OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 47. časť

30.08.2013 (08:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 802×

„Fatarra,“ odvetila som potichu a kráčala ďalej bez toho, aby som sa čo i len jediný raz otočila.

Aj tak nepríde na to, kto vlastne som. Nikde o nás neexistujú záznamy a jediný, ktorí o nás vedia sú Najvyšší. A tí ju chcú zabiť.

Bolo dosť nepríjemné byť v jej podobe a tak som len rýchlo hľadala záchod, kde by som sa mohla premeniť bez svedkov.

Vždy, keď som na seba zobrala niečiu podobu, mohla som cítiť to, čo cíti aj on a v jej prípade... bolo to toľké množstvo emócii, až som sa čudovala, ako je možné, že sa dokáže usmievať a tváriť sa, akoby sa nič nedialo. Jej myseľ pre mňa bola úplný labyrint pocitov, z ktorého sa nedalo vyjsť. Avšak trocha som to ignorovať mohla.

Odrazu ma ale niekto zatiahol na wécka. Akási blondína s krátkymi strapatými vlasmi.

„Zabijem ťa, ty mrcha!“ zasipela na mňa a hneď mi bolo jasné, kto to je.

V sekunde som sa rozplynula a znova sa objavila za ňou, no už v mojej pravej podobe.

„Spencer, naozaj?“ nadvihla som obočie a ruky si založila vbok.

Sestrička sa na mňa neveriacky pozrela a vzdychla si.

„Čo tu robíš, Lorien?“

„Práve som sa ubezpečila, že sa anjeli v piatok zbavia všetkých starostí vrátane oboch sestier,“ vysvetlila som prosto.

„Ako to myslíš?“ pokrčila obočie. „Prišla si za ňou a povedala jej, čo sa chystá?“

„Jednoznačne a poradila som jej, nech si predtým spíše závet.“ Pretočila som očami. „Nie, jasné, že nie! Mám aj iné metódy!“

„To som rada,“ usmiala sa na mňa Spencer a prešla k zrkadlu. Začala sa upravovať. Ako inak. Vždy myslí na štýl.

„Takže už si na odchode?“ spýtala sa po chvíli a mňa pri pohľade do zrkadla niečo napadlo.

Usmiala som sa od ucha k uchu a pozrela na svoju sestru.

„Chceš sa trocha zabaviť na účet sestier?“

Spencer prižmúrila oči a otočila sa ku mne.

„Čo tým presne myslíš?“ zaujímalo ju.

„Nič také dôležité, len... ráno som prešla okolo Allie a trocha do nej omylom vrazila, takže...“

„Môžeš sa na ňu premeniť,“ dokončila za mňa.

„A Arwen má voľnú hodinu,“ pokračovala som. „Stavím sa, že ty si sa už s Arwen tiež spoznala a dobre vieš, kde potom bude Allia...“

Úsmev na jej perách sa rozširoval čím ďalej tým viac a v očiach jej blčali plamene.

„To znie viac ako sľubne.“

Netrvalo nám ani päť minút dohodnúť sa na tom, ktorá pôjde za ktorou sestrou. Nakoľko som vedela, ako by to dopadlo, keby šla za Arwen Spencer, tej úlohy som sa zhostila radšej ja. A navyše... ona pozná Alliu oveľa lepšie, ako ja, ktorá som ju skoro ani poriadne nevidela. Hoci som počula, čo vlastne urobila. Byť na jej mieste... asi by som urobila to isté.

Vzápätí som pokrútila hlavou.

Jasné, že by som to žiadnemu blízkemu neurobila! Prebleslo mi hlavou. Rozmýšľala som tak len preto, lebo som bola v Alliinej podobe a všetko, čo cítila ona som mohla cítiť aj ja. Samozrejme, že som nemala na výber.

Vyšla som dozadu na trávnik a v diaľke som už videla Arwen, ako sedí na štadióne. Pohľad upierala k oblohe a vyzerala ubratá vo vlastných myšlienkach. Keď som si ju tak obzerala, nechcelo sa mi veriť, že taká obyčajná žena dokáže všetkých tak ohroziť. No ja tu nie som do toho, aby som súdila. Ja len vykonávam to, čo mi prikážu.

Inštinktívne ma dopredu pohnala aj zúrivosť, ktorá vyžarovala z Allie a zdalo sa mi, akoby bola priamo hmatateľná. Medzi nimi to musí poriadne škrípať. A po tomto...

Nevedela som, ako vyprovokovať Arwen, tak som sa začala hrabať Allii v spomienkach. Potrebovala som nejaké informácie a ako sa k nim dostať rýchlejšie, ak nie takto?

Vyšla som hore a keď si ma hnedovláska všimla, zatvárila som sa naštvane, ale nespomaľovala som.

„Ahoj, Arwen,“ sykla som jej smerom a prešla si sadnúť rovno k nej.

Ona na mňa okamžite vytrieštila oči a nechápavo si ma premeriavala. Bolo mi jasné, že tu Alliu nečakala.

„Nemala si byť na hodine?“ spýtala sa ma.

Prižmúrila som oči.

„Nie si jediná, ktorá fláka,“ odfrkla som a sadla si na chladnú lavicu. Arwen sa odo mňa vzdialila, no zároveň vyzerala, že sa chce rozprávať. Avšak ja som chcela len provokovať.

„Mám pre teba odkaz,“ vymyslela som si, keď to napätie medzi nami začínalo byť priam elektrické.

„Od koho?“ nadvihla “moja sestra“ obočie.

„Od Briana,“ pokračovala som s prebodávajúcim pohľadom. „A vlastne... zhodli sme sa na ňom, vieš?“ naklonila som hlavu nabok a usmievala som sa. „Nechcem, aby si sa k nám priblížila, jasné? A zvlášť nie k nemu. Musela som ho presviedčať, aby ti neublížil? Tak mi za to radšej poďakuj a daj si pohov, sestrička. Lebo ak sa ti niečo stane, mne to bude ukradnuté.“

Hľadela na mňa prekvapene a nakoniec sa len začala smiať.

„Mám... mám ti poďakovať?!“ oborila sa na mňa. „V žiadnom prípade! Na to už teraz zabudni! A povedz mu, že keď ho stretnem, rozbijem mu ksicht, dobre?“ Naštvane sa postavila a ja s ňou.

„Varuj ho predo mnou,“ dodala akoby mimochodom.

„Nedotkneš sa ho!“ kázala som jej a cítila som každý nerv, ktorý hovoril, že Briana by chránila vlastným životom. 

„Naozaj?!“ Bojovne vystrčila bradu. „Skús ma zastaviť!“

Stála som na mieste a rozmýšľala, čo teraz. Vyzeralo to, akoby ma vyzývala hneď teraz. No to som ja nechcela. Potrebovala som, aby šla za Alliou a nie aby sa na mňa vrhla hneď teraz.

Samoľúbo sa usmiala a prekrížila si ruky na prsiach.

„Nebudeš za neho bojovať. Nemiluješ ho.“

„Ale milujem!“ oponovala som. „No nebudem sa s tebou zahadzovať. Za to mi ty nestojíš,“ vypľula som jej do tváre a otočila sa na odchod. Usmiala som sa nad mojím triumfom, no zariadila som, aby začalo hrmieť a blýskať sa ako pred riadnou búrkou.

Zišla som dole a keď som už bola pod stromami, rozpršalo sa. S úsmevom som sa otočila a sledovala Arweninu tvár, ako sa mračí. Stála na daždi, no bolo jej to ukradnuté.

Až do chvíle, kým na mňa znova nepozrela. Hneď sa dala do pohybu a mierila za mnou.

Do čerta! Zanadávala som a vbehla do budovy školy. Našťastie začalo zvoniť a z učební sa začali hrnúť žiaci.

No ja už som vyzerala ako pravá ja a nikto ma nemohol spoznať. Pred sebou som zbadala Briana, ktorý mi nevenoval ani jediný pohľad a keď som sa otočila ku vchodu, stála tam premočená Arwen hľadiac presne na neho.

Škodoradostne som sa usmiala a ustúpila niekam do úzadia, odkiaľ som si mohla zaručiť dobrý výhľad. 

Kratšia časť síce, no ďalšia bude bude asi posledná, kde sa budete môcť zasmiať. Apsoň myslím. Bude z pohľadu Arwen a uvidíme, čo stane tými, čo budú v zlom čase na zlom mieste. :)

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 47. časť: