OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 45. časť

13.08.2013 (22:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1039×

Po dlhých rokoch som otvorila dvere, ktoré som v každom dome, kde som bývala, zamykala.

Vošla som do malinkej tmavej miestnosti so zopár škatuľami. Pôvodne to mala byť špajza, no ja som si tu urobila malú svätyňu, kam som sa uchýlila iba dvakrát.

Tu bolo všetko, čo mi pripomínalo kto vlastne som.

Staré rúcho, portrét prvého zachráneného človeka, veci od Daria, matky, Arwen a veľa ďalších vecí, ktoré mi Sam priniesol, keď ich matka vyhodila...

Povzdychla som si. Nie.

Nemala som síl opäť sa na to všetko dívať. Na to, čo som mala a čo som stratila.

Zabuchla som dvere a šla do spálne. S prázdnym pohľadom som si ľahla. Bili sa vo mne snáď všetky pocity. Hnev, nenávisť, žiaľ, radosť, láska... všetko dokopy sa skĺbilo do obrovského tlaku až som sa cítila úplne prázdna. A potom... Spomienky... 

Prečo sa to muselo pokaziť? So sestrou... náš vzťah bol predsa dobrý. Občas sme sa naťahovali, ale vždy sme sa mali rady. Vždy... obetovali by sme sa jedna pre druhú.

Netuším, ako dlho som takto ležala. Prechádzala som si všetky tie chvíle. Každú hádku aj zmierenia, každý úsmev, šťastnú chvíľu... Čím viac som spomínala, tým mi bolo horšie. Aj keď som to chcela zastaviť, obrazy sa predo mnou mihali tak rýchlo ako vo fotoaparáte.

Po chvíli som už len cítila, ako mi oťažievajú viečka. Poddala som sa. Bolo to lákavé vyslobodenie.

Vietor sa mi zabáral do mäkulinkého peria a rozvieval mi vlasy. Jeho chlad a rýchlosť, ktorou ma poháňal ma napĺňal bázňou.

Uvidela som našu záhradu. Arwen si práve hovela v kresle a opaľovala sa. Prudko som klesla a dopadla na nohy.

Otvorila oči a premerala si môj nadšený výraz.

„Čo ideme oslavovať?“

„Povýšili ma!“ vyhŕkla som celá rozradostená a tancovala som po záhrade ako zmyslov zbavená. „Chápeš? Mňa! Som rovno pod Pathielom!“

Vyvalila oči a tvár jej rozjasnil úprimný úsmev.

„To je skvelé, All! To... wau!“

Hodila som sa jej do náručia. „Ďakujem sestrička. Nebyť teba, nedostala by som sa tam.“

Zaškerila sa. „Samozrejme! To si ešte nepočula, že ja som úžasná, perfektná, báječná?“

Zasmiala som sa. „To sa nedalo neprepočuť.“

Spokojne sa usmiala, no potom trocha zvážnela. „Mne nemusíš ďakovať. Ja som ťa len skúšala. Všetko si dosiahla sama a práve preto klobúk dole.“

„Musíme to osláviť!“ vykríkla som, keď som ju pustila. „Zavolám Sama aj Erin! Dnes to roztočíme!!“

Prišli sme do baru. Sam tam už bol a rozprával sa z anjelom asi v našom veku. Bol urastený s blond vlasmi a nádhernými očami ako topás.

„Baby, toto je Darius. Darius, toto sú All, Arwen a Erin. Dúfam, že nebude vadiť ak sa k nám pripojí.“

„Jasné, že nie. Čím viac tým lepšie,“ odvetila som a naširoko sa usmiala. Opätoval mi úsmev a preletel po mne očami.

Posadali sme si a hneď nám priniesli pitie. Chodili sme sem tak často, že čašník hneď vedel, čo si dáme.

Sam zdvihol pohár. „Na All, najmladšiu Ochrankyňu, ktorá sa dostala pod Najvyššieho Ochrancu za najkratší čas.“

„Na All,“ zopakovali všetci a Arwen na mňa potmehúdsky žmurkla.

Začala hrať hudba. Darius sa z ničoho nič postavil a jeho zlatisté oči ma úplne pohltili.

„Venuje mi oslávenkyňa tanec?“

Ohromene som naňho pozrela. Pocítila som ako ma niekto kopol pod stolom. Určite Arwen. Spamätala som sa a široko sa usmiala.

„Veľmi rada.“

Chytil ma za ruku. Dlaň mal jemnejšiu ako najjemnejší hodváb. Otočil ma k sebe a chytil ma za pás.

Pri tom dotyku sa mi rozbúchalo srdce a telom sa mi rozľahlo krásne brnenie.

„Tak...“ vykoktala som, pýriac sa pod jeho upreným pohľadom, „čo vlastne robíš?“

„Som Bojovník už sedem rokov. Pracujem v druhej sekcii na konci mesta, no prišiel som pozrieť rodinu.“

„Máš súrodencov?“

„Brata. Je o pár dekád starší a je Bojovníkom v tretej čate.“

Fíha. Musí byť dobrý. „Aj Arwen sa tam dostala. O týždeň nastupuje.“

Obdivne nadvihol obočie a obzrel sa za ňou. Smiala sa na nejakom vtipe, ku ktorému Erin niečo aj názorne predvádzala.

„Vy dve teda rozhodne nie ste obyčajné.“

Mykla som plecami a snažila sa tváriť skromne. No veľmi to nešlo. Na čo klamať?

„Sme proste dobré a to, čo robíme nás baví.“

Usmial sa zaklonil ma.

„Dúfam, že si taká dobrá aj vo vzťahoch,“ šepol medovým hlasom, pri ktorom sa mi srdce zatrepotalo ako vtáča v klietke.

„To môžeš ľahko zistiť.“

„All! All!“ počula som ako mnou niekto trasie. „Zobuď sa!“

„Ar...! Deje sa niečo?“ pýtala som sa vystrašene a rýchlo sa posadila na posteli

„Chcú, aby som prešla do štvrtej čaty!“ výskala a poskočila od radosti.

„Táraš!“ neverila som.

Podala mi list trasúcimi sa rukami.

Rýchlo som ho prečítala.

Zvýskla som a pevne ju objala. „Gratulujem! Sestrička, to je úžasné!“

„To je,“ prikývla a od šťastia nevedela obsedieť. „ja... presne po tom som túžila. Je... je to neuveriteľné!“

Pevne som ju objala. „Je to uveriteľné. Tvrdo si na sebe pracovala. Drela si deň, čo deň. Bolo by nespravodlivé, keby ťa neposlali hore.“

Venovala mi rozjarený pohľad. „Ty si tomu vždy verila.“

„Vedela som to,“ opravila som ju. Potom som sa uškrnula.

„Oslavovať asi budeš s tým tvojím tajomným fešákom, čo?“

„No...“ začervenala sa a uhla pohľadom. „Chcela by som... ale neviem ako pracuje... Radšej to slávime len my, čo myslíš?“

Urobila som grimasu a vyplazil jazyk. „Si zlá. Už chcem konečne vedieť, kto je taký nenormálny, že si berie na krk takú tvrdohlavú palicu ako si ty.“

Zasmiala sa a udrela ma vankúšom.

„Raz sa to možno dozvieš...teraz ti však určite nebudem vešať na nos.“

„Takže ho poznám,“ usúdila som a od údivu sa mi rozšírili oči.

Očervenela ešte viac.

Zasmiala som sa. „Tak to už vysyp!“ dobiedzala som, „inak sa začnem pýtať každého chalana, ktorého stretnem!“

Potlačila úsmev.

„Raz sa to dozvieš.“

„Jéj!“ zvolala Arwen a rýchlo odbehla do domu. O chvíľu sa vrátila aj s mamou.

„Pozri! Pozri aký krásny motýľ!“ volala a malinkou rúčkou ukazovala na pestrofarebného motýľa usadeného na slnečnici.

Mama ju pohladila po vláskoch a usmiala sa. Všetky tri sme pozorovali ako k nemu priletel ďalší, trocha svetlejší a spoločne sa na naháňali po kvete.

„Nikoho vám nepripomínajú?“ spýtala sa nás.

So sestrou sme si vymenili spýtavé pohľady.

„Sú ako vy. Odlišný a predsa podobný. Vidíte?“ ukazovala ako jeden z nich vzlietol a druhý ho nasledoval, „stále idú spolu. Aj vy máte medzi sebou takéto puto. Ako sestry aj vy by ste mali byť takto spolu.“

„Veď to sme,“ povedala Arwen trocha príkro. „Stále sme spolu. A nikdy sa to nezmení. Však All?“

„Jasné,“ prisvedčila som a zazubila sa na ňu. „Navždy budeme spolu...“

„... a nič nás nerozdelí!“ Chytili sme sa za ruky, akoby sme sa na tom dohodli a vážne sa na seba zahľadeli.

Mama sa usmiala a v očiach sa jej zaleskli iskričky.

 „... porušili ste najvyššie zákony! Na najposvätnejšie miesto ste priviedli smrť! Za to vám budú odňaté krídla a naveky bude žiť vo vyhnanstve...! ... vo vyhnanstve...! ... vo vyhnanstve...!“

Oslnivé biele svetlo, záblesk horiacej čepele, preukrutná bolesť, tlmený náraz a výkrik...

Tvrdo dopadli na zem. Poobzerali sa. Boli na Zemi.

V blate a okolo nich poletovali tlejúce pierka. Pozreli na seba. Boli nahé a z chrbtov sa im liala krv. Zablyslo sa a v tom hrmení počuli desivý hlas: Trest!

Arwen ku mne zdvihla planúce oči.

„Ty si si to zaslúžila! Nie ja!“ Chcela sa na mňa vrhnúť, no len čo vstala vykríkla od bolesti a zviezla sa na kolená. V tom sa pred nami zjavilo svetlo a z neho vystúpil Sam.

Bez slova mi zovrel rameno a premiestnil sa so mnou. Nevnímala som to. Žiaľ a hnev ma celkom pohltili.

Ocitla som sa na čistinke pri nejakom lese.

„To je jediné, čo pre teba môžem urobiť,“ zašepkal a aj napriek tomu aký chladný mal hlas, cítila som tam nefalšovaný žiaľ a ľútosť. „Arwen ťa tu nenájde.“

Chcela som zdvihnúť hlavu a poďakovať, no to už žiara pohasínala a ja som nepohnute kľačala na zemi s prázdnym pohľadom, neschopná uveriť, čo sa stalo. Po tvári sa mi skotúľala slza. Prvá za celý môj život.

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 45. časť: