ako o preteky a žiarivo som sa na neho usmiala. Lačne som spojila naše pery.

Blondiačik mi bozk nadšene opätoval a konečne do mňa vnikol. Pomaly sa v mojom vnútri pohol. Ja som sa mu prehla v náručí a zaklonila hlavu slasťou. 

Tak a teraz sa nám to znova zamotalo. Čo si o tom všetkom myslíte vy? 

Túto kapitolu by som chcela venovať Killy a hlavne sa jej aj veľmi poďakovať za dosť veľkú pomoc pri poslednej scéne, nakoľko by som to sama určite nezvládla. Takže ti patrí jedno veľké ďakujem, lásko. 

No a vy si čo myslíte? Kam sa asi uberieme vo vzťahu našich dvoch hrdinov? Povie mu aj Arwen, že ho miluje?

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 43. časť: