OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 46. časť

22.08.2013 (22:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 845×

18. kapitola

Sólo

Cítila som, ako si čiasi ruka kreslí po mojom bruchu. Trocha som sa po prvý krát mykla. Hneď mi ale došlo, čia tá ruka je. Alex ma začal hladiť a tušila som, že sa usmieva.

Prevrátila som sa k nemu a prezrela si ho. Vyzeral oddýchnuto a... sexy.

„Dobré ráno,“ pozdravil.

Stisla som pery a jemne som sa na neho pokúšala usmiať.

„Dobré ráno...“ Okamžite som sa zarazila.

Ráno? Ale veď... ako to je možné? Predsa som odišla zo školy, potom ku mne prišiel blondiačik a tak sme...

Posadila som sa na posteli, ruku si pridŕžajúc na prikrývke na prsiach. Pozrela som mu cez plece na hodinky, ktoré ukazovali sedem hodín ráno, streda.

„Deje sa niečo?“ spýtal sa.

Pokrútila som hlavou a ľahla si naspäť. Konečne som sa cítila oddýchnuto a s novými silami. Moja myseľ však hneď zablúdila k včerajšku a tomu, čo sa stalo.

Naozaj sa to stalo. Alex mi povedal, že ma miluje. Pri tej spomienke som sa sama pre seba usmiala a cítila som, ako mnou prešiel elektrický výboj. Netušila som ale, prečo som chcela, aby mi to povedal. Cítim k nemu to isté?“

„Tak a teraz mi už povedz, čo sa deje,“ vyzval ma blondiačik, keď si všimol, že sa usmievam ako čistý debil. Nadýchla som sa a pozrela mu do očí. Do tých krásnych očí, v ktorých som sa úplne strácala.

„Nemôžem uveriť, že sa to vážne stalo,“ vysvetlila som. Blondiačik akosi posmutnel, čomu som nechápala.

„Takže to ľutuješ,“ skonštatoval.

Okamžite som pochopila, ako to muselo vyznieť a sama som si začala nadávať.

 „Nie!“ zarazila som ho tak ostro, až na mňa mierne vytrieštil oči. „nie,“ zopakovala som už miernejšie. „Vôbec to neľutujem. Ja len... nemyslela som, že sa niečo také stane.“

Trocha si vydýchol a venoval mi úsmev. Jeho ruka zablúdila k môjmu pásu a on si ma pritiahol k sebe.

„A čo keď sa to stane znova?“ zasmial sa a pobozkal ma.

Ja som, automaticky, mu zašla rukami do vlasov a nalepila sa na neho. Vychutnávala som si túto chvíľu naplno. Prevalila som sa na neho a zatlačila ho na vankúš. Alex sa usmial a výnimočne nenamietal. Tomu som sa len usmiala.

Vtom mi ale zapípal mobil. Dostala som sms.

Vzdychla som si a siahla po mobile.

„Tak to vie všetko pokaziť,“ sťažoval sa blondiačik.

Nekomentovala som jeho pripomienku, nakoľko ma správa zaujala oveľa viac. Bola  odoslaná z utajeného čísla.

Stretneme sa v škole.

Trocha ma to vydesilo. Kto by sa so mnou chcel stretnúť na mieste plnom ľudí? A kto, do šľaka, má moje číslo?!

Zhlboka som sa nadýchla a odložila mobil na stolík. Alexovi som venovala jeden letmý bozk a hneď som vystrelila k šatníku nájsť si niečo na oblečenie.

„To... čo to bolo?“ nechápal blondiačik.

„O pol hodinu mám školu, neviem ako ty,“ pokrčila som plecami.

Alex sa oprel o lakte a celý čas ma so záujmom pozoroval.

„Nie si na školu pristará?“ zaujímalo ho.

Okamžite som ho schladila pohľadom. „Aký si mi ty mladík,“ zaškerila som sa.

„V porovnaní s tebou som zajačik,“ bránil sa aj naďalej.

Ten chlap mal jedno šťastie, že som mala na krku iné starosti. Ináč by som ho asi na mieste prerazila.

„Uvedomuješ si, že zo mňa robíš pedofila?“ kyslo som sa usmiala a venovala sa zapínaniu na sukni.

Odrazu ma ale čiesi ruky oblapili zozadu za pás a pery sa dotkli mojej odhalenej kože na krku. Bolo to príjemné.

„To by som si nedovolil,“ šepkal a neprestajne ma bozkával.

Otočila som sa k nemu.

„Musím ísť do školy,“ zopakovala som mu, snažiac sa, aby to vyznelo viac-menej nezaujato.

„Doteraz ti flákanie nevadilo.“

Pretočila som očami a odtiahla sa od neho.

„Je čas na zmenu.“ Schytila som do rúk kabelku s vecami a vydala sa k dverám. „Tiež by si mohol začať.“

Vošla som do školy a snažila sa tváriť obyčajne ako vždy. No veľmi sa mi to nedarilo, pretože odrazu ma poznala celá škola. Každý mi zdravil a znova blahoželal k úspechu. Aj keď som bola polichotená, že ma chvália, nepripadala som si v tej zostave akosi dôležito.

Každopádne sa mi nakoniec predsa len podarilo dôjsť ku skrinke a vybrať si z nej učebnice na prvú hodinu. Všimla som si ale nejaký malý pokrčený papierik, ktorý mi sem niekto musel podstrčiť. Srdce mi začalo divoko biť, v domnienke, že je to od toho, kto mi poslal aj tú

sms-ku.

Hneď, ako som si to prečítala, som sa upokojilo. Bolo to len oznámenie od Anette, že dnes poobede máme tréning vonku.

Naozaj skvelé. Aspoň trocha normálnosti v tomto mojom nenormálnom živote.

Zabuchla som dvierka na skrinke a vybrala sa na druhé poschodie na angličtinu. Ešte že predo mnou bola hodina, na ktorej som nemusela vidieť Alliu. Neviem, či by som s ňou prežila v jednej miestnosti bez toho, aby som ju aspoň pár krát prefackala. Mala by sa spamätať. Stále som nechápala tomu, ako aj po tom, čo ma chcel Brian zabiť, mu môže dávať prednosť.

Sadla som si do úplne poslednej lavice pri okne a zahľadela sa von na školský dvor. Videla som tam Briana a mala som sto chutí vrhnúť sa k nemu a urvať ho hlavu. Síce by tu bol aj predpoklad, že by si ju len nasadil naspäť na hlavu a pokračoval by ďalej, akoby sa ani nič nestalo. Ako sa ten sviniar dá zabiť? Je to možné? Dokázala by som to nejako? Vie Allia, ako ho zabiť?

Hneď, ako zazvonilo na prestávku som vybehla von z učebne a šla si odložiť veci do skrinky. Druhú hodinu som mala totiž voľnú.

„Ahoj,“ usmial sa na mňa Alex, keď ma našiel stojac pri skrinke.

Pretočila som očami a opätovala mu jemný úsmev. Jediné, v čo som dúfala, že si nerobí nádeje, že teraz budeme všade na verejnosti spolu ako ostatní. Na také niečo som ja nikdy nebola.

„Ahoj,“ pozdravila som ho a v diaľke som zazrela Anette, ako nás pozoruje. Vtom ma niečo napadlo.

Stisla som pery, premýšľajúc, ako mu to mám povedať.

„Počúvaj, blondiačik. Vyspali sme sa spolu, no ty chodíš s Anette. Nechcem na teba robiť nátlak, ale... nechcem byť tá druhá,“ vychrlila som zo seba najrýchlejšie, ako sa to len dalo.

Alex sa usmial ešte väčšmi.

„Žiarliš?“
Štuchla som do neho a odfrkla si.

„Nie, ale je to buď jedna alebo druhá. Nechcem byť stredobodom ohovárania, že kradnem chlapcov.“

„S Anette je to ale komplikované,“ bránil sa. „Potrebujem ju kvôli krvi. Samozrejme, ak sa chceš ponúknuť...“ usmial sa a odhalil svoje zuby, za čo som ho prepálila pohľadom.

„Tak na to zabudni!“ zahriakla som ho. „K mojej krvi sa niekto nepriblíži!“

„V tom prípade ju potrebujem. Nechcem zabíjať tak, ako to robí Brian, no nemôžem si dovoliť nechať svoju obeť nažive. Len ju. Ona je iná,“ vysvetľoval. „keď som tu bol nový, uzavrel som s Brianom dohodu.“

„Akú dohodu?“ nechápala som.

„Nemohli sme si dovoliť vraždiť obaja. Bolo by to príliš nápadné. A ver či nie, boli sme kamaráti...“ Ja som na neho okamžite vytrieštila oči a on sa zasmial. „Raveni majú takú schopnosť, že dokážu druhým vymazať pamäť. Je to veľmi rafinované. Presne to on urobil s Anette a nejakým spôsobom jej vsugeroval to, čo som mu povedal. Odvtedy je to moja “priateľka“.“ Prstami naznačil úvodzovky, no to som si veľmi nevšímala.

Takže toto Raveni dokážu? Urobil to aj sestre? A keď nie, vie o tom?

„Aha.“ Bolo všetko, na čo som sa zmohla, pretože v tej chvíli zazvonilo.

Alex na ma pozrel a vyzeral, že mi chcel dať pusu na líce, avšak ja som sa uhla. Stisol pery, otočil sa a odišiel na hodinu.

Zavrela som skrinku a oprela si o ňu hlavu.

Toto bude zložité! Pomyslela som si zúfalo. Môže to niekedy vyjsť?

„Ahoj, Arwen,“ zapriadol mužský hlas a ja som sa otočila presne na opačnú stranu, akou pred chvíľou odchádzal Alex.

Zarazene som sa vystrela pri pohľade na Alexa. S vytrieštenými očami som sa otočila, pretože ani nie pred minútou bol na druhej strane.

„Ako si...“

Zarazil ma však jeho pohľad, ktorý vôbec nepripomínal jeho. Skôr nejakú divú šelmu.

„Nie si Alex,“ vydýchla som a jemu sa na perách začal pohrávať úsmev.

„To teda nie, zlatko, ľutujem.“

Prehrabla som si vlasy a bojovne vystrčila bradu.

„Čo tu chceš?“ štekla som.

„Toľko nenávisti?“ nadvihol pobavene obočie a založil si ruky na hrudi. „Chcem sa len dohodnúť...“

„Prečo by som sa s tebou mala dohadovať?“ skočila som mu do reči.

Až teraz som si uvedomila, že sme jediný dvaja na chodbe a tak mi došlo, že to on mi musel poslať tú sms.

„Nemáš na výber, Arwen. A vlastne... je to vcelku jednoduché. Nezabijem ťa, ale niečo od teba na oplátku chcem.“

Nad tým som sa len schuti zasmiala.

„Aký si šľachetný! Že vraj ma nezabiješ? No nehovor!“

Prebodol ma pohľadom.

„V sekunde by som ťa mohol zabiť. To v tvojom dome... len som sa zahrieval. Teraz ale ide o niečo iné. Chcem od teba, aby si šla na Brianov bál, na ktorý pozval celé mesto.“

„Prečo?“ prižmúrila som oči, pretože toto sa mi akosi nepozdávalo.

„Chceš predsa zachrániť svoju sestru, nie?“ nadvihol obočie. „Cítiš predsa, že jej to dlhuješ. A toto je tvoja príležitosť predtým, než všetci zomriete,“ oznámil a pomaly sa začal vzďaľovať.

„Počkaj!“ zadržala som ho. „Odkiaľ to vieš?“

„Povedzme, že Alex nie je jediný, ako kto môžem vyzerať,“ vysvetľoval v dosť veľkých hádankách.

„Ako to?“

On si len vzdychol a zatvoril oči. než som sa stihla nazdať, predo mnou stála moja jasná kópia. Vypúlila som pred seba oči a dych sa mi zasekol v krku. Bolo to neuveriteľné. Niečo také som ešte v živote nevidela.

„Ako...“ hlesla som.

„Vieš, ako by si to mohla zistiť,“ poradilo mi moje dvojča. Na opätku sa otočila a zamierila preč.

„Kto vlastne si?“ zakričala som za ňou.

„Fatarra,“ dostalo sa ku mne a pokračovala ďalej v chôdzi.

Kto, do čerta, je Fatarra? Ona sa volá Fatarra alebo je to nejaký ich druh? Čo to má znamenať? Na svete je ešte viac nadprirodzených bytostí? Ako je možné, že o tom neviem? Môžu meniť podoby, ako sa im zachce? Vedela presne, ako sa cítim. Ako to dokázal, alebo dokázala? Ako to vyzerá, keď to má vlastnú podobu? A má to nejakú?

Po mysli mi behalo milión otázok, na ktoré som chcela odpovede. Jasne som vedela, čo myslela tým, že viem, kde by som ich našla.

Pozrela som hore na nebo, keď som vyšla dozadu na štadión, kde práve nikto našťastie nebol. Vie o tom niečo Sam?

Vyšla som na tribúnu a sadla si na lavičku. Vložila som si tvár do dlaní a beznádejne som si vzdychla. Môj svet sa čím ďalej tým viac zväčšuje a ja nemám nikoho normálneho. Nikto mi neostal. Nikto, s kým by som sa dokázala otvorene rozprávať. Jediný ľudia, ktorým som sa vždy zdôverovala... ma už nikdy nebudú počúvať.

Allia je na inej strane a Darius... nuž, ten je mŕtvy.

V hlave sa mi začali vynárať ďalšie bolestivé spomienky a jediné, čo mi ostávalo, bolo ľutovať, že som to nechala zájsť tak ďaleko.

„Ahoj,“ vydýchol Darius, keď ma zbadal vo dverách len v jemných šatách, ktoré dosť presvitali.

„Ahoj.“

„Je tu Allia?“ spýtal sa ma a pozeral mi cez plece.

Ja som len pokrútila hlavou.

„Nie, je v práci,“ odvetila som prosto.

„Aha. Tak potom nič. Zastavím sa neskôr.“ Už-už sa zberal na odchod, no ja som ho chytila za ruku a vtiahla ho do domu.

„Žiadne také!“ zarazila som ho. „Každú chvíľu príde a naviac...“ naširoko som sa usmiala. „Keďže spolu chodíte, chcem o tebe vedieť viac.“ Viedla som ho do obývačky a usadila ho do kresla. Ja som si spokojne sadla oproti nemu a pozorne ho sledovala. Vyzeral trocha pobavene, no v žiadnom prípade nie zarazene. Akoby ho na to All už pripravila.

„Fajn... čo ťa zaujíma?“ spýtal sa po chvíli ticha.

„Páči sa ti moja sestra?“

On sa schuti zasmial.

„Jasné, že áno. Čo je toto za otázku? Je to asi najkrajšie dievča, aké kedy existovalo.“

Tým sa ma dotkol, ale nakoľko bol do nej asi po uši, nemala som v pláne mu to vyvracať. Nakoniec sa aj tak ukázalo, že je celkom v pohode a strávili sme ďalšie dve hodiny rozprávaním sa o úplných somarinách. Jediné, čo nás zachránilo, bola vysmiata Allia vo dverách pozerajúc sa raz na jedného a raz na druhého.

„Aké milé prekvapenie,“ usmiala sa a podišla bližšie k nám. „Vyzerá to, že si prešiel.“

„Čím?“ nechápal Darius.

„Mojim testom. Máloktorý to so mnou vydržal dlhšie ako pol hodiny. Vo väčšine ušli...“

„A už sa mi neozvali,“ prišpendlila ma pohľadom All.

Ja som stisla pery a pokrčila plecami.

„No a? Nie je to moja vina!“ bránila som sa okamžite.

„Jasné, Arwen. O tom radšej pomlčíme.“

To boli naše začiatky. Keby som tušila, že vtiahnuť ho cez prah nášho domu bude naša skaza, asi by som to nikdy neurobila. Ale tak čo sa stalo už nezmením. A predsa len... nikdy som nemala v pláne sa doňho zamilovať. No ako som mala rozkázať srdcu?

„Aj tak si nemyslím, že tu niekde bude ich úkryt,“ trvala som na svojom, keď som rozkopla dvere do akejsi starej chatrče.

Poslali sem mňa a Daria, aby sme zabili nejakých upírov. Malo ich tu byť dosť na to, aby sme sa trocha zapotili. Avšak ja som nikde žiadnych nevidela.

„Nepodceňuj hrozbu,“ upozornil ma a ja som len odfrkla.

„už hovoríš ako moja sestra,“ otočila som sa k nemu s úsmevom. „Až ma to desí.“

On mávol rukou a pripravil si svoju zbraň, ktorú pevne zovrel. Vzdychla som si a pripravila si dýky.

„Haló? Je niekto doma?“ zvolala som. „Je dosť neslušné nepohostiť návštevu!“

„To naozaj?“ pretočil Darius očami.

Chcela som mu na to niečo drzé povedať, keď vtom k nám niekto prišiel a ja som už letela vzduchom. Pristála som až na schodoch a poriadne sa udrela. V sekunde som ale vyskočila na rovné nohy pripravená nenechať sa len tak prekvapiť.

„Asi som mala predsa len pravdu,“ poznamenala som a skočila dole cez schodisko. Ocitla som sa tak pred Dariom.

„Ako vždy,“ doplnila som a usmiala sa na neho.

„Pozor!“ skríkol a odhodil ma na stranu, aby si toho upíra podal sám. Samozrejme, aj ja som mala čo robiť, keďže tu boli aj ďalší.

Začal sa boj a nevyzeralo to, že by sme sa z toho mohli len tak dostať. Darius zabil dvoch a ja som sa vrhla bezhlavo do boja s jedným dvojmetrovým, pripomínajúcim skôr obra, ako človeka.

„Tak sa ukáž!“ vyzval ma posmešne a ja som zaútočila. Vrhla som sa mu po krku, no bez problémov sa mi vyhol. Bez rozmýšľania som sa otočila a zabodla mu dýku priamo do srdca. Klesol k zemi a zastonal.

„Tak a máš to,“ zasipela som.

„Arwen, pozor!“ zrúkol Darius a keď som sa otočila, zbadala som jednu upírku, ako mi šla zubami po krku. Nestihla som sa jej vyhnúť, avšak keď som sa postavila, odrazu ma čiasi ruka stiahla nabok a ja so sa udrela do steny s takou silou, že jediné, čo som videla, bola temnota...

„Arwen! Arwen, si v poriadku?“ ozýval sa ku mne nejaký hlas, avšak aj som chcela ešte spať.

Pomaly som otvorila oči a hľadela na Dariovu tvár, ako na mňa ustarane hľadí.

„Prepáč mi, nechcel som.. ja... veľmi ma to mrzí!“ bľabotal a ja som sa len usmiala.

Zachránil si ma. Všetko je odpustené,“ chlácholila som ho.

„Som rád, že sa ti nič nestalo. Neviem, čo by som bez teba robil,“ šepol.

Slabo som sa na neho usmiala a pohladila ho po líci.
„Našiel by si si novú partnerku.“

Na chvíľu zmĺkol a stisol pery. Akoby mi chcel niečo povedať, no váhal. Jemne mi nadvihol hlavu a pozrel mi priamo do očí.

„Nikoho iného by som nechcel,“ hlesol a blížil sa svojimi perami k mojim. Nevedela som, čo robiť. Naozaj sa ma chystá pobozkať?

Než som stihla niečo urobiť, jeho pery sa prisali na moje a splynuli v jednom dlhom bozku, ktorým dokonalo vyjadril všetko, čo som k nemu cítila aj ja za všetky tie mesiace.

Pokrútila som hlavou a vrátila sa do prítomnosti. Nemohla som si dovoliť znova na to spomínať. Nehorázne to bolelo. Akoby nám to bolo súdené už od začiatku. Nikdy sme spolu nemali byť.

Cítila som, ako sa mi začala triasť ruka. No skvelé!

Pevne som ju zovrela druhou a snažila som sa zhlboka dýchať, ako ma to učil Tom, keď mi ešte chcel pomôcť bez liekov. To ma prinútilo zamyslieť sa nad ďalším mojim neúspešným vzťahom.

Je mi vôbec súdené nájsť niekedy lásku?

Dúfam, že sa vám táto časť páčila.

Túto kapitolu by som chcela venovať: mima33, TvojLendacik, izzie22 za to, že vás to ešte baví čítať a komentujete a podporujete nás v tejto poviedke.

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 46. časť: