Hra Padlých - Nenávisť - 44. časť • OurStories.cz ~ naše povídky

Zoznámte sa.
Fatarra Lorien.

08.08.2013 (21:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 904×

„Kto si?“ otočila sa na mňa Arwen s udiveným výrazom.

Nasucho som preglgla a prepálila upíra pohľadom. Všetko som to mala presne naplánované a on mi to prekazil! Mal ostať v škole!

Rýchlo som sa otočila a rozbehla sa k druhým dverám, cez ktoré som mohla vybehnúť von a hneď do lesa, ktorý sa tiahne polovicou mesta. Alex sa za mnou rozbehol, no netušil, že na mňa nemá. Veď ako by chcel pretekať s niečím, čo nemôže chytiť? Ako by chcel chytiť vietor?

„Počkaj!“ kričal za mnou. „Kto si?!“

Sama pre seba som sa usmiala, keď som začula, ako zastal a prestal s prenasledovaním.

Možno sa bojí pravdy. Napadlo ma. Možno nechce zistiť, kto vlastne som. Radšej som pridala do behu a snažila sa na to zabudnúť. Mala som to všetko vybaviť rýchlo a nenápadne. Avšak namiesto toho som asi po prvý krát sklamala. A to som na svete dlho. Dlhšie ako tá narcistická Arwen, ktorú som mala zabiť.

Bežala som naprieč lesom k potôčiku, kde som sa mala stretnúť so zvyškom. Zavial ku mne vietor a ja som naraz cítila túžbu.

Čistú túžbu prúdiť lesom ako on. Poddala som sa tomu. Cítila som, ako sa moje telo mení. Odľahčovalo sa. Mizla Alexova podoba a vznikala moja. Moja pravá podoba v akej som bola stvorená.

Odrazu sa lesom nepremával obyčajný vietor, ale aj ja. Ľahšia ako čokoľvek navôkol som behom pár minút dorazila na miesto stretnutia. A ona... tu už bola. Vyčkávala ma a tvár jej zdobil široký úsmev. Vedela som, že ma vidí, pretože to ona dokázala.

„Lorien,“ vydýchla. „Premeň sa,“ požiadala ma slušne.

Síce pre mňa podoba vetra bola najpríjemnejšia tak, ako pre ňu podoba vody, poslúchal som. Stačilo mi pomyslieť na moju úplne prvú ľudskú podobu a bolo to.

Pocítila som tiaž, keď sa mi formovali ruky, nohy a celé telo. Keď naposledy zavial vietor, ja som už len pohodila blond vlasmi dozadu a otvorila oči.

„Ahoj, sestrička,“ usmiala sa Spencer a podišla ku mne, aby ma objala. Samozrejme, tiež vo svojej pravej podobe.

Tuho som ju stlačila. Jediná osoba, ktorej plne dôverujem.

Po chvíli sa odtiahla a premerala si ma svojimi výrazne tmavo-modrými očami.

„Predpokladám, že Arwen žije,“ nadhodila.

Prikývla som. „A Allia tiež,“ dodala som.

„jasné, že hej. Na ňu predsa poslali Renatu. A kto by ju nezvládol?“ Spencer si prekrížila ruky na prsiach. „Ak mám byť úprimná, som rada, že konečne ju niekto zabil.“

„Marcell je mŕtvy tiež,“ oznámila som jej a sledovala, ako úsmev, ktorý jej zdobil tvár, sa vytratil.

S tým Bojovníkom si totiž niečo začala už pred dosť dlhou dobou. Vyzeralo to, že by to medzi nimi mohlo dokonca aj fungovať. Avšak teraz sa to už nedozvie.

„Za toto mi tá suka zaplatí,“ precedila pomedzi zuby a voda v jazierku začala vrieť. „Zabijem ju,“ zaumienila si.

„Upokoj sa. Ona dostane svoje, za to ti ručím.“

Sestra sa snažila zhlboka dýchať a počúvnuť ma. Vedela, že mám pravdu.

„Mala som mu dať trocha mojej sily,“ zamrmlala takmer nečujne.

„Ale no tak, čo by si mu dala?“

Pokrčila plecami a pokrútila hlavou. Znova nahodila úsmev.

„Máš pravdu,“ priznala. „Len mi bude trocha chýbať. Bol celkom dobrý... a hlavne iný ako ostatní zadubenci tam hore.“

Už som otvárala ústa, že niečo poviem, no v tom sa voda v jazere rozvírila a okolo začalo svietiť modro-biele svetlo. Pomaly sa zhmotňovalo, až sme nakoniec obe hľadeli do tváre známej osobe.

Pozrel na nás a zišiel k nám dole. Obe sme o krok cúvli. Ani jedna sa však nepoklonila. Nepovažovali sme ho za nášho šéfa. Bol len náš väzniteľ, nič viac.

„Lorien, Spencer,“ pozdravil nás a mierne kývol hlavou.

Ja som ho len prebodla pohľadom.

„Daniel,“ založila som si ruky vbok. „Prejdime k veci.“

Anjel, ktorý zasadal v Rade Najvyšších sa zasmial.

„Ach, vy Fatarry. Večne také horlivé. Ako plameň, ktorý vás stvoril.“

„Prečo si sa chcel stretnúť, Daniel?“ vyštekla Spencer podráždene.

Nemala rada, keď nás niekto rozoberal. A popravde ani ja. Načo rozoberať niečo, čo nikdy nepochopíte?

Také stvorenia, ako my, ani nemali existovať. To oni si z nás urobili svoje zbrane. Hračky, s ktorými mohli robiť, čo len chceli. A prečo? Lebo majú našich stvoriteľov. To je jediný dôvod, prečo pre nich robíme. Aby ich nezničili.

„Chcem vedieť, čo sa stalo. Nemám žiadne správy. Ani od jedného nasadeného anjela,“ vysvetlil a tým si získal moju pozornosť.

Arogantne som sa zasmiala.

„Vari ti nedošlo, že sú mŕtvi?“ Anjel zatajil dych. „A úprimne... čo si vlastne čakal? Že by ich dostali? Nevieš, akú povesť majú tieto sestry?“

„Viem,“ zasyčal a prebodol ma pohľadom. „Nepokúšaj ma, Lorien a prejav trocha úcty...“

„Tak na to zabudni,“ zarazila som ho. „Môžem robiť to, čo povieš, ale neprinútiš ma... ani jednu z nás k tomu, aby sme vám niečo prejavili.“

„Nie sme vaši anjeli. A k tomu... akoby si nás potrestal? Nás nezabije nič!“ doložila Spencer a naširoko sa usmiala.

Daniel si vzdychol a jeho karamelové oči na nás nenávistne zazerali. Žiaden anjel z Rady nemal rád, keď sa mu odporovalo. A preto sa nikdy nevedeli dohodnúť, ktorý z nich sa s nami príde rozprávať. A tento krát mal tú smolu Daniel.

„Tak čo ste sa dozvedeli?“ zmenil rýchlo tému, aby nevybuchol.

„Marcell s Renatou sú mŕtvi, Arwen s Alliou živé...“ začala som, no do reči mi skočila Spencer.

„V piatok sa koná u Briana bál, na ktorý pozval celé mesto. No Allia ma pred tým varovala, takže si myslím, že to bude pasca. Asi sa chcú poriadne nasýtiť pred útokom,“ vysvetľovala sestra.

„Pozvali naň celé mesto?“ začudoval sa Daniel.

„Áno a Allia tam bude tiež...“

„To znamená, že sa tam musíme dostať aj my. Hovoríš, že ide o bál? Tým lepšie pre nás. Povoláme tam našich najlepších...“

„A čo bude so sestrami?“ skočila som mu do reči, aby preskočil to nudné.

„Čo keby sme ich obe dostali na ten bál?“ rozmýšľala Spencer. „Allia tam predsa už bude a tá mrcha... o tú sa môžem postarať.“

„Stalo sa medzi nimi niečo?“ zapojil sa do debaty Daniel a odrazu vyzeral dosť zaujato.

Ja som len pretočila očami.

„Nie je to zlý nápad, no Arwen si beriem na starosti ja. Viem, čo na ňu platí,“ žmurkla som na sestru.

„To je dobrý nápad. Pripravím ostatných na to, že majú ísť nielen po Ravenoch, ale aj po nich. Som s vami spokojný,“ usmial sa na nás.

Prižmúrila som oči.

„Nechaj si to. To nás vôbec nezaujíma,“ zasipela som.

„Radšej by ste mohli pouvažovať o tom, že nám dáte konečne pokoj a necháte nás žiť,“ navrhla sestra.

„Tak na to zabudnite!“ Okamžite pokrútila hlavu. „Všetky z vás...“ ukázal na naše maličkosti. „Každá jedna Fatarra ste nebezpečné. Nemôžete žiť zarovno s ľuďmi. Ste netvory a my sme jediní, ktorí vám dokážu pomôcť. A už o tom nechcem ani počuť!“

Zaškrípala som zubami a Spencer zaťala ruky do pästí.

„Dovidenia,“ rozlúčil sa s nami a v žiari svetla zmizol.

V lese sme ostali už len my dve.

„Ten kretén mi vážne leží v zuboch!“ poznamenala Spencer.

„Tak to nie si jediná, sestrička,“ pridala som sa k nej.

„Dúfam, že aj jeho raz niekto zabije,“ pokračovala so škodoradostným úsmevom. „Pomaly a bolestivo.“

„Tak to sme dve.“

Tak a za sebou máme prvú kapitolu zo strany staro-novej postavy. Dúfame, že sa vám páčila a aj to, že sa vám páčia nové postavy.

A v ďalčích častiach sa dozvieme trocha viac o tom, čo to Fatarry vlastne sú.

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování